Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
710/396245.1eba4b.pdf
PDF · 184.82 KB
No categories available
4Cdo/30/2013
Najvyšší súd 4 Cdo 30/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.F., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B.
F., PhD., proti povinnej I. S., bývajúcej v S., o vymoženie 205,80 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19 Er 134/2004, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 24. mája 2012 sp. zn. 16 CoE 71/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej len
„exekučný súd“) 18. júna 2004 poţiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]
a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 13. marca 2004 pod číslom
N. notárom JUDr. O. Ď.. Následne Okresný súd Humenné poverením z 25. júna 2004 č. 5702
001985* poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného
titulu.
Okresný súd Humenné uznesením z 11. januára 2012 č.k. 19 Er 134/2004-18 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávnenej uloţil zaplatiť súdnej exekútorke
JUDr. L. Ţ. trovy exekúcie 35,35 Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a súdnemu
exekútorovi JUDr. R. K. náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe
exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica z 13. marca 2004, N. má nedostatky týkajúce sa
plnomocenstva povinnej obsiahnutého priamo v zmluve o úvere (z 30. októbra 2003),
podľa ktorého povinná splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Predmetné plnomocenstvo povaţoval za absolútne neplatný právny
úkon, ktorý má za následok neplatnosť celého exekučného titulu. Táto skutočnosť ho viedla
k záveru, ţe predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, čo
povaţoval za iný dôvod, pre ktorý exekúciu treba vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju (§ 57
ods. 1 písm. g/ O.s.p.). Zdôraznil tieţ, ţe povinná pri spísaní zápisnice nebola prítomná, ţe
splnomocnenie je koncipované široko a všeobecne, nie je z neho zrejmý konkrétny obsah
oprávnení zastúpenej osoby a nie je moţné ani posúdiť, či splnomocnenec konal v medziach
svojho oprávnenia alebo či ho prekročil a či na jeho základe vznikli práva a povinnosti priamo
splnomocniteľovi. Zdôraznil, ţe tým, ţe povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene
uznala záväzok, ktorého výšku nebolo moţné predpokladať, sa povinná vzdala svojho práva
uznať alebo neuznať záväzok, ktorý v budúcnosti môţe (ale aj nemusí) vzniknúť. V čase
uznania išlo o záväzok neurčitý; mal vzniknúť v budúcnosti, kedy nebolo moţné
predpokladať ani vznik ďalších okolností (omeškanie dlţníka, rozsah dlhu). V ďalšom súd
prvého stupňa poukázal aj na rozpor záujmov „zvoleného“ zástupcu so záujmami povinnej
(§ 22 ods. 2 Obč. zák.), na obmedzenie jej voľby splnomocneného zástupcu. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 203 Exekučného poriadku v spojení s § 27a, § 14 ods. 1 aţ 3,
§ 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
zmien a doplnkov.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 24. mája 2012 sp. zn.
16 CoE 71/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1
O.s.p.). V odôvodnení uviedol ţe účastníci dňa 30. októbra 2003 uzatvorili zmluvu o úvere,
súčasťou ktorej vo forme predtlače bol uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K.
povinnou na uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej zápisnici ako exekučného
titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené
plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá a preto advokát Mgr. T. K. nemohol
pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej a to pre rozpor záujmov
splnomocneného zástupcu a zastúpenej v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Uvedený rozpor zo záujmami povinnej spočíva v tom, ţe jej právny zástupca, ktorý mal
povinnú pri uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo
v zmluve o úvere oprávnenou, čo malo za následok, ţe povinná si nemohla
Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. Ak v prejednávanej veci
advokát Mgr. T. K. nedisponoval platným plnomocenstvom nemohol v mene povinnej uznať
dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska
zápisnica predloţená oprávnenou nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného
titulu a to preto, lebo bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za
takejto situácie súd prvého stupňa správne postupoval, ak po vyhlásením exekúcie za
neprípustnú túto zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. O trovách
odvolacieho konania rozhodol tak, ţe oprávnená nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a povinnej a súdnej exekútorke ich náhradu nepriznal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho
konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní a v podaní zo 16. októbra 2012. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo
k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/
O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom
dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala
na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti
s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia
vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza
preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj ţiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je
preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade
notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice, tak ako je
upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná
v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky
náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto
uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým
bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3.
Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlţník
splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 23a ods. 2 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne nové povinnosti,
či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva
povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej
kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov
EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa
dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa
v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné
poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.
Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80.
Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinná ani súdna exekútorka sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikovala) treba uviesť, ţe ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
V prejednávanej veci oprávnená namietala 1. „či je moţné za neprijateľnú
podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má moţnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni
reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. Posúdenie
predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho
súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiaden dôvod, pre
ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému
orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však
dovolateľka v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy
v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu,
ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto
súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka
dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďţe súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/
O.s.p.), tieţ patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania;
je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je významné,
či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky
konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiţ v danej veci začal
konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).
V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany
oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo
umoţnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací
súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie uvedenú
notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa dovolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení
odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej
zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka
vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,
ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu
SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová