Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/21/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,

s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hattalova 12/C, zastúpenej Advokátskou kanceláriou verita, s.

r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, proti povinnej J. bývajúcej v K. 4, pre vymoženie

1 456,73 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16Er

6614/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28.

septembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi (JUDr. Rudolfovi Dulinovi) návrh na

vykonanie exekúcie pre vymoţenie sumy 1 456,73 € s príslušenstvom. Na základe

exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM

SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.

s., z 8. augusta 2011, sp. zn. ISB0610021, ktorým povinnej bola uloţená povinnosť zaplatiť

oprávnenej 1 456,73 € spolu s úrokom. Následne súdny exekútor poţiadal (ţiadosťou z 29.

12. 2011) Okresný súd Košice I o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Košice I uznesením zo 25. apríla 2012 č. k. -13 ţiadosť

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných

podmienok dospel k záveru, ţe ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba

2

zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou

zmluvou v zmysle o spotrebiteľských úveroch a na vec treba

aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v tomto zákone, ako aj všeobecnú úpravu

danú ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou

úverovej zmluvy bola totiţ rozhodcovská doloţka, v zmysle ktorej budú všetky spory

účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským

súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doloţka, ktorá

nebola medzi účastníkmi individuálne dojednaná, znemoţňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor

medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Za neprijateľné povaţoval i miesto

rozhodcovského konania, ktoré môţe spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv. Všetky

tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti tejto rozhodcovskej doloţky (v zmysle

a a Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov

dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe rozhodcovská doloţka v danej veci je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej je v

rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „“), ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. septembra 2012, sp.zn.

na odvolanie oprávnenej uznesenie okresného súdu potvrdil ( ). Účastníkom

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.S poukazom na ustanovenie § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní konštatoval, ţe exekučný súd je oprávnený posudzovať

rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a to z hľadísk uvedených v tomto

ustanovení. Za podstatné povaţoval to, ţe zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo

a povinnosť preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie

uloţené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi a so

zákonom, a tým preveriť splnenie podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd ďalej uviedol, ţe rozhodcovský súd, ktorý v danej veci rozhodoval, je súdom

zriadeným ROZHODCOVSKOU, ARBITRÁŢNOU A MEDIAČNOU a.s. a z výpisu

z obchodného registra tejto spoločnosti nevyplýva, ţe táto spoločnosť je zriadená na základe

zákona č. 492/0009 Z.z. o platobných sluţbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Podľa jeho názoru rozhodcovským súdom zriadeným podľa

3

tohto zákona je Stály rozhodcovský súd pri Slovenskej bankovej asociácii. Z uvedeného

vyvodil záver, ţe spor v danej veci nerozhodol rozhodcovský súd, ktorý by k tomu bol

oprávnený podľa zákonnej úpravy. Stotoţnil sa s posúdením rozhodcovskej doloţky súdom

prvého stupňa ako neprijateľnej podmienky a zdôraznil, ţe rozhodcovská doloţka nebola

osobitne dojednaná medzi účastníkmi konania, ale bola súčasťou všeobecných podmienok,

ktoré oprávnená prehlásila za súčasť zmluvy, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, ale mohla

zmluvu podpísať a dostať úver alebo nepodpísať a úver nedostať. Za dôleţitú povaţoval aj

skutočnosť, ţe povinná nebola informovaná o vnútornom predpise, ktorým sa rozhodcovský

súd má riadiť a mal za to, ţe u spotrebiteľských zmlúv takýto spôsob dojednania

rozhodcovskej doloţky je dojednaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho

je podľa jeho absolútna neplatnosť. Mal za to, ţe súd prvého

stupňa vzhľadom na absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doloţky posúdil rozhodcovský

rozsudok ako titul, ktorý nemá legitimitu a z ktorého dôvodu ţiadosť súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnene zamietol. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa 224 ods. 1 v spojení s 142 ods. 1

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

jednak z ustanovenia a jednak z , , , (t.j., ţe

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom) a dôvodnosť z aţ c/ (v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Konštatovala, ţe právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doloţky

z priloţenej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, ţe pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania

zmluvy, bola Poštová banka, a. s., v zmysle o bankách,

bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy podľa , o tom, ţe ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym

rozhodcovským súdom. V zmysle rozhodcovská zmluva

zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Vzhľadom na to, ţe to vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú moţnosť ako podať ţalobu na

rozhodcovskom súde podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekáţku „res iudicata“

dovolateľka vysvetľuje tým, ţe vec uţ bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať

správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom

nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona

potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ktorým došlo

k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd povaţovala to, ţe jej bolo

upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky či

je daná zmluva spotrebiteľskou zmluvou, otázky existencie neprijateľnej podmienky

dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky,

výkladu a aplikácie ustanovenia , Exekučného

poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o

bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho

súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam

rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala na

význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do

právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD

s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver dala súdu do

pozornosti právne stanovisko Súdneho dvora EÚ vo veci C-168/05 z 26. októbra 2006 Elisa

Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38 a rozsudok vo veci C-40/08

z 29. januára 2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod

53 .

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení aţ c/ Dovolanie oprávneného preto

podľa a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

6

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, ţe v rozpore so zákonom preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke a ţe bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka

tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

7

ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď ) nejde

zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad

ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľka tieţ namieta, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ ). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, ţe by o rovnakej

ţiadosti toho istého exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo uţ prv rozhodnuté. To vedie k záveru, ţe uvedená

8

námietka dovolateľky je neopodstatnená. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie

netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku je

materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou súdneho sporového konania, totiţ vyplýva,

ţe jeho výsledkom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním

nemôţe byť zaloţená prekáţka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov

došlo k procesnej vade v zmysle

Oprávnená v dovolaní tvrdí, ţe v konaní došlo tieţ k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ (t. j. ţe súdy rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať

bez návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie (porovnaj aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. ,

a ). V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, ţe by exekučný súd

konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, ţe oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č. l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ , nemá preto ţiadne opodstatnenie.

Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom

konať v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť

9

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

10

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa zamietol ţiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj

iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto

11

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe sa v nej výslovne uvádzalo, ţe

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné

podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá v bode 11.2. Obchodných

podmienok pre úver. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom.

Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm.f/

, ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil riadne a zákonným spôsobom uplatniť

svoje práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Oprávnená nemala moţnosť

podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku

nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani týmito

odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, ţe

12

pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá preskúmavaciu právomoc (zrejme

vo vzťahu k exekučnému titulu).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu, nie je dôvodná.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

13

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

14

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľka napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Prípustnosť dovolania oprávnenej nevyplýva ani z ustanovenia ,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

15

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V citovanom ustanovení je upravená prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu,

v danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, vo výroku ktorého nevyslovil prípustnosť

dovolania a súd prvého stupňa nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.

3 a 4 .

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. mája 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta