Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
562/386645.aba047.pdf
PDF · 192.76 KB
No categories available
8Ndz/5/2012
Najvyšší súd 8Ndz/5/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: S.B.P., zastúpenej
advokátskou kanceláriou F. P., S., so sídlom M., B., IČO: X., proti žalovanému: Krajský súd
v Bratislave, so sídlom Záhradnícka 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
Spr. 6154/12 z 20. júna 2012, vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
1S/167/2012, o návrhu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ľuboš Sádovský - predseda Krajského
súdu v Bratislave, a JUDr. Lenka Praženková - podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave,
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 1S/167/2012.
Sudcovia Krajského súdu v Bratislave Mgr. Barbora Barteková, JUDr. Roman
Bolebruch, JUDr. Elena Ďuranová, JUDr. Magdaléna Floreková, JUDr. Bianka Gelačíková,
JUDr. Mária Hajdínová, JUDr. Alexandra Hanusová, JUDr. Monika Holická, JUDr. Roman
Huszár, JUDr. Milan Chalupka, JUDr. Katarína Javorčíková, JUDr. Beáta Jurgošová,
JUDr. Valéria Kleinová, JUDr. Darina Kriváňová, JUDr. Darina Kuchtová, JUDr. Martin
Murgaš, JUDr. Blanka Podmajerská, JUDr. Zuzana Posluchová, JUDr. Juraj Považan,
JUDr. Ayše Pružinec-Erenová, JUDr. Alena Svetlovská, JUDr. Edita Szabová, JUDr. Mária
Šramková, JUDr. Katarína Štrignerová, JUDr. Jana Vlčková, JUDr. Oľga Bahníková,
JUDr. Ľubica Břoušková, JUDr. Ľudmila Glončáková, JUDr. Andrea Haitová, JUDr. Blažena
Hirnerová, JUDr. Zita Ilčíková, JUDr. Miroslava Janečková, JUDr. Helena Kosorínová,
JUDr. Ľubica Krišková, JUDr. Elena Kúšová, JUDr. Danica Michalková, JUDr. Lýdia
Noskovičová, JUDr. Elena Ondrišová, JUDr. Eugen Palášthy, JUDr. Tatiana Pastieriková,
Mgr. Soňa Pekarčíková, JUDr. Helena Škrinárová, JUDr. Boris Tóth, JUDr. Beata
Trandžíková, Mgr. Štefan Zelenák, JUDr. Dáša Filová, JUDr. Renáta Janáková, JUDr. Judita
Kokolevská, JUDr. Soňa Langová, JUDr. Vlastimil Pavlikovský, JUDr. Anna Peťovská,
PhD., Mgr. Viliam Pohančeník, JUDr. Peter Pospech, JUDr. Nora Puchelová, JUDr. Viera
Šebestová, JUDr. Ľubomír Šramko, JUDr. Milota Tóthová, JUDr. Marián Trenčan,
JUDr. Monika Valašiková, PhD., JUDr. Petra Príbelská, PhD., JUDr. Magdaléna Blažová,
JUDr. Alžbeta Horváthová, JUDr. Kamil Ivánek, JUDr. Karol Kováč, JUDr. Ľudmila
Králikova, JUDr. Tibor Kubík, JUDr. Denisa Meszárosová, JUDr. Jaroslav Mikuš,
JUDr. Richard Molnár, JUDr. Zuzana Molnárová, JUDr. Eva Vajdičková a JUDr. Iveta
Zelenayová nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 1S/167/2012.
O d ô v o d n e n i e :
Vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 1S/167/2012 už v návrhu zo
dňa 9. júla 2012 žalobkyňa podľa § 12 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pred prvotným prejednaním veci
o jej prikázaní inému súdu toho istého stupňa, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného
Krajského súdu v Bratislave sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom na ich
pomer k veci a k účastníkom konania, nakoľko žalobkyňa podanou žalobou navrhuje
preskúmať zákonnosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Uviedla, že je potrebné
zaručiť, aby tieto osoby nemali vplyv na výsledok konania.
Na výzvu zo strany súdu uznesením z 3. septembra 2012, č. k. 1S/167/2012-6, aby
doplnila svoju žalobu o vyjadrenie, či žalobkyňa namieta zaujatosť sudcov Krajského súdu
v Bratislave (§ 15a OSP) alebo či žiada o prikázanie veci podľa § 12 ods. 2 OSP žalobkyňa
odpovedala podaním z 19. septembra 2012 tvrdiac, že Krajský súd v Bratislave nemôže vo
veci konať, a to z dôvodu, že konajúci sudca ako aj všetci sudcovia Krajského súdu
v Bratislave sú z rozhodovania veci vylúčení, a to pre ich pomer k veci a k účastníkom
konania. Každý sudca Krajského súdu v Bratislave je sudcom žalovaného, a teda nevyhnutne
by rozhodoval o vlastnom súde. Také rozhodovanie podľa žalobkyne nemôže byť z dôvodov
uvedených v samotnej žalobe, v súlade so zásadami spravodlivého súdneho procesu
garantovaného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právom
žalobkyne na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Opätovne
poukázala na zásadu „nemo iudex in causa sua“, ktorá musí byť v právnom štáte dodržiavaná
a súdy musia svoje procesné postupy upraviť tak, aby označenú zásadu rešpektovali, pretože
opak predstavuje ústavne nekonformný zásah do justičných práv žalobcu. Uviedla, že vyššie
uvedené okolnosti neoznamuje v rámci námietky zaujatosti podľa § 15a OSP ani v rámci
odôvodnenia žiadosti o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2
OSP, ale uvádza, ich konajúcemu sudcovi pre preukázanie jeho vedomosti o uvedených
okolnostiach, ktoré jeho samotného, ako aj všetkých ostatných sudcov Krajského súdu
v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vylučujú, pričom očakáva postup podľa § 15
OSP.
Sudcovia Krajského súdu v Bratislave s výnimkou JUDr. Ľuboša Sádovského
a JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského sa vyjadrili, že sa vo veci
necítia byť zaujatí.
JUDr. Ľuboš Sádovský - predseda Krajského súdu v Bratislave uviedol, že je vo veci
zaujatý, ako štatutárny orgán, ktorý vydal žalobou napadnuté rozhodnutie.
JUDr. Lenka Praženková - podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave uviedla, že
je daný dôvod na jej vylúčenie, ako štatutárneho orgánu žalovaného.
JUDr. Vlastimil Pavlikovský – sudca správneho kolégia Krajského súdu v Bratislave
uviedol, že osobne pozná štatutárov žalobcu.
Krajský súd v Bratislave predložil vec na rozhodnutie o vylúčení sudcov Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky, spis došiel súdu dňa 14. novembra 2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdiac podľa obsahu podanie žalobkyne
v časti, v ktorej sa domáha vylúčenia sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania, ako i doplnenie
tejto časti podania, ako námietku zaujatosti sudcov, prejednal túto bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) podľa § 16 ods. 1 OSP a dospel k záveru,
že niet zákonného dôvodu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednania
a rozhodovania veci okrem predsedu súdu a podpredsedníčky súdu.
Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia č. Spr. 6154/12
z 20. júna 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodoval, ako povinný orgán podľa § 2
ods. 1 zákona č. 211/2000 Zb. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o slobode informácií“).
Podľa § 12 ods. 1 OSP, ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia
sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti (§ 12 ods. 2
OSP).
O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému
súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať (§ 12 ods. 3 OSP).
Podľa § 14 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti
komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci
námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti
námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá.
Účelom § 14 ods. 1 OSP je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším
účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď
sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor
na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2. k účastníkom konania
(o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského,
súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu
(tak pozitívneho alebo negatívneho), 3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý
je charakterizovaný obdobne ako vzťah k účastníkom konania.
Pomer k veci, ako okolnosť spochybňujúca nezaujatosť sudcu predpokladá situáciu,
keď sudca je právne zainteresovaný na výsledku konania. O pomere k účastníkovi alebo
k zástupcovi, ako okolnosti vzbudzujúcej pochybnosti o nezaujatosti sudcu možno uvažovať,
ak sa zakladá na príbuzenstve, či iných kladných alebo záporných vzťahoch sudcu
k účastníkom alebo k ich zástupcom. Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce
zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia
vyplývať z objektívnych skutočností. V námietke zaujatosti účastník nemôže ako dôvod
použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu v konaní o prejednaní veci. Postupom sa
rozumejú procesné úkony súdu vrátane rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania. V širšom
chápaní môžeme k postupu sudcu priradiť aj jeho rozhodnutie vo veci samej, ktoré je jeho
ústavnou povinnosťou a preto túto okolnosť, že v inej veci meritórne rozhodol v prípade
v jeho neprospech zásadne nemožno použiť, ako dôvod na námietku zaujatosti. Ide o procesné
úkony a rozhodnutia, ktoré upravuje Občiansky súdny poriadok, ktoré sú ním predvídané
a majú upravené svoje účinky na priebeh konania. Iné úkony a rozhodnutia, ktoré
sú výsledkom procesnej improvizácie v postupe súdu za splnenia aj ostaných zákonných
podmienok nemožno použiť ako dôvody na námietku zaujatosti. Sudcu nemožno vylúčiť
nielen pre úkony v prejednávanej veci, ale ani pre úkony v iných právnych veciach vrátane
rozhodnutí, ktoré vydal. Ak sú v námietke zaujatosti uvedené len také skutočnosti, neprihliada
sa na ne, t.j. platí fikcia, ako by námietka nebola vznesená, ale len v rozsahu týchto
skutočností, v ktorom prípade sa vec nepredkladá nadriadenému súdu na rozhodnutie
o námietke zaujatosti. Ak námietka obsahuje aj iné okolnosti, treba ju predložiť bez ohľadu
na to, že o niektorých okolnostiach platí, že sa na ne neprihliada, pretože v opačnom prípade
by mohol nastať dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. g/ OSP v spojení
s § 205a ods. 1 písm. a/ OSP. Taký dôvod pre zrušenie rozhodnutia vo veci samej by sa mohol
uplatniť aj v dovolacom, resp. v mimoriadnom dovolacom konaní. Pre vylúčenie sudcu
z prejednania a rozhodnutia veci nepostačujú subjektívne pocity účastníka konania, z dôvodu
ktorých tvrdí, že má pochybnosti o nezaujatosti sudcu na prejednanie a rozhodnutie veci, ako
aj je nepostačujúci subjektívny názor konajúceho sudcu, že sa cíti byť zaujatý na prejednanie
a rozhodnutie mu pridelenej veci, ako aj naopak. Zaujatosť konkrétneho sudcu
v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho
vzťah k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto konania alebo k ich
zástupcom. Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť konajúceho sudcu
na prejednaní a rozhodnutí mu pridelenej veci spočíva na tom, kto vzniesol námietku
zaujatosti.
Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení
neskorších predpisov (ďalej lej „zákon o sudcoch“) sudca je predstaviteľ súdnej moci.
Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych
orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné
právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade
so zákonom. Podľa § 30 citovaného zákona v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti
výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný dbať svojím správaním na to, aby jeho
nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu,
aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť
funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.
Z toho vyplýva, že sudca musí byť nielen nestranný, ale sa musí ako nestranný javiť navonok.
Nestranný je sudca, u ktorého nie sú pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom
na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom a súčasne sa nepodieľal
na rozhodovaní vo veci v niektorom inštančnom stupni. Rozhodovaním sa rozumie účasť
na hlasovaní alebo inom spôsobe účasti na prijímaní rozhodnutia vo veci samej (samosudca),
ako aj na rozhodnutiach, ktoré pripravujú skutkový a právny základ na rozhodnutie vo veci
samej. Základom na záver o nevyhnutnosti vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
je pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenia
záruk správneho a spravodlivého rozhodnutia je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca
nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom a k ich zástupcom, a ktorý
nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. V súlade s tým zákon
vo vyššie citovanom ustanovení § 14 ods. 1 OSP konštruuje ako dôvody vylúčenia sudcu
sudcov pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom. Zákon zakladá vylúčenie sudcu
na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými
skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým
subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol sudca vylúčený, nemôžu postačovať
pocity účastníka o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí byť zistený
dôvod, z ktorého vyplýva, že možno pochybovať o sudcovej nezaujatosti.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 47/05, v ktorom ústavný súd
vyslovil právny záver, že „obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, to znamená, že súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci“.
Ústavný súd Slovenskej republiky nestrannosť sudcu judikoval aj v ďalších rozhodnutiach
(pozri bližšie napr. sp. zn. III. ÚS 71/97, I. ÚS 73/97).
Ako je už spomenuté vyššie, sudcov pomer k účastníkom alebo ich zástupcom môže
byť založený predovšetkým na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému
na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský či naopak zjavne nepriateľský.
Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti. Uplatnená námietka zaujatosti pre pomer
sudcu k veci musí byť v príčinnej súvislosti s predmetom daného konania. (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 76/1999, z 20. júla 1999.)
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti
sudcu a štátu upravené týmto zákonom; za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej
správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať
nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu,
s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie udržiava, veci týkajúcich sa
orgánov správy súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu, nevynímajúc. K tomuto
postoju čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky výslovne sudcovi priznáva nezávislosť
pri výkone jeho funkcie.
V zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (§ 35 cit. zák.) pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia
a správy súdu je potrebné vnímať ako súhrn určitých oprávnení a zároveň aj, ako zákonom
dané povinnosti; predseda je zároveň štatutárnym orgánom súdu, pokiaľ tento zákon
nezveruje toto postavenie v oblasti správy súdu inému subjektu – riaditeľovi správy súdu.
V zmysle § 32 a § 33 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov orgány riadenia a správy súdu (t.j. predseda súdu
a podpredseda súdu) vykonávajú riadenie a správu súdov v rozsahu a spôsobom ustanoveným
zákonom; úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky
na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej,
odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených
zákonom, pričom riadenie a správa súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.
Predseda súdu, či z jeho poverenia podpredseda súdu, teda koná v mene súdu
i pri vydávaní rozhodnutí podľa zákona o slobode informácií.
Predseda súdu nie je však nadriadeným sudcu ani sudca nie je podriadeným
predsedovi súdu.
Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemôže byť ani
samotná okolnosť, že sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú a pravidelne sa
stretávajú na pracovisku. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne, budované
na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh a problémov.
Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť vzbudzujúcu
pochybnosti o ich nezaujatosti. Jedine v prípade, kedy vzájomný vzťah presiahne takto
chápaný profesionálny rámec a nadobúda charakter bližšieho osobného vzťahu (rodinného,
priateľského a pod.), možno o tejto okolnosti uvažovať ako o dôvode pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Je však nutné, aby táto okolnosť bola nielen
konštatovaná, ale aj skutkovo vymedzená, preto aj napríklad tvrdenie o priateľskom pomere
by malo byť konkretizované. Až v takomto prípade môže vykazovať právne významné znaky
z hľadiska § 14 ods. 1 OSP; o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
Na druhej strane k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo
preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho
prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť, či
sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá
až do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 1. októbra 1982).
Existencia nestrannosti musí teda byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to
znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, t.j. zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (pozri rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 16/00).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku alebo
zaujatosti v konkrétnej veci".
Za objektívne pritom nemožno považovať ani to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť ani subjektívne hľadisko
účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa
10 8Ndz/5/2012
jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí
účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že základom
pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie to, že účastník
sa nestotožňuje s jeho rozhodovaním. Na dosiahnutie nápravy v občianskom súdnom konaní
slúžia predovšetkým opravné prostriedky, nie námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne
odlišný. Iba na tomto základe však bez ďalšieho nemožno urobiť záver o splnení podmienok
ustanovenia § 14 ods. l OSP, ak súčasne nie sú k dispozícii ďalšie doložené skutočnosti,
ktorých konkrétny obsah a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku.
Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka súdneho
konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15a OSP a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (viď. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 27/98 z 25. marca
1998).
I keď zákon v § 14 ods. 1 OSP spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti [viď. tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenže
musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only
be done, it must also be seen to be done")], nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa § 14 ods. l OSP predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko
nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko
objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností
11 8Ndz/5/2012
o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti
Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť
len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu,
že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (II. ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení
ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).
Pokiaľ ide o námietky žalobcu resp. jeho „obavy“ o dodržanie zásad spravodlivého
súdneho procesu garantovaného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právom žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, Najvyšší
súd Slovenskej republiky opätovne poukazuje na ustanovenie čl. 144 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý sudcovi nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu, ale
súčasne prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie bežné
v demokratickej spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu. Aj v tejto veci Najvyšší
súd Slovenskej republiky upozorňuje na to, že „opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal
dostať (a v posudzovanej veci je dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí
pri aplikácii zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov jednotlivcami nespokojnými
s výsledkami prvostupňového informačného konania) do konfliktu so štátnou správou svojho
súdu, by ohrozoval v prípade nedostupnosti vhodnej rozhodovacej alternatívy dostupnosť
spravodlivosti, a v konečnom dôsledku by maril riadne uplatnenie ústavou zaručeného práva
jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky“ a taktiež poukazuje na to, že danú situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť
od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“, lebo tu nejde o osobnú vec sudcu,
ale o stále zdôrazňovaný vzťah medzi sudcom na strane jednej a štátom, tzn. výkonnou
mocou.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 16 ods. 1
OSP rozhodol tak, že vylúčení z prejednania a rozhodovania danej veci sú JUDr. Ľuboš
Sádovský - predseda Krajského súdu v Bratislave a JUDr. Lenka Praženková -
podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave, nakoľko JUDr. Ľuboš Sádovský, ako predseda
Krajského súdu v Bratislave a jeho štatutárny zástupca vydal rozhodnutie, ktoré je predmetom
preskúmania v tomto konaní, a JUDr. Lenka Praženková, ako podpredsedníčka Krajského
súdu v Bratislave a teda jeho zástupkyňa sa môže tiež podieľať na vybavovaní vecí podľa
12 8Ndz/5/2012
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupne k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ohľadom ostatných sudcov Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu
okolnosť, ktorá by bola z hľadiska § 14 ods. 1 OSP právne relevantná a ani z vyjadrení
uvedených sudcov, vrátane vyjadrenia JUDr. Vlastimila Pavlikovského, ktorým vec podľa
rozvrhu práce pripadla na rozhodnutie ani ostatných sudcov, nevyplývajú žiadne zákonné
dôvody pre ich vylúčenie, a preto rozhodol tiež podľa ustanovenia § 16 ods. 1 OSP tak, že
v druhom odseku výroku tohto uznesenia označení sudcovia Krajského súdu v Bratislave
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. novembra 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská