Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/396/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so

sídlom P., zastúpeného F., s. r. o., so sídlom G., proti povinnému: A., nar. X., bytom C.,

o vymoženie pohľadávky v sume 863,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -33 z 19. júla 2012, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. -11 z 05. marca 2012

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Vychádzal zo zistenia, ţe exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekučné

konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 02176/10 zo 14. apríla 2010, ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou S., a. s. Rozhodcovský súd svoju právomoc na

vydanie predmetného exekučného titulu vyvodil z tzv. rozhodcovskej doloţky, upravenej v

bode 18 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné

podmienky“), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným

a povinným. Exekučný súd predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle

ust. , skúmajúc predovšetkým postavenie zmluvných strán

pri uzavretí zmluvy. Konštatoval, ţe z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je známe, ţe

oprávnený v podobných prípadoch vystupuje opätovne, a tak je nepochybné, ţe zmluvu

2

uzavrel ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (ust. § 52 ods. 3 Občianskeho

zákonníka). Z obsahu zmluvy zároveň nevyplýva, ţe by povinný ako dlţník vstupoval do

zmluvného vzťahu s oprávneným v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti, a preto ho treba povaţovať za spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 ods. 4

. Nič na tom nemení ani skutočnosť, ţe podľa zmluvy mal byť úver

poskytnutý na výkon povolania, keďţe túto aktivitu nemoţno stotoţniť s obchodnou resp.

podnikateľskou činnosťou. Tieţ je právne bezvýznamné, ţe na zabezpečenie úveru bola

vystavená zmenka, pretoţe len v dôsledku tejto okolnosti nestratil hlavný právny vzťah

charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Ohľadom vyššie uvedenej rozhodcovskej doloţky dospel okresný súd k záveru, ţe

nejde o výhradnú rozhodcovskú doloţku, ktorá by rozhodovanie všetkých sporov medzi

zmluvnými stranami zverovala výlučne rozhodcovskému súdu, ale ide o doloţku alternatívnu,

ktorá v zásade pripúšťa podanie návrhu aj na všeobecný súd. Napriek tomu ju nemoţno

povaţovať za vyváţenú, pretoţe vylučuje spotrebiteľa z moţnosti dosiahnuť rozhodovanie

sporu všeobecným súdom v prípade, keď dodávateľ uţ podal svoj návrh na rozhodcovský súd.

Z hľadiska ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doloţky alebo z faktického

konania spotrebiteľa. Takto formulovaná rozhodcovská doloţka je vo svojich dôsledkoch

spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekáţku pre uplatnenie ústavného práva spotrebiteľa na

prístup k súdu, a v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou

v spotrebiteľskej zmluve a podľa ust. je neplatná. Pokiaľ

rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami

vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doloţky), na vydaný rozhodcovský rozsudok treba

hľadieť ako na paakt, ktorý nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom. Keďţe

v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, okresný súd podľa ust. § 57

ods. 1 písm. g/ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a v nadväznosti na to ju zastavil.

O trovách exekúcie okresný súd nerozhodol s odôvodnením, ţe o nich rozhodne

osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)

rozhodol uznesením č. k. -33 z 19. júla 2012 tak, ţe napadnuté uznesenie

okresného súdu podľa ust. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ako vecne správne potvrdil. Zároveň krajský súd v uznesení

zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust.

K námietke odvolateľa, ţe exekučný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď

posudzoval súlad exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so zákonom, odvolací súd

uviedol, ţe ide o námietku nedôvodnú, pretoţe súd môţe v rozsahu svojej zákonnej

prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri

rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez

návrhu. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. z 23. novembra 2011,

v ktorom Ústavný súd SR uviedol, ţe „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné uţ začaté exekučné konanie zastaviť.“

Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí vychádzal tieţ z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. z 27. januára 1997,

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna exekúcia

môţe byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu

nesprávne nariadená, musí byť v kaţdom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv účastníka

konania na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, odvolací

súd poznamenal, ţe exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve dospel na základe listinných dôkazov predloţených samotným

oprávneným, preto nie je moţné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup

k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú povaţoval odvolací súd aj námietku

o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania s poukazom na to, ţe proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku je prípustné odvolanie (podľa ust. 58 ods. 4 v spojení s ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku). Preskúmanie zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia exekučného

súdu prvého stupňa je predmetom odvolacieho, t. j. druhostupňového konania.

Odvolateľ ďalej namietal, ţe zmluvu o úvere z 30. júna 2009, ktorú uzavrel s

povinným, nemoţno povaţovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa s týmto

názorom nestotoţnil a konštatoval, ţe predmetná zmluva z hľadiska svojho obsahu spĺňa

o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Keďţe povinný

zmluvu uzavrel ako fyzická osoba - nepodnikateľ, zmluva spĺňa kritériá spotrebiteľskej

zmluvy aj podľa ustanovení a nasl. .

Okresný súd preto postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú doloţku

(obsiahnutú v článku 18 obchodných podmienok) z hľadiska toho, či ako zmluvná podmienka

v spotrebiteľskej zmluve nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel

k záveru, ţe predmetná rozhodcovská doloţka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol

dodávateľom vopred pripravený, pričom spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej

doloţky akýmkoľvek spôsobom meniť, mohol len zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodcovská doloţka, ktorá určuje, ţe v prípade, ak

ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto

súdom, neprijateľná. Ţaloby z obdobných úverových zmlúv totiţ podáva v prevaţnej miere

veriteľ, ktorý tak môţe zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlţník mohol

ovplyvniť. Takéto dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie pred

rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl. . Pokiaľ teda

okresný súd dospel k záveru, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky v predmetnej

spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, je jeho záver správny a správne je aj

rozhodnutie o zastavení exekúcie, keďţe exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom,

v dôsledku čoho ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je moţné vykonať.

Argumenty odvolateľa o neprípustnosti aplikácie smernice Rady 93/13/EHS

z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie nepovaţoval odvolací súd v danom prípade za irelevantné (z hľadiska

správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu), keďţe exekučný súd mal aplikovať

v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu ohľadne ochrany práv spotrebiteľa, ktorú mal

vykladať konformne tak, aby sa dosiahol účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej

v príslušných smerniciach na ochranu práv spotrebiteľa. Ďalšími námietkami odvolateľa,

ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov z omeškania a poplatkov, ako aj úvah

o absencii ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, sa odvolací súd nezaoberal,

vzhľadom k tomu, ţe okresný súd sa týmito skutočnosťami v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia nezaoberal.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Namietal, ţe v konaní súdov oboch stupňov došlo k vadám uvedeným

v ust. , , , (dovolací dôvod podľa ust.

ods. 2 písm. a/ ), ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust. ), a ţe

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (dovolací

dôvod podľa ust. ). Odvolaciemu súdu tieţ vytýkal, ţe jeho

uznesenie nie je dostatočne odôvodnené a právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti

a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Súčasťou dovolania bol tieţ návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania podľa ust. v spojení s ust.

a článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V zmysle návrhu dovolateľa mal

dovolací súd predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie prejudiciálne otázky

nasledovného znenia:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe za kaţdých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doloţky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doloţka individuálne dojednaná?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je moţné ustano-

venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe mu neodporuje uzatvorenie takej

rozhodcovskej doloţky, ktorá ustanovuje, ţe „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane

sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,

ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu moţno podať ţalobu

o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na

rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak ţalujúca

zmluvná strana podá ţalobu na súde s tým, ţe ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

ţalobu na všeobecnom súde, povaţuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doloţky, čo však neplatí, ak pred podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doloţkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu zaloţená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-

štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

dovolateľ odôvodnil tým, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť

posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Povinný sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. ), po

zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (ust. ), zastúpený

právnickou osobou zaloţenou na účel výkonu advokácie (ust. ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. ) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania podľa ust. v preskúmavanej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ ) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, ţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe

došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďţe rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, ţe k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. , t. j. ţe sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Právomoc súdov upravujú ustanovenia

a

Podľa ust. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (ods. 3 vyššie citovaného uznesenia).

Podľa ust. , ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy

môţu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená (ide

o tzv. delenú právomoc).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania, ktorý spôsobuje, ţe súd nemôţe vo veci konať a musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vadu konania podľa ust. 237 písm. a/ nevyvodzuje

z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní

nepopiera. Vytýka im iba, ţe sa „nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovení

Exekučného poriadku a a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) postavili do

pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im

v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí, čím prekročili mieru

moţného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili

fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu legality ( Slovenskej

republiky)“. Dovolateľ tak v skutočnosti namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na

nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z obsahového hľadiska (ust. )

teda nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili

svoje rozhodnutia. Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov

dostatočne nezohľadňuje, ţe ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad

ustanovenia § 38 ods. 3, § 44 ods. 2, § 50 ods. 2, § 56, § 57 a ďalšie Exekučného poriadku).

Vzhľadom k tomu nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa

ust. 237 písm. a/ , keďţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. , keď

poukázal na prekáţku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Podľa ust. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekáţka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z

rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o

totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v

novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval

ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa

týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so

sídlom v B., proti povinnému A., nar. X., bytom C., o vymoţenie sumy 863,- eur s

príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 02176/10 zo 14. apríla 2010,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a.s., vedenej na

Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. , nepredchádzalo ţiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a

nezakladá prekáţku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej

exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo ţiadne iné

konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného

konania, nielen pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, ţe nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môţe exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie nezaťaţila.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237

písm. e/ , pretoţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe

ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie

konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Z obsahu tejto

námietky vyplýva, ţe dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich

11

právneho posúdenia veci), na ktorých zaloţili svoje rozhodnutia. Námietka dovolateľa

o existencii vady uvedenej v ust. nie je preto opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tieţ postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala moţnosť

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemoţní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za

účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ existenciu tejto vady vyvodzoval z toho, ţe súdy oboch stupňov

oprávneného nevyzvali, ani s ním inak nekomunikovali o jeho právnych a skutkových

návrhoch, konali bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania. Citoval z nálezu Ústavného

súdu SR sp.zn. , ktorý v postupe, ktorým súd odníme účastníkovi konania

moţnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre

jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi podstatne nevýhodnejšie podmienky

na preukázanie svojich tvrdení, neţ akými disponuje druhý účastník konania, videl nielen

porušenie základného práva účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ale aj

porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov

práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp.zn. , ktorý existenciu vady podľa

ust. videl v takom postupe odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré

neboli ţalobcom tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal,

a to bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil k novým právnym záverom sa vyjadriť,

prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého

stupňa nejavili významnými.

K uvedenému dovolací súd opätovne poznamenáva, ţe podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku môţe exekučný súd zastaviť exekúciu nielen na návrh účastníka

konania, ale aj bez návrhu, ak zistí, ţe na to existuje zákonný dôvod (viď najmä dôvody

zastavenia exekúcie uvedené v § 57 Exekučného poriadku). Exekučný súd v takom prípade

pochopiteľne nemá povinnosť účastníkov vopred informovať o svojom zámere zastaviť

exekúciu a vyzvať ich na zaujatie stanoviska. V prejednávanej veci okresný súd exekúciu

zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, to znamená po vyhlásení

exekúcie za neprípustnú, pretoţe zistil, ţe je tu iný dôvod (odlišný od dôvodov uvedených

pod písm. a/ aţ písm. f/), pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať. Týmto dôvodom je absencia

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Ide o jeden zo základných predpokladov

prípustnosti exekúcie, ktorý je exekučný súd povinný skúmať uţ v štádiu rozhodovania

o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd po doručení ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia povinný preskúmať podanú ţiadosť a k nej pripojený návrh na

vykonanie exekúcie, ako aj exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci toho

najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie obsahuje všetky náleţitosti, či je k návrhu

pripojený exekučný titul opatrený doloţkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami špecifikovanými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania podľa ust. V tomto štádiu exekučného

konania, kedy je úlohou súdu posúdiť, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom

(§ 42 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného, ktoré sú obsahom

jeho návrhu na vykonanie exekúcie a z pripojeného exekučného titulu. Dokazovanie v zmysle

procesnej činnosti súdu upravenej v ust. aţ exekučný súd v tomto štádiu

exekučného konania nevykonáva, postačuje totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi priamo zo súdneho spisu. Oboznamovanie sa s obsahom listín,

tvoriacich súčasť súdneho spisu, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania, a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, si

nevyţaduje nariadenie pojednávania a osobnú účasť oprávneného a povinného. Ak aj napriek

existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd poverenie vydá, je povinný toto svoje

pochybenie napraviť tým, ţe exekúciu aj bez návrhu zastaví. Postupuje pritom rovnako ako

v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, ţe povinnosť exekučného súdu

nariadiť pojednávanie, ak rozhoduje o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku, bola zavedená aţ s účinnosťou od 07. augusta 2012 (napadnuté

rozhodnutie okresného súdu je z 05. marca 2012) a s účinnosťou od 01. januára 2013 bola

zmenená na moţnosť exekučného súdu nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre

objasnenie veci.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby vo veci vykonával

dokazovanie. Oprávnenému účastníkovi exekučného konania napriek tomu nebola odňatá

13

moţnosť konať pred súdom, pretoţe ide o zákonom predpokladaný a dovolený postup

odvolacieho súdu, vyplývajúci z ustanovenia , podľa ktorého odvolací súd

môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s výnimkou prípadov uvedených v

odseku 1, kedy je nariadenie pojednávania naopak povinné. Ide o prípady, keď odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej a buď je potrebné v odvolacom konaní zopakovať

alebo doplniť dokazovanie alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa bez

nariadenia pojednávania alebo ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania alebo si nariadenie pojednávania vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V

ostatných prípadoch je nariadenie pojednávania ponechané na úvahu odvolacieho súdu.

V prejednávanej veci odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad prevzal skutkový stav tak, ako ho

zistil súd prvého stupňa a stotoţnil sa aj s jeho právnym posúdením veci. Pre doplnenie alebo

opakovanie dokazovania, na účely ktorého by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, nebol

ţiadny dôvod, keďţe ani samotní účastníci vykonanie ţiadnych dôkazov v odvolacom konaní

nenavrhli.

Pokiaľ oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/

z toho, ţe súdy konali vo veci bez nariadenia pojednávania a bez dostatočnej

komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov

nebola oprávnenému znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Námietku oprávneného, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so

zisťovaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O.s.p, teda či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe ţiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 02176/10 zo 14. apríla 2010 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoţenie uloţenej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie

zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Podľa názoru dovolacieho súdu tak

exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili

14

správne. Je potrebné tieţ uviesť, ţe v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie pre

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t.j. vo

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu zaloţeného spotrebiteľskou zmluvou)

súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom,

ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie na ktoré

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemoţné, právom

nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe vyššie

uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(napr. uznesenie sp. zn. z 10. októbra 2012, alebo uznesenie sp. zn.

z 21. marca 2012).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

15

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ

spotrebitelia. Kým nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu moţnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôleţitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného, ako spotrebiteľa. Listiny predloţené oprávneným takýto záver umoţňovali. Zo

zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka

bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako

predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej

doloţky upravenej v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţnil aj s dôvodmi,

ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej

doloţky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe k vade

konania podľa ust. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom.

V ďalšej časti dovolania oprávnený uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu

veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 05.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú

odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k

16

porušeniu jeho práva ako účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1

(ďalej len „“).

Podľa článku 46 odseku 1 SR, kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Súd tieţ nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (). Takéto dôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného

(odvolacieho) súdu (ust. ). Podľa ust. ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

17

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na

ktorých je zaloţené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukazané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. , ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na

uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo

viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, ţe súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp.zn. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany dal súd podrobnú odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria

A, č. 303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája

1997, H. c. F. z 19. februára 1998).

Ustanovenie platí aj v odvolacom konaní (ust. O. s.

p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, ţe odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

18

odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia , ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doloţku dojednanú v zmluve o úvere povaţoval

za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4

, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa

rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský

rozsudok, vydaný v takomto konaní, preto nemôţe byť riadnym exekučným titulom na

vykonanie exekúcie. Okresný súd tento titul povaţoval za materiálne nevykonateľný

a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekáţku brániacu vykonaniu exekúcie,

z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za

neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Krajský súd (ako súd odvolací) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (ust.

), pretoţe dospel k rovnakému záveru o materiálnej nevykonateľnosti

exekučného titulu a tieţ v primeranom rozsahu objasnil, prečo sa nestotoţnil s námietkami

oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia tak dalo

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v

dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za

neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, ţe

odôvodnenie nespĺňa náleţitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. Za

odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek dovolateľa.

19

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článkom 46 odsekom 1 SR, pretoţe odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.

Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu posúdil teda dovolací súd

ako nedôvodnú.

Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. ) je potrebné uviesť, ţe ide o dovolací dôvod,

ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. a nasl. ), nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. , o ktorej dovolateľ tvrdí, ţe

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

).

Keďţe dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. ) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťaţil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. ).

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemoţno vyvodiť

z ust. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust.

, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust.

písm. c/ v spojení s ust. odmietol dovolanie oprávneného,

20

pretoţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný.

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke

podľa medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, pričom v dovolaní uviedol tri konkrétne predbeţné otázky, ktoré navrhol predloţiť

Súdnemu dvoru Európskej únie.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy

o zaloţení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, ţe Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať predbeţný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemoţno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, ţe ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretoţe povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbeţnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie, vyplýva z noriem primárneho

úniového práva (pôvodne čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, po

premenovaní Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa SR a aj v

zmysle judikatúry Súdneho dvora ES/EÚ (napr. rozsudok vo veci S., č. 106/77) majú

prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na

prerušenie konania a predloţenie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke, resp. viacerých predbeţných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak

dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke,

pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych

21

okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný

vnútroštátnym súdom.

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Z obsahu

spisu vyplýva, ţe vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe

na predmetnú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do

ktorých bol transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka

výkladu, resp. vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie

predmetného prípadu kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu

predmetnej problematiky v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti

dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, keďţe k rovnakým záverom v otázke

prerušenia konania podľa ust. dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp.zn. , a 3

Cdo 118/2012.

Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe

v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

v spojení s ust. , preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému

povinnému (ust. a v spojení s ust. ). Keďţe však

povinnému v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu

nepriznal.

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov 3 : 0 (ust. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. apríla 2013

JUDr Štefan Šatka, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková