Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1c8/398769.9283e1.pdf
PDF · 191.32 KB
No categories available
4Oboer/145/2013
Najvyšší súd 4 Oboer/145/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom: P., 811 09 Bratislava, IČO: X., zast. A., s. r. o., so sídlom: G., 811 09 Bratislava,
IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., bytom: P., 916 23 Pobedim, o vymoženie 604,66 eur
(pôvodne 18.216,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto
nad Váhom pod sp. zn. 7Er/1935/2008, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 17CoE/249/2012-43 zo dňa 11. 12. 2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor Mgr. Ing. I. so sídlom Exekútorského úradu Nové Mesto nad Váhom
žiadosťou zo dňa 05. 01. 2007 Okresnému súdu Trenčín ako súdu prvého stupňa doručenou
dňa 11. 01. 2007 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným
titulom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom S. R. a. s., so sídlom: K. X., X. B., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“),
sp. zn. SR 3490/06 zo dňa 30. 08. 2006, právoplatný dňa 02. 10. 2006
a vykonateľný dňa 05. 10. 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 12.
01. 2007 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5309 * 026305 na vykonanie
exekúcie proti povinnému (č. l. 8). Následne Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením
č. k. 7Er/1935/2008-24 zo dňa 04. 09. 2012 exekúciu zastavil. Súčasne uložil oprávnenému
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 133,63 eur do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 57 ods. 2 EP
v spojení s § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
zákon „ZoRK“). Okresný súd zistil, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie
zo Zmluvy o úvere č. 3510383 uzatvorenej v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
(ďalej len „ObchZ“) dňa 20. 01. 2006 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom. Poukázaním na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) uviedol, že
uvedená zmluva je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou uzavretou medzi veriteľom -
oprávneným ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti
okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a spotrebiteľom - povinným ako
fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver. V ďalšom poukázal na § 53
ods. 1, ods. 4 a § 54 ods. 1 OZ a uviedol, že zmluva uzatvorená medzi oprávneným
a povinným spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou
črtou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež
všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené
už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Ďalej okresný súd zistil, že vo všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru v bode 17. je obsiahnutá neprijateľná podmienka -
rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou S. R. a. s. so sídlom v B., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu. Možnosť voľby pre spotrebiteľa v danom prípade považoval
súd za iluzórnu, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Nie každá
zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v
neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu
zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým
mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd
exekúciu o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Keďže takouto
neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju
použil, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom
na uvedené musel súd exekúciu v celom rozsahu zastaviť, nakoľko exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok rozhodcu (rozhodcovského súdu), ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Súd preto exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP v spojení
s § 45 ods. 2 ZoRK ex offo zastavil.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť
(č. l. 40), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu. Tento
prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. svojím uznesením č. k. 17CoE/249/2012-43 zo dňa 11. 12. 2012 odvolaním napadnuté
rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Súčasne poukázaním na ust. § 36 ods. 5 EP zamietol návrh oprávneného na prerušenie
konania.
Stotožňujúc sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa, odvolací súd na zdôraznenie
správnosti jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd prvého
stupňa rozhodoval nad rámec jemu zverenej právomoci a bez návrhu, uviedol, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto
postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 ZoRK. Keďže súd je oprávnený
v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú pre takýto
postup splnené podmienky. Uviedol, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť
pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má
nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/ alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj
na naplnenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj v prípade, ak ide
o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 20. 01. 2006 je štandardnou
formulárovou, resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Odvolací súd
nemal pochybnosti ani o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti
povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako
spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (20. 01. 2006) definoval pojem spotrebiteľská zmluva
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, pričom § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, 2 OZ
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky
v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán.
Odvolací súd sa stotožnil s postupom prvostupňového súdu, ktorý vo veci aplikoval
špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ako aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že klauzula
v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorej sa na všetky právne
vzťahy založené zmluvou o úvere použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, obchádza ust.
§ 54 ods. 1, 2 OZ o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy
spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, z dôvodu ktorého je zo zákona neplatná.
Odvolací súd skonštatoval, že rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal
súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto je nekalá. Zhodne so záverom
prvostupňového súdu uviedol, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom
na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak
by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by
chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak ako tomu bolo v tomto prípade.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 01. 2013.
Proti tomuto uzneseniu v jeho potvrdzujúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote
dovolanie oprávnený (ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.),
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak
bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 EP v znení účinnom od 09. 08. 2012,
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, § 53
ods. 4 OZ ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul.
K vyššie uvedeným dôvodom dovolania oprávnený uviedol, že odvolací súd založil
svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa
dovolateľa, odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru
dovolateľa, závery odvolacieho súdu (o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby,
ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ
úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou
mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho
úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel
jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd ani odvolací súd sa podľa dovolateľa nevysporiadali najmä
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia
Smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné
závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Dovolateľ ďalej poukázal na znenie
Smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,
českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej
verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Súd sa tiež podľa
dovolateľa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady
93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať
Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu.
Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol, aby
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho
konania. Navrhol tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K obdobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia senátu 4O obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 3Cdo/349/2012,
3Cdo/409/2012, 6Cdo/419/2012, 4Oboer/85/2013, všetky zo dňa 30. 09. 2013,
6Cdo/ 299/2012, 4Oboer/169/2013, obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými (ako aj
v ďalších rozhodnutiach iných senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v kategórii „Rozhodnutia“), sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. V prejednávanej veci sa
síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica Rady 93/13/EHS,
z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný
rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej
doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ust. § 57 ods. 2 EP
a § 45 ods. 1, ods. 2 ZoRK. V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú
na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie, z dôvodu ktorého najvyšší súd návrh
oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávneného proti
uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne,
ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu
vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak
v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak
ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom ako súdu prvého stupňa, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti
prípustnosť dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania
proti uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že
dovolanie oprávneného v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 O. s. p., ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. pritom nie je významný predmet konania ani
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení
došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a keďže
vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd na vady
konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. namietané dovolateľom.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť svojho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa najvyšší súd vyjadril
vo viacerých vyššie označených súdnych rozhodnutiach, právne závery ktorých sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V predmetných rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná len vtedy, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť, pričom
rozhodovanie súdov v exekučných veciach vyplýva priamo zo zákona (napr. § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012
zo dňa 13. 06. 2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade ale návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je
postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania
dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak
prvostupňový, ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj
samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle
ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ
namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne
ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie
je dôvodné. Exekučný súd exekúciu v danom prípade zastavil uznesením č. k. 7Er/1935/2008-
24 zo dňa 04. 09. 2012 podľa § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, z dôvodu
ktorého nebolo potrebné v predmetnej exekučnej veci pojednávanie podľa § 57 ods. 5 EP
nariadiť. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2
O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného bolo nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,
avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.
Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až
vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však
v prejednávanej veci nejde.
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav
a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo
nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd
skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale
iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania
vyplývala z § 239 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov
v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal
právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 31. januára 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová