Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
827/389208.6d5c1b.pdf
PDF · 147.75 KB
No categories available
3Cdo/52/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 52/2013
Slovenskej republiky 3 Co 8/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnej M. H., bývajúcej v P., o vymoženie 20,45 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 Er 1936/2008, o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. septembra 2012 sp. zn. 4 CoE
141/2012 a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta
2012 sp. zn. 4 CoE 141/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky:
I. konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. septembra 2012
sp. zn. 4 CoE 141/2012 z a s t a v u j e,
II. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a,
III. dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2012 sp. zn.
4 CoE 141/2012 o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 24. augusta 2006 sp. zn. SR 3613/06 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Trenčín uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (na ktorý bol prevedený výkon súdnictva a stal
sa exekučným súdom v zmysle zákona č. 511/2007 Z.z.) uznesením z 13. apríla 2012 č.k.
5 Er 1936/2008-18: a/ vyhlásil exekúciu za neprípustnú, b/ exekúciu zastavil, c/ rozhodol
o trovách exekúcie. Vychádzal z toho, že v danom prípade bola 22. augusta 2005 uzavretá
úverová zmluva, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Vzhľadom na to treba
na vec aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa po preskúmaní označeného
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel
k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je v tomto prípade v rozpore s vnútroštátnymi
právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „Smernica“). Zdôraznil, že exekučný súd je povinný v ktorejkoľvek fáze konania
prihliadať na to, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie vedenej na základe
rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Rozhodcovská doložka nebola s povinnou individuálne
dojednaná a núti ju podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Zaradená bola
do Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru ako súčasť formulárovej zmluvy
o úvere, ktorú dodávateľ vopred pripravil, pričom spotrebiteľ nemal možnosť náležitým
spôsobom posúdiť jej obsah, podstatu a právne účinky. Rozhodcovská doložka je so zreteľom
na to neprijateľná zmluvná podmienka a ako taká je neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka). Rozhodcovský súd nemal preto právomoc vydať označený rozsudok, ktorý
vzhľadom na to nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Súd prvého stupňa preto
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 7. augusta 2012 sp. zn.
4 CoE 141/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že
sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. poukázal. Aj podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje predmetná
rozhodcovská doložka neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka). Pri posudzovaní označeného rozhodcovského rozsudku podľa
hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vychádzal prvostupňový súd
správne z ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách i zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje
neprijateľnú podmienku. Dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka
spôsobuje v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a je neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). I keď súd prvého stupňa
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je úkonom súdu, ktorý by vylučoval zastavenie exekúcie z dôvodu nesúladu exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je v súlade s Exekučným poriadkom aj s § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej
povinnosti, či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúcie zastaviť a samotné
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení
exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté
rozhodnutie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením z 18. septembra 2012 sp. zn.
4 CoE 141/2012 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že už bolo rozhodnuté o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu súdu
prvého stupňa, a to uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2012 č.k.
4 CoE 141/2012-34, pričom krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Návrh oprávnenej bol odvolaciemu súdu predložený až po vydaní rozhodnutia (21. augusta
2012), preto odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania ako bezpredmetný
zamietol, pričom sa návrhom po vecnej stránke nezaoberal.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. septembra 2012 sp. zn.
4 CoE 141/2012, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, podala
oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2012 sp. zn. 4 CoE 141/2012
podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej
právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, 3. rozhodovali napriek tomu, že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že nezohľadnili jej námietky,
konal bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec
bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad
práva Európskej únie, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový
stav, nevykonali náležite dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie
bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom
dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. septembra 2012 sp. zn. 4 CoE 141/2012.
Oprávnená v procesnom postavená, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013
a sp. zn. 3 Cdo 24/2013, ak aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie
o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9
ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2012 sp. zn. 4 CoE 141/2012 podala včas
oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013 sp. zn.
3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje
s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre
účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však je mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 13. apríla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť
až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/
uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Ani ďalšiu námietku oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu
na prerušenie konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie
konania nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pred súdom, nepovažuje dovolací
súd za dôvodnú. V danej veci totiž už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať.
Odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením zo 7. augusta 2012, pričom návrh
na prerušenie konania oprávnená doručila na exekučný súd 9. augusta 2012, teda
po rozhodnutí odvolacieho súdu. Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená ani dovolacia
námietka oprávnenej, spočívajúca v tom, že (v danom prípade) rozhodol nesprávne obsadený
odvolací súd (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. septembra 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková