Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Ndz/5/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: S.B.P., zastúpenej

advokátskou kanceláriou F. P., S., so sídlom M., B., IČO: X., proti žalovanému: Krajský súd

v Bratislave, so sídlom Záhradnícka 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.

Spr. 6154/12 z 20. júna 2012, vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

, o návrhu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ľuboš Sádovský - predseda Krajského

súdu v Bratislave, a JUDr. Lenka Praženková - podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave,

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn. .

Sudcovia Krajského súdu v Bratislave Mgr. Barbora Barteková, JUDr. Roman

Bolebruch, JUDr. Elena Ďuranová, JUDr. Magdaléna Floreková, JUDr. Bianka Gelačíková,

JUDr. Mária Hajdínová, JUDr. Alexandra Hanusová, JUDr. Monika Holická, JUDr. Roman

Huszár, JUDr. Milan Chalupka, JUDr. Katarína Javorčíková, JUDr. Beáta Jurgošová,

JUDr. Valéria Kleinová, JUDr. Darina Kriváňová, JUDr. Darina Kuchtová, JUDr. Martin

Murgaš, JUDr. Blanka Podmajerská, JUDr. Zuzana Posluchová, JUDr. Juraj Považan,

JUDr. Ayše Pružinec-Erenová, JUDr. Alena Svetlovská, JUDr. Edita Szabová, JUDr. Mária

Šramková, JUDr. Katarína Štrignerová, JUDr. Jana Vlčková, JUDr. Oľga Bahníková,

JUDr. Ľubica Břoušková, JUDr. Ľudmila Glončáková, JUDr. Andrea Haitová, JUDr. Blažena

Hirnerová, JUDr. Zita Ilčíková, JUDr. Miroslava Janečková, JUDr. Helena Kosorínová,

JUDr. Ľubica Krišková, JUDr. Elena Kúšová, JUDr. Danica Michalková, JUDr. Lýdia

Noskovičová, JUDr. Elena Ondrišová, JUDr. Eugen Palášthy, JUDr. Tatiana Pastieriková,

2

Mgr. Soňa Pekarčíková, JUDr. Helena Škrinárová, JUDr. Boris Tóth, JUDr. Beata

Trandžíková, Mgr. Štefan Zelenák, JUDr. Dáša Filová, JUDr. Renáta Janáková, JUDr. Judita

Kokolevská, JUDr. Soňa Langová, JUDr. Vlastimil Pavlikovský, JUDr. Anna Peťovská,

PhD., Mgr. Viliam Pohančeník, JUDr. Peter Pospech, JUDr. Nora Puchelová, JUDr. Viera

Šebestová, JUDr. Ľubomír Šramko, JUDr. Milota Tóthová, JUDr. Marián Trenčan,

JUDr. Monika Valašiková, PhD., JUDr. Petra Príbelská, PhD., JUDr. Magdaléna Blažová,

JUDr. Alžbeta Horváthová, JUDr. Kamil Ivánek, JUDr. Karol Kováč, JUDr. Ľudmila

Králikova, JUDr. Tibor Kubík, JUDr. Denisa Meszárosová, JUDr. Jaroslav Mikuš,

JUDr. Richard Molnár, JUDr. Zuzana Molnárová, JUDr. Eva Vajdičková a JUDr. Iveta

Zelenayová nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

Vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. už v návrhu zo

dňa 9. júla 2012 žalobkyňa podľa (ďalej aj „OSP“)

žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pred prvotným prejednaním veci

o jej prikázaní inému súdu toho istého stupňa, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného

Krajského súdu v Bratislave sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom na ich

pomer k veci a k účastníkom konania, nakoľko žalobkyňa podanou žalobou navrhuje

preskúmať zákonnosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Uviedla, že je potrebné

zaručiť, aby tieto osoby nemali vplyv na výsledok konania.

Na výzvu zo strany súdu uznesením z 3. septembra 2012, č. k. -6, aby

doplnila svoju žalobu o vyjadrenie, či žalobkyňa namieta zaujatosť sudcov Krajského súdu

v Bratislave ( ) alebo či žiada o prikázanie veci podľa žalobkyňa

odpovedala podaním z 19. septembra 2012 tvrdiac, že Krajský súd v Bratislave nemôže vo

veci konať, a to z dôvodu, že konajúci sudca ako aj všetci sudcovia Krajského súdu

v Bratislave sú z rozhodovania veci vylúčení, a to pre ich pomer k veci a k účastníkom

konania. Každý sudca Krajského súdu v Bratislave je sudcom žalovaného, a teda nevyhnutne

by rozhodoval o vlastnom súde. Také rozhodovanie podľa žalobkyne nemôže byť z dôvodov

uvedených v samotnej žalobe, v súlade so zásadami spravodlivého súdneho procesu

garantovaného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právom

žalobkyne na súdnu ochranu v zmysle . Opätovne

3

poukázala na zásadu „nemo iudex in causa sua“, ktorá musí byť v právnom štáte dodržiavaná

a súdy musia svoje procesné postupy upraviť tak, aby označenú zásadu rešpektovali, pretože

opak predstavuje ústavne nekonformný zásah do justičných práv žalobcu. Uviedla, že vyššie

uvedené okolnosti neoznamuje v rámci námietky zaujatosti podľa ani v rámci

odôvodnenia žiadosti o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2

, ale uvádza, ich konajúcemu sudcovi pre preukázanie jeho vedomosti o uvedených

okolnostiach, ktoré jeho samotného, ako aj všetkých ostatných sudcov Krajského súdu

v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vylučujú, pričom očakáva postup podľa § 15

.

Sudcovia Krajského súdu v Bratislave s výnimkou JUDr. Ľuboša Sádovského

a JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského sa vyjadrili, že sa vo veci

necítia byť zaujatí.

JUDr. Ľuboš Sádovský - predseda Krajského súdu v Bratislave uviedol, že je vo veci

zaujatý, ako štatutárny orgán, ktorý vydal žalobou napadnuté rozhodnutie.

JUDr. Lenka Praženková - podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave uviedla, že

je daný dôvod na jej vylúčenie, ako štatutárneho orgánu žalovaného.

JUDr. Vlastimil Pavlikovský – sudca správneho kolégia Krajského súdu v Bratislave

uviedol, že osobne pozná štatutárov žalobcu.

Krajský súd v Bratislave predložil vec na rozhodnutie o vylúčení sudcov Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky, spis došiel súdu dňa 14. novembra 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdiac podľa obsahu podanie žalobkyne

v časti, v ktorej sa domáha vylúčenia sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania, ako i doplnenie

tejto časti podania, ako námietku zaujatosti sudcov, prejednal túto bez nariadenia

pojednávania ( veta prvá ) podľa a dospel k záveru,

že niet zákonného dôvodu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednania

a rozhodovania veci okrem predsedu súdu a podpredsedníčky súdu.

4

Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia č. Spr. 6154/12

z 20. júna 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodoval, ako povinný orgán podľa § 2

ods. 1 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o slobode informácií“).

Podľa , ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia

sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti (§ 12 ods. 2

).

O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému

súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať ( ).

Podľa v spojení s veta prvá , sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti

komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci

námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti

námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu

nepredkladá.

Účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším

účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď

sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor

5

na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2. k účastníkom konania

(o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského,

súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu

(tak pozitívneho alebo negatívneho), 3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý

je charakterizovaný obdobne ako vzťah k účastníkom konania.

Pomer k veci, ako okolnosť spochybňujúca nezaujatosť sudcu predpokladá situáciu,

keď sudca je právne zainteresovaný na výsledku konania. O pomere k účastníkovi alebo

k zástupcovi, ako okolnosti vzbudzujúcej pochybnosti o nezaujatosti sudcu možno uvažovať,

ak sa zakladá na príbuzenstve, či iných kladných alebo záporných vzťahoch sudcu

k účastníkom alebo k ich zástupcom. Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce

zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia

vyplývať z objektívnych skutočností. V námietke zaujatosti účastník nemôže ako dôvod

použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu v konaní o prejednaní veci. Postupom sa

rozumejú procesné úkony súdu vrátane rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania. V širšom

chápaní môžeme k postupu sudcu priradiť aj jeho rozhodnutie vo veci samej, ktoré je jeho

ústavnou povinnosťou a preto túto okolnosť, že v inej veci meritórne rozhodol v prípade

v jeho neprospech zásadne nemožno použiť, ako dôvod na námietku zaujatosti. Ide o procesné

úkony a rozhodnutia, ktoré upravuje , ktoré sú ním predvídané

a majú upravené svoje účinky na priebeh konania. Iné úkony a rozhodnutia, ktoré

sú výsledkom procesnej improvizácie v postupe súdu za splnenia aj ostaných zákonných

podmienok nemožno použiť ako dôvody na námietku zaujatosti. Sudcu nemožno vylúčiť

nielen pre úkony v prejednávanej veci, ale ani pre úkony v iných právnych veciach vrátane

rozhodnutí, ktoré vydal. Ak sú v námietke zaujatosti uvedené len také skutočnosti, neprihliada

sa na ne, t.j. platí fikcia, ako by námietka nebola vznesená, ale len v rozsahu týchto

skutočností, v ktorom prípade sa vec nepredkladá nadriadenému súdu na rozhodnutie

o námietke zaujatosti. Ak námietka obsahuje aj iné okolnosti, treba ju predložiť bez ohľadu

na to, že o niektorých okolnostiach platí, že sa na ne neprihliada, pretože v opačnom prípade

by mohol nastať dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa v spojení

s . Taký dôvod pre zrušenie rozhodnutia vo veci samej by sa mohol

uplatniť aj v dovolacom, resp. v mimoriadnom dovolacom konaní. Pre vylúčenie sudcu

z prejednania a rozhodnutia veci nepostačujú subjektívne pocity účastníka konania, z dôvodu

ktorých tvrdí, že má pochybnosti o nezaujatosti sudcu na prejednanie a rozhodnutie veci, ako

aj je nepostačujúci subjektívny názor konajúceho sudcu, že sa cíti byť zaujatý na prejednanie

6

a rozhodnutie mu pridelenej veci, ako aj naopak. Zaujatosť konkrétneho sudcu

v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho

vzťah k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto konania alebo k ich

zástupcom. Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť konajúceho sudcu

na prejednaní a rozhodnutí mu pridelenej veci spočíva na tom, kto vzniesol námietku

zaujatosti.

Podľa a o sudcoch a prísediacich v znení

neskorších predpisov (ďalej lej „zákon o sudcoch“) sudca je predstaviteľ súdnej moci.

Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych

orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné

právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,

spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade

so zákonom. Podľa § 30 citovaného zákona v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti

výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný dbať svojím správaním na to, aby jeho

nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu,

aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť

funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Z toho vyplýva, že sudca musí byť nielen nestranný, ale sa musí ako nestranný javiť navonok.

Nestranný je sudca, u ktorého nie sú pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom

na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom a súčasne sa nepodieľal

na rozhodovaní vo veci v niektorom inštančnom stupni. Rozhodovaním sa rozumie účasť

na hlasovaní alebo inom spôsobe účasti na prijímaní rozhodnutia vo veci samej (samosudca),

ako aj na rozhodnutiach, ktoré pripravujú skutkový a právny základ na rozhodnutie vo veci

samej. Základom na záver o nevyhnutnosti vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

je pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenia

záruk správneho a spravodlivého rozhodnutia je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca

nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom a k ich zástupcom, a ktorý

nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. V súlade s tým zákon

vo vyššie citovanom ustanovení konštruuje ako dôvody vylúčenia sudcu

sudcov pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom. Zákon zakladá vylúčenie sudcu

7

na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými

skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým

subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol sudca vylúčený, nemôžu postačovať

pocity účastníka o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí byť zistený

dôvod, z ktorého vyplýva, že možno pochybovať o sudcovej nezaujatosti.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , v ktorom ústavný súd

vyslovil právny záver, že „obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej

veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, to znamená, že súd musí každú vec

prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu

z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci“.

Ústavný súd Slovenskej republiky nestrannosť sudcu judikoval aj v ďalších rozhodnutiach

(pozri bližšie napr. sp. zn. , ).

Ako je už spomenuté vyššie, sudcov pomer k účastníkom alebo ich zástupcom môže

byť založený predovšetkým na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému

na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský či naopak zjavne nepriateľský.

Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti. Uplatnená námietka zaujatosti pre pomer

sudcu k veci musí byť v príčinnej súvislosti s predmetom daného konania. (Uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 20. júla 1999.)

Podľa vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti

sudcu a štátu upravené týmto zákonom; za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej

správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať

nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu,

s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie udržiava, veci týkajúcich sa

orgánov správy súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu, nevynímajúc. K tomuto

postoju výslovne sudcovi priznáva nezávislosť

pri výkone jeho funkcie.

8

V zmysle o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (§ 35 cit. zák.) pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia

a správy súdu je potrebné vnímať ako súhrn určitých oprávnení a zároveň aj, ako zákonom

dané povinnosti; predseda je zároveň štatutárnym orgánom súdu, pokiaľ tento zákon

nezveruje toto postavenie v oblasti správy súdu inému subjektu – riaditeľovi správy súdu.

V zmysle a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov orgány riadenia a správy súdu (t.j. predseda súdu

a podpredseda súdu) vykonávajú riadenie a správu súdov v rozsahu a spôsobom ustanoveným

zákonom; úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky

na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej,

odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených

zákonom, pričom riadenie a správa súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.

Predseda súdu, či z jeho poverenia podpredseda súdu, teda koná v mene súdu

i pri vydávaní rozhodnutí podľa zákona o slobode informácií.

Predseda súdu nie je však nadriadeným sudcu ani sudca nie je podriadeným

predsedovi súdu.

Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemôže byť ani

samotná okolnosť, že sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú a pravidelne sa

stretávajú na pracovisku. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne, budované

na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh a problémov.

Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť vzbudzujúcu

pochybnosti o ich nezaujatosti. Jedine v prípade, kedy vzájomný vzťah presiahne takto

chápaný profesionálny rámec a nadobúda charakter bližšieho osobného vzťahu (rodinného,

priateľského a pod.), možno o tejto okolnosti uvažovať ako o dôvode pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. Je však nutné, aby táto okolnosť bola nielen

konštatovaná, ale aj skutkovo vymedzená, preto aj napríklad tvrdenie o priateľskom pomere

by malo byť konkretizované. Až v takomto prípade môže vykazovať právne významné znaky

z hľadiska ; o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

9

Na druhej strane k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo

preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho

prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť, či

sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá

až do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 1. októbra 1982).

Existencia nestrannosti musí teda byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to

znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa

objektívneho hľadiska, t.j. zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (pozri rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. ).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku alebo

zaujatosti v konkrétnej veci".

Za objektívne pritom nemožno považovať ani to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom

k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť ani subjektívne hľadisko

účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa

10

jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí

účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že základom

pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie to, že účastník

sa nestotožňuje s jeho rozhodovaním. Na dosiahnutie nápravy v občianskom súdnom konaní

slúžia predovšetkým opravné prostriedky, nie námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne

odlišný. Iba na tomto základe však bez ďalšieho nemožno urobiť záver o splnení podmienok

ustanovenia ods. l , ak súčasne nie sú k dispozícii ďalšie doložené skutočnosti,

ktorých konkrétny obsah a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku.

Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka súdneho

konania, ktorý podal takýto návrh podľa a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (viď. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. marca

1998).

I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti [viď. tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenže

musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only

be done, it must also be seen to be done")], nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení

sudcu podľa ods. l predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len

celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko

nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko

objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností

11

o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti

Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť

len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu,

že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (, Sbírka nálezů a usnesení

ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).

Pokiaľ ide o námietky žalobcu resp. jeho „obavy“ o dodržanie zásad spravodlivého

súdneho procesu garantovaného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právom žalobcu na súdnu ochranu v zmysle , Najvyšší

súd Slovenskej republiky opätovne poukazuje na ustanovenie Slovenskej

republiky, ktorý sudcovi nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu, ale

súčasne prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie bežné

v demokratickej spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu. Aj v tejto veci Najvyšší

súd Slovenskej republiky upozorňuje na to, že „opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal

dostať (a v posudzovanej veci je dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí

pri aplikácii o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov jednotlivcami nespokojnými

s výsledkami prvostupňového informačného konania) do konfliktu so štátnou správou svojho

súdu, by ohrozoval v prípade nedostupnosti vhodnej rozhodovacej alternatívy dostupnosť

spravodlivosti, a v konečnom dôsledku by maril riadne uplatnenie zaručeného práva

jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle a nasl. Slovenskej

republiky“ a taktiež poukazuje na to, že danú situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť

od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“, lebo tu nejde o osobnú vec sudcu,

ale o stále zdôrazňovaný vzťah medzi sudcom na strane jednej a štátom, tzn. výkonnou

mocou.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 16 ods. 1

rozhodol tak, že vylúčení z prejednania a rozhodovania danej veci sú JUDr. Ľuboš

Sádovský - predseda Krajského súdu v Bratislave a JUDr. Lenka Praženková -

podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave, nakoľko JUDr. Ľuboš Sádovský, ako predseda

Krajského súdu v Bratislave a jeho štatutárny zástupca vydal rozhodnutie, ktoré je predmetom

preskúmania v tomto konaní, a JUDr. Lenka Praženková, ako podpredsedníčka Krajského

súdu v Bratislave a teda jeho zástupkyňa sa môže tiež podieľať na vybavovaní vecí podľa

12

o slobodnom prístupne k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Ohľadom ostatných sudcov Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu

okolnosť, ktorá by bola z hľadiska právne relevantná a ani z vyjadrení

uvedených sudcov, vrátane vyjadrenia JUDr. Vlastimila Pavlikovského, ktorým vec podľa

rozvrhu práce pripadla na rozhodnutie ani ostatných sudcov, nevyplývajú žiadne zákonné

dôvody pre ich vylúčenie, a preto rozhodol tiež podľa ustanovenia tak, že

v druhom odseku výroku tohto uznesenia označení sudcovia Krajského súdu v Bratislave

nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. novembra 2012

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská