Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/99/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr.

B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej M., bývajúcej v T., pre vymoženie 302,24 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 31. júla 2012,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor Mgr. M. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou

Okresnému súdu Dolný Kubín 15. novembra 2006 poţiadal o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie [ o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S. IČO: X., so sídlom v B.) z 24. mája

2006, sp. zn. S.. Okresný súd Dolný Kubín poverením z 21. novembra 2006,

číslo X., poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného

titulu.

2

V zmysle ust. o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky a o zmene v znení

neskorších predpisov (v znení a č. )

prešiel od 1. januára 2008 výkon súdnictva v predmetnej exekučnej veci z odovzdávajúceho

Okresného súdu Dolný Kubín na nadobúdajúci Okresný súd Námestovo.

Okresný súd Námestovo (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 5. apríla 2012,

č.k. -32, exekúciu zastavil a oprávnenej uloţil povinnosť nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie vo výške 92 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Rozhodol tak s poukazom na ust. ,

o rozhodcovskom konaní a ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku majúc

za to, ţe rozhodcovská doloţka, z ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc

rozhodnúť spor medzi oprávnenou a povinnou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Rozhodcovskú doloţku právne posúdil podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vopred naformulovanú oprávnenou v rámci

spotrebiteľského vzťahu, ktorá je v neprospech spotrebiteľa – povinnej, pričom zohľadnil

povahu právneho vzťahu daného zmluvou o úvere číslo X. z 9. decembra 2005, postavenie

zmluvných strán a okolnosti, ktoré sprevádzali uzavretie tejto zmluvy. Rozhodcovskému

rozsudku, ktorý mal byť nútene vykonaný vytkol ďalej to, ţe oprávnenej priznal nárok na

zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne,

ktorú výšku úroku súd posúdil ako dojednanú v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatnú

podľa . Exekučný súd ďalej rozhodcovskému súdu vytkol aj to,

ţe neskúmal skutočnosť, ţe zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov

(RPMN), ktorá je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náleţitostí

uzavretej zmluvy o úvere a nedostatok tejto povinnej obsahovej náleţitosti má za následok, ţe

poskytnutý úver sa povaţuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta

o spotrebiteľských úveroch. Výrok týkajúci sa náhrady trov exekúcie

exekučný súd právne odôvodnil poukazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keď podľa

jeho názoru oprávnená zavinila zastavenie exekúcie tým, ţe ţiadala o vykonanie exekúcie na

základe nespôsobilého exekučného titulu.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená včas odvolanie.

3

Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením z 31. júla 2012, sp. zn.

, napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil

a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vec prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe odvolanie oprávnenej

smeruje proti vecne správnemu uzneseniu, ktoré treba potvrdiť. Zhodne s exekučným súdom

dospel k záveru, ţe pokiaľ nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor prejednať rozhodcovský súd a nemohol tak ani vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení

tejto otázky nie je exekučný súd viazaný tým, ako otázku svojej právomoci vyriešil

rozhodcovský súd. Aj odvolací súd povaţoval úverovú zmluvu uzavretú medzi oprávnenou

a povinnou za zmluvu spotrebiteľskú. Súčasťou tejto zmluvy bola rozhodcovská doloţka,

ktorú odvolací súd zhodne s exekučným súdom označili za neprijateľnú zmluvnú podmienku,

keďţe nebola dojednaná individuálne, povinná nemohla ovplyvniť jej obsah, keďţe táto

doloţka bola dopredu daná (ako bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré

boli súčasťou zmluvy) a v dôsledkoch ju núti, aby spory vzniknuté vo vzťahu s oprávnenou

boli definitívne (vy)riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na ust. § 53

ods. 5 , podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené

v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Na námietku oprávnenej, ţe exekučný súd

preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok uţ pri rozhodovaní o udelení poverenia

súdnemu exekútorovi a následne poverenie udelil, odvolací súd uviedol, ţe udelenie

poverenia nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné

zastavenie exekúcie. Zdôraznil, ţe exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd sa stotoţnil aj so záverom exekučného súdu

o procesnom zavinení oprávnenej na zastavení exekúcie a z toho vyplývajúcej povinnosti

oprávnenej nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, pričom poukázal

na to, ţe oprávnená mohla pri náleţitej opatrnosti tento dôvod zastavenia exekúcie predvídať.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie

(doplnené podaním datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013).

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného

súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní.

Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci

sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím postupom odňal moţnosť

konať pred súdom ( ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný

urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej

uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe

nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo

v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.

Podľa dovolateľky sa odvolací súd odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice

Rady č. 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských

zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti

a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa SR.

Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje

hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby,

ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ

úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, ţe rozhodcovská doloţka nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej obsah

povinná nemohla ovplyvniť, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov

uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu)

nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá

základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom,

a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd ani súd odvolací sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

5

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

č. 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice

Rady č. 93/13/EHS, ustanovenie ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,

českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej

verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici

Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade

je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“

v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej svojím postupom

odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom

konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať právne argumenty

na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec

nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k svojim záverom.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

, ako to v dovolaní navrhovala dovolateľka a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom návrhu dovolateľky nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením , ţe takýto návrh

nie je dôvodný.

6

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady

konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Keďţe otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu nie je rozhodujúca, dovolací súd návrh

oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

7

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

9

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej,

pre vymoţenie 302,24 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., so sídlom v B., IČO: X.) z 24. mája

2006, sp. zn. S., vedenému na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. ,

nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,

splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska

( ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená

10

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

11

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a i súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

12

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel

ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred

nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.

Predmetné ustanovenie totiţ v čase rozhodnutia exekučného súdu (5. apríla 2012) účinné ešte

nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Navyše toto ustanovenie (v čase účinnosti

od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ Exekučného poriadku.

Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa

§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (, ).

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

14

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. februára 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová