Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8ba/389322.accf0b.pdf
PDF · 213.05 KB
No categories available
2Cdo/375/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 375/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: A. K., nar. X., bytom U.
o vymoženie sumy 429,66 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská
Sobota, pod sp. zn. 1Er/2031/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. júna 2012, č. k. 17CoE/141/2012-32, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený spísal dňa 28. júna 2010 pred súdnym exekútorom JUDr. R. K. návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 429,66 eur s príslušenstvom,
a to na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeného, S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 15. apríla 2010, sp. zn. SR 00039/10. Následne
súdny exekútor požiadal Okresný súd Rimavská Sobota o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Rimavská Sobota
poverením č. 5609 091981 * zo dňa 26. augusta 2010.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením zo dňa 15. februára 2012, č. k.
1Er/2031/2010-11 exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) zastavil. Rozhodnutie
o trovách konania si vyhradil po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal okresný súd predovšetkým na ust. § 41
ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; ust. § 35, § 45 ods. 1 a ods. 2
ZoRK; ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 Občianskeho zákonníka, poukázal aj na čl.
2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a ods. 3, čl. 6 ods. 1 a bod 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica Rady 93/13/EHS“); ust. § 251 ods. 4 a § 151 ods. 3 O. s. p.
V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie v danej veci je
vedené na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., sp. zn.: SR
00039/10 zo dňa 15. apríla 2010, ktorý sa stal právoplatným dňa 10. mája 2010
a vykonateľným dňa 13. mája 2010. V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému sumu 484,10 eur spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy
272,20 eur od 21. augusta 2009 do 18. februára 2010 a zo sumy 217,76 eur od 19. februára
2010 do 22. marca 2010, zo sumy 163,32 eur od 23. marca 2010 do zaplatenia a nahradiť
trovy rozhodcovského konania v sume 171,45 eur, všetko v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere
č. 6790070 zo dňa 24. októbra 2008, ktorú okresný súd s ohľadom na povahu zmluvných
strán posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. V odôvodnení súd poukázal aj na európsku právnu
úpravu, dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa,
konkrétne na Smernicu Rady 93/13/EHS, aj na právny názor, vyplývajúci z rozsudkov
Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 a vo veci C-40/08. Okresný súd konštatoval, že
rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, pričom spôsob, akým
bola koncipovaná, formálne napĺňa podmienku, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané
ako výlučný prostriedok riešenia sporov, pretože sa jedná o rozhodcovskú doložku
nevýhradnú. Subjektom, ktorý však v konečnom dôsledku bude mať právo voľby medzi
rozhodcovským a všeobecným súdom takmer vždy je veriteľ, pretože miera jeho práv
v porovnaní s druhou zmluvnou stranou mu zabezpečuje dominanciu v uvedenom zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Rozhodcovskou
doložkou, koncipovanou uvedeným spôsobom, dochádza reálne k narušeniu rovnováhy
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere už
v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná podmienka, a preto od počiatku neplatná
v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Ak na
podklade neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu exekučného titulu, ním priznané
plnenie je v rozpore s dobrými mravmi. Táto skutočnosť odôvodňuje zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 ZoRK.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd
odvolací. Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 29. júna 2012, č.
k. 17CoE/141/2012-32 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol
súd prvého stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné
posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, v nadväznosti na články
Smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd zdôraznil, že
snaha dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník, naráža
na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež
vykonávacích predpisov k nemu. Zmluvu medzi oprávneným a povinným je možné
považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, účinnom v čase uzavretia zmluvy.
K odvolacej námietke oprávneného, smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský
rozsudok, odvolací súd zdôraznil vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul –
rozhodcovský rozsudok, že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom
posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
ale počas celého exekučného konania. Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má
predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené
stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, 3Cdo/122/2011 zo dňa
9. februára 2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné, sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu, upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových
náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv
a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať, sa skúma
materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne
korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného
poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V súvislosti s otázkou, či súd, rozhodujúci v rámci exekučného konania uznesením,
ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu, poukázal odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 z 23. novembra 2011, ktorý v nadväznosti
poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn.
3Cdo/164/1996 z 27. januára 1997).
K oprávneným namietanej skutočnosti, že účastník rozhodcovského konania, ktorý
v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní
nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou, podanou na príslušnom súde, odvolací súd uviedol, že je
irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôraznil vzhľadom
na oprávneným predložený exekučný – rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený
a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to
právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho
dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16. novembra 2010. Súdny dvor v súvislosti so
skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd
má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere, uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom.
Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 Smernice Rady 93/13/EHS a v prípade kladnej
odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto
podmienkou. ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res
iudicata, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia.
Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného
na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil
normatívnou úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď
aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací
súd poukázal na čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby
nekalé podmienky, použité v spotrebiteľských zmluvách so spotrebiteľom zo strany predajcu
alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok. Podľa čl. 3 Smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka,
ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, vzniknutých na základe
zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Smernice Rady 93/13/EHS bola prevzatá do nášho právneho
poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom
na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS
je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.
Podľa názoru odvolacieho súdu, neobstoja ani argumentačné dôvody, spochybňujúce
postup súdu s akcentom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako
účastníka konania na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti
pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov, predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenal, že všetky skutočnosti, potrebné
pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným a záver o vyslovení
neplatnosti rozhodcovskej doložky, sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere
a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorých už na prvý pohľad je zrejmé, že ide
o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, preto nie je tak
možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako
účastníka konania. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú
ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi a aj pri jeho
nečinnosti majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola
na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Rovnako nemá zákonné ani
skutkové opodstatnenie, námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči
uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ust. § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2
veta posledná, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti
a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom
odvolacieho – druhostupňového konania.
Postup exekučného súdu v danej veci bol plne odôvodnený, pretože okresný súd
správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako
súčasti zmluvy, uzavretej medzi oprávneným a povinnou, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva
z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 24. októbra 2008 (č. l. 6 spisu)
vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške spolu 331,94 eur. V zmluvných
dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa zmluvné strany v dobe 17
„dohodli“ na spôsobe riešenia sporov – rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným
spoločnosťou S., a. s., so sídlomT.,, IČO: X., zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde podľa príslušného právneho predpisu (O. s. p.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky;
ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami,
na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok,
uvedených v odvolaní, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, začlenená do rámca
podmienok štandardnej zmluvy, spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka sa
neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza
za všeobecnými podmienkami, vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej
zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju
mohla prijať ako celok, vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej
doložky, alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval
koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporu zo zmluvy, boli tieto
riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných
podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť,
či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti
s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný
súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).
Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.
Odvolací súd ďalej uviedol, že ďalšími námietkami oprávneného, uvedenými
v odvolaní, sa nezaoberal, pretože prvostupňový súd namietanými skutočnosťami svoje
rozhodnutie neodôvodnil a vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom, pre ktoré okresný súd
exekúciu zastavil, nie sú právne významné.
Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a následne
podal aj doplnenie dovolania (ďalej len „dovolanie“), ktoré odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 píms. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Oprávnený má v dovolaní za to, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto posúdenie trpí aj základnými vadami svojej
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy. Podľa názoru oprávneného, tvrdenia súdu (rozhodcovská doložka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa;
spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej
doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho
významu) nie sú akokoľvek zdôvodnené a preukázané a rovnako aj tvrdenie (žaloby, ktorých
cieľom je uspokojovanie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového
vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd) predstavuje ničím nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych či skutkových súvislostiach.
Ďalej oprávnený namieta, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali
s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Oprávnený má za to, že v danom prípade je nutné požiadať najmä o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Oprávnený preto žiada, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie
prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil označené uznesenie
prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade
úspechu žiada, aby mu bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Taktiež navrhuje, aby
súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a čl. 267 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej Únie na základe čl. 267 ods. 3
Zmluvy o fungovaní Európskej Únie predložil prejudiciálne otázky v znení uvedenom
v dovolaní. Oprávnený ďalej navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p.
a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 29. júna 2012, sp. zn. 17CoE/141/2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak
a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov
bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady
v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky.
Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni
tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle
tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten
istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého
predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď
ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom
dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,
posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol
skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach
rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom
ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní
vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,
ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., B.B., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: A. K., nar.
X., bytom U.U. o vymoženie sumy 429,66 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Rimavská Sobota, pod sp. zn. 1Er/2031/2010, na základe exekučného titulu, ktorým je
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa 15. apríla 2010, sp. zn.
SR 00039/10, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu dodáva, že vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia
nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo
s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je
povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania ako
pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. 2
Exekučného poriadku zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd
zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci postupoval aj podľa § 45 ods. 2 ZoRK.
V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu
(ex offo), ak zistí nedostatky, uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZoRK.
Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho
rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2
O. s. p., § 167 ods. 2 O. s. p. a § 211 O. s. p.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada
Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad
komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je
povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie
návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť
nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,
teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje
k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom
vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu
vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa
vzťahujú právne normy, platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola
pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a návrh oprávneného
preto zamietol.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. marca 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová