Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2ea/396431.73458a.pdf
PDF · 160.42 KB
No categories available
4ECdo/40/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 40/2013
Slovenskej republiky 4 Co 41/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO : X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc.
JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej I. M., bývajúcej v obci Š.,
o vymoženie 661,22 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod
sp. zn. 6 Er 3991/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 18. decembra 2012, sp. zn. 13 CoE 308/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou
Okresnému súdu Revúca (ďalej len „exekučný súd“) 6. novembra 2008 poţiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.B.) z 15. júla
2008, sp. zn. S.. Exekučný súd poverením z 1. decembra 2008, číslo 5608*013146, poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Následne exekučný súd unesením z 18. mája 2012, č. k. 6 Er 3991/2008-24, exekúciu
zastavil a zaviazal oprávnenú nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške
40 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a/, § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, na ust. § 52, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 54 ods. 1
Exekučný súd v odôvodnení skonštatoval, ţe exekučný titul bol vydaný
v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretoţe rozhodcovská doloţka o ňom,
pojatá do zmluvy o úvere číslo X. uzatvorenej 14. februára 2008 medzi oprávnenou
a povinnou, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej
zmluvy a úverových zmluvných podmienok totiţ dospel k záveru, ţe úverová zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba preto aplikovať úpravu danú ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Skonštatoval, ţe rozhodcovská doloţka
v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia
do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy. Vychádzajúc
z ustanovení rozhodcovskej doloţky je zrejmé, ţe oprávnená koncipovaním daného znenia
rozhodcovskej doloţky sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste
jej sídla za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaţenia uplatnenia práv
spotrebiteľa. Tak došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech
spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doloţka predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je
v zmysel § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka od počiatku neplatná. Rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky bol vydaný v rozpore so zákonom a ide
o nulitný právny akt, ktorý nie je moţné vykonať. Vzhľadom na fakt, ţe exekučný titul,
na základe ktorého je vedená exekúcia, nie je vykonateľný, súd exekúciu z úradnej moci
zastavil. O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keď bol
toho názoru, ţe oprávnená tým, ţe podala návrh na vykonanie exekúcie na základe
nespôsobilého exekučného titulu, zavinila zastavenie exekúcie.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Procesným úkonom
z 26. júla 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“ a doručeným súdu 10. augusta 2012
oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 18. decembra 2012,
sp. zn. 13 CoE 308/2012, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie potvrdil.
Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie oprávnenej smeruje proti
vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Exekučný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.
a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto postupoval podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, ţe exekučný súd je
v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok,
ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doloţky. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, ţe táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia
úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu moţnosť
obsah predloţenej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Ak dodávateľ vnucuje svojím spotrebiteľom rozhodovanie sporu jednostranne
určeným rozhodcom, ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy,
spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Exekučný súd preto správne
vyhodnotil rozhodcovskú doloţku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorá je neplatná. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu
zaloţená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, ţe rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť spôsobilým exekučným
titulom, na základe ktorého by vznikol oprávnenej voči povinnej nárok, ktorého vymoţenia
by sa mohla v rámci exekúcie domáhať. Z tohto dôvodu napadnuté uznesenie podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ odôvodnil odvolací súd tým, ţe otázky, ktoré mal podľa
názoru odvolateľky posúdiť Súdny dvor Európskej únie, povaţuje odvolací súd za zjavne
neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pretoţe ich prejudiciálne
zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie, keďţe v danom prípade exekučný
súd aplikoval normy vnútroštátneho práva. Odvolací súd tieţ poukázal na ust. § 36 ods. 5
Exekučného poriadku, ktoré neumoţňuje exekučné konanie prerušiť. Výnimkou je len
situácia, ak osobitný zákon (napr. zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
v z.n.p.) priamo upravuje prerušenie exekučného konania; o taký prípad ale podľa
odvolacieho súdu v danej veci nešlo.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je
nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
exekučného súdu o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním
datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu
trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky,
ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď
nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a tieţ aj to, ţe
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom
dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva
na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy,
ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými
vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho
súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov
z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený
rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia
rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu
silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené
a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych
a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým či
právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho
poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani
odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ
a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou
domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení
ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom
a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia
smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Dovolateľka bola toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať spolu s inými
ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a krajský súd sa
s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho
súdu je podľa dovolateľky neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne k svojim záverom.
Povinná ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny
dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/
O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnej I. M., bývajúcej v obci Š., pre vymoţenie 661,22 Eur
s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
(zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 15. júla 2008, sp. zn. S., vedenému
na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 6 Er 3991/2008 nepredchádzalo ţiadne iné konanie
na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,
splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,
hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný
súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade
aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012, 4 Cdo 190/2012).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú
vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami
oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho
rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali
moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti do 31. decembra 2012)
stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písma. a/ Exekučného poriadku. Na prejednanie
odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1,
ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2012).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená
zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal,
lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich náhradu
v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. decembra 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová