Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
844/391501.9fa923.pdf
PDF · 123.68 KB
No categories available
2Cdo/303/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 303/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ H. B., bývajúcej vo V.,
2/ B. B., bývajúceho vo V., obaja po nebohom B. B., zomrelom X., ţalobca 2/ zastúpený
JUDr. L. P., advokátom v K., 3/ Š. P., bývajúcej vo V.V., 4/ K. B., bývajúcej vo V.V. a 5/ E.
S., bývajúcej vo V., proti ţalovanej A., so sídlom vo V., zastúpenej JUDr. D. S., advokátom
v K., o zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov, vedenej na Okresnom súde Michalovce
pod sp. zn. 12 C 179/1998, o dovolaní ţalobcu 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 26. januára 2012 sp. zn. 4 Co 329/2008 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2012 sp. zn.
4 Co 329/2008 v časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Michalovce
z 28. apríla 2006 č. k. 12 C 179/1998-496, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosť zaplatiť
ţalobcovi 1/ sumu 1 754,56 € (52 858 Sk) so 17,6 % úrokmi z omeškania z tejto sumy
od 3. mája 1997 aţ do zaplatenia, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosť zaplatiť
ţalobcovi 1/ trovy konania v sume 1 498,61 € (45 147 Sk) a to všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, taktieţ vo výroku, ktorým bola ţaloba v prevyšujúcej časti voči
ţalobcovi 1/ rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 12 C 179/1998-496 z 28. apríla
2006 zamietnutá a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 28. apríla 2006 č. k. 12 C 179/1998–496
zaviazal ţalovanú zaplatiť pôvodnému ţalobcovi 1/ B. B. sumu 1 754,56 € (52 858 Sk) so
17,6 %-ným úrokom z omeškania z tejto sumy od 3. mája 1997 aţ do zaplatenia, pôvodnej
ţalobkyni 2/ Š. P. (v dovolacom konaní označenej ako ţalobkyňa 3/) sumu 175,23 € (5 279
Sk) so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 3. mája 1997 do zaplatenia, pôvodnej ţalobkyni
3/ K. B. (v dovolacom konaní označenej ako ţalobkyňa 4/) sumu 114,25 € (3 442 Sk) so
17,6 %-ným úrokom z omeškania z tejto sumy od 3. mája 1997 do zaplatenia, pôvodnej
ţalobkyni 4/ E. S. (v dovolacom konaní označenej ako ţalobkyňa 5/) sumu 34,92 € (1 052 Sk)
so 17,6 %-ným úrokom z omeškania z tejto sumy od 24. februára 1998 do zaplatenia, ako aj
trovy konania pôvodnému ţalobcovi l/ v sume 1 498,61 € (45 147 Sk), pôvodnej ţalobkyni 2/
v sume 674,23 € (20 312 Sk), pôvodnej ţalobkyni 3/ v sume 560,71 € (16 892 Sk) a pôvodnej
ţalobkyni 4/ v sume 576,98 € (17 382 Sk) na účet právneho zástupcu ţalobcov JUDr. P. J., a
to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol.
Napokon ţalovanú zaviazal zaplatiť na účet súdu sumu 607,35 € (18 297 Sk) do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe podľa § 22 ods. 2 zákona
č. 229/1991 Zb. ak medzi doterajším uţívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho lesného
pozemku nedošlo k inej dohode, vznikne dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom, keď bol
pozemok podľa druhej časti tohto zákona vydaný, medzi nimi nájomný vzťah. Pokiaľ ide
o stanovenie výšky obvyklého nájomného, vzhľadom k tomu, ţe medzi účastníkmi nedošlo
k uzavretiu nájomnej zmluvy, nájomný vzťah medzi nimi vznikol dňom účinnosti tohto
zákona, t.j. dňom 24. júna 1991. Okresný súd preto nariadil vo veci znalecké dokazovanie,
ustanovil znalca, ktorého úlohou bolo určiť obvyklé nájomné v uvedenom čase. Znalec pri
vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z vyhlášky Ministerstva financií SR
č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva
osobného uţívania pozemkov a náhradách za dočasné uţívanie pozemkov v znení ďalších
zmien a doplnkov. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané znalecké dokazovanie uviedol,
ţe neobstojí námietka ţalobcov, ktorí počas celého konania tvrdili, ţe je potrebné vychádzať
pri vyčíslení obvyklého nájomného z toho, ţe ţalovaná uţíva tieto nehnuteľnosti
na podnikateľské účely, pretoţe súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, z ktorého
jednoznačne vyplýva, ţe je potrebné vychádzať z obvyklého nájomného v čase, keď došlo
k vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania, teda dňom účinnosti vyššie
citovaného zákona č. 229/1991 Zb. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku ţalobcov, ţe je potrebné
vychádzať aj z jednotlivých kultúr sporných nehnuteľností, ktoré uţíva ţalovaná, znalec
F. poukázal na to, ţe v tom čase neexistoval ţiaden právny predpis, ktorý by vlastne
zohľadňoval jednotlivú kultúru nehnuteľností, ktoré uţíva nájomca. Ďalej pokiaľ ide
o námietku ţalobcov týkajúcu sa toho, ţe ţalobcovia poukazovali na právoplatné rozhodnutie
o vyňatí tejto pôdy z poľnohospodárskeho pôvodného fondu, a ţe táto zmena nebola
zaznamenaná do listu vlastníctva, súd prvého stupňa k tomu uviedol, ţe znalec, ako aj súd
vychádzal zo stavu a kultúry, ktorá je vyznačená v listoch vlastníctva katastrom. Nie je
v právomoci súdu meniť charakter týchto kultúr, pozemkov a preto aj znalec a aj súd sú
viazaní údajmi, ktoré sú zaznamenané v katastri nehnuteľností. Nie je ani v právomoci súdu,
aby sa zaoberal v tomto konaní tým, či rozhodnutia o vyňatí týchto nehnuteľností
z poľnohospodárskeho pôvodného fondu mali byť predmetom zápisu do katastra alebo
nemali. Okresný súd teda vychádzajúc zo záverov znaleckých dokazovaní a ďalšieho
vykonaného dokazovania vyhovel v časti ţalobe a uloţil ţalovanej uhradiť ţalobcom
za obdobie od 15. mája 1997 do 27. júna 2001 vyššie uvedené sumy titulom úhrady
za uţívanie sporných nehnuteľností. V prevyšujúcej časti súd ţalobu zamietol. Okresný súd
napokon uviedol, ţe ţalovaná sa s plnením omeškala, preto sú ţalobcovia oprávnení od nej
poţadovať popri plnení aj úroky z omeškania, súd preto uloţil ţalovanej aj povinnosť zaplatiť
ţalobcom úroky z omeškania. O trovách rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p.
tak, ţe ţalobcom priznal ich plnú náhradu aj napriek tomu, ţe boli úspešní v konaní len
sčasti, pretoţe rozhodnutie vo veci záviselo od znaleckého posudku.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. januára 2012 sp. zn. 4 Co 329/2008
na odvolanie ţalobcov a ţalovanej rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vyslovil, ţe
o trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté osobitným uznesením. S poukazom na to, ţe
odvolací súd ešte doplnil dokazovanie povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe znalec v podstate
potvrdil aj na základe doplneného dokazovania, čo uviedol v znaleckom posudku, to
znamená, ţe výšku nájomného za pozemky, ktoré sú zastavané skleníkovou sústavou počítal
ako zastavané pozemky a takisto aj komunikácie, ktoré spájajú túto sústavu. Zdôraznil, ţe
skleníky v zmysle vyhlášky č. 79/1996 Z.z. nepatria do kultúry zastavané plochy, ale do ornej
pôdy. Odvolací súd teda uzavrel, ţe námietky ţalobcov nebolo moţné zohľadniť, pretoţe
zákon neberie do úvahy pri určení nájomného špeciálnu poľnohospodársku výrobu, pretoţe
skleníky stále sú hodnotené ako orná pôda. Z týchto dôvodov odobril rozhodnutie súdu
prvého stupňa a aj po doplnení dokazovania ho ako vecne správne v zmysle ustanovenia
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca 2/. Navrhol jeho
zrušenie v celom rozsahu a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 237 písm. b/ a f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.
Namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., keďţe ten kto vystupoval
v konaní a je označený za účastníka, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania v odvolacom
konaní. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo nedostatočne odôvodnené, ţe takéto
rozhodnutie mu sťaţilo, priam znemoţnilo prípadný ďalší postup v konaní. Ďalej namietal, ţe
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
keďţe sa potvrdil výrok, ktorý po smrti pôvodného ţalobcu 1/ mal byť zmenený.
Pôvodný ţalobca 1/ je za účastníka označený aj v napadnutom rozsudku a tento stav nie je
moţné uţ inak, iba v dovolacom konaní odstrániť. Napokon dovolateľ namietal, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Ţalobcovia 1/, 3/ - 5/ ani ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu 2/ nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je
prípustné ešte v prípadoch uvedených v § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil
a nešlo ani o prípad, ţe by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, pretoţe vo veci ešte nerozhodoval a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod
ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku, podľa § 238
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku či
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia účastníkovi moţnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom).
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe
v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné
páva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania
jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť
konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej
jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej
nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie zmätočného
rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva
účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06,
III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (pozri
I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý)
domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe
byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (pozri III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne
rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti
s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov
vo vzťahu k jeho výroku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994,
Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri I. ÚS 241/07).
Podľa § 155 ods. 1 O.s.p. obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku rozhodne tieţ o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej
nerozhoduje samostatne.
Podľa § 157 ods. 1 O.s.p. v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách V mene
Slovenskej republiky uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné
označenie účastníkov konania a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej
veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náleţitostiach
odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o moţnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto
vyhlásenia.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ustanovenie § 157 ods. 1 O.s.p. definuje, aké formálne náleţitosti musí obsahovať
rozsudok. Ţiadna z nich nie je samoúčelná, ale plní dôleţitú funkciu. Nedôslednosť
obsahových náleţitostí môţe mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia (okrem jeho
nevykonateľnosti).
Výrokom rozsudku súd v sporovom konaní vyjadruje svoje kladné alebo záporné
stanovisko k dôvodnosti návrhu na začatie konania. Preto kaţdý výrok rozsudku musí byť
presný a konkrétny do takej miery, aby z neho bolo zrejmé buď aká povinnosť, komu
a v prospech koho bola uloţená alebo naopak kým uplatnený nárok, v akom rozsahu a voči
komu bol zamietnutý.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Rozsudok odvolacieho súdu vo vzťahu k dovolateľovi uvedeným poţiadavkám
nezodpovedá. V čase rozhodovania vo veci súdom prvého stupňa pôvodný ţalobca B. B. ţil,
no tento zomrel v priebehu odvolacieho konania (X.).
Šetrením v súdnom spise dovolací súd zistil, ţe výrok a obsah odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu nekorešpondujú s tým, ţe na miesto pôvodného ţalobcu 1/ B. B.
nastúpili po jeho smrti ţalobcovia 1/ H. B. a 2/ Ing. B. B.. Z obsahu spisu vyplýva, ţe
odvolací súd síce konal s právnymi nástupcami pôvodného ţalobcu 1/ (predvolával ich na
pojednávania, uvádzal ich v záhlaví svojich rozhodnutí) no výrok a odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu sa vzťahujú na pôvodného nebohého ţalobcu 1/. Uvedený rozpor zakladá
nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k právnym nástupcom pôvodného
ţalobcu 1/.
Ak je rozsudok súdu nepreskúmateľný, musí dovolací súd takéto rozhodnutie zrušiť,
lebo konanie je zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti ako ani ďalšími námietkami
uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová