Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3cc/390818.8121ee.pdf
PDF · 149.55 KB
No categories available
4ECdo/99/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 99/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr.
B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej M., bývajúcej v T., pre vymoženie 302,24 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2 Er 671/2008,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 31. júla 2012,
sp. zn. 1 CoE 87/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Mgr. M. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou
Okresnému súdu Dolný Kubín 15. novembra 2006 poţiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S. IČO: X., so sídlom v B.) z 24. mája
2006, sp. zn. S.. Okresný súd Dolný Kubín poverením z 21. novembra 2006,
číslo X., poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného
titulu.
V zmysle ust. § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z.z. a č. 757/2004 Z.z.)
prešiel od 1. januára 2008 výkon súdnictva v predmetnej exekučnej veci z odovzdávajúceho
Okresného súdu Dolný Kubín na nadobúdajúci Okresný súd Námestovo.
Okresný súd Námestovo (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 5. apríla 2012,
č.k. 2 Er 671/2008-32, exekúciu zastavil a oprávnenej uloţil povinnosť nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 92 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Rozhodol tak s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní a ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku majúc
za to, ţe rozhodcovská doloţka, z ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc
rozhodnúť spor medzi oprávnenou a povinnou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Rozhodcovskú doloţku právne posúdil podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vopred naformulovanú oprávnenou v rámci
spotrebiteľského vzťahu, ktorá je v neprospech spotrebiteľa – povinnej, pričom zohľadnil
povahu právneho vzťahu daného zmluvou o úvere číslo X. z 9. decembra 2005, postavenie
zmluvných strán a okolnosti, ktoré sprevádzali uzavretie tejto zmluvy. Rozhodcovskému
rozsudku, ktorý mal byť nútene vykonaný vytkol ďalej to, ţe oprávnenej priznal nárok na
zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne,
ktorú výšku úroku súd posúdil ako dojednanú v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatnú
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd ďalej rozhodcovskému súdu vytkol aj to,
ţe neskúmal skutočnosť, ţe zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN), ktorá je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náleţitostí
uzavretej zmluvy o úvere a nedostatok tejto povinnej obsahovej náleţitosti má za následok, ţe
poskytnutý úver sa povaţuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Výrok týkajúci sa náhrady trov exekúcie
exekučný súd právne odôvodnil poukazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keď podľa
jeho názoru oprávnená zavinila zastavenie exekúcie tým, ţe ţiadala o vykonanie exekúcie na
základe nespôsobilého exekučného titulu.
Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená včas odvolanie.
Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením z 31. júla 2012, sp. zn.
1 CoE 87/2012, napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vec prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie oprávnenej
smeruje proti vecne správnemu uzneseniu, ktoré treba potvrdiť. Zhodne s exekučným súdom
dospel k záveru, ţe pokiaľ nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a nemohol tak ani vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
tejto otázky nie je exekučný súd viazaný tým, ako otázku svojej právomoci vyriešil
rozhodcovský súd. Aj odvolací súd povaţoval úverovú zmluvu uzavretú medzi oprávnenou
a povinnou za zmluvu spotrebiteľskú. Súčasťou tejto zmluvy bola rozhodcovská doloţka,
ktorú odvolací súd zhodne s exekučným súdom označili za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
keďţe nebola dojednaná individuálne, povinná nemohla ovplyvniť jej obsah, keďţe táto
doloţka bola dopredu daná (ako bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré
boli súčasťou zmluvy) a v dôsledkoch ju núti, aby spory vzniknuté vo vzťahu s oprávnenou
boli definitívne (vy)riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na ust. § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Na námietku oprávnenej, ţe exekučný súd
preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok uţ pri rozhodovaní o udelení poverenia
súdnemu exekútorovi a následne poverenie udelil, odvolací súd uviedol, ţe udelenie
poverenia nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné
zastavenie exekúcie. Zdôraznil, ţe exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd sa stotoţnil aj so záverom exekučného súdu
o procesnom zavinení oprávnenej na zastavení exekúcie a z toho vyplývajúcej povinnosti
oprávnenej nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, pričom poukázal
na to, ţe oprávnená mohla pri náleţitej opatrnosti tento dôvod zastavenia exekúcie predvídať.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie
(doplnené podaním datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013).
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného
súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní.
Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný
urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej
uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe
nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo
v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje
rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.
Podľa dovolateľky sa odvolací súd odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice
Rady č. 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských
zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby,
ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ
úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, ţe rozhodcovská doloţka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej obsah
povinná nemohla ovplyvniť, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov
uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu)
nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá
základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom,
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd ani súd odvolací sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady
č. 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov
sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice
Rady č. 93/13/EHS, ustanovenie ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,
českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej
verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici
Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku
za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade
je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej svojím postupom
odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom
konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať právne argumenty
na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k svojim záverom.
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p., ako to v dovolaní navrhovala dovolateľka a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom návrhu dovolateľky nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., ţe takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady
konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Keďţe otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu nie je rozhodujúca, dovolací súd návrh
oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej,
pre vymoţenie 302,24 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., so sídlom v B., IČO: X.) z 24. mája
2006, sp. zn. S., vedenému na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2 Er 671/2008,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,
splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia
(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade
aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012, 4 Cdo 190/2012).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a i súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
Predmetné ustanovenie totiţ v čase rozhodnutia exekučného súdu (5. apríla 2012) účinné ešte
nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Navyše toto ustanovenie (v čase účinnosti
od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ Exekučného poriadku.
Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný
nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. februára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová