Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5OboE/22/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., B.,

IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., B., IČO: X., proti povinnej: V. Ď., nar. X., R., o

vymoženie 280,16 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn.: l Er 10/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. augusta 2012, č. k.: -44 a o

odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. augusta 2012,

č. k.: -44, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 30. augusta 2012, č. k.: -44, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania z a s t a v u j e .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 12. januára

2009 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 8 440,- Sk

s príslušenstvom v zmysle ust. osudných exekútoroch a

exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného

2

vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu z 12. septembra 2008, sp. zn.: SR 08821/08, zriadeného

zriaďovateľom S., a. s., K., B., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Rimavská Sobota poverením z 26. marca 2009 poveril súdneho exekútora

JUDr. R. K. na vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením zo 04. mája 2012, č. k.: -19

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne

po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený aj povinný

v každom štádiu exekučného konania skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie a z hľadiska formálnej a materiálnej vykonateľnosti

rozhodnutia. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, má však

povinnosť skúmať exekučný titul z hľadiska či nejde o rozhodnutie ničotné ().

Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.: , .

Ďalej uviedol, že súd zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania považuje za spotrebiteľskú

v zmysle . Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora ES

vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Censtro Móvil Milénium SL, C-40/08

Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, na ust. § 53 ods. 1,

ods. 4 , /, , ods. 3, , bod 1 písm. q/

Prílohu smernice Rady 93/13/EHS. Ďalej uviedol, že rozhodcovský súd svoju právomoc

vyvodil z ustanovenia bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru z rozhodcovskej

doložky, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere budú riešené

pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou S., a. s. alebo alternatívne pred

príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu na takomto súde. Uviedol, že

rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej

podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého

počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v

znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti. Táto

situácia ho vedie na pristúpenie podmienky vopred pripravené dodávateľom, bez toho aby

3

mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. V danom prípade ide o rozhodcovskú

doložku alternatívnu, ktorá zásadne pripúšťa podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu

nemožno rozhodcovskú doložku považovať za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa

z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh

na rozhodcovský súd. Z pohľadu ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho

povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doložky,

prípadne z faktického konania dodávateľa. Rozhodcovská doložka bola spôsobilá vytvoriť

neprekonateľnú prekážku pred uplatnením práva spotrebiteľa na prístup súdu. Rozhodcovská

doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou podmienkou, a ako taká je neplatná

podľa . Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a

rozhodnúť vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský

rozsudok sa hľadí ako na paakt, ktorí nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul. Keďže

exekučný súd konštatoval, že v exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a nadväzne ju aj zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného

na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je každom štádiu vedenia

exekúcie povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady

pre vedenie exekúcie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.

januára 1997, sp. zn.: , ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 23.

novembra 2011, sp. zn.: -19, rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci P. C-

76/10 zo 16. novembra 2010. Uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať

právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o

rozhodcovskom konaní“), (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/). To znamená, že aj

keď spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského

4

rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že je irelevantná námietka oprávneného,

že povinná v rozhodcovskom konaní nenamietala neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a

nevyužila možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup

exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu.

Ďalej uviedol, že ani vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata,

pretože poverenie nemá charakter súdneho rozhodnutia. Uviedol, že Smernica Rady

93/13/EHS z 05. apríla 1993 bola prevzatá do nášho právneho poriadku

Z.z., ktorým sa novelizoval , pričom na základe nepriameho účinku je

táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju využívať ako interpretačné pravidlo

k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

V tejto súvislosti poukázal aj na závery Súdneho dvora (ES) uvedené v rozsudkoch

vo veciach C-334/92 z 16. decembra 1993, 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional

de Alimentación 1990 ECR 1-4135, 14/83 z 10. apríla 1984, 79/83 z 10. apríla 1984. Navyše

po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodal, že exekučný súd vo svojom

rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva

a len podporne poukázal na znenie Smernice. Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd

prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,

pretože v exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového stavu nevykonáva, ale

sa len overuje existencia exekučného titulu. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej

doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy. Rozhodcovskú

doložku súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú

zmluvnú podmienku. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a

spotrebiteľ nemal možnosť obsah predloženej Zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré

zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní

uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a

povinná po tomto výbere nemala faktickú možnosť podať návrh pred všeobecným súdom,

čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Takouto rozhodcovskou doložkou

bolo povinnej odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia práva. Odvolací súd

súhlasil zo záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ právomoc bola založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol

vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

5

Uviedol, že dovolateľ podaním z 26. júla 2012 navrhol, aby odvolací súd konanie

podľa 109 ods. 1 písm. c) (ďalej len „“) a

Zmluvy o fungovaní EU prerušil a Súdnemu dvoru ES predložil prejudiciálne otázky, ktoré

v podaní špecifikoval. Uviedol, že povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať súdny dvor

o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne t. z., že vnútroštátny

orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že

všeobecný súd môže konanie prerušiť a predložiť súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky len

na návrh účastníka. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa

výkladu komunitárneho práva je, či otázka výkladu komunitárneho práva je pre riešenie

daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny

spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva. Posúdenie odvolateľom namietaných skutočností bol odvolací súd

spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora

EU, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, preto návrh oprávneného

na prerušenie konania zamietol.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením a , že

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. , že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo, ust. , že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, ust. , že súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, ust. , že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. , že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K dôvodu dovolania v zmysle ustanovenia uviedol, že súdy

oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné

urobiť. Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd

rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a písm. k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením

6

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd.

Ďalej uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou. Takéto právne posúdenie trpí základnými

vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu

podľa č1. 16 ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv

podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že

spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych

sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah

ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek

individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho

zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice mušia

byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou

silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou

požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po

uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola

smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať

slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986,

Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako

takú nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa

najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo

aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie

7

sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a

opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a

uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnypii predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného

o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie

v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný

prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť

posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu

úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny

dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom

pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej

následnej aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

8

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,

ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109

ods. 1 písm. c/ a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil

predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa

a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia podľa keď súd nesprávne interpretoval a

aplikoval ustanovenia a Zmluvy o fungovaní EÚ

v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne

poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné

právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie

Povinná sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

9

dovolanie smeruje proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu

prvého stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné si

uvedené v ustanoveniach a

Podľa , je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa , je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V predmetnej veci odvolací súd

druhým výrokom napadnutého uznesenia potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací

súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239

ods. 2 písm. b/ a písm. c/ Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady

upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle

ods. 1 a ods. 2 nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutia

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

10

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až

písm. g/ Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , a , ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky

uvedené v odvolaní oprávneného.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

11

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona

č. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr.

z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2

Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

12

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten

istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnej: V. Ď., nar. X., R., o vymoženie 280,16 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: l Er 10/2009, na

základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského z 12. septembra

2008, sp. zn.: SR 08821/08, spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na

exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú

v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné

konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma

či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má

priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného

súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať

vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať

exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

13

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie

v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Z obsahu

tejto námietky ( ) vyplýva, že nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle , ale námietku inú, ktorou dovolateľ napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

K naplneniu tejto vady podľa dovolateľa malo dôjsť tým, že súdy nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť, čím porušili ustanovenie § 57

ods. 5 Exekučného poriadku. Ďalej dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky.

Súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a

skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania,

dokazovania). Dovolateľ namietal aj nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych

záverov oboch súdov. K naplneniu tejto vady a k porušeniu práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

14

malo podľa názoru oprávneného dôjsť aj tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie

zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II.

ÚS 251/03).

Námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj

keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal

oprávnený účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého

súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko

v danom prípade exekúciu zastavil uznesením zo 04. mája 2012 a uvedené ustanovenie

nadobudlo účinnosť až 09. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade

s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej

veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a

15

rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/

), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.

Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako

do volací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už

pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto

štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ), postačujúce je, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom

posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní

za prítomnosti oprávneného a povinného.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom podľa O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera

právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť ().

16

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) ().

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že

ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR

(uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: , pozri aj ,

).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. To znamená, že aj keď účastník

17

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

18

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý

záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a

v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s č1. 46 ods. 1 a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( a ). Za porušenie základného práva

zaručeného v č1. 46 ods. 1 v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho

procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z .

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie a

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a č1. 17 a č1. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

19

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez

potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,

že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú

právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie

daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde

do volací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1

písm. c/ dospel aj vo veciach , , .

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

20

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnený podal proti napadnutému uzneseniu

odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania

21

zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých

môže konať ( ) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, ktorým

odvolací súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania.

Podľa , účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,

že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho

konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

22

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnený napadol predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávneným proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o tomto opravnom prostriedku

zastavil bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa prvá veta v spojení s Oprávnený zavinil, že

konanie muselo byť zastavené. Povinnej však náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo

v tomto konaní je žiadne nevznikli a ani nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

23

V Bratislave 21. októbra 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková