Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5b4/390822.fdf0b0.pdf
PDF · 146.42 KB
No categories available
4ECdo/116/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 116/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., proti povinnej B., bývajúcej v P., toho
času na neznámom mieste, v dovolacom konaní zastúpenej opatrovníkom JUDr. J.,
vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Bardejov, o vymoženie 547,04 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17 Er 70/2006, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 6. decembra 2012, sp. zn.
5 CoE 170/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Ing. Bc. R. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou
Okresnému súdu Poprad (ďalej len „exekučný súd“) 6. februára 2006 poţiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice napísanej
v Bratislave 16. októbra 2005 notárom JUDr. O., uloţenej v Zbierke listín pod číslom N..
Exekučný súd poverením z 27. februára 2006, číslo X., poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Následne exekučný súd uznesením z 29. decembra 2011, č.k. 17 Er 70/2006-22,
exekúciu zastavil (§ 57 ods. 1 písm. a/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku).
Zároveň oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške
37,87 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe exekučným titulom, na základe ktorého bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie bola notárska zápisnica spísaná 16. októbra 2005 notárom
JUDr. O. pod číslom N.. Zo zmluvy o úvere číslo X. zo 17. marca 2005, ktorá bola uzavretá
medzi oprávnenou a povinnou, súd zistil, ţe povinná v úverovej zmluve splnomocnila
advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene
povinnej uznal jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp. podľa § 41 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok). Pri hodnotení plnej moci na zastupovanie
exekučný súd poukazujúc na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ţe
splnomocnený zástupca povinnej Mgr. T. konal v rozpore so záujmami zastúpenej (povinnej).
Zmluva o úvere bola uzavretá do predtlače s vopred určenou osobou, poverenou na
zastupovanie povinnej na spísanie notárskej zápisnice a na uznanie záväzku z úveru. Zmluvná
voľnosť povinnej bola takýmto postupom obmedzená, keďţe nemala moţnosť voľby iného
splnomocnenca. Dospel k záveru, ţe notárska zápisnica ako exekučný titul je nevykonateľná,
pretoţe bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. Z uvedeného dôvodu súd
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. O náhrade
trov exekúcie exekučný súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, nakoľko
podľa jeho názoru oprávnená zavinila zastavenie exekúcie tým, ţe predloţila nespôsobilý
exekučný titul.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Procesným úkonom
z 26. júla 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným súdu 9. augusta 2012,
oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, uznesením zo 6. decembra 2012,
sp. zn. 5 CoE 170/2012, uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol.
V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
s poţiadavkou, aby Súdnemu dvoru boli predloţené prejudiciálne otázky v znení
špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, ţe tento návrh nie je dôvodný,
keďţe rozhodnutie exekučného súd v danom prípade nespočívalo na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie, resp. v preskúmavanej veci išlo výlučne o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (o odvolaní oprávnenej proti tomuto
výroku uznesenia odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky zatiaľ nerozhodol,
nakoľko mu vec dosiaľ nebola predloţená na rozhodnutie – pozn. dovolacieho súdu).
V odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým potvrdil uznesenie exekučného súdu,
odvolací súd uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, ţe odvolanie oprávnenej nie je dôvodné.
Odvolací súd konštatoval, ţe exekučný súd dospel k správnemu právnemu záveru,
ţe uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré
musí povinná urobiť osobne, nie v zastúpení, a to ani na základe udeleného splnomocnenia
splnomocnenému zástupcovi. Zástupca povinnej bol priamo vopred predformulovaný
v úverovej zmluve uzavretej medzi oprávnenou a povinnou a povinná nemala moţnosť
ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, teda ani nemala moţnosť pri voľbe svojho zástupcu.
K uvedenému odvolací súd doplnil, ţe súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie osoby
konajúcej na základe plnej moci v mene povinnej o tom, ţe uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú
si určila pravdepodobne osoba konajúca na základe plnej moci v mene povinnej sama, bez
toho, aby povinná udelila plnú moc na takýto úkon. Na základe uvedeného potom bola
povinná zaviazaná na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemala ani vedomosť a nemala
ani vedomosť, ţe jej začala plynúť lehota, pričom na základe jej uplynutia, sa notárska
zápisnica mala stať vykonateľným exekučným titulom. Z uvedeného potom vyplýva správny
záver, ţe predmetná notárska zápisnica nemôţe byť exekučným titulom pre exekúciu,
nakoľko nezodpovedá poţiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciu
kladú, ďalej z dôvodu, ţe plnomocenstvo udelené povinnou je v rozpore s ust. § 31 a nasl.
Občianskeho zákonníka, tak i uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323 Obchodného
zákonníka spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, sú neplatné.
Exekučný súd podľa názoru odvolacieho súdu svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil v súlade
s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd skonštatoval správnosť
záveru exekučného súdu o tom, ţe predmetná notárska zápisnica nemôţe byť povaţovaná
za spôsobilý exekučný titul a teda nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie.
Za správny povaţoval odvolací súd aj výrok o trovách exekúcie. Z tohto dôvodu napadnuté
uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Proti citovanému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho
konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), v istej tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), súd
jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil
pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie a tieţ
aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti exekučného súdu skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu
exekučným súdom, ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47
Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas
plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR
uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých
ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie
podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala na zákon
č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento
zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie zmluvy o úvere,
ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene
uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie § 23a
ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne
nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva, či výhody. Udelením
plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka ďalej odvolaciemu súdu vytýkala, ţe vec nesprávne právne posúdil
z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení
právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal
sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo
povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým
dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho
zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3
ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom
prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.
IV. ÚS 95/2012. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť
komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti, vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo
k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne
došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému
orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka
v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v danom
prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá
je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto
súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka
dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, kedy súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky res iudicatae
(§ 237 písm. d/ O.s.p.), tieţ patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
proti povinnej B., bývajúcej v P., o vymoţenie 547,04 Eur s príslušenstvom, na základe
notárskej zápisnice napísanej v Bratislave 16. októbra 2005 notárom
JUDr. O. a uloţenej v Zbierke listín pod číslom N., nepredchádzalo ţiadne iné konanie na
súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa
§ 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.
Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne exekúciu zastavil; v dôsledku toho jej nebolo umoţnené uplatňovať jej práva
z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak, trvá aj počas
exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci
(vyššie uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinnej,
ktoré je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu
stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu
a exekučného súdu. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani
z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,
ţe obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje,
aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru
Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie jednak nebolo v čase rozhodnutia exekučného súdu (29. decembra 2011) účinné
(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012), navyše i neskôr v čase svojej účinnosti stanovovalo
povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57
ods. 1 písm. g/ a k/ Exekučného poriadku. Avšak z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva,
ţe tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57 písm. a/ Exekučného poriadku.
Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd
(§ 214 ods. 1, 2 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2012).
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová