Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ef8/436426.50285a.pdf
PDF · 213.2 KB
No categories available
7CoE/69/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 223/2013
Slovenskej republiky 7 CoE 69/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnej K. B., bývajúcej
v B., pre vymoženie 661,22 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce
nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 3049/2008, o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania a jej odvolaní a dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2013,
sp. zn. 19 CoE 219/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn.
19 CoE 219/2012, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania
z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn.
19 CoE 219/2012, v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej
len „exekučný súd“) dňa 30. 9. 2009 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
[§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
(zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské
rameno 8, IČO: 35 922 761) z 21. 4. 2008, sp. zn. SR 02526/08. Exekučný súd dňa 28. 10.
2008 vydal pod č. 5301 006746* poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 9. apríla 2010, č. k. 4 Er 3049/2008-
39, námietkam povinnej proti exekúcii v časti istiny vo výške 329,28 € a úroku z omeškania
vo výške prevyšujúcej výšku 8,5% ročne z dlţnej sumy 331,94 € od 29.10.2007 do zaplatenia,
a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 329,28 € od 28.10.2007 vyhovel,
vo zvyšnej časti istiny vo výške 331,94 a úroku z omeškania vo výške 8,5 % očne z dlţnej
sumy 331,94 od 28.10.2007 do zaplatenia súd námietky povinnej proti exekúcii zamietol
a uloţil jej povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietky.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. októbra 2010, sp. zn.
8 CoE 194/2010-55 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ktorou bolo vyhovené
námietkam proti exekúcii toto uznesenie potvrdil. Okresný súd Bánovce nad Bebravou potom
uznesením z 24. januára 2011, č.k. 4 Er 3049/2008-61 exekúciu v tejto časti zastavil.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 17. augusta 2012, č. k.
4 Er 3049/2008-80 exekúciu zastavil, zároveň rozhodol o nepripustení vstupu Zdruţenia
na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol
návrh Zdruţenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého i jeho návrh na zastavenie exekúcie. V odôvodnení uviedol, ţe súd má
v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, ţe zistí
existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môţe ex offo exekúciu vyhlásiť
za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade je dôvodom neprípustnosti exekučný titul,
ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe
rozhodcovskej doloţky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť.
Slovenský právny priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu
vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, ţe
arbitráţ prebehla za účasti spotrebiteľa a ţe spotrebiteľ nepodal ţalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. ako dodávateľ a povinný ako
spotrebiteľ uzavreli dňa 23.8.2007 zmluvu o úvere (vo formulárovej podobe), ktorá má
povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný
právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností
utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, ţe dodávateľ pri uzatváraní
zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako
s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané,
ţe ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem
zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku
bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doloţka upravujú rozhodcovskú
doloţku. Dojednanie rozhodcovskej doloţky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd
opiera o to, ţe spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho
vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol
podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal
moţnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú
aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, ţe
spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doloţky bol
dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťaţko moţno predpokladať, ţe si spotrebiteľ bol
vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doloţky nesie.
Z uvedených dôvodov súd podľa § 57 ods. 2 exekúciu zastavil. Súd nepripustil do konania
vedľajšieho účastníka s poukazom na § 93 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, keďţe
tento striktne vymedzuje okruh účastníkov exekučného konania. Návrh Zdruţenia na zmenu
súdneho exekútora a zastavenie exekučného konania zamietol s poukazom na § 30 Ex.
poriadku, na podanie takéhoto návrhu je oprávnený len účastník konania.
Proti uvedenému uzneseniu podali odvolanie oprávnená a zdruţenie OFS. Krajský súd
v Trenčíne na odvolanie uznesením z 27. júna 2013, sp. zn. 19 CoE 219/2012 uznesenie súdu
prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.), návrh oprávnenej
na prerušenie konania zamietol a odvolanie zdruţenia odmietol. Odvolací súd svoj
potvrdzujúci výrok odôvodnil tým, ţe sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Aj podľa jeho názoru bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva,
ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Súd prvého stupňa správne skúmal, či
označený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul a dospel k správnemu
záveru, ţe exekúcia je neprípustná. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zakladá rozhodcovská
doloţka obsiahnutá v predmetnej úverovej (svojou povahou spotrebiteľskej) zmluve značnú
nerovnováhu práv a povinností účastníkov v neprospech spotrebiteľa, ktorý bol okolnosťami
donútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu bez toho, aby mohol náleţite poznať a ovplyvniť
jeho obsah. Dôsledky uzavretia rozhodcovskej doloţky pritom podstatným spôsobom zuţujú
moţnosti spotrebiteľa pri ochrane jeho práv v prípade sporu s dodávateľom. Uvedená
rozhodcovská doloţka je neplatná, preto nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu na
vydanie označeného rozhodcovského rozsudku, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný
exekučný titul. Odvolanie zdruţenia OFS odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ako
oneskorené. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania uviedol, ţe dané otázky ktorých
poloţenie oprávnená navrhla sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky –
rozhodcovskej doloţky, ktorú oprávnený pouţíva vo formulárových zmluvách, a ktoré
posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn. 19 CoE 219/2012,
v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ podala oprávnená
odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva
na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn. 19 CoE 219/2012, v jeho
potvrdzujúcej časti, podala oprávnená aj dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré
bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej
svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy
nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku).
Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne
a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd
zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako
neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou
a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,
ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len
veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len
s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto
/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo
poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je
nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/
jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku
a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú
doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom
prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej
svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď
v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podala oprávnená proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn. 19 CoE 219/2012, proti tej časti
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol,
skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom odvolaní
konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemoţno mať
pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla uvedené uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9
ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým boli zamietnuté návrhy oprávnenej na prerušenie
konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn. 19 CoE 219/2012 zastavil bez toho, aby
preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn.
19 CoE 219/2012, v jeho potvrdzujúcej časti, podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním)
napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania.
V súvislosti s posúdením návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej dovolaní
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa § 243c O.s.p. pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ
nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,
ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,
ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia
Spoločenstva alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,
ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť
na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom
a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka
nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa z 17. 8. 2012, č. k.
4 Er 3049/2008 podľa § 57 ods. 2 EP zastavená. Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda
v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Otázky poloţené oprávnenou sú v tomto prípade irelevantné.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
3. Dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 27. júna 2013, sp. zn. 19 CoE 219/2012, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala
nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,
resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel
k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých
bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej K. B., bývajúcej v B., pre vymoţenie
661,22 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4
Er 3049/2008, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom
(zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské
rameno 8, z 21. 4. 2008, sp. zn. SR 02526/08 nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo
veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa §
237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj
s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľka vyvodzovala aj z toho, ţe súdy
neupovedomili účastníkov konania a nedali im moţnosť vyjadriť sa k tomu, ţe danú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve povaţujú za nekalú, čím došlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti konania, pričom poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 21. februára
2013, sp. zn. C-472/11 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe ani táto námietka dovolateľky nie je oprávnená.
Nemoţno vyvodzovať porušenie práva dovolateľky na kontradiktórne konanie z toho, ţe súd
v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálu správnosť exekučného titulu
neoboznámil dovolateľku, ţe daná podmienka v ňou koncipovanej formulárovej zmluve je
nekalá, keďţe dovolateľke je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych sporov
v ktorých dovolateľka ako oprávnená vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje
v uplatňovaní týchto podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval
Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn. C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej
dovolateľka taktieţ vystupovala) moţnosť preskúmať a vysloviť nekalosť zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany spotrebiteľa ako
slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu pouţívania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci
Csipai (sp. zn. C-472/11 ) na ktorý dovolateľka poukazovala bola vec v štádiu konania
pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo výslovne ustanovovalo povinnosť súdu,
ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať účastníkov konania
a poskytnúť im moţnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti dotknutého
právneho vzťahu, bez čoho nemôţe o neplatnosti rozhodnúť. Vo veci napadnutej dovolaním
bolo konanie v štádiu, kde exekučný súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), v tomto štádiu konania sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, súd nevykonáva
dokazovanie (§ 122 aţ § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného a súd ani nemusí účastníkov vyzývať aby sa k ďalšiemu postupu
konania vyjadrovali (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 345/2012, 2 Cdo 345/2012).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov jej odňali moţnosť konať
pred súdom tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli
povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom
č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, ţe súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom
prípade exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolací súd v danom
prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej rozhodol
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu
musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo na
úvahe odvolacieho súdu.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo
ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky jej náhradu trov týchto konaní nepriznal, lebo nepodala návrh
na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. februára 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková