Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/356/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P.,

s. r. o., so sídlom P., IČO: X., zastúpeného F. P., s.r.o., so sídlom G., IČO: X., proti

povinnému G. F., nar. X., bytom K., o vymoženie pohľadávky v sume 460,07 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. , o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -38

z 28. júna 2012, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh na prerušenie konania zamieta.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec uznesením č. k. -16 z 15. marca 2012 vyhlásil

exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 6552/08

za neprípustnú a zastavil ju.

Na odôvodnenie uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom, na podklade

ktorého sa vedie exekučné konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03459/08 z 9. mája

2008, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd, zriadený zriaďovateľom S., a. s., na základe

Zmluvy o úvere č. 6461681 z 9. mája 2008, uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej

neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru (ďalej aj

„obchodné podmienky“), ktorú zmluvu okresný súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa

ust. a nasl. .

2

Ďalej okresný súd poukázal na znenie bodu 17 obchodných podmienok, podľa ktorého

sa všetky spory medzi zmluvnými stranami, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov

o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešiť pred Stálym rozhodcovským súdom,

zriadeným spoločnosťou S., a. s., alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu má

žalujúca zmluvná strana. Zo zaradenia rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok ako

súčasti formulárovej zmluvy o úvere, okresný súd vyvodil, že rozhodcovská doložka nebola

dojednaná individuálne a takto koncipovaná rozhodcovská doložka síce formálne spĺňa

podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica„) v tom zmysle, že

rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy,

avšak z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať

v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, bude

takmer vždy veriteľ. Miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane mu totiž zabezpečuje

dominanciu v danom zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany

dlžníka. Podľa názoru okresného súdu veriteľ od začiatku sledoval cieľ, aby v prípade vzniku

sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na súde v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho

nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou

rozhodcovskou doložkou, napriek jej formálnemu zneniu, dochádza k narušeniu smernicou

sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa, ktorý nemá

zo zákona možnosť, aby v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovský súd, sa

domáhal uskutočnenia konania na všeobecnom súde v mieste jeho bydliska.

Na základe vyššie uvedeného okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka

v zmluve o úvere bola v čase jej uzavretia neprijateľnou podmienkou, a ako taká bola

od počiatku neplatná podľa ust. účinného v čase uzavretia

zmluvy. Rozhodcovské konanie sa preto uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných

strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v takomto konaní, nemôže byť riadnym exekučným

titulom na vykonanie exekúcie. Predmetný exekučný titul preto okresný súd považoval

za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku

brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Okrem príslušných ustanovení , okresný súd na zistený skutkový stav

3

aplikoval aj článok 3 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice, ako aj bod 1 písm. q/ prílohy

smernice, čo odôvodnil tým, že v dôsledku nedostatočnej, resp. neúplnej transpozície

smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky (viď ustanovenia § 52 a nasl.

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), ako aj s prihliadnutím

na judikatúru Európskeho súdneho dvora (ďalej len “ESD“) bol povinný na prebiehajúce

exekučné konanie aplikovať aj ustanovenia smernice, zohľadňujúc ich prioritu

pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov. Poukázal tiež na to, že podľa

judikatúry ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé

podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti,

dosiahnuť odradzujúci účinok, prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov

alebo dodávateľov.

Na objasnenie, prečo prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu až po tom, čo už vydal poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie, okresný súd

uviedol, že k tomu došlo v dôsledku nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku

vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu v štádiu

pred vydaním poverenia. Svoju preskúmavaciu právomoc vyvodil z ust. § 45 zákona č.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

O trovách konania okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne

osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)

rozhodol uznesením č. k. -38 z 28. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie

okresného súdu podľa ust. a potvrdil ako vecne správne, pretože sa

v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol ďalšie dôvody,

ktorými zároveň reagoval na relevantné argumenty odvolania. K námietke odvolateľa, že

exekučný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací súd uviedol, že Ústavný súd

Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach riešil otázku, či je súd v exekučnom

konaní oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok, pričom v uznesení sp. zn.

z 18. februára 2010 výslovne konštatoval, že kedykoľvek v priebehu

exekučného konania je súd oprávnený ex offo skúmať, či sú splnené podmienky núteného

vymáhania pohľadávky.

Ďalej odvolací súd poukázal na to, že zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania je

treba posudzovať v kontexte s osobitnou úpravou o ochrane

spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, predovšetkým s ust. § 3 ods. 3

citovaného zákona, podľa ktorého má spotrebiteľ právo na ochranu pred neprijateľnými

zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa

alebo , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvňuje. S poukazom na ustanovenia § 52 ods. 2 a 3 a § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy krajský súd vyvodil, že i napriek

označeniu zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným v jej záhlaví v tom zmysle, že ide

o zmluvu uzavretú podľa ust. a nasl. , je zrejmé (z povahy

zmluvných strán, z predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa, ako aj z obsahu samotnej

zmluvy), že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom

a dodávateľom.

Ďalej odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 21. marca 2012, sp. zn. , v ktorom najvyšší súd judikoval, že rozhodcovský

rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak

rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo

bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa

od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok

materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. K povinnosti

spotrebiteľa namietať neplatnosť rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní najvyšší

súd uviedol, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije

možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto

smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu

nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne konštatoval neprijateľnosť, a tým aj

neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a spôsobovala

nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Aj

podľa názoru odvolacieho súdu požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach medzi

účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé zaručiť také zmluvné dojednanie, ktoré

právo výberu spôsobu riešenia sporu, ako aj subjektu majúceho taký spor vyriešiť, zveruje

výlučne žalobcovi (iniciátorovi konania), a to tak, že tento si môže vybrať medzi prejednaním

sporu rozhodcom a všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu zo zmluvy samotným

spotrebiteľom je totiž skôr teoretická, vzhľadom na obmedzené spektrum potenciálnych

požiadaviek spotrebiteľa nenaplnených druhou zmluvnou stranou. Za neprijateľné treba preto

považovať už len samotné riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner nanúti podrobenie sa

právomoci rozhodcu v dôsledku výberu medzi viacerými (v danom prípade len dvoma)

do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu a už len to samo osebe spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Túto

nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré rovnakú možnosť výberu

poskytuje spotrebiteľovi, avšak len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ sám stane žalobcom

a bude od svojho zmluvného partnera niečo požadovať.

Proti uzneseniu krajského súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že:

„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. v spojení

s ust. );

b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. v spojení

s ust. );

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ust. );

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s p v spojení s ust. );

6

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie (ust.

);

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.

).“

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania, ktorej

zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už

v odvolaní, a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému konštatovaniu

oprávnený v rámci dovolacej lehoty následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom

odvolaciemu súdu vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolával

na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho

takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo

účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1

(ďalej len „Ústava SR“).

Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva

z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto

povinný ako dlžník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť

vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto

od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu.“

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu

(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových

zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že

akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa

absurdný a nemá oporu ani v ust. a ani v smernici. Druhá veta

ust. sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú

podmienku, len konštatuje, že podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca

je prvá veta ust. , na základe ktorej musí súd jednoznačne

preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd

posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto

znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho

vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to

však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené

a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len

všeobecné súdy.

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho

poriadku Slovenskej republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou,

českou, poľskou, nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry

Súdneho dvora EÚ. Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého

ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané

podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa,

z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice

vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo

jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať

žalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi

povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo

spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa

ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,

tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa

vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné

hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona . Takéto

rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. sa

v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

V doplnení dovolania oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust.

v spojení s ust. a na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie nasledovné

prejudiciálne otázky :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustano-

venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane

sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,

ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu

o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-

štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť

posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty, vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Povinný sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. ), zastúpený

právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ust. a

Prípustnosť dovolania podľa ust. v preskúmavanej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ ) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

10

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že

došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237 písm.

a/, d/, e/, f/ Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda neuviedol konkrétne

okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitá vada konania je daná. Neurobil tak ani v doplnení

dovolania, v ktorom sa prevažná časť jeho argumentácie týkala nesprávneho právneho

posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek tomu sa dovolací súd

zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. , keďže z ust.

ods. 1 druhej vety vyplýva pre dovolací súd povinnosť vždy prihliadnuť aj

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ust. , a to bez ohľadu na to, či účastník,

podávajúci dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. , t. j. že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

Podľa ust. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

11

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, že v rozpore so zákonom preskúmali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú

dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutia.

V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44

ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej

veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust.

preto nie je dôvodná.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. , keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ust. , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,

so sídlom v B., proti povinnému G. F., nar. X., bytom K., o vymoženie sumy 460,07 Eur

s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03459/08 z 9. mája 2008,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej na

Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné konanie na

exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a vydaním takéhoto

rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé,

v predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj

bez návrhu zastaviť. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie

nezaťažila.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.

e/ , pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie

konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v predmetnej

veci postupoval aj podľa ust. . V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd

môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust.

a . Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje

rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie

je preto opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť

14

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu priznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania

uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu

aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť

záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva ako účastníka konania

na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 SR. Zo skutočnosti, že súdy oboch

stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa

ust. účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil,

že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali

právo na výkon vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03459/08

z 9. mája 2008.

Podľa článku 46 odseku 1 SR, každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

15

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (). Takéto dôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie

opravného (odvolacieho) súdu (ust. ). Podľa ust. , ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti

so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd ako súd exekučný na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03459/08 z 9. mája 2008 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie

zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Podľa názoru dovolacieho súdu tak

exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili

správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie

pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, založeného spotrebiteľskou

zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

16

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom, ako aj z ustanovenia a , t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,

na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach, založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie

uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( viď

napr. uznesenie sp. zn. z 10. októbra 2012 alebo uznesenie sp. zn.

z 21. marca 2012, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj

odvolací súd).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

, napr. alebo tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

17

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali.

Zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská

doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou

sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane

rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj

s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej

rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa ust. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18

Podľa ust. , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa

na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,

na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp. zn. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ustanovenie platí aj v odvolacom konaní (ust.

). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument,

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

19

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia , ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval

za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4

, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa

rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský

rozsudok, vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný

a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie,

z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil

za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219

ods. 2 , keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné

pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa ust.

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného

oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného

rozhodnutia podľa ust. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek

dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

20

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článkom 46 odsekom 1 SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. ) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,

ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. a nasl. ), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. , o ktorej dovolateľ tvrdí, že

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

).

Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. ) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. ).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť

z ust. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust.

, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust.

v spojení s ust. odmietol dovolanie oprávneného, pretože

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný.

21

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a požiadal Súdny dvor Európskej únie (ďalej len Súdny dvor „EÚ“)

o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia

písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v dovolaní uviedol tri konkrétne

predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru EÚ.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ, vyplýva z noriem primárneho úniového práva

(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa SR a aj v zmysle judikatúry

Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal, č. 106/77) majú prednosť

pred vnútroštátnymi právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak

dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je

potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych

okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný

vnútroštátnym súdom.

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,

že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú

vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.

vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu

kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky

v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj

na svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa

ust. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných

exekučných veciach, napr. sp. zn. , a .

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

v spojení s ust. , preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému

povinnému (ust. a v spojení s ust. ). Keďže však

povinnému v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu

nepriznal.

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov 3:0 (ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

23

V Bratislave 28. marca 2013

JUDr Štefan Šatka, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová