Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/70/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO : X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc.

JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej V. V., bývajúcej v C., o vymoženie

293,14 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.

, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 25. októbra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Odvolacie konanie z a s t a v u j e .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou

Okresnému súdu Rimavská Sobota 16. júla 2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 21. januára

2010, sp. zn. S. Exekučný súd poverením z 21. júla 2010, číslo 5609*077916 poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Exekučný súd uznesením z 27. marca 2012, č. k. -14, exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne

po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Rozhodol tak po tom, ako dospel k záveru,

že rozhodcovská doložka dojednaná v zmluve o úvere číslo X. z 10. septembra 2008

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou (ďalej len „zmluva“) je nekalá, neprijateľná

a z tohto dôvodu neplatná. Bol toho názoru, že rozhodcovská doložka zakladá značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi

zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný

rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt, ktorý nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul

v exekučnom konaní. Keďže exekučný súd skonštatoval, že v prebiehajúcej exekúcii

absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil

podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Podaním z 26. júla

2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným súdu 10. augusta 2012, oprávnená

navrhla prerušiť konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo 25. októbra 2012,

sp. zn. , návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté

uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti

vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť ( ).

Exekučný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením

a Odvolací súd preto postupoval podľa

a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že exekučný súd je

v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok,

ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide

o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu,

rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc

3

na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej

neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom

individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť

obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní

vylúčiť. Ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, ako to

vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy svojím spotrebiteľom, spôsobuje

tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Exekučný súd teda dôvodne vyhodnotil

rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktorá je neplatná. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že exekučný súd v danej

veci celkom správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským

súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky. Správny bol preto záver exekučného súdu, že ide o nespôsobilý

exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Na rozdiel od súdu exekučného

bol ale odvolací súd toho názoru, že exekúciu je potrebné zastaviť s požitím ust. § 57 ods. 1

písm. a/ Exekučného poriadku. Takáto iná právna kvalifikácia ale podľa odvolacieho súdu

nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia, preto napadnuté uznesenie

podľa ako vecne správne potvrdil.

K výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania uviedol, že v prejednávanej veci

nie je potrebné položiť súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, nakoľko ich zodpovedanie nie je

pre vyriešenie veci relevantné. Otázky položené oprávnenou vyhodnotil ako akademické,

nespôsobilé ovplyvniť výsledok sporu, resp. také, ktoré pre danú vec nie sú zásadné,

a vychádzal zo skutočnosti, že úniové právo je jasné a zrozumiteľné (doktrína acté clairé),

preto je možné ho aplikovať bez potreby položenia prejudiciálnych otázok v znení,

v akom ich navrhla oprávnená.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii

a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; a súd ju nesprávne poučil o nemožnosti

4

napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov

žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním

datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa v celom

rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu

trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia

a konanie prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,

ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci

( ), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( ),

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ),

súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom ( ), keď

nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a tiež aj to, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy,

ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými

vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa

. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho

súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov

z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený

rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia

rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu

5

silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené

a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych

a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú

záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým či

právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho

poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani

odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ

a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica

podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou

domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení

ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom

a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia

smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Dovolateľka bola toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať spolu s inými

ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský súd sa

s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. , a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je podľa dovolateľky neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne k svojim záverom.

Povinná ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením , a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny

dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem

Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ale

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie

je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , , ,

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

9

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnej V. V., bývajúcej v C., o vymoženie 293,14 Eur s príslušenstvom,

na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného

zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 21. januára 2010, sp. zn. S., vedenému na

Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťažila.

10

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,

zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej

právnej normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych

a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci

rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.

K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd

prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho dovolateľke bolo znemožnené uplatňovať

svoje práva v exekučnom konaní.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

11

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,

hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd

dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej

v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým

je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: , ,

).

Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

12

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

13

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (27. marca 2012) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (, v znení účinnom

do 31. decembra 2012).

Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle

14

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať ( )

a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

15

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

16

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

prvá veta v spojení s (per analogiam). Oprávnená

zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal,

lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich náhradu

v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. decembra 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová