Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Oboer/16/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M., nar. X., N., o vymoženie

175,26 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.: l Er 4792/2008,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 14. augusta 2012, č. k.:

-67, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Skalica 05. novembra 2008

požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 5 280,- Sk

s príslušenstvom v zmysle ust. osudných exekútoroch a

exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného spísaného vo forme zápisnice

pred súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu z 22. júla 2008, sp. zn.: SR 07357/08, zriadeného zriaďovateľom S., a.

2

s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Skalica poverením z 27.

januára 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. R. vykonaním exekúcie na základe

rozhodcovského rozsudku.

Okresný súd Skalica uznesením z 03. októbra 2011, č. k.: l Er 4792/2008-39 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu

exekútorovi JUDr. R. náhradu trov exekúcie v sume 39,50 eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd preskúmal Zmluvu o úvere

č. 2360111 uzatvorenú 08. januára 2008 medzi oprávneným a povinnou (ďalej len „Zmluva

o úvere“ alebo „Zmluva“), ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú jej súčasťou.

Zistil, že Všeobecné podmienky v čl. 17 ustanovili rozhodcovskú doložku, ktorá nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť

výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, tento výber je však daný

tomu účastníkovi, ktorý konanie začne. V praxi to býva dodávateľ - veriteľ, ktorý na základe

takejto rozhodcovskej doložky môže vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu,

ktorý si zvolil a vylúčiť tak všeobecný súd. Spotrebiteľ je potom nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou

v zmysle , ktorá je podľa Občianskeho

zákonníka neplatná. Súd poukázal aj na čl. 3 ods. 1, ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady

93/13/EHS. Uviedol, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok

nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak súd poveril exekútora vykonaním exekúcie

napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu

dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej. Uviedol, že

exekúcia na základe predmetného rozhodcovského rozsudku nieje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku prípustná, pretože je tu iný dôvod pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať. Preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. O náhrade trov

exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a oprávnenému uložil povinnosť

nahradiť trovy exekúcie, nakoľko zavinil zastavenie exekúcie, pretože exekučný titul, ktorého

výkon oprávnený navrhol nie je spôsobilým exekučným titulom.

3

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa s poukazom na § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa a na zdôraznenie správnosti dodal, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu, ktorým

je rozhodcovský rozsudok je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených

v o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon

o rozhodcovskom konaní“). Teda exekučný súd je povinný zistiť, či rozhodcovský rozsudok

nemá nedostatok uvedený v § 40 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Zákona o rozhodcovskom konaní

alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

v rozpore s dobrými mravmi. V prípade ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má

niektorý z nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní musí

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. V prípade

ak exekučný súd vydal poverenie, musí exekúciu zastaviť. Uviedol, že súd prvého stupňa

správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania z predmetnej zmluvy ako spotrebiteľský.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neprijateľnosti zmluvných

podmienok, na ktoré súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal. Odvolací súd ďalej

dodal, že neprijateľnou sa javí aj samotná rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu

povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu

u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, a táto spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod

na zastavenie exekúcie, nakoľko táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného

titulu. Uviedol, že článok 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS predstavuje

interpretačné pravidlo a za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú

podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať

žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa,

aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne

obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by

podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Smernica na rozdiel od nariadenia pritom nemá právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje,

aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný.

4

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.

Dovolanie podal prostredníctvom dvoch podaní doručených na súd prvého stupňa

06. novembra 2012. Z obsahu oboch podaní vyplýva, že svoje dovolanie odôvodnil

ustanovením a , že súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, ustanovením , že v tej veci sa už právoplatne

rozhodlo, ustanovením , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ustanovením , že súd svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením , že súd bol nesprávne

obsadený, ustanovením , že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/

, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K dôvodu dovolania v zmysle ustanovenia uviedol, že súdy

oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné

urobiť. Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd

rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. K naplneniu

tejto vady došlo podľa oprávneného aj konaním oboch súdov, keď nerešpektovali návrh

oprávneného na prerušenie konania v zmysle a Zmluvy

o fungovaní EU a neumožnili mu tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej

pozície. Súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli o návrhu oprávneného

na prerušenie konania. Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom

oprávneného na prerušenie konania. Súd porušil základné právo oprávneného na súdnu

ochranu, keď vôbec neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania postupom

podľa nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu je

neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a

nepochybne k tomu, že návrhom oprávneného sa nieje potrebné zaoberať.

Ďalej uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

5

uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si

len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch

služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých

spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. ,

ani v smernici Rady 93/13/EHS. Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia

byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou

silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou

požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť

po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak

bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať

slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M.,

samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno

proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä sjudikatúrou

Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice

Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a

6

uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného

o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej podľa dovolateľa sa súd nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvor EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

K vade konania podľa , že súd bol nesprávne obsadený

dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: , v zmysle

ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený

rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach

interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní

pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny

sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny

súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

7

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti

ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v a

Podľa , je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa , je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

8

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom

potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2

písm. b/ a písm. c/ Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle

§ 239 ods. 1 a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle /druhá veta/je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až

písm. g/ Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

9

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , , a , ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona

č. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

10

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,

§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten

istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

11

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnej: M., nar. X., N., o vymoženie 175,26 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.: l Er 4792/2008 na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 22. júla 2008, sp. zn.:

SR 07357/08, spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a

vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle

ustanovenia namietaného oprávneným.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný

titul je materiálne vykonateľný.

Rovnako vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej

v zmysle Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide

o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého

súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného

konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a

Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

12

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie

v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní

poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle

§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd

môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust.

§ 45 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Následne exekučný súd

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Ďalej naplnenie tejto vady

dovolateľ vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s

oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci,

konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu dovolaní vyplýva, že

dovolateľ namietal, že súdy nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona

povinné tak urobiť. Odvolací súd nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania

13

postupom podľa , vôbec o ňom nerozhodol a v odôvodnení

svojho rozhodnutia neuviedol dôvody pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal.

Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie

právnych záverov oboch súdov.

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II.

ÚS 251/03).

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f) O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú

v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

14

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť ().

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 22. júla 2008,

sp. zn.: SR 07357/08 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej

povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne skúmal,

či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný. Exekučný súd dospel k záveru, že

rozhodcovská doložka na podklade ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok je

neprijateľnou podmienkou, a ako taká je neplatná. Pokiaľ rozhodcovský súd vyvodil svoju

právomoc konať z neplatnej rozhodcovskej doložky, následne vydaný rozhodcovský rozsudok

nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Preto súd exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Dovolací súd dospel k záveru, že exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky

na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť

vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) ().

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

SR. (sp. zn.: , pozri aj , ).

15

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v článku 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

16

Rovnako námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenal oprávnený, , účinným od 09. augusta 2012, bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5,

v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/.

Dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie

dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného

ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 03. októbra 2011 a

uvedené ustanovenie sa stalo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky až v roku

2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní

oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

z ostatných dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda

senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako do volací súd nevzhliadol

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a

z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na tooboznamovanie

,

sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Námietka oprávneného, že odvolací súd tým, že nerozhodol o návrhu oprávneného

na prerušenie konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávneného

na prerušenie konania nezaoberal, čím oprávnenému odňal možnosť konať pre súdom, nie je

opodstatnená. Z obsahu spisu nevyplýva, že by oprávnený navrhol prerušenie konania

postupom podľa pred súdom prvého stupňa alebo pred

odvolacím súdom. Takýto návrh oprávneného sa v spise nenachádza. Oprávnený navrhol

17

prerušiť konanie uvedeným postupom až v podanom dovolaní, o ktorom dovolací súd

rozhodol.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09.

decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý

18

záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a

v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( a ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho

procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z .

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle

K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn.: , v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej

pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca,

lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj

jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím

výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný

na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním

nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno

na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné

konanie prerušiť podľa a požiadať súdny dvor Európskej únie

o výklad práva európskeho spoločenstva - komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto

námietke oprávneného poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa ďalšej námietky

oprávneného -návrh na prerušenie konania v zmysle dovolacím

súdom.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie a

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

19

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EU. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie do volacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

20

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

21

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. augusta 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková