Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)338/400597.3869ee.pdf
PDF · 118.69 KB
No categories available
1Oboer/250/2013
Najvyšší súd 1 Oboer/250/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., zastúpenej
advokátskou kanceláriou F., proti povinnej: M., o vymoženie 3 276,24 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 1Er/4681/2008, o dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoE/66/2012-73 z 5. februára 2013, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
III. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len Exekučný poriadok) na základe
rozhodcovského rozsudku zo 14. apríla 2008 sp. zn. SR 03257/08 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a. s. (ďalej len rozhodcovský
rozsudok). Okresný súd Skalica uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril
vykonaním exekúcie.
Následne Okresný súd Skalica uznesením č. k. 1Er/4681/2008-38
z 28. septembra 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň
oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume
39,50 eur. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že súčasťou obchodných podmienok
priložených k zmluve je rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná. Rozhodcovská doložka síce umožňovala výber medzi štátnym a rozhodcovským
súdom žalujúcej strane, ale tento výber bol daný len tomu účastníkovi, ktorý začne konanie
skôr. Ak dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, spotrebiteľ je potom
povinný sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka
potom predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci
konať a rozhodovať a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul je
neúčinný. Týmto bol daný rozpor exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V prípade, ak súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj
napriek tomu, že exekučný titul mal nedostatky alebo zaväzuje povinnú osobu na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví
exekúciu dodatočne. Rozhodcovský rozsudok je podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku exekučným titulom, avšak podľa názoru súdu exekúcia na základe predmetného
rozsudku nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku prípustná.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave (ďalej aj odvolací súd) uznesením
č. k. 24CoE/66/2012-73 z 5. februára 2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil
a zároveň zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania. Rozhodnutie odôvodnil tým,
že exekučný súd je oprávnený i povinný v každom štádiu exekučného konania ex offo
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolané alebo odporuje dobrým mravom. Súd prvého stupňa preto
dôvodne preskúmaval rozhodcovskú doložku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti dojednanej rozhodcovskej doložky bola skutočnosť, že spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných obchodných podmienkach
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola,
napriek jej formulácii skutočne alternatívnou, pretože veriteľ podaním návrhu
na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve, po ktorom
už povinná nemala možnosť brániť sa pred všeobecným súdom. Keďže predmetná
rozhodcovská doložka predstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku je v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná a nebola potom založená ani právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozhodcovský rozsudok je právne
neúčinný, nulitný a neschopný vyvolať právne následky - je materiálne nevykonateľný.
Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44
ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na jej
zastavenie súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom
konaní (ďalej len ZoRK) podľa § 45 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ ZoRK
analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. K návrhu oprávnenej
na prerušenie konania uviedol, že v prejednávanej veci nezistil potrebu obrátiť sa
s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave podala oprávnená (ďalej aj dovolateľka) tiež
dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy:
- rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O. s. p.),
- konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.),
lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení
súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu,
- rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.),
- oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým,
že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali
jej právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho
základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie,
- sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav,
nevykonali náležité dokazovanie,
- napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Zároveň žiadala, aby bolo dovolacie konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len Súdny dvor) predložené prejudiciálne otázky,
ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
podala včas oprávnená, zastúpená v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou
O. s. p. skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad je
možné uviesť rozhodnutia z 21. marca 2013 sp. zn. 1Cdo/301/2012, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2Cdo/386/2012, z 15. mája 2013 sp. zn. 6Cdo/431/2012, z 13. júna 2013 sp. zn.
3Cdo/441/2012, z 9. júla sp. zn. 5Cdo/371/2012, na ktoré Najvyšší súd SR v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. má
podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj smernica 93/13/EHS z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka,
Exekučného poriadku a ZoRK). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.
II. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Dovolateľkou napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie
oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už Najvyšší súd SR
vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza Najvyšší súd
SR rozhodnutia z 21. marca 2013 sp. zn. 1Cdo/301/2012, z 30. apríla 2013
sp. zn. 2Cdo/386/2012, z 15. mája 2013 sp. zn. 6Cdo/431/2012, z 13. júna 2013 sp. zn.
3Cdo/441/2012, z 9. júla sp. zn. 5Cdo/371/2012 s konštatovaním, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval:
1. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011
a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
3. Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu. V danom prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
4. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania.
6. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu,
ktorý nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenému sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď body 1. až 6.) zastáva Najvyšší súd SR aj v preskúmavanej
veci. Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, Najvyšší súd SR konštatuje, že tak
ako správne poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 28. septembra 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle
písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy
nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Dovolací
súd dodáva, že súdy oprávnenej tiež neodňali možnosť konať pred súdom tým, že jej
neumožnili viesť kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom na predložené listinné dôkazy
postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu
vrátane do neho založených listín a príloh.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania preto nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.,
pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 239 O. s. p., Najvyšší súd SR
odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
III. V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnej povinnej právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnej
nepriznal náhradu týchto trov, pretože povinná si ich náhradu neuplatnila (§ 151 O. s. p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 27. novembra 2013
JUDr. Štefan Šatka, v. r.
predseda senátu
v zastúpení JUDr. Juraj Seman
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová