Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9e2/388537.a703ac.pdf
PDF · 185.98 KB
No categories available
4Cdo/6/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 6/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., G., proti povinnému R. R.,
bývajúcemu v B. (predtým v B.), o vymoženie 1 675,06 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 1246/2008, o dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 8. augusta 2012 sp. zn. 17 CoE 111/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 3. februára 2012 č.k. 4 Er 1246/2008-
23 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v predmetnej veci
je exekučným titulom notárska zápisnica N 1848/2003, Nz 61265/2003 z 18. júna 2003,
ktorou sa osvedčilo vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a jeho súhlas
s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Povinného pri tomto úkone zastupoval
ako splnomocnený zástupca Mgr. B. Ţ., koncipient advokáta Mgr. T. K., ktorého
plnomocenstvo je spísané v zmluve o úvere č. X. zo 14. mája 2003 uzavretej medzi
oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlţníkom. Uviedol, ţe v exekúcii
sa vymáha plnenie, ktoré vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy uzatváranej v mnoţstve prípadov
v štandardnej forme a na predtlačenom formulári, kde sa dopĺňajú len údaje o spotrebiteľovi
a výške úveru, poplatku za úver a počte, splatnosti a výške splátok úveru. Exekučným titulom
je notárska zápisnica spísaná na základe splnomocnenia uvedeného v spotrebiteľskej zmluve
obsiahnutého na vopred predtlačenom formulári. Splnomocnenie na spísanie notárskej
zápisnice pre konkrétnu osobu vybranú veriteľom si povinný osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy.
Predmetná notárska zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré súd hodnotí ako
neplatné dojednanie, teda zápisnica sama neobsahuje vyhlásenie povinného ako dlţníka, preto
nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Exekúcia na podklade takejto notárskej zápisnice nie je prípustná, preto podľa § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vzhľadom
k tomu, ţe exekúciu vyhlásil za neprípustnú a rozhodol o jej zastavení, zamietol návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, pretoţe zmena osoby súdneho exekútora v danom
štádiu konania by bola v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti konania.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 8. augusta 2012 sp. zn.
17 CoE 111/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1
O.s.p.). V odôvodnení uviedol, ţe vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase
s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, je za povinného vykonané
Mgr. B. Ţ., koncipientom Mgr. T. K., zastupujúceho advokáta Mgr. T. K., ktorého na tento
úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere č. X. zo dňa 14.5.2003, uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári,
ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, ţe osobu advokáta si povinný
nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváţenia, ale tento bol vopred určený
oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, ţe záujmy takto určeného advokáta sú
v rozpore so záujmami povinného. Povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
splnomocnený advokát nemôţe zastupovať a jeho kaţdý právny úkon urobený za povinného,
teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne
neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto správne vyhlásil exekúciu
vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57
ods. písm. g/ Exekučného poriadku, ju zastavil. Zhodne so súdom prvého stupňa povaţoval za
neplatné dojednanie úroku z omeškania v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretoţe úrok
z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlţnej sumy, predstavuje 91,25 % ročný úrok,
čo je potrebné vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku, tvoriacu taký podstatný obsah celej
zmluvy o úvere, ţe nie je moţné ju v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka oddeliť
od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere. ktorá je podkladom pre spísanie notárskej zápisnice
zakladá nekalú podmienku uţ aj vo výške úroku z omeškania, ktorá je tam uvedená. Pokiaľ
oprávnený v dovolaní namietal, ţe súd prvého stupňa po vykonaní prieskumu exekučného
titulu uznal exekučný titul (notársku zápisnicu) a vydal súdnemu exekútorovi poverenie,
uviedol, ţe udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je procesné rozhodnutie, ktoré
by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu
so zákonom, pretoţe súd je oprávnený v kaţdom štádiu exekučného konania skúmať
z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu
zastaviť. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, preto vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nemôţe predstavovať prekáţku veci rozsúdenej.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho
konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa
uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli
povinné urobiť (§ 57 ods. 5 /zrejme v znení účinnom do 31.12.2012/, § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p.). Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom
dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala
na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012 sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti
s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia
vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza
preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj ţiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania
je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade
notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice, tak ako
je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná
v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky
náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto
uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým
bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3.
Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlţník
splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal ţiadne nové povinnosti, či záväzky,
oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný
dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle
§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky,
exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku
ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa
dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné
poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.
Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80.
Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný vyjadrenie k dovolaniu oprávnenej nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu nevydal o tom samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p..
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému
orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však
dovolateľka v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy
v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu,
ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto
súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka
dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keď súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/
O.s.p.), tieţ patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s.r.o. so sídlom
v B., proti povinnému R. R., bytom R. (predtým B.), o vymoţenie 1 675,06 Eur na základe
notárskej zápisnice N 1848/2003, Nz 61265/2003 (vyhotovenej JUDr. O.) 18. júla 2003
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky
konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiţ v danej veci začal
konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).
V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany
oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo
umoţnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie uvedenú
notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani
z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe
osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
10 4 Cdo 6/2013
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu
SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
11 4 Cdo 6/2013
Napokon neobstojí ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, ţe (v danom prípade)
rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením.
Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08
(na ktoré dovolateľka poukazovala) nemoţno na daný prípad aplikovať. Totiţ, súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a poţiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –
komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje
odôvodnenie (vo veci 3 Cdo 118/2012) týkajúce sa (okrem iného) aj zamietnutia návrhu
oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p..
K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikovala) treba uviesť, ţe ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
12 4 Cdo 6/2013
členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnená namietala 1. „či je moţné
za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto
základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady
93/13/EHS zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi“. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Preto ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
13 4 Cdo 6/2013
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková