Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/355/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: A. S., nar. X., Š., o vymoženie

173,-- EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. júna 2012, č. k.: -37, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou súdu prvého stupňa 23. júla 2009 požiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 173,-- EUR s príslušenstvom

v zmysle ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe návrhu oprávneného. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu z 11. mája 2009, sp. zn.: SR 00354/09, zriadeného

zriaďovateľom S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd

Lučenec poverením zo 6. augusta 2009 poveril súdneho exekútora na vymoženie predmetnej

sumy s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Lučenec uznesením zo 14. marca 2012, č. k.: -16

exekúciu, vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn.: EX 3999/09 vyhlásil

za neprípustnú a zastavil.

2

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Všeobecné podmienky poskytnutia

úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 6461921 z 11. mája 2009 (ďalej

len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“), uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou v bode 17

ustanovili rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere

budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou S., a. s.

V prebiehajúcom konaní súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku

nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vo vzťahu k rozsahu oprávnenia súdu

preskúmavať exekučný titul pred vydaním poverenia. V dôsledku toho, k preskúmaniu

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil súd až po vydaní poverenia, a to

v zmysle o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon

o rozhodcovskom konaní“). Poukázal na a uviedol, že z povahy

zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a aj z obsahu Zmluvy

o úvere je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na

jednej strane a dodávateľom na strane druhej. Poukázal na čl. 3, ods. 1, čl. 6 ods. 1, bod 1

písm. q)/Prílohu smernice Rady 93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora –

rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až

C 244/98, rozsudok Cofidis C473/00).

Uviedol, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo

zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti

formulárovej Zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná,

formálne nenapĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy ku Smernici 93/13/EHS, že

rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo Zmluvy.

Z povahy samotnej Zmluvy je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku

právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ,

nakoľko miera jeho práv k dlžníkovi v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje

takmer úplnú dominanciu veriteľa a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany

dlžníka. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že veriteľ takýmto koncipovaním rozhodcovskej

doložky od začiatku sledoval, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy, tieto boli riešené

na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov

a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovskou doložkou dochádza

k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na vzdialenosť miesta konania, ako aj na svoje majetkové

a zárobkové pomery nemôže sa relevantne proti návrhu brániť a zúčastniť sa konania.

Spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom

súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste svojho bydliska, ako je to

v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom takejto Zmluvy s rozhodcovskou

doložkou reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. V dôsledku toho súd

považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti

za neodstrániteľnú prekážku, brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd exekúciu

v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň

zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“) stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,

v ktorom súd prvého stupňa stručne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, na základe čoho považuje

rozhodcovskú doložka za neplatnú v zmysle , na dôvody

v ňom uvedené v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia uviedol: Otázku preskúmavania rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní

riešil Ústavný súd SR v uznesení z 18. februára 2010, sp. zn.: , kde

konštatoval, že v priebehu exekučného konania je súd oprávnený ex offo skúmať, či sú

podmienky núteného vymáhania pohľadávky splnené. Ďalej uviedol, že Zmluvu o úvere,

uzavretú medzi účastníkmi konania, nemožno posudzovať bez kontextu s úpravou Zákona č.

250/2007 Z.. z., predovšetkým s § 3 ods. 3. Ustanovenie § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho

zákonníka špecifikuje postavenie dodávateľa a spotrebiteľa. I ust. § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka konštatuje, že zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôžu

odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred

vzdať svojich práv alebo inak zhoršiť svoje postavenie. V pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného

vyplýva, že i napriek označeniu Zmluvy o úvere, že ide o zmluvu, uzavretú v zmysle § 497

a nasl. , je z povahy zmluvných strán, ako aj predmetu podnikateľskej

činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto Zmluvy zrejmé, že ide o zmluvu

o spotrebiteľskom úvere, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom

na strane druhej. Ďalej odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 21. marca 2012, č. k. . Uviedol, že aj v prejednávanej veci je nutné

trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach povinnostiach spotrebiteľskej zmluvy nie

je spôsobilé zaručiť už dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu

majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov z hmotnoprávneho stavu zveruje žalobcovi, a to

tak, že si môže vybrať ako prejedanie sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť

iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom je zjavne obmedzené, pričom

nemôže do toho patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko táto práve

predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu s rozhodcom. Za neprijateľné treba

považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa

právomoci rozhodcu v dôsledku výberu medzi viacerými (v danom prípade len dvomi)

prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu vykonaného oprávneným a už takáto možnosť

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky

rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho

samotného viesť spor, teda ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho

zmluvného partnera požadovať. V preskúmavanej veci exekučný súd správne konštatoval

neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne

dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech povinného. Zo Zmluvy o úvere vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú ako predtlačený formulár Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj

rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 17.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením a , že

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. , že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo, ust. , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ust. , že súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, ust. , že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. , že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na podanie dovolania

podal oprávnený dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom

napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania,

oprávnený tieto dôvody podrobne rozvinul v podanom odvolaní v danej veci. Preto oprávnený

poukázal na argumentáciu, použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená

v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu predloží doplňujúcu právnu

argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podaním, doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012, oprávnený bližšie

špecifikoval a doplnil dôvody dovolania.

Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej

medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch

služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých

spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. ,

ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil otázku, či je možné závery odvolacieho

súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú v spotrebiteľských zmluvách vylúčené?

6

Neumožňuje v spojení so smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie

rozhodcovských doložiek, a teda akékoľvek spory, vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv,

musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia

byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou

silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou

požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť

po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak

bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať

slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986,

Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú

nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust.

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa

o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinná sa dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s.p .) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie, uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutia

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

, by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa až g/

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

9

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade, vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ust.

, , a , ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky

uvedené v odvolaní oprávneného.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

10

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu

tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale

napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia (ich právne posúdenie veci).

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

11

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je

žalobcom aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom

konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie

žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený

žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnej: A. S., nar. X., Š., o vymoženie 173,-- EUR

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: , na základe

exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.,

z 11. mája 2009, sp. zn.: SR 00354/09, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia

namietaného oprávneným.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané

konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je

z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania, ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže súd exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho

v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali, a následne

aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie

bez návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie

špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu

v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. V zmysle § 58 ods. 1

Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci

postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto

13

ustanovenia exekučný súd môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí

nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, súdy oboch stupňov nevyzvali a ani

inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti

prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu

dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov

oboch súdov.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú

v tomto ustanovení, ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia.

15

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 11. mája

2009, sp. zn. SR 00354/09 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie

uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods.

2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne

aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že

v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah, založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie, na ktoré

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné, právom

nedovolené, alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy,

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné

16

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach, založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.

).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska

právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si

každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu

podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny, predložené oprávneným, takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere,

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

17

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka,

obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

18

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď

na relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď

v dostatočnom rozsahu zodpovedalo podstatné argumenty oprávneného ohľadom zastavenia

exekúcie. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva, zaručeného

v , v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podaním, doručeným na Okresný súd Lučenec 10. augusta 2012, navrhol

konania prerušiť postupom podľa a Zmluvy o fungovaní

EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom

oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného

19

rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením z 28. júna

2012 (uznesenie súdu prvého stupňa spolu s uznesením odvolacieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 7. augusta 2012), pričom návrh oprávneného na prerušenie konania podľa

a Zmluvy o fungovaní EÚ bol doručený na súd prvého

stupňa 10. augusta 2012, t. j. po dátume, kedy bolo rozhodnuté o odvolaní oprávneného, resp.

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým bola exekúcia

vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Uznesením odvolacieho súdu sa konanie skončilo a nie

je proti nemu prípustný žiadny riadny opravný prostriedok.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie

a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

20

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy, platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust

dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale

21

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová