Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/40/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO : X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc.

JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej I. M., bývajúcej v obci Š.,

o vymoženie 661,22 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod

sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 18. decembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Odvolacie konanie z a s t a v u j e .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou

Okresnému súdu Revúca (ďalej len „exekučný súd“) 6. novembra 2008 poţiadal o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie [ o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.B.) z 15. júla

2008, sp. zn. S.. Exekučný súd poverením z 1. decembra 2008, číslo 5608*013146, poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Následne exekučný súd unesením z 18. mája 2012, č. k. -24, exekúciu

zastavil a zaviazal oprávnenú nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške

40 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a/, § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, na ust. § 52, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 54 ods. 1

.

Exekučný súd v odôvodnení skonštatoval, ţe exekučný titul bol vydaný

v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretoţe rozhodcovská doloţka o ňom,

pojatá do zmluvy o úvere číslo X. uzatvorenej 14. februára 2008 medzi oprávnenou

a povinnou, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej

zmluvy a úverových zmluvných podmienok totiţ dospel k záveru, ţe úverová zmluva je

spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba preto aplikovať úpravu danú ustanoveniami

o spotrebiteľských zmluvách. Skonštatoval, ţe rozhodcovská doloţka

v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia

do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy. Vychádzajúc

z ustanovení rozhodcovskej doloţky je zrejmé, ţe oprávnená koncipovaním daného znenia

rozhodcovskej doloţky sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste

jej sídla za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaţenia uplatnenia práv

spotrebiteľa. Tak došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech

spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doloţka predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je

v zmysel od počiatku neplatná. Rozhodcovský rozsudok

vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky bol vydaný v rozpore so zákonom a ide

o nulitný právny akt, ktorý nie je moţné vykonať. Vzhľadom na fakt, ţe exekučný titul,

na základe ktorého je vedená exekúcia, nie je vykonateľný, súd exekúciu z úradnej moci

zastavil. O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keď bol

toho názoru, ţe oprávnená tým, ţe podala návrh na vykonanie exekúcie na základe

nespôsobilého exekučného titulu, zavinila zastavenie exekúcie.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Procesným úkonom

z 26. júla 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ“ a doručeným súdu 10. augusta 2012

oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu argumentáciu

k podanému odvolaniu.

3

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 18. decembra 2012,

sp. zn. , návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté

uznesenie potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe odvolanie oprávnenej smeruje proti

vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť ( ).

Exekučný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením

a Odvolací súd preto postupoval podľa

a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, ţe exekučný súd je

v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok,

ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doloţky. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej

neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, ţe táto podmienka nebola so spotrebiteľom

individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia

úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu moţnosť

obsah predloţenej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní

vylúčiť. Ak dodávateľ vnucuje svojím spotrebiteľom rozhodovanie sporu jednostranne

určeným rozhodcom, ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy,

spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Exekučný súd preto správne

vyhodnotil rozhodcovskú doloţku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1

, ktorá je neplatná. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu

zaloţená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, ţe rozhodcovský

rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť spôsobilým exekučným

titulom, na základe ktorého by vznikol oprávnenej voči povinnej nárok, ktorého vymoţenia

by sa mohla v rámci exekúcie domáhať. Z tohto dôvodu napadnuté uznesenie podľa § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ odôvodnil odvolací súd tým, ţe otázky, ktoré mal podľa

názoru odvolateľky posúdiť Súdny dvor Európskej únie, povaţuje odvolací súd za zjavne

neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pretoţe ich prejudiciálne

zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie, keďţe v danom prípade exekučný

súd aplikoval normy vnútroštátneho práva. Odvolací súd tieţ poukázal na ust. § 36 ods. 5

4

Exekučného poriadku, ktoré neumoţňuje exekučné konanie prerušiť. Výnimkou je len

situácia, ak osobitný zákon (napr. o konkurze a reštrukturalizácii

v z.n.p.) priamo upravuje prerušenie exekučného konania; o taký prípad ale podľa

odvolacieho súdu v danej veci nešlo.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ), spočíva na zlej interpretácii a je

nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

exekučného súdu o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním

datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu v celom

rozsahu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu

trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia

a konanie prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky,

ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci

( ), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ),

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ),

súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ), keď

nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a tieţ aj to, ţe

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy,

ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými

vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa

. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho

súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov

z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený

rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia

rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu

silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené

a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych

a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú

záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým či

právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho

poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani

odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ

a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica

podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou

domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení

ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom

a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia

smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Dovolateľka bola toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať spolu s inými

ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a krajský súd sa

6

s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. , a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je podľa dovolateľky neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne k svojim záverom.

Povinná ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením , a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny

dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

7

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ale

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie

je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , , a

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

9

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnej I. M., bývajúcej v obci Š., pre vymoţenie 661,22 Eur

s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 15. júla 2008, sp. zn. S., vedenému

na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. nepredchádzalo ţiadne iné konanie

na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

10

Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,

splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

11

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,

hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný

súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: , , ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

12

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

13

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami

oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho

rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali

moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti do 31. decembra 2012)

stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle

§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu

zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písma. a/ Exekučného poriadku. Na prejednanie

odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1,

ods. 2 v znení účinnom do 31. decembra 2012).

14

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

15

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

16

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

prvá veta v spojení s (per analogiam). Oprávnená

zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal,

lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich náhradu

v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. decembra 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová