Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7b3/399955.48e193.pdf
PDF · 160.2 KB
No categories available
2Cdo/111/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 111/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne EOS KSI Česká
republika, s.r.o., so sídlom v Prahe, Novodvorská č. 994, Česká republika, zastúpenej
spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, proti
ţalovanej J. K., bývajúcej v B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej
Zdruţenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Vaţecká č. 16,
zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom v Stropkove, Námestie SNP č. 7,
o zaplatenie 160,82 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod
sp. zn. 7 C 434/2011, o dovolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 31. augusta 2012 sp. zn. 5 Co 358/2012, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. augusta 2012 sp. zn.
5 Co 358/2012 a uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 30. mája 2012 č.k. 7 C 434/2011-
65 vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia Okresnému súdu
Bratislava V na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa podanou ţalobou (doručenou súdu 20. septembra 2011) domáhala voči
ţalovanej zaplatenia sumy 160,82 € s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania na tom
základe, ţe právny predchodca ţalobkyne a ţalovaná uzavreli 31. januára 2007 zmluvu
o osobnom úvere, ktorá je podľa zákona č. 285/2001 Z.z. zmluvou spotrebiteľskom úvere.
Na základe tejto zmluvy bol ţalovanej poskytnutý úver na nákup spotrebného tovaru.
Ţalovaná si však neplnila zmluvné povinnosti, preto ţalobkyňa od zmluvy odstúpila a má
nárok voči ţalovanej na zaplatenie istiny úveru, úrokov, zmluvných pokút za omeškanie,
za predčasné ukončenie zmluvy, poplatku za spracovanej úverovej dokumentácie, úrokov
z omeškania a na náhradu trov konania.
Vedľajší účastník oznámil podaním doručeným súdu 8. februára 2012 svoj vstup
do konania na strane ţalovanej. Ďalším podaním doručeným súdu 5. marca 2012 sa vyjadril
k ţalobe, vzniesol námietku premlčania nároku ţalobkyne, navrhol ţalobu zamietnuť
a uplatnil si náhradu trov konania voči ţalobkyni.
Okresný súd Bratislava V uznesením z 11. mája 2012 č.k. 7 C 434/2011-57 nevyhovel
námietkam ţalobkyne proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania a uznesením z 30. mája
2012 č.k. 7 C 434/2011-65 konanie vo veci zastavil, vrátil ţalobkyni zaplatený súdny
poplatok a rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, ţe v priebehu konania 28. mája 2012 ţalobkyňa zobrala ţalobu
v celom rozsahu späť a ţiadala konanie zastaviť. Súd rozhodol s poukazom na ustanovenie
§ 96 ods. 1, 3 O.s.p., podľa ktorého navrhovateľ môţe za konania vziať späť návrh na jeho
začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.
Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k jeho späťvzatiu skôr, neţ sa
začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manţelstva alebo
o určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tak, ţe
„rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.c/ s pouţitím § 150 ods. 1, 2 O.s.p., podľa ktorého ak bolo
konanie zastavené, ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. augusta 2012 sp. zn. 5 Co 358/2012 potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti (t.j. vo výroku o trovách konania)
a rozhodol, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení uviedol, ţe odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné, stotoţnil sa
s postupom súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení konania a rozhodnutí o trovách
konania podľa § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p. s poukazom na § 150 ods. 1, 2 O.s.p. Skonštatoval
správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. s pouţitím § 142 ods. 1 O.s.p.; ţalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,
pretoţe si ich neuplatnila.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie vedľajší účastník, ktorý ho
navrhol zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodil
od ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p., podľa ktorého mu bola odňatá moţnosť konať pred
súdom, pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náleţite odôvodnené. Odvolací súd sa
totiţ stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa ohľadom rozhodnutia
o trovách konania, ktorý však tieţ rozhodnutie o trovách konania nezdôvodnil náleţite, lebo
iba konštatoval, ţe : „O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.c/ s pouţitím
§ 150 ods. 1, 2 O.s.p., podľa ktorého, ak bolo konanie zastavené, ţiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania“. Dovolaním napadnuté rozhodnutie vykazuje podľa
dovolateľa jasné známky súdnej svojvôle, je nesprávne, poukázal na právo legitímneho
očakávania a na rozhodovaciu prax súdov.
Ţalobkyňa navrhla dovolanie ako neprípustné a nedôvodné zamietnuť.
Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm.a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm.b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A,
s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila
poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria
poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. vyplýva, ţe súd
je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť prečo niektoré z nich
povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu
súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie
skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní
a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia
v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať
navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky
zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma
intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Inak sa
dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1
ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
v časti, v ktorej potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách prvostupňového
konania, nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia,
keď úplne bez odôvodnenia ponechal odvolací súd námietky vedľajšieho účastníka týkajúce
sa trov prvostupňového konania. Hoci tieto odvolacie námietky vedľajšieho účastníka
v uznesení písomne uviedol, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nimi vôbec nezaoberal. Je
potrebné zdôrazniť, ţe odvolací súd bez akéhokoľvek odôvodnenia potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa v napadnutej časti za situácie, keď ani súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
ohľadom posúdenia veci podľa ustanovenia § 150 ods. 1, 2 O.s.p. vôbec neodôvodnil.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu je v tejto časti nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo
za následok porušenie práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie moţnosti
dovolateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo v tejto časti k procesnej vade podľa § 237
písm.f/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť,
pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe
byť povaţované za správne.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu,
ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového
konania, ako aj o trovách odvolacieho konania podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil, zároveň
zrušil aj uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová