Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)5e9/391346.99cead.pdf
PDF · 117.31 KB
No categories available
3Cdo/75/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 75/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. S., bývajúceho v K.,
zastúpeného opatrovníčkou E. S., bývajúcou v K. a právne zastúpeného JUDr. E. B.,
advokátkou so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ K. B., bývajúcemu v Š., 2/ S., štátnemu
podniku v likvidácii, so sídlom v R., IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
ţalovaného 2/ S. so sídlom v B., pobočka B., 3/ S., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej
na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 12 C 62/1995, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 28. septembra 2011 sp. zn. 25 Co 171/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 28. septembra
2011 sp. zn. 25 Co 171/2010 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa ţalobou podanou na Okresnom súde Nové Zámky 8. mája 1995, ktorú
v priebehu konania niekoľkokrát upravil, domáhal voči ţalovaným zaplatenia náhrady škody
z ublíţenia na zdraví, ktoré mu spôsobil ţalovaný 1/ fyzickým napadnutím dňa 4. júna 1994
v objekte pracoviska ţalovaného 2/ v čase, keď plnil pre ţalovaného 2/ pracovné povinnosti,
a ktorá pozostáva z náhrady za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia, vecnej škody,
náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti od 4. júla 1994 do 4. apríla 1995
a náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, vrátane úrazovej renty
do budúcnosti. Uviedol, ţe vo veci bol pôvodne schválený súdny zmier uznesením Okresného
súdu Nové Zámky z 18. októbra 1995 č.k. 12 C 62/1995-25, ktorý bol neskôr v konaní sp. zn.
16 C 55/2000 právoplatne zrušený (právoplatnosť nastala 4. októbra 2004).
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 27. mája 2010 č.k. 12 C 62/1995-341 uloţil
ţalovaným 1/ a 3/ povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť ţalobcovi 29 945,13 € s úrokom
z omeškania špecifikovaným vo výroku rozsudku a od 1. júna 2010 mu uhrádzať stratu
na zárobku po skončení práceneschopnosti – úrazovú rentu v sume 221,25 € mesačne vţdy
do 15 dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca a túto sumu upravovať o sumu zvýšenia
dôchodkových dávok podľa príslušných právnych predpisov s tým, ţe plnením jedného
zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého ţalovaného. Vo zvyšku ţalobu
zamietol a o trovách konania si vyhradil právo rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci. V odôvodnení uviedol, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe úraz, ktorý
ţalobca utrpel 4. júna 1994, je úrazom pracovným, ţe úraz ţalobcovi spôsobil ţalovaný 1/,
ktorý ho fyzicky napadol a ublíţil mu na zdraví, za čo bol aj rozsudkom Okresného súdu
Nové Zámky z 9. januára 1995 č.k. 3 T 124/94-61 (právoplatným 25. januára 1995) uznaný
vinným. Na základe uvedeného uzavrel, ţe za škodu zodpovedá ţalovaný 1/ podľa § 420
Občianskeho zákonníka v rozsahu uvedenom v § 447 Občianskeho zákonníka v znení
platnom v čase poškodenia, ako i ţalovaný 2/ podľa § 190 Zákonníka práce v rozsahu
uvedenom v § 195 ods. 1 Zákonníka práce v znení platnom v čase poškodenia a ţalovaná 3/
podľa § 1, § 2 vyhlášky č. 280/1993 Z.z. a § 272 ods. 1, 9 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení. Nakoľko z uplatnených nárokov boli niektoré uspokojené čo i len
čiastočne, ţalobcovi priznal vzniknuté rozdiely, a to náhradu za bolesť a sťaţenie
spoločenského uplatnenia v sume 450,60 €, náhradu za stratu na zárobku počas
práceneschopnosti za obdobie od 4. júna 1994 do 3. apríla 1995 v sume 209,75 € a náhradu
za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od apríla 1995 do mája 2010, kedy bol
vyhlásený rozsudok, v sume 29 284,78 € a od 1. júna 2010 úrazovú rentu vo výške 221,25 €
mesačne. V ostanej časti ţalobu nad priznané sumy a nárok na náhradu vecnej škody
zamietol. Pokiaľ ide o ţalovaného 2/ uviedol, ţe uznesením Krajského súdu v Bratislave
z 13. decembra 2005 č.k. 1 K 97/2005-69 bol na ţalovaného 2/ vyhlásený konkurz a z toho
dôvodu bolo konanie voči nemu prerušené.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej 3/ rozsudkom
z 28. septembra 2011 sp. zn. 25 Co 171/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa ţalovanej 3/ zmenil tak, ţe ţalobu voči nej zamietol. Na rozdiel o súdu prvého stupňa bol
toho názoru, ţe ţalovaná 3/ nie v konaní pasívne legitimovaná. Uviedol, ţe za škodu
spôsobenú poškodením zdravia ţalobcu v dôsledku úrazu utrpeného 4. júna 1994 zodpovedá
podľa hmotného práva výlučne ţalovaný 1/ podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 420)
a zamestnávateľ ţalobcu – ţalovaný 2/ v dôsledku jeho zodpovednosti za škodu pri
pracovnom úraze podľa Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.). Iba v dôsledku právnej
úpravy zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze
v úrazovej poisťovni (§ 205d Zákonníka práce) vzniklo poistenému (zamestnávateľovi), aby
poisťovňa za neho uhradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných predpisov poškodeným
uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom,
ku ktorému došlo počas trvania poistenia. Úrazovou poisťovňou podľa vyhlášky č. 280/1993
Z.z. bola do 31. decembra 2001 Slovenská poisťovňa a.s. a od 1. januára 2002 prešiel výkon
poistenia zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 242/2001 Z.z. na Sociálnu poisťovňu.
Sociálna poisťovňa však z vyššie uvedených dôvodov priamo ţalobcovi za škodu
nezodpovedala. Zavedením tzv. zákonného poistenia sa zamestnávateľ nezbavil
zodpovednosti za náhradu škody za pracovný úraz, iba mu vzniklo právo, aby za neho
poisťovňa škodu uhradila. Priamy nárok poškodeného priamo voči poisťovni pripustil § 205d
Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.) výnimočne v prípade zániku zamestnávateľa bez
prechodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu na iného zamestnávateľa, o ktorý
prípad však v prejednávanej veci nejde (nedošlo k zániku ţalovaného 2/), preto na Sociálnu
poisťovňu zo zákona neprešli záväzky ţalovaného 2/. Súdne konanie o nárokoch ţalobcu voči
ţalovanému 2/ z jeho pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným
úrazom nie je doposiaľ skončené, konanie voči nemu v dôsledku vyhlásenia konkurzu bolo
prerušené a nie je skončené.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca a navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu buď zmenil a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
alebo zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym
posúdením veci v otázke nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej 3/ ako i existenciou inej
vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Poukázal na to, ţe v konaní bolo nesporné,
ţe za škodu zodpovedá ţalovaný 1/, ktorý ho napadol a spôsobil mu ublíţenie na zdraví ako
i ţe predmetný úraz je súčasne úrazom pracovným, za ktorý zodpovedá ţalovaný 2/. Ţalovaná
3/ je povinná zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom
nároky ţalobcu za zamestnávateľa vyporiadať a táto povinnosť jej vyplýva z § 272 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z., nakoľko od 1. januára 2004 prevzala od zamestnávateľa výplatu
plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze.
Zdôraznil, ţe ţalovaný 2/ je v platobnej neschopnosti, nakoľko bol na neho vyhlásený
konkurz.
K dovolaniu ţalobcu sa písomne vyjadrili ţalovaní 1/ a 3/; ţalovaný 1/ sa pridrţal
doterajších vyjadrení v konaní a ţalovaná 3/ navrhla dovolanie zamietnuť z dôvodu, ţe
rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe tento
rozsudok treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.) s výnimkou vecí uvedených v § 242 ods. 2 O.s.p.
Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p.
a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal
sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. Uvedené procesné vady neboli dovolateľom namietané a v dovolacom
konaní ani nevyšli najavo.
Inou vadou konania (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesná vada konania tejto povahy, napriek
tomu, ţe bola v dovolaní namietaná, v dovolacom konaní nevyšla najavo. Námietku ţalobcu,
ţe odvolací súd prejednal odvolanie ţalovanej 3/ nad rámec rozsahu námietok v ňom
uvedených, keďţe ţalovaná 3/ v ňom nenamietala nedostatok pasívnej legitimácie, dovolací
súd nepovaţuje za opodstatnenú. Z obsahu odvolania jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaná 3/
okrem spôsobu výpočtu a výšky jednotlivých náhrad škody namieta aj nedostatok pasívnej
legitimácie v danom konaní, a preto správne odvolací súd dôvodnosť tejto námietky
v odvolacom konaní posudzoval.
Ţalobca vychádzajúc z obsahu jeho dovolania namieta, ţe zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu v časti, ktorým bola ţaloba voči ţalovanej 3/ zamietnutá, spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny
(náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím
súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a zamietnutiu ţaloby
vo vzťahu k ţalovanej 3/, nemoţno povaţovať za správne.
V posudzovanej veci je nesporné, ţe ţalobca utrpel 4. júna 1994 úraz, ktorý je úrazom
pracovným a za škodu ním spôsobenú zodpovedá ţalovaný 1/ podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, keďţe bol priamym škodcom a jeho fyzickými útokmi došlo k poškodeniu zdravia
ţalobcu, v dôsledku ktorých bol od 4. júna 1994 práceneschopný a od 4. apríla 1995
invalidným, ako aj zamestnávateľ ţalobcu (ţalovaný 2/) podľa ustanovení Zákonníka práce
(zákona č. 65/1965 Zb.). Predmetom konania je nárok ţalobcu na náhradu za bolesť
a sťaţenie spoločenského uplatnenia, na náhradu za stratu na zárobku počas
práceneschopnosti a na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, vrátane
úrazovej renty do budúcna.
Pokiaľ ţalobca v dovolaní napáda správnosť právneho názoru odvolacieho súdu
v otázke vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej 3/ treba uviesť, ţe jedným zo základných
predpokladov úspešnosti ţaloby na plnenie je aj skutočnosť, ţe účastníci majú vecnú
legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, ţe vecnú legitimáciu v občianskom súdnom konaní
má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv a povinností, o ktoré
v konaní ide. Vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva.
Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré
v konaní ide. Treba zdôrazniť, ţe na povahu právneho vzťahu nemá ţiaden vplyv to, ak zákon
stanoví, ţe rozhodovanie o niektorom konkrétnom nároku zverí do právomoci iného orgánu
(súdu), ktorý inak nie je kompetentný rozhodovať o právach a povinnostiach vyplývajúcich
z tohto právneho vzťahu.
Podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2003 nárok na náhradu škody pri pracovnom
úraze bol nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu upraveného Zákonníkom práce
(zákonom č. 65/1965, resp. zákonom č. 311/2011 Z.z.). Obsahom právneho vzťahu
vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom
bolo právo zamestnanca na poskytnutie náhrad za spôsobenú škodu a povinnosť
zamestnávateľa túto náhradu poskytnúť.
V zmysle § 205d ods. 1 zákona č. 65/165 Zb. Zákonníka práce boli zamestnávatelia
zamestnávajúci aspoň jedného zamestnanca pre prípad svojej zodpovednosti za škodu pri
pracovnom úraze alebo chorobe z povolania zákonne poistení v úrazovej poisťovni, ktorou
bola Slovenská poisťovňa, a.s. Neskôr zákonom č. 274/1994 Zb. o sociálnom poistení prešiel
výkon poistenia zodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenej pracovným úrazom a chorobou
z povolania zo Slovenskej poisťovne, a.s., na Sociálnu poisťovňu od 1. apríla 2002 (§ 51e
ods. 1 zákona).
Dňom 1. januára 2004 bol zákon č. 274/1994 Zb. o sociálnom poistení (ďalej len
„zákon č. 274/1994 Zb.“) zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len
„zákon č. 461/2003 Z.z.“), ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné ustanovenia § 198
ods. 1 písm. a/ aţ c/ a § 199 aţ 213 Zákonníka práce. V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal
zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu vecnej škody.
Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze
a pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Úrazové
poistenie, ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, sluţobného úrazu a choroby z povolania, bolo upravené ako súčasť systému sociálneho
poistenia. V zmysle § 16 zákona č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ,
ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť
v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, v členskom pomere, ktorého
súčasťou je aj pracovný vzťah k druţstvu, v sluţobnom pomere okrem fyzickej osoby, ktorá
je sudca alebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu
zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej funkcie podľa osobitných predpisov. Podľa § 17
ods. 1 tohto zákona nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho
zamestnanec po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Zároveň bol týmto
zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných úrazov a chorôb
z povolania systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch zodpovednosti
zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku pracovného úrazu a choroby
z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok na úrazové dávky pri
splnení podmienok podľa tohto zákona). Plnenia vyplývajúce pôvodne z nárokov na náhradu
škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku
na náhradu vecnej škody, sa stali plneniami vyplývajúcimi z nárokov na dávky úrazového
poistenia (úrazové dávky).
V súdnej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola otázka, kto je subjektom
povinným z právneho vzťahu sociálneho poistenia, uţ riešená napr. v rozhodnutiach sp. zn.
6 Cdo 253/2010, sp. zn. 2 Cdo 166/2011, nepriamo aj v sp. zn. 1 Cdo 139/2009 a pod.,
v ktorých rozhodnutiach najvyšší súd uviedol, ţe na výkon sociálneho poistenia bola zriadená
Sociálna poisťovňa, ktorá toto poistenie vykonáva nielen tým, ţe o týchto dávkach rozhoduje,
ale je tieţ orgánom, ktorý tieto dávky aj poskytuje, z čoho vyplýva, ţe Sociálna poisťovňa
a nie zamestnávateľ poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky
poškodenej osobe túto uhrádza, a je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, t.j. vecne
legitimovaným subjektom na strane ţalovanej, ktorý má podľa zákona povinnosť úrazovú
dávku poskytnúť a nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie na úrazové poistenie.
Ak osobitný zákon zveruje rozhodnúť o úrazovej dávke súdu, je povinným subjektom
z takého vzťahu ten subjekt, ktorý podľa zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba,
ktorá je povinná platiť poistenie na úrazové poistenie). Podľa právneho názoru dovolacieho
súdu je názor zaujatý v uvedených rozhodnutiach opodstatnený aj v prejednávanej veci
a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru.
Pre úplnosť dovolací súd dáva do pozornosti súdu niţšieho stupňa, ţe medzičasom
došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2011 č.k.
1 K 97/2005-340 k zrušeniu konkurzu na majetok úpadcu S., štátneho podniku v likvidácii, so
sídlom v R. (ţalovanej 2/) po splnení rozvrhového uznesenia podľa § 44 ods. 1 písm. b/
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní a správkyňa JUDr. D. B. bola zbavená
funkcie správcu konkurznej podstaty. Preto bude potrebné v ďalšom konaní na túto
skutočnosť prihliadnuť, a to aj z hľadiska § 51f ods. 1 zákona č, 274/1994 Z.z., resp.
od 1. januára 2004 § 285 ods. 1 písm. g/ zákona č. 461/2003 Z.z.
Keďţe odvolací súd posúdil otázku vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej 3/
nesprávne, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. marca 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková