Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Oboer/62/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., B.,

IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., B., IČO: X., proti povinnej: I. H., nar. X., P., o

vymoženie 337,25 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod

sp. zn.: , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 22.

augusta 2012, č. k.: -41 , takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Levice 26. marca 2007 požiadal

o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 10 160,- Sk s príslušenstvom

v zmysle ust. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti

(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že exekučným titulom je

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo 06. decembra 2006, sp. zn.: SR 6360/06,

zriadeného zriaďovateľom S., a. s., K., B., IČO: L. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Levice poverením z 29. marca 2007 poveril súdneho exekútora JUDr. A. S.

vykonaním exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku.

Okresný súd Levice uznesením zo 07. októbra 2011, č. k.: -18 zamietol

návrh na zmenu súdneho exekútora, exekučné konanie zastavil a uložil oprávnenému

povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 78,97 eur.

2

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol

na základe zmluvy o úvere č. 4092785 z 30. júna 2006 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo

„zmluva“). Exekučný súd skúmal či exekučný titul je v súlade so zákonom a zistil, že tento

čiastočne zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, teda plnenia

právom nedovolené, čo znamená, že exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Uviedol,

že zmluva o úvere svojou povahou s ohľadom na postavenie jej účastníkov a jej obsah je

spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa na tento vzťah použijú ustanovenia spotrebiteľského

práva. Súd prvého stupňa poukázal na č1. 2 písm. a/, č1. 3 ods. 1, ods. 3 a č1. 6 ods. 1 Smernice

Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 (ďalej len „smernica“) a judikatúru Súdneho dvora

Európskej únie vo veciach C-240/98, C-168/05, C-243/08. Uviedol, že v posudzovanej veci je

rozhodcovská doložka súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci

svojej podnikateľskej činnosti v prípade uzatvárania zmlúv rovnakého druhu. Dojednanie

rozhodcovskej doložky v zmluve je však neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53

ods. 5 neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza

v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a

táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho,

aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je adhézna, teda

spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Dojednanie rozhodcovskej

doložky, a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola

odopretá ochrana v zmysle a nasl. a smernice. V danej veci

rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok

v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Spotrebiteľovi bol poskytnutý úver

vo výške 199,16 eur, vo veci sa vymáha viac. Z rozhodcovského rozsudku nie je možné zistiť

z čoho pozostáva istina a poplatok za jeho poskytnutie. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu,

čo má za následok jeho ne vykonateľnosť, preto nie je možné uvažovať len o čiastočnom

zastavení exekučného konania.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia exekučného konania

potvrdil a v časti týkajúcej sa trov exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil so závermi uvedenými

v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa s poukazom na § 219 ods. 2

(ďalej len „“) v odôvodnení svojho rozhodnutia

3

obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uviedol,

že exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo

skúmať, či sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto

podmienok je aj relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu

vykonať. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára 2011, č. k.:

-19 uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu

exekučného titulu nebola v zmluve osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch

neodvolateľné podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka

znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom ak dodávateľ

ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené treba

považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku. Neprijateľná rozhodcovská

doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a

povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. S poukazom na uvedené odvolací súd

konštatoval, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul je materiálne nevykonateľný.

Odvolací súd považoval rozhodcovskú doložka za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa

generálnej klauzuly upravenej v ustanovení .

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.

Dovolanie podal prostredníctvom dvoch podaní doručených na súd prvého stupňa 07.

novembra 2012. Z obsahu oboch podaní vyplýva, že svoje dovolanie odôvodnil ustanovením

a , že súd rozhodol nad rámec zverenej

právomoci, ustanovením , že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo,

ustanovením , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, ustanovením , že súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, ustanovením , že súd bol nesprávne

obsadený, ustanovením , že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/

, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K dôvodu dovolania v zmysle ustanovenia uviedol, že súdy

oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné

urobiť. Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd

rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a písm. k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia

4

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. K naplneniu

tejto vady došlo podľa oprávneného aj konaním oboch súdov, keď nerešpektovali návrh

oprávneného na prerušenie konania v zmysle a Zmluvy

o fungovaní EÚ. Súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli o návrhu oprávneného

na prerušenie konania. Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom

oprávneného na prerušenie konania. Súd porušil základné právo oprávneného na súdnu

ochranu, keď vôbec neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania postupom

podľa nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu je

neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a

nepochybne k tomu, že návrhom oprávneného sa nie je potrebné zaoberať. Ďalej uviedol, že

odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej

doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi

oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch

služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých

spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. ,

ani v smernici Rady 93/13/EHS. Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia

5

byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou

silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou

požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť

po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak

bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať

slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986,

Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú

nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust.

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a

uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“). Text úniového

predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať

do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej podľa dovolateľa sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľ má za to, že v danom

prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť

daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

6

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je

potrebné požiadať Súdny dvor EÚ aj o výklad čl. 17 a č1. 47 Charty základných práv EU, a to

v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka" v kontexte smernice Rady

93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne

vzťahy.

K vade konania podľa , že súd bol nesprávne obsadený

dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: , v zmysle

ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený

rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach

interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní

pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny

sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny

súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe 51. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

7

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu

prvého stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú

uvedené v a

Podľa , je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa , je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd prvým

výrokom napadnutého uznesenia potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239

ods. 2 písm. b/ a písm. c/ Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je

v zmysle § 239 ods. 1 a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle /druhá veta/je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

8

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až

písm. g) Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, iba že

namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , , a , ktorými odôvodňoval

prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona

9

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona

č. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci

súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd má za to, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1

a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten

10

istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., B., IČO: X., I. H., nar. X., P., o vymoženie 337,25 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn.: , na základe exekučného titulu,

ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo 06. decembra 2006, sp. zn.: SR 6360/06,

spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo

veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia

namietaného oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame

právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu

adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať

vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať

exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

11

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie

v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Z obsahu

tejto námietky ( ) vyplýva, že nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle , ale námietku inú, ktorou dovolateľ napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

K naplneniu tejto vady podľa dovolateľa malo dôjsť tým, že súdy nevytýčili vo veci

ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť, čím porušili ustanovenie

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky.

Ďalej naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali a

ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky

proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Odvolací súd

nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , vôbec o ňom nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol

dôvody pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Ďalej z obsahu dovolania

vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.

K naplneniu tejto vady podľa dovolateľa malo dôjsť tým, že súdy nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť, čím porušili ustanovenie § 57

ods. 5 Exekučného poriadku.

12

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa č1. 46 ods. 1 a práva

na spravodlivý súdny proces podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II.

ÚS 251/03).

Námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj

keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal

oprávnený účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého

súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko

v danom prípade exekúciu zastavil uznesením zo 07. októbra 2011 a uvedené ustanovenie sa

stalo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky až roku 2012. Odvolací súd v danom

prípade postupoval v súlade s ust. a o odvolaní oprávneného rozhodol

bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody,

13

pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo

pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie

exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124

), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie

sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí

vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov oprávnenému ako účastníkovi konania

odňatá možnosť konať pred súdom v z mysle ustanovenia O procesnú

vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to

neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť ().

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) ().

14

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že

ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

SR. (sp. zn.: , pozri aj , ).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

15

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v článku 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Námietka oprávneného, že odvolací súd tým, že nerozhodol o návrhu oprávneného na

prerušenie konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávneného na prerušenie

konania nezaoberal, čím oprávnenému odňal možnosť konať pre súdom, nie je opodstatnená.

Z obsahu spisu nevyplýva, že by oprávnený navrhol prerušenie konania postupom podľa

pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. Takýto

návrh oprávneného sa v spise nenachádza. Oprávnený navrhol prerušiť konanie uvedeným

postupom až v podanom dovolaní, o ktorom dovolací súd rozhodol.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12,

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

16

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý

záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a

v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( a ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho

procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z .

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle

K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn.: , v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej

pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca,

17

lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj

jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím

výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný

na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním

nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno

na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné

konanie prerušiť podľa a požiadať súdny dvor Európskej únie

o výklad práva európskeho spoločenstva - komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto

námietke oprávneného poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa návrh oprávneného

na prerušenie konania v zmysle dovolacím súdom.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie a

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

18

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

19

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0 .

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková