Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e88/435345.96e395.pdf
PDF · 205.96 KB
No categories available
5ECdo/31/2013
Najvyšší súd 5 ECdo 31/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej
POHOTOVOSŤ,.s.r.o.,.so sídlom v Bratislave,.Pribinova č. 25,.IČO: 35 807 598,.zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,.s.r.o. so sídlom v Bratislave,.Grösslingova 4,.IČO:
36 864 421. proti povinnému L. B.,.bývajúcemu v ,.L.,.o vymoženie 597 € s
príslušenstvom,.vedenej na Okresnom súde Lučenec,.pod sp.zn.
10 Er 933/2010,.o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 11. júna 2012,.sp.zn. 1 CoE 290/2012 takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 23. septembra 2010
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“),.a to na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,.zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s.,.so sídlom v Bratislave,.Karloveské rameno 8,.IČO :
35 922 761,.z 1. februára 2010,.sp.zn. SR 23119/09. Okresný súd Lučenec poverením z 30.
septembra 2010 č. 5606078812* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe
uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Lučenec uznesením z 30. januára 2012,.č.k. 10 Er 933/2010-13 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,.že rozhodcovský rozsudok vydaný
na základe Zmluvy o úvere č. 6463117 z 27. februára 2009,.je nespôsobilý exekučný titul
podľa § 41 Exekučného poriadku. Právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou
o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. zákona
č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
(ďalej len „Občiansky zákonník“). Mal za to,.že zo samotnej zmluvy a jej zmluvných
dojednaní je zrejmé,.že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne,.čo zjavne
vyplýva zo zaradenia rozhodcovskej doložky do všeobecných podmienok poskytnutia úveru
ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Poukázaním aj na ustanovenia Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica“) konštatoval,.že takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu
Smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa.
Dospel k záveru,.že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve bola v čase uzatvárania
neprijateľnou podmienkou v zmysle §52 a nasl. Občianskeho zákonníka,.a preto je podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania Zmluvy o úvere neplatná.
Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne zastavil. V závere
rozhodnutia uviedol,.že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 11. júna 2012,.sp.zn. 1 CoE 290/2012
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
S odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR,.sp.zn. IV. ÚS 55/2011 uviedol,.že exekučný súd
je povinný počas celého priebehu exekučného konania skúmať,.či exekučný titul je
spôsobilým exekučným titulom. Svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil ustanoveniami § 45
ods. 1,.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“ ). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Konštatoval,.že rozhodcovská
doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ
mohol zmluvu prijať alebo ako celok odmietnuť. Miesto rozhodcovského konania podľa
názoru súdu ani zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti a dostupnosti. Vzhľadom
na okolnosti uzavretia rozhodcovskej doložky,.obsah jej znenia sa prieči dobrým mravom.
Stotožnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa,.že rozhodcovská doložka je neplatná
a rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom,.ktorý
odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky,.nie je materiálne
vykonateľným exekučným titulom. Na základe uvedeného mal za to,.že v exekúcii ďalej
nemožno pokračovať a je daný dôvod na zastavenie exekúcie,.preto odvolací súd napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Dôvody dovolania
bližšie špecifikovala podaním z 9. októbra 2012 a doplnila ich o právnu argumentáciu
podaním zo 16. júla 2013. Navrhla,.aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/
O.s.p.,.že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,.ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p.,.že
v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo,.ustanovením § 237 písm. e/ O.s.p.,.že sa nepodal
návrh
na začatie konania,.hoci podľa zákona bol potrebný a ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.,.že jej
súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla,.že konanie je
postihnuté inou vadou,.ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.),.keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,.pretože nevykonal náležite
dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to,.že jednotlivé dôvody podrobne rozvinula
už v odvolaní a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Taktiež navrhla,.aby dovolací
súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,.ktoré
bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to,.že
založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.
Ďalej,.že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolací súd odvolal na nekonkrétne
ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátnych právnych noriem,.ktoré upravujú
režim spotrebiteľských zmlúv,.v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu
podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Uviedla,.že
podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,.pretože je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa
dovolateľky,. ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas,.je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ
z 26. februára 1986,.Marshall,.samotná smernica nemôže ukladať povinnosti
jednotlivcovi,.takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací
súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ
a nezdôvodnili,.prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/
jej prílohy v slovenskom,.anglickom,.českom,.poľskom,.nemeckom,.a francúzskom jazyku
a uviedla,.že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný,.musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy,.ktorej je
súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy nižších stupňov vo svojich rozhodnutiach vôbec
nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnili,.prečo považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere. Dovolateľka mala za to,.že v danom prípade je nutné požiadať o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012,.sp.zn.: IV. ÚS 95/2010-80.
Uviedla,.že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
tak,.aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového
práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný,.ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,.že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p.,.skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),.či je
dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. IV. ÚS
95/2010,.v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti
s (ne)predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti
členského štátu za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním
vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti
Rakúskej republike,.C-224/01). Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie sa vzťahuje na vnútroštátne súdy,.proti rozhodnutiu ktorých nie je
v konkrétnom prípade prípustné odvolanie,.sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce
preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie.
Dovolateľka vyslovila názor,.že v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd,.proti
rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva),.preto
je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie
otázky,.ktoré oprávnená nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to,.že podľa § 243c O.s.p.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa,.pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však
pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie
preruší,.ak rozhodol,.že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,.ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii,.orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,.že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,.môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie,.aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom,.proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva,.je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne,.t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT,.C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR),.str. 3415 uviedol,.že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle,.že súd,.proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,.
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor,.ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva,.s výnimkou prípadov,.keď skonštatuje,.že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,.že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti,.pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva,.osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,.ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha vyplýva,.že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu,.nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný
rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej
doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41
ods. 2 písm. d/,.§ 57 ods. 1 písm. g/,.§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku,.resp. § 219 ods. 1
O.s.p. a § 45 ods. 1,.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zo strany súdov
nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru,.že nie je daný žiadny dôvod,.
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu,.či dovolanie oprávnenej proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu,.proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,.pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,.ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,.b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,.ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,.ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa,.ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení,.že je dovolanie prípustné,.pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu,.b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,.c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu,.ktoré napadla oprávnená dovolaním,.nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa,.dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,.len
ak by v konaní,. v ktorom bolo vydané,. došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu),.ak a/ sa rozhodlo vo veci,.ktorá nepatrí do právomoci súdov,.
b/ ten,.kto v konaní vystupoval ako účastník,.nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,.
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,.d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,.e/ sa nepodal
návrh na začatie konania,.hoci podľa zákona bol potrebný,.f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,.g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený,.ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p.,.možno ním napadnúť aj rozhodnutia,.proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999,.R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho,.že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je,.že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Dovolateľka v dovolaní namieta,.že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne
veci,.ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,.pracovných,.rodinných,.obchodných a
hospodárskych vzťahov,.pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a
rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní,.len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,.ktorá
má ten dôsledok,.že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej,.ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná,.ak súd rozhodol vo veci,.o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho,.že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala,.že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu,.metódou,.ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé,.že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,.resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru,.že súdy
rozhodovali vo veci,.ktorá patrí do ich právomoci,.keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní,.v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr.
z ustanovenia § 29,.§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky
o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí,.že o tom,.či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu,.bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal,.či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok,.ktorý už nemožno napadnúť odvolaním,.je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,.nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak,.použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy,.ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,.keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,.o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté,.a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva,.že súdny exekútor,.ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,.zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,.so sídlom v Bratislave,.Karloveské rameno
8,.IČO : 35 922 761,.z 1. februára 2010,.sp.zn. SR 23119/09 požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec následne poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie (viď poverenie z 30. septembra 2010 č. 5606078812*).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,.a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora,.aby vykonal
exekúciu,.je individuálny právno-aplikačný akt,.ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi,.na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu,.ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere,.že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol,.že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,.
či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď
napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010,.2 Cdo 269/2012,.3 Cdo 210/2011,.4 Cdo 52/2012,.
5 Cdo 42/2012,.6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011,.II. ÚS 417/2011,.
IV. ÚS 456/2012),.ktorý konštatoval,.že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania,.a nielen pred vydaním poverenia,.plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,.a nielen v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky,.z ktorého
v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.,.sa prieči
podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej
správny,.nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)
štádiách exekučného konania,.ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom,.ak exekúciu
zastaví súd,.ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie,.neskôr ale zistil,.že tvrdený
exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru,.že oprávnená neopodstatnene
namieta,.že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,.lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie,.o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,.ale o námietku inú,.ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci),.na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka zastáva tiež názor,.že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní,.ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania,.ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom,.že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní,.obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania,. aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,. navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,.aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný,.teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,.prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),.resp. toho,.aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,.ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97,.II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým,.že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil,.hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru,.že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu,.je exekučný súd oprávnený,.a zároveň povinný riešiť otázku,.či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,.
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,.ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,.ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona,.a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j.
oprávnenie posúdiť,.či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj
s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť,.že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012,.sp.zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,.ktorým
je spotrebiteľ,.nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012,.sp.zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu,.že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru,.že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To,.že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu,.vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje,.aby na každý argument strany,.aj na taký,.ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný,.bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,.ktorý
je
pre rozhodnutie rozhodujúci,.vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,.séria A,.č. 303- A,.s.12,.§ 29,.Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994,.séria A,.č. 303-B,.Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997,.Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,.že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,.ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,.t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie,.čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov,.ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),.prípadne
iný účastník konania,.stručne,.jasne a výstižne vysvetlí,.ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie,.z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil,.prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to,.aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak,.použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku,.ale iba na tie,.ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia,.ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru,.že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy,.ktoré aplikoval na prejednávanú vec,.a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,.pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktiež vysvetlil,.prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné,.zjavne neodôvodnené,.resp. ústavne nekonformné,.pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,.že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,.a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,.v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to,.že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky,.že konanie je postihnuté inou vadou,.ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť,.že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),.avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,.že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,.mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia,.ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,.či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery,.prichádzalo do úvahy až vtedy,.keby dovolanie bolo
procesne prípustné,.ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,.že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.,.ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,.proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom,.riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,.nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej,.ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,.že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
ods. 1 O.s.p).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a,.v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová