Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/48/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S., spol. s r. o., C.,

IČO: X., právne zastúpeného JUDr. R. A. a P., L., proti odporcovi S. - I. s.r.o., D., IČO: X.,

právne zastúpenému JUDr. Ľ. H., advokátom, V., o zaplatenie 41 837,98 Eur (1 260 410,80

Sk) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 17. mája 2012, č. k. - 632, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. mája 2012, č. k. -632

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10. 02. 2010,č. k. -564 návrh

navrhovateľa zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť 16 677,45 Eur na náhradu

trov konania odporcu. V odvolaní rozhodnutia uviedol, že žalobou, doručenou súdu dňa

27. 04. 2001, sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie istiny v sume

1 260 410,80 Sk, ktorá predstavuje nájomné podľa bodu 4.3 písm. b/ nájomnej zmluvy zo dňa

25. 03. 1999, vrátane dane z pridanej hodnoty, vyúčtované faktúrou č. 286/2001 zo dňa

19. 02. 2001. Súd prvého stupňa zistil, že nájomná zmluva je platná a ustanovenie bodu 2.9.

zmluvy je obsahovo jednoznačne dohodou o zmluvnej pokute a je právne irelevantné, že

formálne táto dohoda neobsahuje výslovne pomenovanie zmluvná pokuta. Podľa súdu je

nesporné, že navrhovateľ porušoval svoje povinnosti ustanovené v bode 2.9. zmluvy počas

obdobia od 06. 05. 1999, kedy uplynulo 45 dní od podpisu zmluvy, až do ukončenia

prevádzky S. Š. v obchodnom centre, preto prislúcha odporcovi nárok na odpočítanie čiastky

5 000,-- Sk denne z nájomného za každý deň po 06. 05. 1999. Odporca v dôsledku toho, že

navrhovateľ porušil ustanovenie bodu 2.9. zmluvy, si svoj nárok vyúčtoval fa č. 20001116

voči spoločnosti S. V., s. r. o., vo výške 1 054 947,20 Sk. Súd konštatoval, že i po odpočítaní

2

45-dňovej lehoty s odporcom vyfakturovanej čiastky, sa vzájomné pohľadávky účastníkov

sporu vzájomne kryjú, čo do žalovanej výšky, a preto takáto zmienka z hľadiska obrany

navrhovateľa je bezpredmetná. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 358 a nasl.

, ako aj s poukazom na ust. 580 a nasl.

uzavrel, že v prejednávanej veci sú obe pohľadávky rovnakého druhu, spôsobilé

na započítanie, splatné a nepremlčané, a preto má za to, že jednostranný započítací prejav

odporcu spôsobil zánik pohľadávok vo výške, v ktorej sa navzájom kryli, preto žalobu

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust.

Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 27. 09. 2011, sp. zn. , rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie s tým, že rozhodnutie súdu o zániku záväzku odporcu je predčasné,

nakoľko súd prvého stupňa ani v ďalšom konaní započítací prejav odporcu, čo do určitosti

započítavanej pohľadávky neposudzoval.

V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uviedol, že po vypočutí svedkov sa

náležite zaoberal vzneseným kompenzačným nárokom, náležite ho preveroval a zistil, že je

daný. Uplatnením kompenzačného protinávrhu si podľa súdu prvého stupňa odporca

odpočítal dohodnutú dennú sankciu ako zmluvnú pokutu tak, ako sa účastníci dohodli

v nájomnej zmluve v bode 2.9, v ktorom je uvedené, že v prípade nedodržania termínu má

nájomca právo odpočítať si z nájomného 5 000,-- Sk za každý deň, presahujúci účastníkmi

zmluvy stanovený termín. Súd prvého stupňa uzavrel, že v súlade s týmto zmluvným

dojednaním si uplatnením kompenzačnej námietky do výšky žalovanej sumy, odporca

uplatnil právo na odpočítanie zmluvnej pokuty z nájomného. Preto po preskúmaní tejto

kompenzačnej námietky dospel súd prvého stupňa k záveru, že táto je dôvodná, z ktorého

dôvodu žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

Napokon súd prvého stupňa uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným

uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnuté

rozhodnutie zmeniť tak, ako to navrhovateľ uvádza v petite svojho návrhu na začatie konania

zo dňa 18. 04. 2001 s priznaním náhrady trov konania. Podľa názoru navrhovateľa postupom

3

súdu prvého stupňa sa mu odňala možnosť konať pred súdom, keďže boli súdom prvého

stupňa zamietnuté ním navrhnuté dôkazy na výsluch, resp. dopočutie svedkov Mag. T.

S. a Ing. D. D., ktoré dôkazy navrhol vykonať vzhľadom na právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v uznesení zo dňa 20. 05. 2009, sp. zn.

30bo/9512008, ako aj v uznesení zo dňa 27. 09. 2011, sp. zn. .

Odvolateľ má ďalej za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže základom pre konštatovanie stavu, ako

vyzeral vstup do spornej prevádzky - predajne ACTIVE MODA, boli fotografie s dátumom

vyhotovenia z novembra 2000. Napriek týmto fotografiám, svedkovia Ing. D. D.,

Ing. E. O., M. Š. a A. J. potvrdili, že začiatkom mája 1999 boli vykonané práce na zmene

obchodného označenia prevádzky Š. M. na A. M., vrátane zmien na všetkých reklamných

tabuliach v obchodnom centre, spojených s týmto označením.

Navrhovateľovi nie je zrejmé, prečo sa súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia nezaoberal výpoveďou A. J.. Poukázal aj na svedeckú výpoveď Ing.

D. D. zo dňa 02. 10. 2007, z ktorej vyplýva, že obchodným označením ich prevádzky bolo

pred zmenou iba logo s názvom SPORT MODA a po zmene z mája roku 1999 logo s názvom

ACTIVE MODE. Ďalej poukázal, že svedecké výpovede boli súdom prvého stupňa

vyhodnocované iba okrajovo. Napriek tomu podľa názoru odvolateľa, výpoveď svedka Ing.

D. považuje súd prvého stupňa za kľúčovú pri preukázaní údajného porušovania predmetnej

zmluvnej povinnosti podľa bodu 2.9 aj po 45 dňoch. Zdôraznil, že tento svedok pritom

uviedol, že výkladová časť sa menila vždy sezónne, ale je si istý, že obchodné označenie

prevádzky zmenené určite bolo.

Odvolateľ upozornil aj na skutočnosť, že písomný právny úkon započítania, ktorý

uskutočnil odporca listom zo dňa 21. 02. 2001, je podľa ust. § 581 ods. 2 druhá veta

, právnym úkonom od samého počiatku absolútne neplatným, keďže

odporca v tej istej dobe započítaval svoju ešte splatnú pohľadávku voči vtedy ešte nesplatnej

pohľadávke navrhovateľa. Podľa odvolateľa, odporca v tomto konaní neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie skutočnosti, že navrhovateľ porušil a nedodržal svoju zmluvnú

povinnosť podľa bodu 2.9. nájomnej zmluvy počas obdobia 618 dní, a že preto odporcovi

vzniklo právo vyúčtovať si zmluvnú pokutu, resp. akúkoľvek peňažnú pohľadávku vo výške

4

3 090 000,-- Sk (5 000,-- Sk za deň).

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 a § 214 ods.

2 , bez nariadenia pojednávania a v medziach dôvodov odvolania, pričom dospel

k záveru, že sú splnené predpoklady pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Predmetom konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie 41 837,98 Eur z titulu

nájomného za užívanie nebytových priestorov, O podanom návrhu rozhodol súd prvého

stupňa rozsudkom zo dňa 10. 02. 2010 č. k. -564 tak, že návrh v plnom rozsahu

zamietol. Vychádzal zo skutočnosti, že odporcovi za porušenie nájomnej zmluvy

navrhovateľom vznikla pohľadávka z titulu zmluvnej pokuty, ktorú započítal s pohľadávkou

navrhovateľa. Keďže záväzok odporcu voči navrhovateľovi zanikol, súd prvého stupňa

považoval žalobu za nedôvodnú.

Na odvolanie navrhovateľa odvolací súd uznesením zo dňa 27. 09. 2011, č. k.

-586 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd okrem iného uviedol, že v danom prípade

započítaná časť zmluvnej pokuty nie je časovo ohraničená a konštatoval, že vyvolať zákonom

dané právne účinky môže len právny úkon, ktorý je určitý. Z tohto dôvodu, aby mohlo dôjsť

k riadnemu započítaniu pohľadávok, je nutné započítavané pohľadávky dostatočne

identifikovať, aby bolo zrejmé, ktoré pohľadávky a do akej výšky vykonaným zápočtom

zanikajú. Preto, pokiaľ sa započítavajú viaceré pohľadávky a pohľadávky, ktoré vo svojom

súčte prevyšujú pohľadávku veriteľa, je k platnému zániku záväzku nutné, by

zo započítacieho prejavu bolo zrejmé, ktorá časť započítavaných pohľadávok je predmetom

zápočtu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa ani

v ďalšom konaní predmetný započítací prejav čo do určitosti započítavanej pohľadávky

odporcu v zmysle uvedeného neposudzoval.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, zo dňa 17. mája 2012, č. k.

-632 je zrejmé, že súd prvého stupňa v ostatnom konaní vypočul navrhovateľom

uvedených svedkov Ing. E. Š. a JUDr. Ing. V. Č.. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa

5

12. 04. 2012, č. l. 613, vyplýva, že súd predvolal na ďalšie pojednávanie svedkov,

navrhnutých navrhovateľom, a to Mgr. T. S. a A. J. K vypočutiu týchto svedkov však nedošlo,

keďže týmto svedkom nebolo vykázané doručenie predvolania na adresu, uvedenú

navrhovateľom. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že kompenzačný návrh odporcu, ktorým si

uplatnil zmluvnú pokutu, súd podrobne preskúmaval a dospel k záveru, že je tento návrh

odporcu dôvodný.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Súd prvého stupňa však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu,

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré

6

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(). Iba takéto rozhodnutie je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom

umožňuje posúdiť postup súdu.

Podrobným preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd

k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto požiadavky nespĺňa. Z tohto

odôvodnenia skutočne, ako na to poukazuje i navrhovateľ v podanom odvolaní, nemožno

zistiť žiadne vecné dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nevykonal odvolateľom navrhovaný

dôkaz, a to vypočutie svedkov Mag. T. S., A. J. a Ing. D. D.. Tomuto procesnému právu

navrhovateľa zodpovedá povinnosť súdu o vznesených návrhoch na vykonanie dôkazov

rozhodnúť. Pokiaľ súd takémuto návrhu nevyhovie, vo svojom rozhodnutí má vyložiť,

z akých dôvodov vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval a k právnym

záverom, ku ktorým dospel na základe skutkového stavu veci, navrhnuté dôkazy nevykonal

( ). S týmto návrhom sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí

dostatočne nevyporiadal, keďže konštatoval iba nedoručenie predvolaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najmä však nemožno zistiť, akými úvahami

sa súd riadil pri preskúmavaní oprávnenosti vznesenej kompenzačnej námietky, resp.

uplatnenej zmluvnej pokuty zo strany odporcu, a to s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa presne neidentifikoval vzájomné

peňažné pohľadávky (nie je zrejmá ich výška a splatnosť), neuviedol, prečo považuje právny

úkon započítania za zrozumiteľný a určitý a kedy došlo k vzájomnému stretu, a teda k zániku

pohľadávok.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí a v ostatnom

konaní nevenoval pozornosť skutočnostiam, ktoré boli zdôraznené v skoršom zrušovacom

rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa sa opätovne stotožnil s tvrdením odporcu,

bez iného potrebného vykonania dokazovania, a to najmä skúmaním určitosti započítacieho

prejavu. Odvolací súd v tomto smere ďalej poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia zo

dňa 27. 09. 2011, sp. zn. a opätovne zdôrazňuje, že v prípade započítania

dennej sankcie, určitosť právneho úkonu predpokladá jej identifikácia uvedením časového

obdobia, bez ktorého určenia nemožno vyvodiť splatnosť započítavanej pohľadávky, ako

predpoklad vzájomného stretu a zániku započítavaných pohľadávok.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty ( , napr. ), ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva. To znamená okrem iného aj to, že každý adresát

normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo

aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právny názor, ktorým je viazaný, ak mu takúto

povinnosť ukladá zákon. Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného

práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces.

Ani nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní podľa § 2 ods. 2

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákona o sudcoch a prísediacich") nie je absolútna

a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže

rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca sám tvoril

právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno

takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text vyššie citovaného ustanovenia, v zmysle

ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so

zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie.

Takouto hranicou, stanovenou zákonom, je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového

rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.

V tomto prípade bolo takýmto zákonným ustanovením ustanovenie ,

ktoré jednoznačne ustanovuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie

konanie na nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu.

Takáto povinnosť vyplýva aj z ustanovenia

o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého za podmienok, ustanovených osobitnými predpismi,

ktorým je napríklad , je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý

vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.

Uvedeným postupom obmedzil tak súd prvého stupňa navrhovateľa v jeho práve na

spravodlivé konanie a pri podaní opravného prostriedku vo vzťahu k zákonom vymedzeným

odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho mu odňal možnosť konať pred súdom. Odvolanie

navrhovateľa, podané z tohto dôvodu, je preto opodstatnené.

Vzhľadom na uvedené zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa a zrušil a vec

vrátil tomuto súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ustanovenie

rozhodne o trovách celého konania.

Podľa je pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie

konanie, právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 22. novembra 2012

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová