Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19CoE-219-2012.pdf
PDF · 112.43 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/219/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: N., I..W..V.., IČO: XX XXX XXX, so sídlom N. XX, D., zastúpeného O. J. F. N., I..W..V.., Z.Ö. X, D., IČO: XX XXX XXX proti povinnému: J. D., bytom N. XXXX/XX, D.Á. R. D., o vymoženie 661,22 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného a U. R. V. F. I. V., IČO: XX XXX XXX, so sídlom N. XX, R. proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 4Er/3049/2008-80 zo dňa 17. augusta 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS o d m i e t a .
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil. Zároveň rozhodol o nepripustení vstupu U. do konania ako vedľajšieho účastníka, zamietol návrh U. na vylúčenie súdneho exekútora S.. W. J. a zamietol návrh U.E. R. V. F. I. V. na zastavenie exekúcie. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej dôvodnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia nemôže ďalej prebiehať, môže ex offo exekúciu zastaviť. Skonštatoval, že v danom prípade je dôvodom zastavenia exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 23.08.2007 Zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z okolností uzatvárania zmluvy, ako aj s ohľadom na povahu zmluvných strán je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou, nepodnikateľom. Na základe toho mal okresný súd jednoznačne za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ), ktoré v článku 17 upravujú rozhodcovskú doložku. Podľa názoru okresného súdu sa zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany
zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 (okresný súd nesprávne uviedol od 01.03.2010) výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor okresný súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj VPPÚ. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Okresný súd uzavrel, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Okresný súd zastavil exekúciu v celom rozsahu, keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. S poukazom na § 93 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku súd nepripustil do konania ako vedľajšieho účastníka U. R. V. F. I. V., nakoľko v zmysle Exekučného poriadku mu nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania, keďže Exekučný poriadok striktne vymedzuje účastníkov konania v § 37. Návrh U. R. V. F.R. I. V. na vylúčenie súdneho exekútora, ako aj návrh U. R. V. F.H. I. V. na zastavenie exekúcie okresný súd zamietol s poukazom na ustanovenie § 30 Exekučného poriadku, keď združenie nie je účastníkom konania, a teda nie je oprávnené na podanie takéhoto návrhu.
Proti tomuto uzneseniu podalo odvolanie U. R. V. F. I. V., so sídlom R., N. XX, IČO: XXX XX XXX. Namietalo, že súd rozhodoval o pripustení vedľajšieho účastníka arbitrárne a bez predpokladu, ktorý vyplýva z ust. § 93 ods. 3 O.s.p. pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasilo s názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. Takéto závery teórie, ale aj súdnej praxe by bolo možné bezvýhradne akceptovať do 15. októbra 2008, kedy nadobudla účinnosť novela O.s.p. vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z. Poukázalo na to, že týmto zákonom bola zavedená tzv. druhá skupina subjektov vystupujúcich v konaní ako vedľajší účastník, ktorú na vstup do konania legitimizuje samotný zákon (v konkrétnom prípade zákon o ochrane spotrebiteľa). Nastáva teda nová situácia, kedy pohnútka vedľajšieho účastníka k vstupu do konania nevyplýva zo subjektívneho záujmu na výsledku sporu, ale vstup a pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Dôvodilo, že v posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach oprávneného, ale aj ďalších, najmä nebankových subjektov, k najmasovejšiemu plošnému porušovania spotrebiteľských práv, pričom v exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, pretože „ožívajú“ inštitúty zo základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné § 45 zákona o rozhodcovskom konaní). Poukázalo i na uznesenie KS v Prešove, sp. zn. 6CoE/179/2011, OS Piešťany, sp. zn. 6Er 84/2009, OS
Dolný Kubín, sp. zn. 8Er/22/2011, sp. zn. 10Er/124/2009, OS Humenné, sp. zn.12Er/82/2010 a sp. zn. 12 Er/714/2009, v ktorých exekučných veciach sa s vedľajším účastníkom riadne konalo. Vzhľadom na uvedené zastávalo názor, že vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci. Ďalej uviedlo, že ak by mal súd pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, mal by toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku. Vzhľadom na uvedené žiadalo, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel a konštatoval prípustnosť vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní, resp. aby napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Skôr, ako krajský súd pristúpi k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania, zisťuje, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa.
Podľa § 204 ods. 1 prvá veta O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Spôsob doručovania písomností súdom upravujú ustanovenia § 45 a nasl. O.s.p. Podľa citovaného ustanovenia súd doručuje písomnosti sám alebo poštou. V súlade s § 47 ods. 1 O.s.p. do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon a iné písomnosti, ak to nariadi súd.
Do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty (§ 57 ods. 1 O.s.p.). Podľa ods. 2 tohto ustanovenia druhá veta, ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene (t. j. po lehote ustanovenej zákonom na podanie odvolania).
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že napadnuté uznesenie bolo U. R. V. F. I. V. riadne doručené dňa 22.08.2012, čo má súd za preukázané z vrátenej doručenky. To znamená, že deň 22.08.2012 je potrebné považovať za deň doručenia napadnutého uznesenia. Z uvedeného vyplýva, že lehota na podanie odvolania proti napadnutému uzneseniu začala oprávnenému plynúť nasledujúci deň po dni doručenia, t. j. dňa 23.08.2012 a jej posledný deň pripadol na 06.09.2012 (štvrtok). Oprávnený podal svoje odvolanie elektronicky dňa 07.09.2012, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej 15 -dňovej odvolacej lehoty.
Na základe uvedených skutočností má krajský súd za to, že U. R. V. F. I. V. podalo svoje odvolanie proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a preto krajský súd ako odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní podľa § 218 ods. 1 písm. a) tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 p O.s.p.
Proti napadnutému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Nesúhlasil s tvrdením okresného súdu o tom, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko v čase jej uzatvorenia ju nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv uzatváraných v Občianskom zákonníku a táto zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Taktiež mal za to, že predmetnú zmluvu nie je možné podriadiť pod vtedy platný právny režim zmlúv o spotrebiteľskom úvere, nakoľko Zmluva o úvere zo dňa 23.08.2007 bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom. Uvedenú zmluvu nie je možné považovať ani za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Navyše aj účastníci si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Klienti oprávneného tiež neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR, sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby odvolací súd predložil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1) či sa má písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd ďalej vec preskúmal v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 02526/08 zo dňa 21.04.2008. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 23.08.2007.
Krajský súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice.
Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 23.08.2007, je štandardnou spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva, pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva o úvere zo dňa 23.08.2007 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b) citovaného zákona.
Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.
V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.
Krajský súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil ako vecne správne.
Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .