Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7c3/390057.9abee6.pdf
PDF · 118.27 KB
No categories available
3ECdo/102/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 102/2013
Slovenskej republiky 3 CoE 10/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému J. B., bývajúcemu vo V., o vymoženie 848,44 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 Er 344/2010, o odvolaní a dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra 2012 sp. zn.
16 CoE 296/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky:
I. konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra
2012 sp. zn. 16 CoE 296/2012 z a s t a v u j e,
II. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a,
III. dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra 2012 sp. zn.
16 CoE 296/2012 o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku zo 16. novembra 2009 sp. zn. S., vydaného Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Veľký Krtíš uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 15. júna 2012 č.k.
3 Er 344/2010-23 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a ju zastavil; zároveň rozhodol o trovách
exekúcie. Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy
a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej
doložky tak, ako je tomu v predmetnej zmluve o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim
spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Dospel
k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávnenou a povinným
v neprospech povinného. Uviedol, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam
poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je v danej veci
neprijateľná zmluvná podmienka a túto rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovský súd
nemal preto právomoc vydať označený rozsudok, ktorý vzhľadom na to nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, z ktorého dôvodu boli v danej veci splnené podmienky
na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 22. novembra
2012 sp. zn. 16 CoE 296/2012: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol,
b/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
predstavuje predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej
zmluvy. Pri posudzovaní označeného rozhodcovského rozsudku podľa hľadísk vyplývajúcich
z § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z.z.“) vychádzal prvostupňový súd správne z ustanovení Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú
podmienku. Dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje
v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
a je neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). I keď súd prvého stupňa poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je úkonom
súdu, ktorý by vylučoval zastavenie exekúcie z dôvodu nesúladu exekučného titulu
so zákonom. Takýto postup je v súlade s Exekučným poriadkom aj § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti,
či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúcie zastaviť a samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú pre to splnené podmienky. Odvolací súd preto v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra 2012
sp. zn. 16 CoE 296/2012 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená
odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 22. novembra 2012 sp. zn. 16 CoE 296/2012 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla,
že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť
exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konal bez pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho
právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, 5. sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali náležite dokazovanie,
6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež
ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne
otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra 2012 sp. zn. 16 CoE 296/2012.
Oprávnená v procesnom postavená, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.
3 Cdo 24/2013, ak aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.
a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje
s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. novembra 2012 sp. zn. 16 CoE 296/2012
podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr,
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,
3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013
sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však je mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 15. júna 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť
až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/
uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal
návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. novembra 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková