Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7d9/395084.8a2397.pdf
PDF · 167.24 KB
No categories available
8Cdo/151/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 151/2014
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom v Starej Ľubovni, Garbiarska 20, proti
ţalovanej Slovenskej republike – Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa
pod sp. zn. 4 C 2/2013, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21.
januára 2014 sp. zn. 21 Co 110/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 107, 44 €
na účet JUDr. Mariána Gelenekyho do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom z 30. apríla 2013 č. k. 4 C 2/2013 – 27 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 1 782, 37 € s 9 % úrokom z omeškania
od 4. februára 2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 % , o výške
ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku ( uznesením z 31. marca 2014 , čl. 95 ,
uloţil ţalovanej povinnosť uhradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 729, 26 € k rukám
právneho zástupcu do 3 dní ) . V prevyšujúcej časti ( 187, 13 € ) ţalobu zamietol .
V odôvodnení uviedol, ţe predmetom konania je náhrada škody, ktorú ţalobca uplatnil
vo výške 1 969, 50 € s príslušenstvom, spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“ )- uznesením policajného
orgánu Okresného riaditeľstva PZ, odboru justičnej a kriminálnej polície Stará Ľubovňa pod
č. ČVS: OLRP-269/OdV.SL-07 z 13. decembra 2007, ktorým bolo začaté trestné stíhanie pre
prečin zneuţívania právomoci verejného činiteľa a 27. februára 2008 vznesené obvinenie.
Sťaţnosť ţalobcu proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá . Okresná prokuratúra Stará
Ľubovňa 14. augusta 2008 podala na ţalobcu obţalobu č. Pv 573/08. Ţalobca
plnomocenstvom zo 14. marca 2008 splnomocnil na zastupovanie v trestnom konaní
JUDr. Geleneka. Rozsudkom z 19. októbra 2009 sp. zn. 1 T 1260/2008 – 253 Okresný súd
Stará Ľubovňa ţalobcu spod obţaloby podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodil,
pretoţe nebolo preukázané, ţe skutok spáchal. Právny zástupca ţalobcu 8. septembra 2010
vyúčtoval odmenu a náhrady za poskytnuté právne sluţby v trestnom konaní celkove
vo výške 1 969, 50 € , ktoré ţalobca uhradil 8. septembra 2010 v hotovosti ( faktúra č. 101023
z 8. septembra 2010 ). Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republike, ktorému bola
adresovaná ţiadosť o predbeţné prerokovanie tohto nároku na náhradu škody
( 14. septembra 2010 ) oznámilo právnemu zástupcovi ţalobcu, ţe ju postúpilo Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky , ako orgánu príslušnému konať v mene štátu
( 29. septembra 2010 ). Táto ţalobcovi ( listom zo 7. decembra 2010 ) oznámila, ţe nezistila
nezákonný postup a ţiadosť ako nedôvodnú zamietla. Ţiadosť podaná na Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky bola tieţ postúpená Generálnej prokuratúre na vybavenie. V ďalšom
citoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., Trestného poriadku , § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 NV č. 87/1995 Z. z. , rozobral predpoklady vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím . Konštatoval, ţe
k uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia v danej veci
došlo na základe tej skutočnosti, ţe ţalobca bol spod obţaloby oslobodený , ktoré rozhodnutie
nebolo zrušené, podanie opravného prostriedku proti nemu neprichádza do úvahy pre jeho
bezpredmetnosť z hľadiska trestného konania. Ak fyzická osoba v súvislosti s rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní vynaloţila náklady na trovy obhajoby smerujúce
k odstráneniu neţiaducich právnych dôsledkov na obvineného ( ţalobcu ), štát zodpovedá
za takto vzniknutú škodu ( § 1, § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. ). Je ústavne
zaručeným právom kaţdého mať v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo
orgánmi verejnej správy právnu pomoc ( čl. 47 ods. Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd ) . V tejto súvislosti poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 183/2009. K námietke o nedostatku
pasívnej legitimácie poukázal na znenie § 4 ods. 1 písm. b/ a § 14 ods. 1 písm. l/ zákona
č. 514/2003 Z. z. , keď orgánom konajúcim v mene štátu je v danej veci Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 21. januára 2014 sp. zn. 21 Co
110/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom konania náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, ţe prvostupňový súd
správne zistil skutkový stav veci a aj správne právne vec posúdil . V celom rozsahu sa
stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku ( § 219 ods. 2 O. s. p. ). Odvolaciu námietku
ţalovanej vyplývajúcu z nesprávneho právneho záveru spočívajúceho v posúdení otázky
prekáţky rozhodnutej veci vyhodnotil za nedôvodnú. Podľa ţalovanej nastal neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania v prejednávanej veci tým, ţe ţalobca vzal svoju ţalobu späť
voči ( pôvodne ) ţalovaným 1/ a 3/ ( Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR
a Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra SR ) a súd zastavil konanie voči Slovenskej
republike , ktorým rozhodnutím je viazaný ( § 156 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ).
Citoval ustanovenia § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, ţe
podľa tohto zákona je štát - Slovenská republika – zodpovedný za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci . V súlade s § 21 O. s. p. pred súdom za štát koná štátny orgán v rozsahu
pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená
podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je práve zákon č. 514/2003 Z. z. , ktorý
v § 4 ods. 1 ustanovuje pôsobnosť orgánov konať v mene Slovenskej republiky. V tomto
smere poukázal na záver vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku
z 21. augusta 2008 sp. zn. 4 Cdo 185/2007. Ţalobca v danej veci bez pochybností označil
štát za subjekt, ktorý zodpovedá za spôsobenú mu škodu. Vzhľadom na to, ţe Slovenskú
republiku označil za ţalovaného viackrát a zároveň označil viacero orgánov verejnej moci,
následne v snahe spresniť , kým má byť Slovenská republiky v konaní zastúpená, realizoval
späťvzatie voči orgánom štátu, ktoré uţ nemali vystupovať na strane ţalovanej. Podľa
názoru odvolacieho súdu takýto postup ţalobcu treba povaţovať za postup vyplývajúci
z potreby , aby v ţalobe neboli označené orgány, ktoré v mene štátu konať nemali. Nemoţno
s takýmto spresnením vyvolať dôsledky zastavenia konania voči Slovenskej republike
a vytvorenie tým prekáţky uţ rozhodnutej veci, lebo ţaloba naďalej smerovala voči štátu –
Slovenskej republike. V tejto súvislosti poukázal aj na závery vyslovené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 MCdo 15/2009. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla ho spolu
s rozhodnutím prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Namietala vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. Uviedla, ţe odvolací súd zásadne
pochybil tým, ţe nielen nevzhliadol procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ale sa s týmto
stotoţnil a i za cenu popretia práva ako takého prispel k úspešnosti ţalobcu v konaní,
v ktorom sám ţalobca sa svojho úspechu vzdal späťvzatím ţaloby voči ţalovaným 1/ a 3/ )
a priamo ho znemoţnil. Súd prvého stupňa totiţ hneď po podaní ţaloby netrval na tom, aby
ţalobca upresnil, kým má byť v konaní zastúpená Slovenská republika , ktorá vystupovala
ako ţalovaný 1/ a 3/, hoci identita ţalovaného zostáva zachovaná bez ohľadu na to, kto ho
zastupuje. Ak za tohto stavu vzal ţalobca ţalobu späť voči ţalovaným 1/ a 3/ t. j. voči
Slovenskej republike zastupovanej dvoma odlišnými štátnymi orgánmi, neostalo súdu iné
riešenie, neţ tomuto procesnému návrhu vyhovieť a konanie zastaviť, hoci tým vytvoril
prekáţku rozhodnutej veci voči „ v prevyšujúcej časti vylúčenej na samostatné konanie“,
pretoţe aj toto konanie sa viedlo proti Slovenskej republike , voči ktorej však súd prvého
stupňa konanie zastavil a týmto svojím rozhodnutím je viazaný ( § 156 ods. 4 v spojení
s § 167 ods. 2 O. s. p. ) . Nemohol preto súd prvého stupňa následne v konaní označeným
iným číslom konania, ale inak zhodným s konaním č. k. 4 C 3/2011 vyniesť rozsudok .
Skutočnosť, ţe voči ţalovanej ( Slovenskej republike ) došlo právoplatne k zastaveniu
konania , nemoţno poprieť vymyslenými tvrdeniami odvolacieho súdu , ţe „ţalobca
realizoval späťvzatie svojej ţaloby voči orgánom štátu, ktoré uţ nemali vystupovať na strane
ţalovaných“. Za „vymyslené“ moţno tieto tvrdenia odvolacieho súdu označiť preto, lebo
a/ odvolací súd neuvádza, kedy takýto zámer ţalobca vyslovil, b/ ţalobca sa k odvolaniu
nevyjadril a c/ odvolací súd touto právnou konštrukciou popiera zmysel ním samotným
citovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR , popierajúcej právne postavenie účastníka
konania na strane iného subjektu neţ štát, v sporoch podliehajúcich reţimu čl. 46 ods. 3
Ústavy SR a zákona č. 514/2003 Z. z. Ak teda iný subjekt neţ štát nemôţe byť účastníkom
sporu spadajúceho pod reţim zákona č. 58/1969 Zb. a aj zákona č. 514/2003 Z. z. , nemoţno
sa späťvzatím ţaloby voči Slovenskej republike , zastupovanej Ministerstvom spravodlivosti
SR, či Ministerstvo vnútra SR , ani napokon súčasne oboma ústrednými orgánmi verejnej
moci právne účinne domáhať , aby tieto orgány prestali „vystupovať na strane ţalovaných“
a to z toho jednoduchého dôvodu, ţe procesným úkonom smerujúcim proti účastníkovi –
ţalovanému - nemoţno docieliť zmenu, či zánik právneho postavenia ţalovaného – keďţe
to ani platné právo nepripúšťa.
Ţalobca navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1
O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie
ţalovanej nie je prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné
tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ
vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého
stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu , vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné.
Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého
by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ
to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný , o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ aţ c/, e/ a g/ O. s. p. ţalovaná nenamietala a ich existenciu po preskúmaní
spisu nezistil ani dovolací súd.
Ţalovaná v dovolaní namieta vadu konania podľa § 237 písm. d/ O. s. p t. j., ţe v tej istej
veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie. Túto
vyvodzovala z toho, ţe ak súd zastavil konanie voči pôvodne označeným ţalovaným 1/ a 3/
( ţalobca sa ţalobou doručenou súdu 10. januára 2011 domáhal zaplatenia sumy 1 969, 50 €
s príslušenstvom voči ţalovaným 1/ Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, 2/ Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky a 3/ Slovenskej
republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ) t. j. voči Slovenskej republike
z dôvodu, ţe podaním doručeným súdu 3. decembra 2012 zobral ţalobca ţalobu voči
ţalovaným 1/, 3/ t. j. voči Slovenskej republike späť , vytvoril tým prekáţku rozhodnutej
veci „ v prevyšujúcej časti vylúčenej na samostatné konanie“ .
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca sa ţalobou doručenou súdu 10. januára 2011 domáhal
zaplatenie sumy 1 969, 50 € s príslušenstvom voči ţalovaným , za ktorých označil :
1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podaním doručeným súdu
3. decembra 2012 ţalobca ( cestou právneho zástupcu ) zobral ţalobu voči ţalovaným 1/ a 3/
späť. Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením zo 7. januára 2013 č. k. 4 C 3/2011 – 152
konanie voči ţalovaným 1/ a 3/ zastavil ( § 96 ods. 1 O. s. p. ) a v prevyšujúcej časti vec
vylúčil na samostatné konanie s tým, ţe v ňom bude rozhodnuté aj o trovách celého konania.
Vec v prevyšujúcej - vylúčenej časti ( t. j. o ţalobe voči ţalovanej 2/ ) - bola ďalej vedená
pod sp. zn. 4 C 2/2013. Na pojednávaní v tejto veci , ako vyplýva zo zápisnice
o pojednávaní z 9. apríla 2013 ( čl. 23 ), súd prvého stupňa vyhlásil uznesenie , ktorým
pripustil spresnenie ţalovaného v zmysle prednesu právneho zástupcu ţalobcu tak, ţe
označenie ţalovaného ( označeného v ţalobe pôvodne pod 2/ ) znie : Slovenská republika -
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky . Takto označil ţalovaného aj v záhlaví rozsudku
z 30. apríla 2013 ( čl. 27 spisu ). Podľa názoru ţalovanej, ak súd konanie voči Slovenskej
republike ako jedinému zodpovednému subjektu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
bez ohľadu na to , kto ju zastupuje, zastavil, vytvoril tým prekáţku rozhodnutej veci . Preto
nemohol pokračovať v konaní voči tomu istému subjektu - voči ktorému konanie zastavil
( voči Slovenskej republike ) - a vo veci rozhodnúť.
Je nepochybné, ţe predmetom konania v danej veci je náhrada škody spôsobená
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a pozostávajúca z náhrady trov
trestného konania. Tieţ je nepochybné, ţe za takúto škodu zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom štát t. j. Slovenská republika ( § 3 ods. 1 písm. a/ ).
Ustanovenie § 21 ods. 4 O. s. p. pritom všeobecne upravuje, ţe za štát pred súdom koná
štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická
osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Takýmto osobitným predpisom je aj
Vo veci náhrady škody v mene štátu t. j. Slovenskej republiky koná príslušný orgán,
ktorým je v danej veci Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ( § 4 ods. 1 písm. l/
Ak označil ţalobca organizačnú zloţku štátu ( štátny orgán ), ktorá nebola príslušná
za štát konať, nešlo o vadu podania ani o nedostatok podmienky konania . Súd je povinný
z úradnej povinnosti zistiť správnu organizačnú zloţku a konať s ňou bez toho, aby vydal
uznesenie o pribratí do konania. Ak súd naďalej konal s nesprávnou organizačnou zloţkou
štátu, ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
( C. H. BECK č. 2724/2004 ). Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu
daného sporu má v mene ţalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie ţalovaného,
zistené nedostatky v zastúpení ţalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok
konania ( R 48/1965 ).
Ţalobca za subjekt , ktorý zodpovedá za vzniknutú mu škodu bezpochyby označil štát
t. j. Slovenskú republiku a súčasne označil viacero orgánov ( ţalovaných 1/, 2/ a 3/ ) , ktoré
majú za tento subjekt t. j. štát konať . Keďţe ţalobca vzal späť ţalobu vyslovene voči
ţalovaným označeným ako 1/ a 3/ t. j. voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti SR a Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR a nie aj voči
ţalovanému 2/ t. j. Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky , nemoţno z toho vyvodiť záver, ţe zobral ţalobu v celom rozsahu t. j. voči
ţalovanému štátu - Slovenskej republike – ako jedinému zodpovednému subjektu späť.
Podľa názoru dovolacieho súdu prvostupňový súd správne procesný úkon ţalobcu –
späťvzatie ţaloby voči ţalovaným 1/ a 3/ vyhodnotil za „spresnenie označenia štátneho
orgánu, ktorý je v danej veci príslušným orgánom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“ Preto
aj správne pokračoval v konaní so ţalovaným/ou Slovenskou republikou zastúpenou
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Jeho uznesenie, ktorým zastavil konanie voči
ţalovaným 1/ a 3/ ( a v prevyšujúcej časti vylúčil vec na samostatné konanie ) nemoţno
povaţovať za ( neodstrániteľnú ) prekáţku rozhodnutej veci pre rozhodnutie o nároku
uplatnenom ţalobcom titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. voči Slovenskej
republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky t. j. orgánom príslušným
za štát ( Slovenskú republiku ) vo veci konať.
Z uvedených dôvodov nie je konanie súdov niţšieho stupňa postihnuté vadou konania
v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalovanej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné ,
odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal
náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemal ( § 243b ods. 5 O. s. p.,
§ 224 ods. 1 O.- s. p. a § 142 ods. 1 O. s p. ). Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia za
jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu á 81, 33 € plus 8, 04 € reţijný paušál
a 20 % DPH, celkove v sume 107, 44 € ( § 13a ods. 1 písm. a/. § 16 ods. 3 , § 18 ods. 3
zákona č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov ). Tieto je ţalovaná povinná
zaplatiť na účet advokáta JUDr. Mariána Gelenekyho vedený v Slovenskej sporiteľni,
pobočka Stará Ľubovňa, číslo účtu X., variabilný symbol X. konštantný symbol X..
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28 . januára 2015
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Oľga Trnková, v.r.
Zuzana Pudmarčíková predsedníčka senátu