Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/235/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M., nar. N., V., o vymoženie 602,13

eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.: , o

dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 22. augusta 2012, č. k.: 9

CoE 501/2011-45, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Skalica 08. októbra 2008

požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 18 140,- Sk s

príslušenstvom v zmysle ust. osudných exekútoroch a

exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného spísaného vo forme zápisnice pred

súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu z 03. apríla 2008, sp. zn.: SR 02666/08, zriadeného zriaďovateľom S.,

a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Skalica poverením z 29.

decembra 2008 poveril súdneho exekútora JUDr. R. vykonaním exekúcie na základe

rozhodcovského rozsudku.

2

Okresný súd Skalica uznesením z 11. októbra 2011, č. k.: -32 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu

exekútorovi JUDr. R. náhradu trov exekúcie v sume 40,- eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd preskúmal Zmluvu o úvere

č. 2400125 uzatvorenú 03. októbra 2007 medzi oprávneným a povinnou (ďalej len „Zmluva

o úvere“ alebo „Zmluva“), ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú jej súčasťou.

Zistil, že Všeobecné podmienky v čl. 17 ustanovili rozhodcovskú doložku, ktorá nebola so

spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť výberu

medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, tento výber je však daný tomu

účastníkovi, ktorý konanie začne. V praxi to býva dodávateľ - veriteľ, ktorý na základe takejto

rozhodcovskej doložky môže vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si

zvolil a vylúčiť tak všeobecný súd. Spotrebiteľ je potom nútený podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4

písm. r/ , ktorá je podľa neplatná.

Súd poukázal aj na čl. 3 ods. 1, ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Uviedol, že

neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci

konať a rozhodovať, a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný, a ako exekučný titul

je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Ak súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že

exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne.

Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej. Uviedol, že exekúcia na základe

predmetného rozhodcovského rozsudku nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku prípustná, pretože je tu iný dôvod pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Preto súd

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. O náhrade trov exekúcie rozhodol podľa

§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku a oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie, nakoľko

exekučný titul, ktorého výkon oprávnený navrhol nie je spôsobilým exekučným titulom,

zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 40,- eur.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je pri postupe podľa § 45

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom

konaní“) oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný

nebol - nie je ním teda v zmysle (ďalej len „“)

viazaný a môže ho preskúmavať z hľadísk uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom

konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti. Exekučný súd je oprávnený i povinný už v štádiu

rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z

úradnej povinnosti skúmať či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Ak túto otázku

vyrieši kladne v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku túto žiadosť zamietne, v neskoršom

štádiu exekučného konania exekúciu zastaví. Uviedol, že súd prvého stupňa postupoval

správne ak skúmal rozhodcovský rozsudok a dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky. Toto dojednanie je v rozpore s ust. a ust. smernice

Rady č. 93/13/EHS, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky

odporuje dobrým mravom. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej

povinnosti prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou

podmienkou nebol viazaný. Predmetný rozhodcovský rozsudok je právne neúčinný,

neschopný vyvolať právne následky. V danom prípade súd prvého stupňa poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul bol vydaný na základe

neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, preto je ničotný. Toto

pochybenie napravil napadnutým rozhodnutím. Odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2 O.

s. p. svoje rozhodnutie bližšie neodôvodňoval s konštatovaním správnosti dôvodov

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.

Dovolanie podal prostredníctvom dvoch podaní doručených na súd prvého stupňa 23. októbra

2012. Z obsahu oboch podaní vyplýva, že svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods.

2 písm. a/ a , že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

ust. , že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust.

, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust.

písm. f/ , že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust.

písm. g/ , že súd bol nesprávne obsadený, ust. , že konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2

písm. c/ , že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

K dôvodu dovolania v zmysle ust. uviedol, že súdy oboch

stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť.

Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd

rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o

vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. K naplneniu

tejto vady došlo podľa oprávneného aj konaním oboch súdov, keď nerešpektovali návrh

oprávneného na prerušenie konania v zmysle a Zmluvy o

fungovaní EU a neumožnili mu tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.

Súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli o návrhu oprávneného na prerušenie

konania. Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom oprávneného na

prerušenie konania. Súd porušil základné právo oprávneného na súdnu ochranu, keď vôbec

neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1

písm. c/ nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec

nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom

oprávneného sa nie je potrebné zaoberať.

Ďalej uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva na

nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v

zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch

služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých

spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. ,

ani v smernici Rady 93/13/EHS. Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia

byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou

silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou

požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po

uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola

smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať

slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M.,

samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno

proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice

Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú

ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a

uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne v

rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného

o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

6

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej podľa dovolateľa sa súd nijako nevysporiadal s

výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo

považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľ má

za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v

kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ

by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v

rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi

súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvor EÚ aj o výklad č1. 17 a č1. 47 Charty základných

práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka" v kontexte

smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na

existujúce právne vzťahy.

K vade konania podľa , že súd bol nesprávne obsadený

dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: , v zmysle

ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený

rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach

interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred

vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca,

hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v

tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa , dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o

uznesenie uvedené v a Rovnako na danú vec nemožno

aplikovať ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť

dovolania v zmysle , a nie je proti napadnutému uzneseniu

daná.

V zmysle /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až

písm. g/ Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v

tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , , a , ktorými odôvodňoval

prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust. a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

9

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v

exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,

§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v

novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnej: M., nar. N., V., o vymoženie 602,13 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.: , na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 03. apríla 2008, sp.

zn.: SR 02666/08, spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia

namietaného oprávneným.

Je potrebné uviesť, že prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno - aplikačný akt,

ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor

môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

11

Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného

konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie

v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní

poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle

§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže

exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45

ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Následne exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Ďalej naplnenie tejto vady

dovolateľ vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s

oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci,

konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu dovolaní vyplýva, že

dovolateľ namietal, že súdy nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona

povinné tak urobiť. Odvolací súd nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania

postupom podľa , vôbec o ňom nerozhodol a v odôvodnení

svojho rozhodnutia neuviedol dôvody pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal.

Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie

právnych záverov oboch súdov.

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa č1. 46 ods. 1 a práva

na spravodlivý súdny proces podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II.

ÚS 251/03).

13

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so

skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú v

tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť ().

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 03. apríla

2008, sp. zn.: SR 02666/08 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie

uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne

skúmal, či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný. Exekučný súd dospel k

záveru, že rozhodcovská doložka na podklade ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský

rozsudok je neprijateľnou podmienkou, a ako taká je neplatná. Pokiaľ rozhodcovský súd

vyvodil svoju právomoc konať z neplatnej rozhodcovskej doložky, následne vydaný

rozhodcovský rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie.

Preto súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd

podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade

nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) ().

14

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

SR. (sp. zn.: , pozri aj , ).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v

súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia

Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu

byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“

v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

15

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v

prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo

zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď

uznesenie NSSR sp. zn.: ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v článku 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Rovnako námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenal oprávnený účinným od 09. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v

zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/.

Dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie

dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného

ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 11. októbra 2011 a

uvedené ustanovenie sa stalo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky až v roku

2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní

oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z

ostatných dvoch dôvodov ( 1 4 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ ), pre ktoré predseda

senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že

16

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a

z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a

povinného.

Námietka oprávneného, že odvolací súd tým, že nerozhodol o návrhu oprávneného na

prerušenie konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávneného na prerušenie

konania nezaoberal čím oprávnenému odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Súd

prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa týmto návrhom

oprávneného nezoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného

rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením z 22. augusta

2012, pričom návrh oprávneného na prerušenie konania podľa a

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ bol doručený na súd prvého stupňa 7. septembra 2012, t. j. po

dátume, kedy bolo rozhodnuté o odvolaní oprávneného. Uznesením odvolacieho súdu sa

konania skončilo a nie je proti nemu prípustný žiadny riadny opravný prostriedok. Uvedený

záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnený uvedeným postupom navrhol prerušiť aj

dovolacie konanie a o tomto návrhu dovolací súd rozhodol.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

17

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09.

decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal, a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý

záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v

potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s , a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( a ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho

procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z .

18

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle

K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.

zn.: , v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym

súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak

sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno na

daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie

prerušiť podľa a požiadať súdny dvor Európskej únie o výklad

práva európskeho spoločenstva - komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke

oprávneného poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa ďalšej námietky oprávneného -

návrh na prerušenie konania v zmysle do volacím súdom.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie a

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a č l . 17, a č l . 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ o

rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do

ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej

otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,

ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej

19

krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá

v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez

potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,

že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú

právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie

daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde

dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/

dospel aj vo veciach , , .

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

20

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému n i e j e tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z

dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0 .

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková