Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9f6/390052.abcf94.pdf
PDF · 119.46 KB
No categories available
3ECdo/100/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 100/2013
Slovenskej republiky 3 CoE 9/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnej S. Ž., bývajúcej v S., o vymoženie 309,37 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 1 Er 4781/2008, o odvolaní a dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. decembra 2012 sp. zn.
21 CoE 97/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky:
I. konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. decembra 2012 sp. zn.
21 CoE 97/2012 z a s t a v u j e,
II. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a,
III. dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. decembra 2012 sp. zn.
21 CoE 97/2012 o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku zo 7. júla 2008 sp. zn. S., vydaného Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Skalica uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Skalica uznesením z 3. októbra 2011 č.k. 1 Er 4781/2008-35: a/ vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], b/ rozhodol o náhrade
trov exekúcie. Vychádzal z toho, že oprávnená a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorú
treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto
aplikovať právnu úpravu obsiahnutú vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa,
je neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech
spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. I keď
dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad
sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby medzi všeobecným
a rozhodcovským súdom, reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy
a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne
konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi
všeobecným a rozhodcovským súdom. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom
na to nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zároveň ju zastavil (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 27. decembra 2012
sp. zn. 21 CoE 97/2012: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, b/ napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že odvolanie oprávnenej
smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219
ods. 1 O.s.p.). Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola rozhodcovská doložka v zmluve
o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka bola od počiatku neplatná. Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk
vyplývajúcich z § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„zákon č. 244/2002 Z.z.“) správne prvostupňový súd vychádzal z ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje
neprijateľnú podmienku. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu má predmetná rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej
podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Túto rozhodcovskú doložku
preto súd prvého stupňa správne považoval za neprijateľnú a z uvedeného dôvodu
za absolútne neplatnú. Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať
z úradnej povinnosti, či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúcie zastaviť
a samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie
o zastavení exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. Neplatná rozhodcovská doložka
nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý
oprávnená pripojila k návrhu na vykonanie exekúcie. Správny je preto aj záver súdu prvého
stupňa, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, keďže bol vydaný
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. V danej veci sú preto splnené podmienky
na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. decembra 2012 sp. zn.
21 CoE 97/2012, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, podala
oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. decembra 2012 sp. zn.
21 CoE 97/2012 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad
rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu
už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu,
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
tým, že nezohľadnili jej námietky, konal bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu,
súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä
nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali náležite dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby
dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. decembra 2012 sp. zn. 21 CoE 97/2012.
Oprávnená v procesnom postavená, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.
3 Cdo 24/2013, ak aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.
a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje
s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. decembra 2012 sp. zn. 21 CoE 97/2012 podala včas
oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013 sp. zn.
3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje
s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre
účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však je mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 3. októbra 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť
až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/
uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. novembra 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková