Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2ObdoV/25/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Bc. R. L. –

súdny exekútor, N. M., H., IČO: X., zastúpený advokátkou JUDr. R. B., K., T., proti

žalovaným: 1/ Mgr. L. P., správca konkurznej podstaty úpadcu M., spol. s. r. o., Z., T., IČO:

X., 2/ D. C. L., X. C., L. N., spoločnosť č. 4867734, zastúpený V. & P. s. r. o., S. B.,

IČO: X., o určenie výšky, pravosti a poradia pohľadávky vedeného na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. augusta 2012 č. k. -402, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 2/ trovy dovolacieho konania vo výške

79,58 eur na účet právneho zástupcu.

Žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

2

Krajský súd v B. rozsudkom z 02. decembra 2012 č. k. -349 určil, že

pohľadávka žalobcu vo výške 42 078,63 eur je oprávnená čo do dôvodu a výšky ako

pohľadávka proti podstate v konkurze na majetok úpadcu M., spol. s. r. o., Z., T., IČO: X.,

vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. . Ďalšími

výrokmi uložil žalovanému 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania k rukám

právnej zástupkyne žalobcu v sume 1963, 93 eur.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca ako súdny exekútor žalobou

doručenou súdu 22. 02. 2002 uplatnil proti žalovaným právo na určenie pravosti a výšky

pohľadávky vo výške 1 267 661,- Sk ako pohľadávky proti podstate s odôvodnením, že na

základe poverení vydaných Okresným súdom v Trnave vykonal exekúcie na majetok

úpadcu. Exekučné konania boli vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu podľa § 14 ods. 1

písm. d/ prerušené a podľa posledná veta sú

trovy týchto exekučných konaní pohľadávkou proti podstate. Žalobca vyúčtoval trovy

exekučného konania v žalovanej výške faktúrou z 05. 09 2001 a prihlásil ju v konkurze

prihláškou zo dňa 28. 06. 2001 ako pohľadávku proti podstate. Prihlásená pohľadávka bola

preskúmaná na prieskumnom pojednávaní dňa 16. 01. 2002, na ktorom ju žalovaný 1/ ako

správca konkurznej podstaty v celom rozsahu poprel. Žalovaný 2/ ako konkurzný veriteľ

poprel 951 661,- Sk čo do výšky a 316 000,- Sk čo do pravosti. Výzvou súdu z 18. 01. 2002

bol žalobca vyzvaný na podanie žaloby v lehote 31 dní.

Súd uviedol, že žalobca ako súdny exekútor dosiahol v exekúciách vykonaných na

majetok úpadcu výťažok, ktorý nebol vydaný oprávneným. Z výťažku vydal čiastku

4 357 983 Sk správcovi konkurznej podstaty po odpočítaní trov exekúcie a na zaplatenie

zostatku výťažku vo výške 1 269 501,- Sk bol žalobca zaviazaný rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -74 z 20. 05. 2004 v znení rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -115 z 30. 03. 2007.

Súd prvého stupňa poukázal v rozhodnutí na ust. § 14 ods. 1 písm. d/, e/, § 29 ods. 5,

, , ZKV, a zákona

č. o dani z pridanej hodnoty.

Súd konštatoval, že o konkurze o vyrovnaní (ďalej ZKV)

neupravuje beh lehoty pre uplatnenie práva podľa § 29 ods. 5 ZKV, t. j. lehoty stanovenej

3

súdom. A preto bolo podľa súdu namieste použitie ustanovenia V danom

prípade teda podaním žaloby na pošte 21. 02. 2002 bola lehota 31 dní stanovená

v upovedomení konkurzného súdu zachovaná.

V danom prípade žalobca vykonal speňaženie majetku povinného dražbou

nehnuteľnosti. Príklep bol schválený súdom právoplatným uznesením dňa 05. 11. 1999. Dňa

14. 01. 2000 vykonal súdny exekútor rozvrhové pojednávanie ale výťažok dražby nebol

vydaný oprávneným, pretože uznesenie nenadobudlo právoplatnosť a dňa 08. 03. 2001 bol

uznesením Krajského súdu v Bratislave vyhlásený konkurz na majetok

povinného, v dôsledku ktorého exekučné konania boli prerušené. Keďže v exekučných

konaniach bol speňažený majetok povinného s výťažkom 5 627 484,- Sk, patril celý výťažok

do konkurznej podstaty. Trovy prerušených konaní sú v zmysle § 14 ods. 1 písm. e/ ZKV

pohľadávkami proti podstate. Vyčíslená pohľadávka exekútora bola preskúmaná a popretá na

prieskumnom pojednávaní a na základe výzvy súdu zo 16. 01. 2002 doručenej žalobcovi

21. 01. 2002 si žalobca uplatnil právo v zmysle § 29 ods. 5 ZKV v lehote 31 dní podaním

podaným na poštovú prepravu. Súd preto dospel k záveru, že žalobca podal žalobu o určenie

pravosti pohľadávky proti podstate včas.

Podľa súdu prvého stupňa bola spornou skutočnosť, či v danom prípade vzniklo

exekútorovi právo na minimum odmeny z výšky vymáhaných pohľadávok vo všetkých

exekučných konaniach v dôsledku zrušenia rozvrhového uznesenia Okresného súd Trnava.

Súd dospel k záveru, že otázka schválenia rozvrhového uznesenia nie je pre uplatnenie

pohľadávky v konkurze uplatnenej ako trovy exekúcie podľa § 14 ods. 1 písm. e/ ZKV

rozhodujúca. Rozhodujúcou je samotná skutočnosť vyhlásenia konkurzu pred vydaním

výťažku oprávnenému, k čomu v danom prípade nedošlo. Exekučný poriadok nezakazuje

vykonanie viacerých exekúcií na majetok a prikazuje exekútorovi v ustanovení § 154 ods. 1

postupovať účelne. Je nesporné, že u žalobcu boli začaté všetky štyri exekučné konania, preto

súdnemu exekútorovi vzniklo právo zo všetkých vymáhateľných pohľadávok, v celkovej

výške 96 966 367,- Sk. Minimálna odmena podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/95 Z. z.

predstavovala 1 000 000,- Sk. Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že súdnemu

exekútorovi vzniklo právo na odmenu vrátane DPH. Ďalej uviedol, že nebolo možné znížiť

nárok žalobcu o vyplatené preddavky žalovaného 2/, pretože v tomto konaní nie je možné sa

vysporiadávať s nárokom žalovaného 2/ voči žalobcovi, ani tento započítavať voči trovám

exekúcie aj v dôsledku ustanovenia § 14 ods. 1 písm. i/ ZKV, podľa ktorého započítanie nie

4

je možné. Navyše nešlo o vzájomné pohľadávky. V danom prípade bola predmetom súdneho

konania pohľadávka žalobcu proti správcovi konkurznej podstaty a nie proti žalovanému 2/.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobe vyhovel a o náhrade trov konania

rozhodol podľa tak, že každého z oboch neúspešných žalovaných zaviazal

nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania vo výške 1 963,93 eur.

Na odvolanie účastníkov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého

stupňa dostatočne zistil skutkový stav ale zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého

stupňa. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru na správne zistený skutkový stav síce aplikoval

správnu právnu normu, túto však nesprávne interpretoval. Zo spisu je zrejmé, že predmetom

konania bolo určenie pravosti a poradia pohľadávky žalobcu vo výške 42 078,63 eur

(1 267 484 Sk), ktorú si žalobca prihlásil v konkurze vedenom na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. na majetok dlžníka M., spol. s. r. o., T. a popretej žalovaným 1/, 2/

na prieskumnom pojednávaní 16. 01. 2002. V konaní nebola spornou skutočnosťou, že o

popretí prihlásenej pohľadávky upovedomil súd žalobcu ako veriteľa písomným

upovedomením zo 16. 01. 2002, ktoré mu bolo doručené 21. 01. 2002. Je tiež nesporné, že v

upovedomení súd určil žalobcovi lehotu na uplatnenie popretého nároku určovacou žalobou

proti žalovaným 1/, 2/, ktorí jeho pohľadávku na prieskumnom pojednávaní popreli a to v

dĺžke 31 dní od doručenia upovedomenia s poučením, že ak si v uvedenej lehote popretý

nárok neuplatní, nebude sa naň prihliadať.

Žalobca uplatnil popretý nárok na základe uvedeného upovedomenia súdu proti

žalovaným predmetnou určovacou žalobou, ktorá bola doručená súdu dňa 22. 02. 2002

(piatok). Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že ZKV neupravuje beh

lehoty pre uplatnenie práva pre uplatnenie práva podľa § 29 ods. 5 ZKV, preto je namieste

použitie ust. a teda podaním žaloby na pošte 21. 02. 2002 bola lehota 31

dní stanovená v upovedomení súdu zachovaná.

Odvolací súd poukázal na ust. § 29 ods. 5 a 6 ZKV. Mal za to, že lehota na podanie

žaloby o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky v zmysle citovaného ustanovenia

nie je lehotou určenou k procesnému úkonu konkurzného veriteľa, ktorý si popretú

5

pohľadávku v konkurzom konaní prihlásil ale lehotou pre uplatnenie práva na súde.

Z uvedeného dôvodu lehota na podanie žaloby o určenie pravosti, výšky a poradia

pohľadávky v zmysle citovaného ustanovenia § 29 ods. 5 ZKV nie je lehotou procesnou pre

zachovanie ktorej stačí postup podľa , ale lehotou hmotnoprávnou,

obdobne ako lehota podľa § 23 ods. 5 ZKV, na zachovanie ktorej je nevyhnutné, aby žaloba

bola najneskôr posledný deň lehoty podaná na súde, nie na pošte, ktorá mala povinnosť

žalobu súdu doručiť.

Účastníkmi nebol spochybnený záver, že posledným dňom 31 dňovej lehoty na

podanie žaloby bol 21. 02. 2002 (štvrtok). Žaloba bola doručená súdu 22. 02. 2002, teda po

uplynutí zákonom stanovej lehoty. Pokiaľ žalobca zmešká lehotu na podanie žaloby, súd

oneskorene podanú žalobu zamietne bez toho, aby bolo vykonané dokazovanie o iných

skutočnostiach ako tých, ktoré preukazujú záver o oneskorenom podaní žaloby. Súd prvého

stupňa nesprávne právne posúdil beh hmotnoprávnej lehoty na uplatnenie práva, v dôsledku

čoho rozhodol neprávne keď žalobe vyhovel. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa podľa zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd

samostatným uznesením č. k. z 24. 09. 2012 a to tak, že zmenil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -349 z 02. 12. 2010 vo výroku o náhrade

trov konania, tak že žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania vo výške

99,50 eur.

Voči rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. podal

dovolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zmeniť, tak že rozsudok Krajského súdu v Bratislave -349 z 02. 12. 2010

dovolací súd potvrdí. Ďalej podľa žalobca navrhol odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia.

V odôvodnení žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave

-349 z 02. 12. 2010 v ktorom bolo určené, že pohľadávka žalobcu vo výške

42 078,63 eur je oprávnená čo do dôvodu a výšky ako pohľadávka proti podstate v konkurze

na majetok úpadcu M., spol. s. r. o., Z., T., IČO: X. vedenom na Krajskom súde v Bratislave

6

pod č. k. . Ďalej konštatoval, že žalovanému 1/ a 2/ bola uložená povinnosť

zaplatiť žalobcovi trovy konania k rukám právnej zástupkyne žalobcu.

V dovolaní žalobca uviedol, že proti predmetnému rozsudku podali žalovaní odvolanie,

ktorému Najvyšší súd vyhovel a napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol, keď

došiel k záveru, že incidenčná žaloba bola súdu doručená po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty, pričom sa jedná o lehotu hmotnoprávnu.

Žalobca má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd vec

nesprávne posúdil, keď došiel k záveru, že lehota na podanie incidenčnej žaloby je

hmotnoprávnou lehotou.

Žalobca konštatoval, že pre daný prípad sa aplikuje ZKV, podľa ktorého podstatou

riešenia úpadku konkurzom je kolektívne uspokojenie veriteľov zo speňaženia úpadcovho

majetku. Zúčastniť sa takéhoto kolektívneho uspokojenia je právom každého veriteľa úpadcu.

Pohľadávka sa uplatňuje prihláškou pohľadávky.

Žalobca poukázal na ust. § 20 ods. 1, ods.7 a § 23 ods. 2 ZKV.

Podľa názoru žalobcu z ust. § 23 ods. 2 ZVK vyplýva, že sa jedná o určovaciu žalobu,

ktorou sa veritelia sporných pohľadávok môžu domáhať určenia, že ich pohľadávka je pravá čo

do pravosti, výšky alebo poradia. Teda takouto žalobou sa veriteľ ako žalobca fakticky domáha

preskúmania správnosti postupu správcu prípadne konkurzného veriteľa, ktorí popreli

uplatnenú pohľadávku. Samotným uplatnením pohľadávky je podľa žalobcu prihláška

pohľadávky, ktorá zakladá veriteľovi právo na uspokojenie pohľadávky a právo byť

účastníkom konkurzného konania. Teda incidenčnou žalobou sa neuplatňuje pohľadávka ako

taká, ale uplatňuje sa určenie pravosti pohľadávky, na ktorú sa v konkurze musí prihliadať.

Ďalej žalobca uviedol, že z ustanovenia § 23 ods. 2 je jednoznačné, že incidenčná žaloba sa má

podať v lehote, ktorú určí súd, nakoľko zákon priamo neurčoval lehotu na podanie takejto

žaloby, túto zákonodarca ponechal na rozhodnutie súdu tým, že nesmie byť kratšia ako jeden

mesiac.

Žalobca poukázal na § 66e ZKV, podľa ktorého sa na konkurz primerane použijú

ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Z citovaného

ustanovenia je podľa žalobcu nepochybné, že na plynutie lehoty na podanie incidenčnej žaloby

7

podľa a sa použijú ustanovenia (a nie , ktorý

upravuje hmotnoprávne lehoty), pretože ZKV neustanovuje inak.

Žalobca konštatoval, že lehota je zachovaná, ak posledný deň lehoty urobí úkon na

súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť ( ). Je

nesporné, že v posledný deň, ktorú mu určil súd, určovaciu žalobu odovzdal pošte, ktorá mala

povinnosť predmetné podanie doručiť, čo sa aj stalo.

Najvyšší súd ako odvolací súd pri posudzovaní včasnosti podania incidenčnej žaloby

podľa žalobcu nesprávne posúdil lehotu na podanie incidenčnej žaloby s odvolaním sa na § 29

ods. 5 ZKV, podľa ktorého súd vyzve veriteľov pohľadávok, ktoré správca neuznal alebo

zaradil do iného poradia podľa § 31 ods. 7, aby si v lehote určenej súdom svoje právo uplatnil

na súde, ktorý vyhlásil konkurz. Aplikácia je však v danom prípade podľa žalobcu nesprávna,

pretože žaloba bola podaná podľa § 23 ods. 2 ZKV a nie podľa § 29 ods. 5 ZKV.

Podľa žalobcu je aplikácia § 29 ZKV v danom prípade nesprávna, pretože žaloba bola

popretá správcom alebo konkurzným veriteľom na prieskumnom pojednávaní. Ďalej žalobca

poukázal na § 29 ods. 5 ZKV podľa ktorého je žaloba žalobou v súvislosti so speňažením

majetku z podstaty a v súvislosti so zoznamom veriteľov zostavenom na účely rozvrhu.

Zo žaloby ako aj z celého konania vedenom na prvostupňovom súde je podľa žalobcu

jednoznačné, že určovaciu žalobu podal podľa § 23 ods. 2 a nie podľa § 29 ods. 5 ZKV.

Podľa žalobcu nebola postupom Najvyššieho súdu zabezpečená spravodlivá ochrana

jeho práva, nakoľko súd lehotu na podanie incidenčnej žaloby posúdil ako hmotnoprávnu

v inom prejednávanom prípade lehotu na podanie incidenčnej žaloby posúdil ako

procesnoprávnu.

Žalobca si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania – náhradu súdneho poplatku

199,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia 1 233,22 eur (za dva úkony právnej pomoci:

prevzatie veci, podanie dovolania á 506,21 eur + 7,63 eur paušál + 102,77 eur DPH).

Vo vyjadrení k dovolaniu žalovaný 2/ uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za

vecne a právne správne a navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

8

Žalovaný 2/ sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. 08. 2012 č. k. a rovnako ako vo svojich

predchádzajúcich podaniach zastáva názor, že lehota na podanie žaloby podľa § 29 ods. 5 ZKV

ako aj lehota na podanie žaloby podľa § 23 ods. 5 ZKV je hmotnoprávnou lehotou, v ktorej je

podanie potrebné doručiť súdu, nie ho len odovzdať na poštovú prepravu. Keďže však žaloba

žalobcu bola podaná v lehote iba na poštovú prepravu, ale na súd bola doručená až deň

nasledujúci po uplynutí lehoty, je zrejmé, že žaloba bola podaná oneskorene a preto na

predmetnú pohľadávku podľa žalovaného 2/ nemožno prihliadať.

V ostatnej argumentácii ohľadne dôvodov, prečo mala byť žaloba zamietnutá sa

žalovaný 2/ plne pridržiava prednesov a jeho podaní. Rovnako žalovaný 2/ súhlasil aj

s doterajšou argumentáciou žalovaného 1/ vo veci.

Z uvedených dôvodov preto žalovaný 2/ navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol

a žalobcu zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 616,60 eur (jeden úkon

právnej pomoci – vyjadrenie k dovolaniu – jeden úkon právnej pomoci + jeden režijný paušál

všetko + DPH), ktoré žalovanému 2/ účasťou v dovolacom konaní vznikli.

Vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaný 1/ konštatoval, že Najvyšší súd správne

rozhodol v otázke lehoty na podanie určovacej žaloby, keď vyslovil názor, že lehota na

podanie žaloby v zmysle § 29 ods. 5 ZKV a taktiež aj podľa § 23 ods. 5 ZKV, nie je lehotou

procesnoprávnou, ale lehotou hmotnoprávnou. Skutočnosť, že lehota je hmotnoprávna a nie

procesnoprávna žalovaný 1/ tvrdil počas konania na Krajskom súde v Bratislave, a taktiež túto

skutočnosť uvádzal aj v odôvodnení odvolania z 24. 01. 2011.V tejto súvislosti tiež poukázal aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. publikované

v zbierke rozhodnutí NS ČR pod č. 44/2002.

Na základe uvedených skutočností preto žalovaný 1/ navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky v zmysle dovolanie žalobcu z 21. 11. 2012 v celom

rozsahu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. )

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania a je prípustné, prejednal dovolanie bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a po preskúmaní napadnutého

9

rozhodnutia odvolacieho súdu a konania, ktoré mu predchádzalo ( ),

dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú

ustanovenia až 239

Z dôvodov uvedených v ust. je možné dovolaním napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád

uvedených v ust. , prihliada odvolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale aj

z úradnej povinnosti ( ). V prípade, ak dovolací súd zistí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, aj keď

dovolateľ toto pochybenie nenamietal.

V danom prípade dovolateľ vady konania v zmysle ust. až g/

v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo.

Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

zmenený podľa ods. 1, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V prejednávanej veci je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok

prvostupňového súdu zmenený a preto je dovolanie prípustné podľa ust.

Dovolateľ ako dovolací dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci podľa ust. 241 ods. 2 písm. c/

Nesprávne právne posúdenie môže byť spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak

bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto možno dovolaním napadnúť

nielen právny záver odvolacieho súdu, týkajúci sa bezprostredne predmetu konania, ale aj

posúdenie predbežnej otázky, dôkazného bremena a pod.. Treba však uviesť, že podľa

ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne

skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným

10

prostriedkom, určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2

písm. a/ a b/ ) a vád hmotnoprávnych ( ). Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení, urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž

v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne

korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213

). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať

akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože –

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,

in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa žalobou zo dňa 20. 02. 2002 domáhal aby súd

určil, že pohľadávka Ing. R. L. – súdneho exekútora, N. M., X. H. vo výške 1 267 661,- Sk

– trovy exekúcie, je pohľadávkou proti podstate v konkurznej veci M., s. r. o., T. sp. zn. 2K

257/00, ktorá sa uspokojuje podľa

v znení neskorších predpisov. Ďalej sa žalobca

domáhal aby žalovaní uhradili žalobcovi náhradu za súdny poplatok a trovy právneho

zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Podaním zo dňa 01. 03. 2003 žalobca upresnil žalobný petit a žiadal aby súd určil, že

pohľadávka žalobcu: Ing. Bc. R. L. – súdny exekútor, N. M., X. H. voči žalovanému Mgr. L.

P. – komerčný právnik, V., X. B., správca konkurznej podstaty úpadcu M., spol. s. r. o., Z.,

X. T., IČO: X. je vo výške 1 267 661,- Sk titulom trov exekúcie Er 568/99 (Ex 110/99),

prerušenej podľa v znení neskorších predpisov, je

oprávnená a zistená a uspokojuje sa podľa

Zb. v znení neskorších predpisov. Ďalej sa žalobca domáhal aby žalovaní uhradili žalobcovi

náhradu za súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

11

Podľa § 23 ods. 1 ZKV pohľadávka sa pokladá za zistenú, ak ju nepoprel správca ani

žiaden z konkurzných veriteľov. Popretie pohľadávky úpadcom sa poznamená v zozname

prihlášok, ale nemá pre zistenie pohľadávky význam.

S poukazom na § 23 ods. 2 ZKV konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné,

čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva

v lehote určenej súdom. Žalobu musia podať na súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým,

ktorí pohľadávku popreli; smú sa v nej dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného

v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky

uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní. Ak nejde o vec patriacu do

právomoci súdu, rozhodne o správnosti popretia pohľadávky príslušný správny orgán.

O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy súd.

Lehota podľa odsekov 2 až 4 § 23 ods. 5 ZKV nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.

Pri zmeškaní lehoty

a) podľa odseku 2 nemožno na také pohľadávky prihliadať;

b) podľa odseku 3 sa takéto pohľadávky budú v budúcnosti pokladať za nesporné;

c) podľa odseku 4 platí zaradenie správcom.

O týchto následkoch súd poučí veriteľa alebo správcu.

Podľa § 29 ods. 5 súd vyzve veriteľov pohľadávok, ktoré správca neuznal alebo

zaradil do iného poradia podľa § 31 ods. 7, aby si v lehote určenej súdom svoje právo

uplatnili na súde, ktorý vyhlásil konkurz.

Lehota podľa odseku 5 nesmie byť podľa § 29 ods. 6 kratšia ako jeden mesiac. Pri

zmeškaní tejto lehoty nemožno na také pohľadávky pri rozvrhu prihliadať.

Po preskúmaní veci sa dovolací súd stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, že lehota na podanie žaloby o určenie pravosti, výšky alebo poradia

pohľadávky v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 ZKV i § 23 ods. 5 ZKV nie je lehotou určenou

k procesnému úkonu konkurzného veriteľa, ktorý popretú pohľadávku v konkurznom konaní

prihlásil, ale lehotou pre uplatnenie práva na súde. Z uvedeného dôvodu lehota na podanie

žaloby o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky v zmysle citovaného ustanovenia

§ 29 ods. 5, § 23 ods. 2 v spojení s § 23 ods. 5 ZKV nie je lehotou procesnou pre zachovanie

ktorej stačí postup podľa § 57 ods. 3 O. s .p., ale lehotou hmotnoprávnou, obdobne ako lehota

12

podľa § 23 ods. 5 ZKV, na zachovanie ktorej je nevyhnutné, aby žaloba bola najneskôr

posledný deň lehoty doručená súdu, nie podaná na pošte, ktorá mala povinnosť žalobu súdu

doručiť.

Lehota pre podanie žaloby na súd podľa ust. § 23 ods. 5 i podľa ust. § 29 ods. 5 ZKV

je 31 dní od doručenia výzvy súdu a jedná sa teda o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa počíta

podľa pravidiel ustanovených ( ).

Žaloba musí byť doručená príslušnému súdu najneskôr v posledný deň lehoty. Žalobca podal

žalobu na poštu 21. 02. 2012 a súdu bola doručená 22. 02. 2002, teda po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že

otázku o povahe lehoty k podaniu žaloby o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky

zjednotil rozhodovaciu prax súdov Českej republiky Najvyšší súd Českej republiky

rozhodnutím sp. zn. z 26. 09. 2001 (publikované v zbierke rozhodnutí NS ČR

pod č. R 44/2002) kde rozhodol, že sa nejedná o lehotu procesnú, podľa ktorej by postačoval

postup podľa , ale o lehotu hmotnoprávnu, ku ktorej zachovaniu je

nevyhnutné, aby žaloba najneskôr posledný deň tejto lehoty bola doručená súdu a jej

zmeškanie nemožno odpustiť. Podľa citovaného uznesenia súd, ktorý v spore o určenie

pravosti, výšky alebo poradia nevykonateľnej pohľadávky v konkurze zistí, že žaloba bola

podaná oneskorene, žalobu zamietne, bez toho, aby vykonával dokazovanie o niečom inom

ako o skutočnostiach, z ktorých záver o oneskorenosti podania žaloby vyplýva. Rovnaký

právny záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 09. 2008,

č. k. -112. Taktiež aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril obdobný

názor v rozhodnutí sp. zn. zo 16. 12. 2008. Poukazuje na komentár Mgr.

Branislava Pospíšila k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii a to k ust. § 32 ods. 6 zák. č.

str. 123, ktorý v neskoršej právnej úprave riešil otázku o povahe lehoty

a z ktorého vyplýva, že „žaloba na určenie popretej pohľadávky musí byť podaná do 30 dní

od uplynutia pohľadávok. Z rovnakých dôvodov ako v prípade lehoty na prihlasovanie

pohľadávok alebo lehoty na popieranie pohľadávok, ide o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa

počíta podľa pravidiel ustanovených . Znamená to, že žaloba musí

byť doručená príslušnému súdu najneskôr v posledný deň lehoty. Nestačí žalobu v posledný

deň lehoty podať na poštovú prepravu“.

13

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací sa preto v celom rozsahu stotožnil

s napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane zistenia

skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia. S poukazom na uvedené Najvyšší súd

Slovenskej republiky podľa ustanovenia dovolanie žalobcu zamietol.

V dovolacom konaní boli úspešnými účastníkmi žalovaní, ktorým podľa

ust. v spojení s ust. vzniklo voči žalobcovi právo na náhradu trov

dovolacieho konania. Z uvedeného dôvodu dovolací súd priznal žalovanému 2/ trovy

dovolacieho konania vo výške 79,58 eur (jeden úkon právne pomoci - vyjadrenie k dovolaniu

+ jeden režijný paušál + DPH) podľa ust. § 11 ods.1, § 14 ods.1, písm. c/ a § 16 ods. 3 a § 18

ods. 3 Vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb. Žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko

nepodal návrh na ich uloženie (§ 151 ods. 1 O. s. p) a žiadne trovy dovolacieho konania mu

nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 5:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. januára 2014

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.