Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Oboer/145/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom: P., 811 09 Bratislava, IČO: X., zast. A., s. r. o., so sídlom: G., 811 09 Bratislava,

IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., bytom: P., 916 23 Pobedim, o vymoženie 604,66 eur

(pôvodne 18.216,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto

nad Váhom pod sp. zn. , na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -43 zo dňa 11. 12. 2012, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor Mgr. Ing. I. so sídlom Exekútorského úradu Nové Mesto nad Váhom

žiadosťou zo dňa 05. 01. 2007 Okresnému súdu Trenčín ako súdu prvého stupňa doručenou

dňa 11. 01. 2007 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

2

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným

titulom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

zriaďovateľom S. R. a. s., so sídlom: K. X., X. B., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“),

sp. zn. SR 3490/06 zo dňa 30. 08. 2006, právoplatný dňa 02. 10. 2006

a vykonateľný dňa 05. 10. 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 12.

01. 2007 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5309 * 026305 na vykonanie

exekúcie proti povinnému (č. l. 8). Následne Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením

č. k. -24 zo dňa 04. 09. 2012 exekúciu zastavil. Súčasne uložil oprávnenému

povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 133,63 eur do 3 dní od

právoplatnosti uznesenia.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 57 ods. 2 EP

v spojení s , o rozhodcovskom konaní (ďalej len

zákon „ZoRK“). Okresný súd zistil, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie

zo Zmluvy o úvere č. 3510383 uzatvorenej v zmysle a nasl.

(ďalej len „ObchZ“) dňa 20. 01. 2006 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako

dlžníkom. Poukázaním na a nasl. (ďalej len „“) uviedol, že

uvedená zmluva je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou uzavretou medzi veriteľom -

oprávneným ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti

okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a spotrebiteľom - povinným ako

fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver. V ďalšom poukázal na § 53

ods. 1, ods. 4 a a uviedol, že zmluva uzatvorená medzi oprávneným

a povinným spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou

črtou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor

na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež

všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené

už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Ďalej okresný súd zistil, že vo všeobecných

podmienkach poskytnutia úveru v bode 17. je obsiahnutá neprijateľná podmienka -

rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov

o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným spoločnosťou S. R. a. s. so sídlom v B., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov

3

rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli,

že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,

ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto

rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená

právomoc rozhodcovského súdu. Možnosť voľby pre spotrebiteľa v danom prípade považoval

súd za iluzórnu, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Nie každá

zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v

neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom

nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu

zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný,

nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým

mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne

neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd

exekúciu o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Keďže takouto

neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju

použil, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom

na uvedené musel súd exekúciu v celom rozsahu zastaviť, nakoľko exekučným titulom je

rozhodcovský rozsudok rozhodcu (rozhodcovského súdu), ktorý svoju právomoc odvodzoval

z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Súd preto exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP v spojení

s § 45 ods. 2 ZoRK ex offo zastavil.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť

(č. l. 40), bolo odvolanie podľa vety prvá a druhá

(ďalej len „“) predložené Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu. Tento

prejednajúc vec podľa bez nariadenia pojednávania podľa

svojím uznesením č. k. -43 zo dňa 11. 12. 2012 odvolaním napadnuté

4

rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ako vecne správne potvrdil.

Súčasne poukázaním na ust. § 36 ods. 5 EP zamietol návrh oprávneného na prerušenie

konania.

Stotožňujúc sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa, odvolací súd na zdôraznenie

správnosti jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd prvého

stupňa rozhodoval nad rámec jemu zverenej právomoci a bez návrhu, uviedol, že udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo

čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto

postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 ZoRK. Keďže súd je oprávnený

v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý

z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú pre takýto

postup splnené podmienky. Uviedol, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť

pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má

nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/ alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj

na naplnenie čl. /EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj v prípade, ak ide

o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom,

že zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 20. 01. 2006 je štandardnou

formulárovou, resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle

o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj

Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Odvolací súd

nemal pochybnosti ani o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti

povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako

spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (20. 01. 2006) definoval pojem spotrebiteľská zmluva

o ochrane spotrebiteľa, pričom a ,

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky

v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán.

5

Odvolací súd sa stotožnil s postupom prvostupňového súdu, ktorý vo veci aplikoval

špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v o ochrane spotrebiteľa ako aj

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že klauzula

v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorej sa na všetky právne

vzťahy založené zmluvou o úvere použijú ustanovenia , obchádza ust.

, o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy

spotrebiteľských zmlúv v , z dôvodu ktorého je zo zákona neplatná.

Odvolací súd skonštatoval, že rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal

súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto je nekalá. Zhodne so záverom

prvostupňového súdu uviedol, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá

nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej

vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom

na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak

spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak

by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by

bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by

chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak ako tomu bolo v tomto prípade.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 01. 2013.

Proti tomuto uzneseniu v jeho potvrdzujúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote

dovolanie oprávnený (ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( v spojení

s ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení s

písm. d/ ),

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

6

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak

bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 EP v znení účinnom od 09. 08. 2012,

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie

( ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

pretože nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, § 53

ods. 4 ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS ( ).

Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul.

K vyššie uvedeným dôvodom dovolania oprávnený uviedol, že odvolací súd založil

svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa

dovolateľa, odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa . Podľa názoru

dovolateľa, závery odvolacieho súdu (o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby,

ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ

úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou

mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho

úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd ani odvolací súd sa podľa dovolateľa nevysporiadali najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

Smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

7

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Dovolateľ ďalej poukázal na znenie

Smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,

českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej

verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Súd sa tiež podľa

dovolateľa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady

93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú

podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať

Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu.

Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol, aby

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhol tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval

v podanom dovolaní.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 , najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania.

K obdobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia senátu 4O obchodnoprávneho kolégia sp. zn. ,

, , , všetky zo dňa 30. 09. 2013,

, , obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd

8

v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými (ako aj

v ďalších rozhodnutiach iných senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v kategórii „Rozhodnutia“), sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. V prejednávanej veci sa

síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica Rady 93/13/EHS,

z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný

rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej

doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ust. § 57 ods. 2 EP

a § 45 ods. 1, ods. 2 ZoRK. V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú

na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie, z dôvodu ktorého najvyšší súd návrh

oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávneného proti

uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne,

ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.

V ustanoveniach a sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu

vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak

v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené

9

uznesenie súdu prvého stupňa ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu ( ), ďalej ak ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ( ) alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky ( ). Ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak

ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3

).

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom ako súdu prvého stupňa, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti

prípustnosť dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania

proti uzneseniu zakotvené v , vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že

dovolanie oprávneného v zmysle a prípustné nie je.

So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta

druhá ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu

uvedenú v (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

podľa , ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade

konania v zmysle Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

10

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.

Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia

vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle pritom nie je významný predmet konania ani

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení

došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady uvedené v , a nenamietal a keďže

vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd na vady

konania podľa , , a namietané dovolateľom.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť svojho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa najvyšší súd vyjadril

vo viacerých vyššie označených súdnych rozhodnutiach, právne závery ktorých sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V predmetných rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná len vtedy, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť, pričom

rozhodovanie súdov v exekučných veciach vyplýva priamo zo zákona (napr. § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v

(viď aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 13. 06. 2012),

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;

v danom prípade ale návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,

4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. až ), lebo je

11

postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,

5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania

dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej

veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy ( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak

prvostupňový, ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa

zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj

samotný oprávnený, a to, že účinným od 09. 08. 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. Exekučný súd exekúciu v danom prípade zastavil uznesením č. k. 7Er/1935/2008-

24 zo dňa 04. 09. 2012 podľa § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, z dôvodu

ktorého nebolo potrebné v predmetnej exekučnej veci pojednávanie podľa § 57 ods. 5 EP

12

nariadiť. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2

, keď o odvolaní oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci

nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle

a rovnako nebol splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/

), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.

Z uvedeného bolo nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,

avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.

Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže

pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až

vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však

v prejednávanej veci nejde.

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením

sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav

a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo

nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd

skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale

iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by

uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania

vyplývala z , v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.

13

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady

uvedené v , , a (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného

ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie

oprávneného podľa veta prvá v spojení s

ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a , t. j podľa úspechu účastníkov

v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal

právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací

súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 31. januára 2014

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová