Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)49e/388690.86b261.pdf
PDF · 124.63 KB
No categories available
2Obo/48/2012
Najvyšší súd 2 Obo 48/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S., spol. s r. o., C.,
IČO: X., právne zastúpeného JUDr. R. A. a P., L., proti odporcovi S. - I. s.r.o., D., IČO: X.,
právne zastúpenému JUDr. Ľ. H., advokátom, V., o zaplatenie 41 837,98 Eur (1 260 410,80
Sk) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 17. mája 2012, č. k. 4Cb/18/2005- 632, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. mája 2012, č. k. 4Cb/1812005-632
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10. 02. 2010,č. k. 4Cb 18/2005-564 návrh
navrhovateľa zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť 16 677,45 Eur na náhradu
trov konania odporcu. V odvolaní rozhodnutia uviedol, že žalobou, doručenou súdu dňa
27. 04. 2001, sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie istiny v sume
1 260 410,80 Sk, ktorá predstavuje nájomné podľa bodu 4.3 písm. b/ nájomnej zmluvy zo dňa
25. 03. 1999, vrátane dane z pridanej hodnoty, vyúčtované faktúrou č. 286/2001 zo dňa
19. 02. 2001. Súd prvého stupňa zistil, že nájomná zmluva je platná a ustanovenie bodu 2.9.
zmluvy je obsahovo jednoznačne dohodou o zmluvnej pokute a je právne irelevantné, že
formálne táto dohoda neobsahuje výslovne pomenovanie zmluvná pokuta. Podľa súdu je
nesporné, že navrhovateľ porušoval svoje povinnosti ustanovené v bode 2.9. zmluvy počas
obdobia od 06. 05. 1999, kedy uplynulo 45 dní od podpisu zmluvy, až do ukončenia
prevádzky S. Š. v obchodnom centre, preto prislúcha odporcovi nárok na odpočítanie čiastky
5 000,-- Sk denne z nájomného za každý deň po 06. 05. 1999. Odporca v dôsledku toho, že
navrhovateľ porušil ustanovenie bodu 2.9. zmluvy, si svoj nárok vyúčtoval fa č. 20001116
voči spoločnosti S. V., s. r. o., vo výške 1 054 947,20 Sk. Súd konštatoval, že i po odpočítaní
45-dňovej lehoty s odporcom vyfakturovanej čiastky, sa vzájomné pohľadávky účastníkov
sporu vzájomne kryjú, čo do žalovanej výšky, a preto takáto zmienka z hľadiska obrany
navrhovateľa je bezpredmetná. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 358 a nasl.
Obchodného zákonníka, ako aj s poukazom na ust. 580 a nasl. Občianskeho zákonníka
uzavrel, že v prejednávanej veci sú obe pohľadávky rovnakého druhu, spôsobilé
na započítanie, splatné a nepremlčané, a preto má za to, že jednostranný započítací prejav
odporcu spôsobil zánik pohľadávok vo výške, v ktorej sa navzájom kryli, preto žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 27. 09. 2011, sp. zn. 2 0bo 33/2010, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie s tým, že rozhodnutie súdu o zániku záväzku odporcu je predčasné,
nakoľko súd prvého stupňa ani v ďalšom konaní započítací prejav odporcu, čo do určitosti
započítavanej pohľadávky neposudzoval.
V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uviedol, že po vypočutí svedkov sa
náležite zaoberal vzneseným kompenzačným nárokom, náležite ho preveroval a zistil, že je
daný. Uplatnením kompenzačného protinávrhu si podľa súdu prvého stupňa odporca
odpočítal dohodnutú dennú sankciu ako zmluvnú pokutu tak, ako sa účastníci dohodli
v nájomnej zmluve v bode 2.9, v ktorom je uvedené, že v prípade nedodržania termínu má
nájomca právo odpočítať si z nájomného 5 000,-- Sk za každý deň, presahujúci účastníkmi
zmluvy stanovený termín. Súd prvého stupňa uzavrel, že v súlade s týmto zmluvným
dojednaním si uplatnením kompenzačnej námietky do výšky žalovanej sumy, odporca
uplatnil právo na odpočítanie zmluvnej pokuty z nájomného. Preto po preskúmaní tejto
kompenzačnej námietky dospel súd prvého stupňa k záveru, že táto je dôvodná, z ktorého
dôvodu žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.
Napokon súd prvého stupňa uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, ako to navrhovateľ uvádza v petite svojho návrhu na začatie konania
zo dňa 18. 04. 2001 s priznaním náhrady trov konania. Podľa názoru navrhovateľa postupom
súdu prvého stupňa sa mu odňala možnosť konať pred súdom, keďže boli súdom prvého
stupňa zamietnuté ním navrhnuté dôkazy na výsluch, resp. dopočutie svedkov Mag. T.
S. a Ing. D. D., ktoré dôkazy navrhol vykonať vzhľadom na právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v uznesení zo dňa 20. 05. 2009, sp. zn.
30bo/9512008, ako aj v uznesení zo dňa 27. 09. 2011, sp. zn. 2 0bo 33/2011.
Odvolateľ má ďalej za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže základom pre konštatovanie stavu, ako
vyzeral vstup do spornej prevádzky - predajne ACTIVE MODA, boli fotografie s dátumom
vyhotovenia z novembra 2000. Napriek týmto fotografiám, svedkovia Ing. D. D.,
Ing. E. O., M. Š. a A. J. potvrdili, že začiatkom mája 1999 boli vykonané práce na zmene
obchodného označenia prevádzky Š. M. na A. M., vrátane zmien na všetkých reklamných
tabuliach v obchodnom centre, spojených s týmto označením.
Navrhovateľovi nie je zrejmé, prečo sa súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nezaoberal výpoveďou A. J.. Poukázal aj na svedeckú výpoveď Ing.
D. D. zo dňa 02. 10. 2007, z ktorej vyplýva, že obchodným označením ich prevádzky bolo
pred zmenou iba logo s názvom SPORT MODA a po zmene z mája roku 1999 logo s názvom
ACTIVE MODE. Ďalej poukázal, že svedecké výpovede boli súdom prvého stupňa
vyhodnocované iba okrajovo. Napriek tomu podľa názoru odvolateľa, výpoveď svedka Ing.
D. považuje súd prvého stupňa za kľúčovú pri preukázaní údajného porušovania predmetnej
zmluvnej povinnosti podľa bodu 2.9 aj po 45 dňoch. Zdôraznil, že tento svedok pritom
uviedol, že výkladová časť sa menila vždy sezónne, ale je si istý, že obchodné označenie
prevádzky zmenené určite bolo.
Odvolateľ upozornil aj na skutočnosť, že písomný právny úkon započítania, ktorý
uskutočnil odporca listom zo dňa 21. 02. 2001, je podľa ust. § 581 ods. 2 druhá veta
Občianskeho zákonníka, právnym úkonom od samého počiatku absolútne neplatným, keďže
odporca v tej istej dobe započítaval svoju ešte splatnú pohľadávku voči vtedy ešte nesplatnej
pohľadávke navrhovateľa. Podľa odvolateľa, odporca v tomto konaní neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie skutočnosti, že navrhovateľ porušil a nedodržal svoju zmluvnú
povinnosť podľa bodu 2.9. nájomnej zmluvy počas obdobia 618 dní, a že preto odporcovi
vzniklo právo vyúčtovať si zmluvnú pokutu, resp. akúkoľvek peňažnú pohľadávku vo výške
3 090 000,-- Sk (5 000,-- Sk za deň).
Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 a § 214 ods.
2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania a v medziach dôvodov odvolania, pričom dospel
k záveru, že sú splnené predpoklady pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Predmetom konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie 41 837,98 Eur z titulu
nájomného za užívanie nebytových priestorov, O podanom návrhu rozhodol súd prvého
stupňa rozsudkom zo dňa 10. 02. 2010 č. k. 4Cb 18/2005-564 tak, že návrh v plnom rozsahu
zamietol. Vychádzal zo skutočnosti, že odporcovi za porušenie nájomnej zmluvy
navrhovateľom vznikla pohľadávka z titulu zmluvnej pokuty, ktorú započítal s pohľadávkou
navrhovateľa. Keďže záväzok odporcu voči navrhovateľovi zanikol, súd prvého stupňa
považoval žalobu za nedôvodnú.
Na odvolanie navrhovateľa odvolací súd uznesením zo dňa 27. 09. 2011, č. k.
2 Obo 3312010-586 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd okrem iného uviedol, že v danom prípade
započítaná časť zmluvnej pokuty nie je časovo ohraničená a konštatoval, že vyvolať zákonom
dané právne účinky môže len právny úkon, ktorý je určitý. Z tohto dôvodu, aby mohlo dôjsť
k riadnemu započítaniu pohľadávok, je nutné započítavané pohľadávky dostatočne
identifikovať, aby bolo zrejmé, ktoré pohľadávky a do akej výšky vykonaným zápočtom
zanikajú. Preto, pokiaľ sa započítavajú viaceré pohľadávky a pohľadávky, ktoré vo svojom
súčte prevyšujú pohľadávku veriteľa, je k platnému zániku záväzku nutné, by
zo započítacieho prejavu bolo zrejmé, ktorá časť započítavaných pohľadávok je predmetom
zápočtu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa ani
v ďalšom konaní predmetný započítací prejav čo do určitosti započítavanej pohľadávky
odporcu v zmysle uvedeného neposudzoval.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, zo dňa 17. mája 2012, č. k.
4Cb 18/2005-632 je zrejmé, že súd prvého stupňa v ostatnom konaní vypočul navrhovateľom
uvedených svedkov Ing. E. Š. a JUDr. Ing. V. Č.. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
12. 04. 2012, č. l. 613, vyplýva, že súd predvolal na ďalšie pojednávanie svedkov,
navrhnutých navrhovateľom, a to Mgr. T. S. a A. J. K vypočutiu týchto svedkov však nedošlo,
keďže týmto svedkom nebolo vykázané doručenie predvolania na adresu, uvedenú
navrhovateľom. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že kompenzačný návrh odporcu, ktorým si
uplatnil zmluvnú pokutu, súd podrobne preskúmaval a dospel k záveru, že je tento návrh
odporcu dôvodný.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Súd prvého stupňa však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu,
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom
umožňuje posúdiť postup súdu.
Podrobným preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd
k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto požiadavky nespĺňa. Z tohto
odôvodnenia skutočne, ako na to poukazuje i navrhovateľ v podanom odvolaní, nemožno
zistiť žiadne vecné dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nevykonal odvolateľom navrhovaný
dôkaz, a to vypočutie svedkov Mag. T. S., A. J. a Ing. D. D.. Tomuto procesnému právu
navrhovateľa zodpovedá povinnosť súdu o vznesených návrhoch na vykonanie dôkazov
rozhodnúť. Pokiaľ súd takémuto návrhu nevyhovie, vo svojom rozhodnutí má vyložiť,
z akých dôvodov vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval a k právnym
záverom, ku ktorým dospel na základe skutkového stavu veci, navrhnuté dôkazy nevykonal
(§ 157 ods. 2 O. s. p.). S týmto návrhom sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
dostatočne nevyporiadal, keďže konštatoval iba nedoručenie predvolaní.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najmä však nemožno zistiť, akými úvahami
sa súd riadil pri preskúmavaní oprávnenosti vznesenej kompenzačnej námietky, resp.
uplatnenej zmluvnej pokuty zo strany odporcu, a to s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132
O. s. p. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa presne neidentifikoval vzájomné
peňažné pohľadávky (nie je zrejmá ich výška a splatnosť), neuviedol, prečo považuje právny
úkon započítania za zrozumiteľný a určitý a kedy došlo k vzájomnému stretu, a teda k zániku
pohľadávok.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí a v ostatnom
konaní nevenoval pozornosť skutočnostiam, ktoré boli zdôraznené v skoršom zrušovacom
rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa sa opätovne stotožnil s tvrdením odporcu,
bez iného potrebného vykonania dokazovania, a to najmä skúmaním určitosti započítacieho
prejavu. Odvolací súd v tomto smere ďalej poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia zo
dňa 27. 09. 2011, sp. zn. 2 Obo 33/2011 a opätovne zdôrazňuje, že v prípade započítania
dennej sankcie, určitosť právneho úkonu predpokladá jej identifikácia uvedením časového
obdobia, bez ktorého určenia nemožno vyvodiť splatnosť započítavanej pohľadávky, ako
predpoklad vzájomného stretu a zániku započítavaných pohľadávok.
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy, napr. PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. To znamená okrem iného aj to, že každý adresát
normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo
aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právny názor, ktorým je viazaný, ak mu takúto
povinnosť ukladá zákon. Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného
práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces.
Ani nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní podľa § 2 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákona o sudcoch a prísediacich") nie je absolútna
a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže
rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca sám tvoril
právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno
takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text vyššie citovaného ustanovenia, v zmysle
ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so
zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie.
Takouto hranicou, stanovenou zákonom, je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového
rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.
V tomto prípade bolo takýmto zákonným ustanovením ustanovenie § 226 O. s. p.,
ktoré jednoznačne ustanovuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanie na nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.
Takáto povinnosť vyplýva aj z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého za podmienok, ustanovených osobitnými predpismi,
ktorým je napríklad Občiansky súdny poriadok, je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý
vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.
Uvedeným postupom obmedzil tak súd prvého stupňa navrhovateľa v jeho práve na
spravodlivé konanie a pri podaní opravného prostriedku vo vzťahu k zákonom vymedzeným
odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho mu odňal možnosť konať pred súdom. Odvolanie
navrhovateľa, podané z tohto dôvodu, je preto opodstatnené.
Vzhľadom na uvedené zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec
vrátil tomuto súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ustanovenie
§ 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.
Podľa § 226 O. s. p. je pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. novembra 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová