Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)270/389848.b24c17.pdf
PDF · 149.75 KB
No categories available
6Cdo/26/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 26/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučných veciach oprávnenej
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene a na účet ktorej koná
advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinným 1/ L. Š., bývajúcej v S., 2/ M.
D., bývajúcej v S., 3/ R. K., bývajúcemu v T., o vymoženie peňažných súm s
príslušenstvom, vedených na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 19 Er 209/2004, 19 Er
267/2003 a na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 23 Er 3901/2003, o dovolaniach oprávnenej
proti uzneseniam Krajského súdu v Prešove z 31. mája 2012 sp.zn. 17 CoE 71/2012, z 28.
júna 2012 sp.zn. 2 CoE 51/2012 a Krajského súdu v Trenčíne
zo 6. augusta 2012 sp.zn. 2 CoE 229/2012, takto
rozhodol:
Veci vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 6 Cdo 26/2013, 6 Cdo 28/2013
a 6 Cdo 68/2013 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.zn.
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhy na prerušenie konania z a m i e t a.
Dovolania o d m i e t a.
Povinným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Prvostupňový súd vo vyššie uvedených konaniach poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoţenie peňaţných súm s príslušenstvom v zmysle ustanovenia
§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
exekučného titulu, ktorým bola v daných konaniach notárska zápisnica spísaná notárkou
JUDr. Jarmilou Kováčovou (v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp.zn.
19 Er 209/2004 išlo o notársku zápisnicu z 3. apríla 2004 č. N 186/2004, NZ 28866/2004),
resp. notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom (v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné
pod sp.zn. 19 Er 267/2003 išlo o notársku zápisnicu z 11. júna 2003 č. N 832/2003 NZ
46323/2003 a v konaní vednom na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 23 Er 3901/2003 išlo
o notársku zápisnicu z 29. augusta 2003 č. N 2613/2003 NZ 75724/2003).
Následne súd prvého stupňa v označených konaniach vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a konanie zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 22
ods. 2, § 31 ods. 1, § 39, § 53 ods. 1 a 5, § 54 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa
opätovne preskúmal exekučný titul a dospel k záveru, ţe nie je vykonateľný. Vychádzal
zo zistenia, ţe oprávnená a povinní uzavreli zmluvu o úvere (spotrebiteľská zmluva), ktorej
súčasťou bolo aj splnomocnenie, ktorým dali povinní ako dlţníci advokátovi Mgr. T. K.,
okrem iného, oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
t.j. aby v ich mene uznal ich záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý ich majetok
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Za povinných zápisnicu podpísal
Mgr. B. Ţ., na základe substitučnej plnej moci od splnomocneného advokáta
Mgr. T. K.. Keďţe v čase uzavretia úverovej zmluvy neexistoval dlh a nebola známa ani jeho
výška, nemohli povinní realizovať svoje právo dlh uznať, a nemohli ani splnomocniť niekoho
na takéto právo. Záväzok, ktorý mal splnomocnený zástupca uznať
za povinných, bol teda neurčitý a nebolo moţné ani predpokladať, či určité právne významné
okolnosti (omeškanie dlţníka) vôbec v budúcnosti nastanú. Uznať záväzok alebo uznať dlh je
právom dlţníka, ktoré v budúcnosti môţe realizovať, ale aj nemusí. Nie je prípustné, aby sa
niekto vzdal práva, ktoré môţe vzniknúť aţ v budúcnosti. Takáto dohoda je preto absolútne
neplatná podľa § 39 OZ. Súd tieţ poukázal na rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného
a na obmedzenie zmluvnej voľnosti povinných pri voľbe splnomocneného zástupcu, ktorého
meno bolo priamo zakomponované do predtlače uţ vopred pripravenej zmluvy o úvere.
V daných prípadoch prvostupňový súd zistil, ţe boli porušené zákonné podmienky
pri vydávaní exekučného titulu – notárskej zápisnice, preto exekúcie vykonávané na jej
podklade sú neprípustné, čo bolo dôvodom na zastavenie exekučných konaní aj bez návrhu
kedykoľvek v ich priebehu.
Na odvolania oprávnenej odvolací súd v záhlaví označenými uzneseniami potvrdil ako
vecne správne napadnuté prvostupňové uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zastavení exekúcie. Stotoţnil sa s postupom prvostupňového súdu a poukázal na správnosť
dôvodov napadnutých rozhodnutí. Uviedol, ţe súd prvého stupňa dospel k správnemu
právnemu záveru, ţe uznanie dlhu splnomocneným zástupcom, ako aj súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré osoba konajúca na základe
plnej moci v mene povinných urobila v rozpore s ich záujmami, preto sú v zmysle § 39 OZ
absolútne neplatné.
Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu podala oprávnená dovolania. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenia súdu prvého stupňa zrušil
a veci vrátil súdom prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd
konania prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré
bliţšie v dovolaniach špecifikovala. Dôvodila tým, ţe v konaniach došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/
O.s.p.), keď o tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.) a keď jej
súdy svojím postupom odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej
uviedla, ţe konania sú postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe
nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne
a rozsiahlo v dovolaniach rozvinula. Poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca
2012, sp.zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa porušenia
povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom, ako aj
ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy
notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie
oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica
obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného
súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej, ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť.
Ďalej z uvedeného uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah
účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala na zákon
č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa však
tento zákon, resp. jeho novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, ţe ustanovenie
Zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby
v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a
ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinní na seba neprevzali ţiadne nové
povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva, či výhody. Udelením
plnomocenstva povinní dobrovoľne preniesli na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinní mohli
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a) aţ r) Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej
kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov
EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa
dovolateľky exekučný súd vo svojich rozhodnutiach neuviedol, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa
v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné
poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.
Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: IV. ÚS 95/2012-80.
Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinní, ani súdni exekútori sa k dovolaniam oprávnenej nevyjadrili.
Podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania môţe súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na totoţnosť predmetu konania, totoţnosť v osobe dovolateľky
a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom
pod sp.zn. 6 Cdo 26/2013, 6 Cdo 28/2013 a 6 Cdo 68/2013, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. tak, ţe predmetné veci spojil do jedného spoločného konania
ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloţenie vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhov oprávnenej na prerušenie
konania dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho
súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uzneseniam. Uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaniami oprávnenej sú napadnuté uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nevykazujú
znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné.
Prípustnosť jej dovolaní preto z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Dovolania by vzhľadom na uvedený záver boli procesne prípustné, len ak by
v konaniach došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je
dovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú
povinnosť neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239
O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konania nie sú postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolania teda v zmysle týchto ustanovení nie sú
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej
veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich
právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade exekučným
titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp.
namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté
rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1
Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa
§ 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, lebo súdy rozhodovali vo veciach, ktoré patria do ich
právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten
istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok
alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých
bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetným exekučným konaniam
nepredchádzali ţiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré by sa
týkali tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou boli skončené inak, ako
vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené dovolateľka
neopodstatnene namieta, ţe konania pred exekučnými súdmi boli postihnuté vadou podľa
Konania neboli zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetných veciach nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej
podmienky konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučné súdy totiţ
začali konať na základe ţiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, o ktorých boli povinné rozhodnúť do 15 dní od ich doručenia (§ 44 Exekučného
poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súdy porušili princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia exekučného súdu, pritom dané rozhodnutia
výrazným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súdy prvého stupňa exekučné konania zastavili, hoci
pre takéto rozhodnutia neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučné súdy
nesprávne vyhlásili exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavili; v dôsledku toho jej
nebolo umoţnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolacie súdy
i exekučné súdy správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako aj
jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistili aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to
dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučné tituly v predmetných veciach (vyššie
uvedené notárske zápisnice) za nespôsobilé (pre neplatnosť plnomocenstva povinných, ktoré
je v rozpore so zákonom) sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach
poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdov prvého stupňa.
Exekučné súdy teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešli nad rámec ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie
je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe
osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomných
vyhotovení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu
SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
rozhodnutí súdov prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu spĺňajú
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia
podľa predstáv oprávnenej.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konania sú postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutia vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod ním rozumieť
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutých uznesení, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
aţ vtedy, keby dovolania boli procesne prípustné, ale o taký prípad v daných veciach nejde.
Keďţe prípustnosť dovolaní oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolania odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešným povinným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová