Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1bb/389398.10e1e6.pdf
PDF · 194.33 KB
No categories available
2Cdo/356/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 356/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P.,
s. r. o., so sídlom P., IČO: X., zastúpeného F. P., s.r.o., so sídlom G., IČO: X., proti
povinnému G. F., nar. X., bytom K., o vymoženie pohľadávky v sume 460,07 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 17Er/919/2008, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16CoE/163/2012-38
z 28. júna 2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Návrh na prerušenie konania zamieta.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 17Er/919/2008-16 z 15. marca 2012 vyhlásil
exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 6552/08
za neprípustnú a zastavil ju.
Na odôvodnenie uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom, na podklade
ktorého sa vedie exekučné konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03459/08 z 9. mája
2008, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd, zriadený zriaďovateľom S., a. s., na základe
Zmluvy o úvere č. 6461681 z 9. mája 2008, uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru (ďalej aj
„obchodné podmienky“), ktorú zmluvu okresný súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ďalej okresný súd poukázal na znenie bodu 17 obchodných podmienok, podľa ktorého
sa všetky spory medzi zmluvnými stranami, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešiť pred Stálym rozhodcovským súdom,
zriadeným spoločnosťou S., a. s., alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu má
žalujúca zmluvná strana. Zo zaradenia rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere, okresný súd vyvodil, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne a takto koncipovaná rozhodcovská doložka síce formálne spĺňa
podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica„) v tom zmysle, že
rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy,
avšak z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať
v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, bude
takmer vždy veriteľ. Miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane mu totiž zabezpečuje
dominanciu v danom zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany
dlžníka. Podľa názoru okresného súdu veriteľ od začiatku sledoval cieľ, aby v prípade vzniku
sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na súde v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho
nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou
rozhodcovskou doložkou, napriek jej formálnemu zneniu, dochádza k narušeniu smernicou
sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa, ktorý nemá
zo zákona možnosť, aby v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovský súd, sa
domáhal uskutočnenia konania na všeobecnom súde v mieste jeho bydliska.
Na základe vyššie uvedeného okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
v zmluve o úvere bola v čase jej uzavretia neprijateľnou podmienkou, a ako taká bola
od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia
zmluvy. Rozhodcovské konanie sa preto uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných
strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v takomto konaní, nemôže byť riadnym exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. Predmetný exekučný titul preto okresný súd považoval
za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Okrem príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, okresný súd na zistený skutkový stav
aplikoval aj článok 3 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice, ako aj bod 1 písm. q/ prílohy
smernice, čo odôvodnil tým, že v dôsledku nedostatočnej, resp. neúplnej transpozície
smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky (viď ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), ako aj s prihliadnutím
na judikatúru Európskeho súdneho dvora (ďalej len “ESD“) bol povinný na prebiehajúce
exekučné konanie aplikovať aj ustanovenia smernice, zohľadňujúc ich prioritu
pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov. Poukázal tiež na to, že podľa
judikatúry ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé
podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti,
dosiahnuť odradzujúci účinok, prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov
alebo dodávateľov.
Na objasnenie, prečo prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu až po tom, čo už vydal poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie, okresný súd
uviedol, že k tomu došlo v dôsledku nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku
vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu v štádiu
pred vydaním poverenia. Svoju preskúmavaciu právomoc vyvodil z ust. § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“).
O trovách konania okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne
osobitným uznesením.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)
rozhodol uznesením č. k. 16CoE/163/2012-38 z 28. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie
okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správne, pretože sa
v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol ďalšie dôvody,
ktorými zároveň reagoval na relevantné argumenty odvolania. K námietke odvolateľa, že
exekučný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací súd uviedol, že Ústavný súd
Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach riešil otázku, či je súd v exekučnom
konaní oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok, pričom v uznesení sp. zn.
III. ÚS 86/2010 z 18. februára 2010 výslovne konštatoval, že kedykoľvek v priebehu
exekučného konania je súd oprávnený ex offo skúmať, či sú splnené podmienky núteného
vymáhania pohľadávky.
Ďalej odvolací súd poukázal na to, že zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania je
treba posudzovať v kontexte s osobitnou úpravou zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, predovšetkým s ust. § 3 ods. 3
citovaného zákona, podľa ktorého má spotrebiteľ právo na ochranu pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. S poukazom na ustanovenia § 52 ods. 2 a 3 a § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy krajský súd vyvodil, že i napriek
označeniu zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným v jej záhlaví v tom zmysle, že ide
o zmluvu uzavretú podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, je zrejmé (z povahy
zmluvných strán, z predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa, ako aj z obsahu samotnej
zmluvy), že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom
a dodávateľom.
Ďalej odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, v ktorom najvyšší súd judikoval, že rozhodcovský
rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak
rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo
bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa
od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. K povinnosti
spotrebiteľa namietať neplatnosť rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní najvyšší
súd uviedol, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne konštatoval neprijateľnosť, a tým aj
neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach medzi
účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé zaručiť také zmluvné dojednanie, ktoré
právo výberu spôsobu riešenia sporu, ako aj subjektu majúceho taký spor vyriešiť, zveruje
výlučne žalobcovi (iniciátorovi konania), a to tak, že tento si môže vybrať medzi prejednaním
sporu rozhodcom a všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu zo zmluvy samotným
spotrebiteľom je totiž skôr teoretická, vzhľadom na obmedzené spektrum potenciálnych
požiadaviek spotrebiteľa nenaplnených druhou zmluvnou stranou. Za neprijateľné treba preto
považovať už len samotné riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner nanúti podrobenie sa
právomoci rozhodcu v dôsledku výberu medzi viacerými (v danom prípade len dvoma)
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu a už len to samo osebe spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Túto
nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré rovnakú možnosť výberu
poskytuje spotrebiteľovi, avšak len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ sám stane žalobcom
a bude od svojho zmluvného partnera niečo požadovať.
Proti uzneseniu krajského súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že:
„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.);
b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.);
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s p v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie (ust.
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania, ktorej
zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už
v odvolaní, a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému konštatovaniu
oprávnený v rámci dovolacej lehoty následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom
odvolaciemu súdu vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolával
na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho
takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo
účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava SR“).
Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že
rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva
z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto
povinný ako dlžník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej
zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť
vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto
od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu.“
Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne
zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy
medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu
(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových
zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že
akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa
absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ani v smernici. Druhá veta
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú
podmienku, len konštatuje, že podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca
je prvá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej musí súd jednoznačne
preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd
posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len
s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto
znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho
vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to
však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené
a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len
všeobecné súdy.
Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali
s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali
ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou,
českou, poľskou, nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry
Súdneho dvora EÚ. Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého
ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa,
z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo
jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať
žalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný
prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo
spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa
ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,
tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné
hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona ZoRK. Takéto
rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. 2 ZoRK sa
v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
V doplnení dovolania oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie nasledovné
prejudiciálne otázky :
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustano-
venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,
ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu
o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-
štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty, vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Povinný sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods.1 O. s. p.) skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza
do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania
podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že
došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou
je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.
Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237 písm.
a/, d/, e/, f/ O. s. p. Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda neuviedol konkrétne
okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitá vada konania je daná. Neurobil tak ani v doplnení
dovolania, v ktorom sa prevažná časť jeho argumentácie týkala nesprávneho právneho
posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek tomu sa dovolací súd
zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. § 237 O. s. p., keďže z ust. § 242
ods. 1 druhej vety O. s. p. vyplýva pre dovolací súd povinnosť vždy prihliadnuť aj
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p., a to bez ohľadu na to, či účastník,
podávajúci dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal.
Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, že v rozpore so zákonom preskúmali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutia.
V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44
ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej
veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust.
§ 237 písm. a/ O. s. p. preto nie je dôvodná.
Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa ust. § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným
podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,
so sídlom v B., proti povinnému G. F., nar. X., bytom K., o vymoženie sumy 460,07 Eur
s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03459/08 z 9. mája 2008,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 17Er/919/2008, nepredchádzalo žiadne iné konanie na
exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a vydaním takéhoto
rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé,
v predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci
nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom
rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj
bez návrhu zastaviť. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie
nezaťažila.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.
e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie
konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v predmetnej
veci postupoval aj podľa ust. § 45 ods. 2 ZoRK. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd
môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust.
§ 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZoRK. Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú
správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje
rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie
je preto opodstatnená.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237
písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť
konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania
uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu
aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť
záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva ako účastníka konania
na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR. Zo skutočnosti, že súdy oboch
stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa
ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil,
že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03459/08
z 9. mája 2008.
Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1
Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Takéto dôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie
opravného (odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti
so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
V predmetnej veci okresný súd ako súd exekučný na základe žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03459/08 z 9. mája 2008 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského
rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie
zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Podľa názoru dovolacieho súdu tak
exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili
správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie
pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, založeného spotrebiteľskou
zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom, ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,
na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul
v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,
odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej
veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej
úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria
samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach, založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode
spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie
uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( viď
napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012 alebo uznesenie sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj
odvolací súd).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia
ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali.
Zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská
doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou
sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane
rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj
s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej
rozhodcovskej doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade
konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu
prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa
na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa
aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,
na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril
vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd
podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2
O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument,
uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho
rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval
za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa
rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský
rozsudok, vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný
a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie,
z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil
za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219
ods. 2 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné
pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa ust.
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného
oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného
rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek
dovolateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie
rozhodnutia.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,
ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj
pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím
súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, že
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p. ).
Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol
oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje
konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť
z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237
O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je
prípustný.
Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej
exekučnej veci a požiadal Súdny dvor Európskej únie (ďalej len Súdny dvor „EÚ“)
o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia
písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v dovolaní uviedol tri konkrétne
predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru EÚ.
Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého
exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd
zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom
konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ, vyplýva z noriem primárneho úniového práva
(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal, č. 106/77) majú prednosť
pred vnútroštátnymi právnymi normami.
Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak
dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je
potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych
okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný
vnútroštátnym súdom.
V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky
oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby
výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,
že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú
vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.
vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu
kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky
v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj
na svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných
exekučných veciach, napr. sp. zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/2012.
Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému
povinnému (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže však
povinnému v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu
nepriznal.
Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom
hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2013
JUDr Štefan Šatka, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová