Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)157/384440.b30f5f.pdf
PDF · 166.17 KB
No categories available
6Cdo/253/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča
a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobkyne E.
H., bývajúcej v P., zastúpenej Mgr. Petrom Bošiakom, advokátom so sídlom v Novákoch, Ul.
Gašpara Košťála č. 181, proti ţalovaným 1/ Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, Ul.
29. augusta č. 8, pobočka Ţilina, so sídlom v Ţiline, Nám. Ľ. Štúra č. 5 a 2/ Slovenskému
plynárenskému priemyslu, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 44/a, o
mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na
Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 16 C 26/2006, o dovolaní ţalovanej 1/ proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline z 8. septembra 2010 sp. zn. 6 Co 410/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej 1/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 8. septembra 2010 sp. zn. 6 Co 410/2009 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Ţilina z 23. septembra 2009 č. k. 16 C 26/2006-236 vo výroku o povinnosti
ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia úrazovú dávku vo výške 10 675,16 EUR do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, z a m i e t a .
Vo zvyšku dovolanie ţalovanej 1/ o d m i e t a .
Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Ţilina 25. januára 2006 sa ţalobkyňa domáhala
voči ţalovaným zaplatenia náhrady škody za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného
jej chorobou z povolania. V ţalobe uviedla, ţe bola zamestnaná u ţalovaného 2/ ako
pracovníčka inkasného oddelenia. Dňa 9.3.2004 bola u nej Klinikou pracovného lekárstva
a toxikológie v Martine zistená choroba z povolania – ochorenie kostí, kĺbov, šliach, nervov
končatín z dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaţenia – syndróm karpálneho tunela.
Sťaţenie spoločenského uplatnenia jej bolo podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní
bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) ohodnotené
najprv na 250 bodov a potom zvýšené na 400 bodov, čo je maximálne bodové hodnotenie.
Výška odškodnenia tak bola určená sumou 24 000,-- Sk ( 400 bodov x 60,-- Sk).
Poukazujúc na to, ţe choroba z povolania má pre ňu za následok značné obmedzenia
v rodinnom ţivote, v športovom a kultúrnom vyţití a v pracovnom uplatnení, uplatnila si
podľa § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky nárok na zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia na sumu 360 000,-- Sk (zodpovedajúcu 15- násobku sumy pripadajúcej
na základný počet bodov určený lekárskym posudkom). Po odpočítaní uţ vyplatenej náhrady
v sume 24 000,-- Sk ţiadala, aby súd uloţil obom ţalovaným povinnosť zaplatiť jej spoločne
a nerozdielne sumu 336 000,-- Sk (11 153,16 EUR) do pätnástich dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého ţalovaného.
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 23. septembra 2009 č. k. 16 C 26/2006-236 uloţil
ţalovanej 1/ povinnosť zaplatiť ţalobkyni z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za
sťaţenie spoločenského uplatnenia úrazovú dávku vo výške 10 675,16 EUR do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol. Zároveň rozhodol
aj o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ a vyslovil, ţe o trovách konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení platnom v čase zistenia choroby z povolania ţalobkyne (ďalej len „zák.
č. 461/2003 Z. z. alebo „zákon o sociálnom poistení“), je nárok na náhradu za sťaţenie
spoločenského uplatnenia spôsobeného touto chorobou, úrazovou dávkou, o ktorej v zmysle
tohto zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa. Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná
vo veciach nárokov na mimoriadne zvýšenie tejto dávky, pretoţe rozhodovanie o týchto
nárokoch je podľa § 7 ods. 3 O. s. p. (chápajúc slovo „zákon“ pouţité v tomto ustanovení
vo význame „všeobecný právny predpis“) zverené vyhláškou č. 32/1965 Zb. súdu. Ďalej
uviedol, ţe pasívna legitimácia ţalovanej 1/ a teda jej povinnosť poskytnúť označenú dávku
nespočíva v inštitútoch súkromného práva, ale v samotnom postavení ţalovanej 1/ ako
platiteľa tejto dávky v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z.
Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 2/ odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej
legitimácie poukazujúc na to, ţe ako zamestnávateľ je úrazovo poistený a podľa zákona
o sociálnom poistení účinného od 1.1.2004 nemá povinnosť plniť ţalobkyni ţiadnu z dávok,
ktoré má vyplácať Sociálna poisťovňa.
Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej 1/ rozsudkom
z 8. septembra 2010 sp. zn. 6 Co 410/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním
napadnutých výrokoch o povinnosti ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni sumu 10 675,16 EUR
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ potvrdil.
Zároveň osobitným výrokom pripustil proti rozsudku dovolanie. Prvostupňový rozsudok
povaţoval za vecne správny stotoţňujúc sa aj s jeho odôvodnením. Pripustenie dovolania
odôvodnil otázkou zásadného právneho významu, ktorú obsahovo vymedzil tak, „ či ţalovaná
1/, ako subjekt verejného práva je pasívne legitimovaná v konaní o zaplatenie náhrady podľa
§ 99 zák. č. 461/2003 Z. z. a § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a či moţno z uvedených
ustanovení vyvodzovať právomoc súdu pre rozhodovanie v zmysle § 7 ods. 3 O. s. p.“.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná 1/. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Namietala, ţe právomoc súdu rozhodnúť
o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nebola daná § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretoţe tento právny predpis bol len podzákonnou normou
predstavujúcou súhrn pravidiel a postupov ako finančne vyčísliť výšku nárokov, ktorých
zákonný podklad je v prípade náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako úrazovej
dávky upravený od 1.1.2004 v § 99 zák. č. 461/2003 Z. z. Uviedla, ţe pokiaľ § 7 ods. 3
O. s. p. vyţaduje aby zákon stanovil, ktoré iné právne veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, nie je moţné odvodzovať právomoc súdov od normatívnych
aktov niţšej právnej sily.
Ďalej poukazovala na to, ţe je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá má výlučnú
právomoc konať a rozhodovať o úrazových dávkach. Nemôţe byť preto ako subjekt verejného
práva postavená do dlţníckeho postavenia. Zúţenie jej postavenia len na pozíciu platiteľa
dávky, resp. právny záver o priamom nároku ţalobkyne proti nej, je v rozpore s pôsobnosťou
zákona o sociálnom poistení, ktorý ju vymedzuje ako orgán rozhodujúci o úrazových
dávkach.
Ţalobkyňa a ţalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný
prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou
osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe dovolanie v časti
smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení prvostupňového rozsudku
vo vyhovujúcom výroku nie je dôvodné.
Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, ţe z obsahu spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú.
Následne preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho
dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke zásadného právneho
významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, t. j. v otázke právomoci súdu a v otázke
pasívnej legitimácie ţalovanej 1/ v konaní o zaplatenie mimoriadneho zvýšenia náhrady za
sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 99 zák. č. 461/2003 Z. z. a § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb.
Podľa § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 7 ods. 3 O. s. p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe zásadne do právomoci súdov
patrí rozhodovanie tých vecí, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov taxatívne
vymenovaných v odseku 1 § 7 Občianskeho súdneho poriadku. Spory vyplývajúce z týchto
vzťahov (nie iných) výnimočne neprejednávajú a o nich nerozhodujú súdy len vtedy, ak
osobitný zákon stanoví, ţe tieto veci sú oprávnené riešiť iné orgány neţ súdy. Okrem toho
súdy môţu priamo prejednávať a rozhodovať veci iné, neţ vyplývajúce z vyššie uvedených
súkromnoprávnych vzťahov (napr. veci sociálneho poistenia a pod.), avšak len za
predpokladu, ţe tak ustanovuje zákon. Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou,
ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v kaţdom štádiu konania (§ 103 O. s. p.).
Treba zdôrazniť, ţe súd túto základnú procesnú podmienku skúma a rozhoduje o nej podľa
stavu, aký tu je v čase začatia konania (prípadne jeho rozhodovania).
V posudzovanej veci predmetom ţaloby je nárok ţalobkyne na mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorý ţalobkyňa uplatnila na súde 25. januára
2006 z dôvodu choroby z povolania zistenej u nej 9. marca 2004.
Poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
upravuje od 1. januára 2004 zákon č . 461/2003 Z. z. vo forme dávok úrazového poistenia.
Keďţe choroba z povolania bola u ţalobkyne zistená po 1. januári 2004, ňou poţadovaný
nárok treba nepochybne povaţovať za nárok, ktorý vyplýva z úrazového poistenia ako
poistenia pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu,
sluţobného úrazu alebo choroby z povolania. Nejde teda o spor vyplývajúci
zo súkromnoprávnych vzťahov taxatívne vymenovaných v odseku 1 § 7 Občianskeho
súdneho poriadku, ale o vec sociálneho poistenia v zmysle § 2 zák. č. 461/2003 Z. z.
(správnosť tohto záveru, ţalovaná 1/ nenamieta). V takomto prípade veci prejednávajú
a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní len vtedy, ak tak zákonné ustanovenie
stanovuje (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Ako uţ bolo uvedené vyššie, právomoc ako jednu z procesných podmienok konania, je
súd povinný skúmať z úradnej moci v kaţdom štádiu konania, pričom ju skúma a rozhoduje
o nej podľa stavu, aký tu je v čase začatia konania. Súd zásadne nemôţe túto procesnú otázku
posudzovať podľa právneho predpisu, ktorý v čase začatia konania bol uţ zrušený.
V posudzovanej veci ţaloba bola podaná 25. januára 2006, pričom okresný súd o nej
rozhodol 23. septembra 2009. V čase začatia konania a teda aj v čase rozhodovania súdu
prvého stupňa (odvolacieho súdu) bola uţ vyhláška č. 32/1965 Zb. zrušená, lebo k jej zrušeniu
došlo zákonom č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia
(ďalej len „zák. č. 437/2004 Z. z.“) 1. augusta 2004. Otázku právomoci súdu nebolo preto
moţné posudzovať podľa citovanej vyhlášky, ako to nesprávne urobili súdy niţšieho stupňa,
ale ju bolo potrebné riešiť uţ podľa zák. č. 437/2004 Z. z., ktorý zhodne
so zrušenou vyhláškou upravuje moţnosť náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia
zvýšiť a ktorý zveruje v § 5 ods. 5 rozhodovanie o tomto nároku súdu. V čase začatia konania
(a teda aj v čase rozhodovania súdov) tu existovalo zákonné ustanovenie, ktoré výslovne
stanovuje, ţe predmet sporu uplatnený ţalobkyňou patrí do právomoci súdu. Súdy niţšieho
stupňa dospeli preto k správnemu záveru (hoci čiastočne z iných dôvodov), ţe rozhodovanie
o úrazovej dávke uplatnenej vo forme zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
patrí podľa § 7 ods. 3 O. s. p. do právomoci súdov. Na tomto závere nič nemení ani
skutočnosť, ţe zák. č. 437/2004 Z. z. v ustanovení § 11 ods. 1 stanovuje, ţe na bolesť a
sťaţenie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo
spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej
choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Ide
o prechodné ustanovenie, ktoré treba vykladať tak, ţe podľa doterajších predpisov (vyhlášky
č. 32/1965 Zb.) sa pouţijú ustanovenia, ktoré sa týkajú odškodnenia bolesti a sťaţenia
spoločenského uplatnenia a rozsahu odškodnenia. Ţalovaná 1/ v dovolaní preto
neopodstatnene namieta, ţe v danej veci právomoc súdu na jej prejednanie a rozhodovanie nie
je daná ani podľa § 7 ods. 3 O. s. p.
Pokiaľ ţalovaná 1/ v dovolaní napáda správnosť právneho názoru odvolacieho súdu aj
v otázke jej vecnej pasívnej legitimácie treba uviesť, ţe jedným zo základných predpokladov
úspešnosti ţaloby na plnenie je aj skutočnosť, ţe účastníci majú vecnú legitimáciu.
Vo všeobecnosti platí, ţe vecnú legitimáciu v občianskom súdnom konaní má predovšetkým
ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv a povinností, o ktoré v konaní ide. Vecnou
legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto
je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť,
ţe na povahu právneho vzťahu nemá ţiaden vplyv to, ak zákon stanoví, ţe rozhodovanie
o niektorom konkrétnom nároku zverí do právomoci iného orgánu (súdu), ktorý inak nie je
kompetentný rozhodovať o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu.
V posudzovanej veci predmetom sporu je nepochybne nárok ţalobkyne vyplývajúci
z právneho vzťahu sociálneho poistenia, právna úprava ktorého je obsahom zák. č. 461/2003
Z. z. Tento zákon okrem iného vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho
poistenia a právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia. Náhradu za sťaţenie
spoločenského uplatnenia povaţuje za úrazovú dávku, ktorá sa za podmienok ustanovených
týmto zákonom poskytuje z úrazového poistenia. Právneho vzťahu z úrazového poistenia sa
zúčastňuje poškodený, ktorým na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec
zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz
alebo sa u nich zistila choroba z povolania (§ 83 zákona). Poškodený je teda osobou, ktorá
túto dávku uplatňuje a má na ňu nárok podľa osobitného predpisu (§ 99 zákona). Tohto
právneho vzťahu sa zúčastňuje aj Sociálna poisťovňa, ktorá je verejnoprávna inštitúcia
zriadená na výkon sociálneho poistenia (§ 120 ods. 2 zákona). Sociálna poisťovňa vykonáva
sociálne poistenie nielen tým, ţe o dávkach rozhoduje, ale je tieţ orgánom, ktorý tieto
(priznané) dávky aj poskytuje. To znamená, ţe Sociálna poisťovňa, a nie zamestnávateľ
poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky, poškodenej osobe túto
uhrádza. Ak preto osobitný zákon zveruje rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia súdu, je povinným z takéhoto vzťahu ten subjekt, ktorý podľa
zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie
na úrazové poistenie).
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe v posudzovanej veci subjektom
povinným z právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, je výlučne Sociálna poisťovňa.
Len tento subjekt je v danej veci nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní išlo,
t. j. vecne legitimovaným subjektom na ţalovanej strane. Tomuto záveru svedčí aj
ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. v spojení s § 2 ods. 3 písm. c/ citovaného
zákona, podľa ktorého dohodu o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia, a to aj
nad výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, môţu uzatvoriť poskytovateľ náhrady
a poškodený, pričom za poskytovateľa náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia treba povaţovať osobu, ktorá je povinná poskytnúť náhradu, okrem
iných predpisov, aj podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (návrh takejto
dohody schvaľuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne).
Súdy niţších stupňov posúdili aj otázku vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej 1/
správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej 1/ v časti smerujúcej
proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa
vo vyhovujúcom výroku zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).
V časti, v ktorej dovolanie ţalovanej 1/ smerovalo aj proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby
proti ţalovanému 2/, dovolanie odmietol pre jeho subjektívnu neprípustnosť. Dovolanie bola
totiţ ţalovaná 1/ oprávnená podať len proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o uplatnenom nároku voči nej a nie aj o nároku uplatnenému voči ţalovanému 2/.
Výrok o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ sa netýkal jej subjektívnych práv a povinností
a pokiaľ proti tomuto výroku nepodala opravný prostriedok ţalobkyňa (ako účastníčka
konania, ktorej v tejto časti nebolo vyhovené), subjektívna neprípustnosť dovolania vyplývala
aj z nemoţnosti zhoršenia právneho postavenia ţalovaného 2/ v odvolacom a aj v dovolacom
konaní.
Úspešnej ţalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe si ich
náhradu neuplatnila.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
2 : 1.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. mája 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O. s. p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2012 sp. zn.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo
zamietnuté dovolanie ţalovanej 1/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 8. septembra 2010 sp. zn. 6 Co 410/2009 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Ţilina z 23. septembra 2009 č. k. 16 C 26/2006-236 vo výroku o povinnosti
ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia úrazovú dávku vo výške 10 675,16 EUR do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
Zastávam názor, ţe konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté vadou vyplývajúcou
z ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. nedostatkom právomoci súdov. Existencia tejto vady
zakladala prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Svoj právny názor
odôvodňujem takto:
Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma
z úradnej povinnosti v kaţdom štádiu konania a na kaţdom stupni (§ 103 O. s. p.). Jej
nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.).
Právomoc súdov v občianskom súdnom konaní, t. j. právomoc občianskoprávnych
súdov, určuje ustanovenie § 7 ods. 1 aţ 3 O. s. p. V ods. 1 tohto ustanovenia sa právomoc
občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú
a rozhodujú súdy. Sú to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné
a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t.j.
práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok ţalobkyne na náhradu škody
spôsobenej chorobou z povolania, uplatnenej vo forme náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia vo výške zodpovedajúcej 15-násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov
určený lekárskym posudkom. Choroba z povolania bola u ţalobkyne zistená dňa 9. marca
2004, pričom konanie bolo začaté podaním ţaloby 25. januára 2006.
Podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2003 nárok na náhradu škody z choroby
z povolania bol nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu upraveného právnym
odvetvím pracovného práva – zák. č. 311/2001 Z. z. (Zákonníkom práce). Obsahom právneho
vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú chorobou
z povolania bolo právo zamestnanca na poskytnutie plnení spočívajúcich okrem iného aj
v náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia a povinnosť zamestnávateľa túto náhradu
poskytnúť. Na prejednanie a rozhodnutie sporu o tomto nároku bola v zmysle § 7 ods. 1
O. s. p. daná právomoc súdu.
Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť zák. č. 461/2003 Z. z., ktorý zrušil, okrem
iných, aj dovtedy platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ aţ c/ a § 199 aţ 213 Zákonníka
práce. V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal zamestnancovi zachovaný len nárok
na náhradu vecnej škody.
Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze
a pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Úrazové
poistenie, ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, sluţobného úrazu a choroby z povolania, bolo upravené ako súčasť systému sociálneho
poistenia. V zmysle § 16 zákona o sociálnom poistení povinne úrazovo poistený je
zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu podľa osobitného predpisu a zamestnávateľa
prokurátora podľa osobitného predpisu. Podľa § 17 ods. 1 tohto zákona nárok na úrazové
dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po splnení podmienok
ustanovených týmto zákonom.
Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných
úrazov a chorôb z povolania (pri ktorom mal poškodený zamestnanec alebo iná oprávnená
osoba priamy nárok na náhradu škody proti zamestnávateľovi, pri ktorom v prípade spornosti
o tomto nároku rozhodovali súdy, a pri ktorom, ak nárok vznikol v čase zákonného poistenia
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, mal
zamestnávateľ právo, aby Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky alebo aby
mu zaplatila ním uhradenú škodu) systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch
zodpovednosti zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku pracovného
úrazu a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok
na úrazové dávky pri splnení podmienok podľa tohto zákona). Plnenia vyplývajúce pôvodne
z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,
s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti zákona o sociálnom
poistení, teda od 1.1.2004, sa stali plneniami vyplývajúcimi z nárokov na dávky úrazového
poistenia (úrazové dávky), o ktorých na základe ţiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom
poistení neustanovuje inak) rozhoduje Sociálna poisťovňa. Stali sa teda nárokmi
z verejnoprávneho vzťahu zaloţeného úrazovým poistením. Rozhodovanie o týchto nárokoch
preto nepatrí do právomoci súdu.
Zákon o sociálnom poistení je nielen hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah
sociálneho poistenia a v rámci neho aj úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho
vykonávaní, ale zároveň aj procesnoprávnym predpisom upravujúcim konanie vo veciach
úrazového poistenia. Ustanovenie § 172 ods. 2 tohto zákona určuje, ţe v konaní vo veciach
úrazového poistenia rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov
úrazového poistenia Sociálna poisťovňa.
Nárok na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou
z povolania, zistenou po nadobudnutí účinnosti zákona o sociálnom poistení, je nárokom
na úrazovú dávku, o ktorej rozhoduje na základe ţiadosti poškodeného Sociálna poisťovňa.
Tento charakter nestráca uvedená náhrada ani v prípade, ak sa poţaduje jej mimoriadne
zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (z takéhoto záveru v predmetnej veci
napokon vychádzali aj súdy v základnom konaní).
Právomoc súdu na rozhodovanie o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania by mohlo zaloţiť iba špeciálne
zákonné ustanovenie (v zmysle § 7 ods. 3 O. s. p.), ktoré však zákon č. 461/2003 Z. z.
neobsahuje. Za takéto ustanovenie nemoţno povaţovať § 99 tohto zákona, podľa ktorého
poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia
podľa osobitného predpisu. Odkaz v tomto ustanovení na osobitný predpis (vyhlášku
č. 32/1965 Zb.) bol len odkazom na určenie výšky týchto nárokov.
Zastávam názor, ţe § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., podľa ktorého v prípadoch
hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského
uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie sumy (§ 7 ods. 1 a 2 tejto
vyhlášky), nezakladá právomoc súdu rozhodovať o mimoriadnom zvýšení náhrady za
sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania ako o úrazovej dávke.
Toto ustanovenie nemoţno vykladať tak, ţe by jeden čiastkový nárok (na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia) bol vylúčený z právomoci Sociálnej
poisťovne ustanovenej (bez akejkoľvek výnimky) v § 172 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. a bola
tak prelomená zásada, ţe rozhodovanie o úrazových dávkach nespadá do právomoci súdu.
V zmysle § 7 ods. 3 O. s. p. právomoc súdov prejednávať iné veci moţno ustanoviť
len zákonom. Keďţe vyhláška č. 32/1965 Zb. nie je zákon (je podzákonným predpisom),
nemoţno z nej vyvodzovať právomoc súdu na rozhodovanie o nároku na úrazovú dávku
spočívajúcu v mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia.
Extenzívny výklad v tomto smere nepripúšťa nielen jasné znenie § 7 ods. 3 O. s. p. ale
v súvislosti s ním aj článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne
orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Súd ako štátny orgán si teda nemôţe privlastňovať právomoc, ktorú
neustanovuje zákon.
Okrem toho ustanovenie § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky ani nesleduje riešenie otázky
právomoci súdu a takýmto spôsobom ho neinterpretovala ani právna teória a súdna prax
v čase prijatia tohto právneho predpisu. Vyhláška č. 32/1965 Zb. bola prijatá na základe
zmocnenia vyplývajúceho z § 27 ods. 2 zákona č. 30/1965 Zb. o odškodňovaní pracovných
úrazov a chorôb z povolania len za účelom ustanovenia výšky, do ktorej moţno poskytnúť
náhradu za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Rovnako aj v zmysle § 203 zák.
č. 65/1965 Zb. (Zákonníka práce účinného do 31. marca 2002) boli príslušné orgány
splnomocnené vyhláškou určiť len výšku, do ktorej moţno poskytnúť náhradu za bolesť a za
sťaţenie spoločenského uplatnenia a upraviť určovanie výšky náhrady v jednotlivých
prípadoch. Pokiaľ ustanovenie § 7 ods. 3 tejto vyhlášky umoţňovalo zvýšiť odškodnenia za
bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia i nad maximálne sumy stanovené týmto
predpisom len na základe rozhodnutia súdu, sledoval sa tým zámer vylúčiť moţnosť
účastníkov zodpovednostného právneho vzťahu uzavrieť dohodu o zvýšení odškodnenia
nad stanovené maximálne sumy (so zreteľom na dobové pomery išlo o jeden z preventívnych
prostriedkov ochrany majetku „v socialistickom vlastníctve“). Rozhodovanie súdu mohlo
prichádzať do úvahy len pokiaľ bola inak daná jeho právomoc na rozhodovanie o právach
a povinnostiach vyplývajúcich z právneho vzťahu, obsahom ktorého bolo právo na náhradu za
bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia.
Ak rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich z verejnoprávneho vzťahu
úrazového poistenia bolo od 1. januára 2004 zverené Sociálnej poisťovni, potom táto
verejnoprávna inštitúcia je oprávnená rozhodovať nielen o priznaní a výplate úrazovej dávky,
ktorou je aj náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ale i o zvýšení tejto náhrady
v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Správnosť aplikácie uvedeného ustanovenia
Sociálnou poisťovňou môţe byť preskúmavaná súdom len v konaní podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, teda v správnom súdnictve. Vyhláška č. 32/1965 Zb. je
hmotnoprávnym predpisom, podľa ktorého Sociálna poisťovňa v konaní vo veciach
úrazového poistenia posudzuje nárok na úrazovú dávku spočívajúcu v náhrade za sťaţenie
spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania, ak táto choroba bola zistená za
jej účinnosti. Na pouţitie tohto predpisu odkazuje Sociálnu poisťovňu § 99 zákona
o sociálnom poistení.
Na právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať vo veciach úrazového poistenia
o úrazovej dávke spočívajúcej vo zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nič
nezmenila ani následná právna úprava, t. j. zákon č. 437/2004 Z. z., ktorým s účinnosťou
od 1. augusta 2004 bola zrušená vyhláška č. 32/1965 Zb.
Ustanovenie § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z., podľa ktorého v prípadoch hodných
osobitného zreteľa môţe súd náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac
o 50 %., nemoţno vykladať ako výnimku z inak nepochybnej právomoci Sociálnej poisťovne
rozhodovať o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako o úrazovej dávke v zmysle
§ 172 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.
Podmienkou moţnosti súdu rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia je totiţ v zmysle § 6 ods. 3 zák. č. 437/2004 Z. z. neuzavretie dohody v lehote
troch mesiacov od podania návrhu poškodeným na jej uzavretie. Skúmanie tejto podmienky
prichádza do úvahy v situáciách, v ktorých poskytovateľ náhrady môţe s poškodeným takúto
dohodu uzavrieť. Ide v podstate o zodpovedný subjekt zo súkromnoprávneho vzťahu
zodpovednosti za škodu spôsobenú poškodením zdravia a pri zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla z povinného zmluvného poistenia je to aj
poisťovateľ alebo Slovenská kancelária poisťovateľov.
Sociálna poisťovňa však takýmto subjektom, ktorý by mohol uzavrieť dohodu
o odškodnení vo forme náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, nie je. Aj keď je
poskytovateľom náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako úrazovej dávky, zákon
o sociálnom poistení moţnosť uzavretia dohody medzi ňou a poškodeným o tejto náhrade,
a teda aj o jej výške, neupravuje a vôbec ho nepredpokladá. Výslovne vyţaduje rozhodovanie
Sociálnej poisťovne o úrazových dávkach, teda vydanie rozhodnutia s predpísanými
náleţitosťami vrátane poučenia o moţnosti odvolania alebo opravného prostriedku. Ani
poškodený zamestnanec nepodáva návrh na uzatvorenie dohody o zvýšení náhrady za
sťaţenie spoločenského uplatnenia (zákon č. 461/2003 Z. z. ţiadnu takúto moţnosť
neupravuje).
Pokiaľ zák. č. 437/2003 Z. z. pouţíva termín „poskytovateľ náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia“, treba rozlišovať medzi takým poskytovateľom, ktorého povinnosť
poskytnúť túto náhradu vyplýva zo zodpovednostného vzťahu (t. j. ktorý je škodcom) alebo
zo zákona (napr. komerčná poisťovňa v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla), a medzi poskytovateľom, ktorý rozhoduje o takejto náhrade ako správny orgán
(napr. Sociálna poisťovňa).
Účelom ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v spojitosti s § 6 a aj s § 1
tohto predpisu nebolo určiť právomoc súdu na rozhodovanie o zvýšení náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia, ale viazať jeho právomoc na splnenie podmienky spočívajúcej
v pokuse o dohodu o tejto náhrade medzi poškodeným a jej poskytovateľom, samozrejme
tam, kde je to moţné. Po splnení tejto podmienky moţnosť súdu rozhodnúť o zvýšení náhrady
za sťaţenie spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len v prípadoch, v ktorých je inak
daná jeho právomoc rozhodovať o takomto nároku, t. j. ak ide o nárok z poškodenia zdravia
vyplývajúci zo súkromnoprávneho zodpovednostného vzťahu spadajúceho pod ustanovenie
Pokiaľ osobitné predpisy zverujú právomoc rozhodovať o nároku na náhradu za
sťaţenie spoločenského uplatnenia správnym orgánom (orgánom verejnej moci), potom podľa
môjho názoru nejestvuje rozumný dôvod, prečo by z tejto právomoci mala byť vyňatá
moţnosť rozhodovať aj o zvýšení tejto náhrady, keď prípadné negatívne rozhodnutie podlieha
súdnej kontrole v správnom súdnictve.
Keďţe § 99 zákona o sociálnom poistení odkazuje Sociálnu poisťovňu
pri rozhodovaní o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako o úrazovej dávke
na osobitný predpis, ktorým je od 1.8.2004 zák. č. 437/2004 Z. z., je táto sama oprávnená
rozhodnúť o zvýšení, či nezvýšení tejto náhrady, s moţnosťou preskúmania jej negatívneho
rozhodnutia súdmi v správnom súdnictve. V konaní vo veciach úrazového poistenia, ktorého
predmetom je rozhodovanie o úrazovej dávke spočívajúcej vo zvýšení náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia, spôsobeného chorobou z povolania, treba preto pod pojmom súd
v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. rozumieť aj Sociálnu poisťovňu. Skúmanie
podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 6 ods. 3 tohto zákona je v takomto prípade z povahy
veci (pre nemoţnosť dohody) bezpredmetné.
Aj keby však ustanovenie § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. malo byť interpretované
tak, ţe sa ním určuje právomoc súdu rozhodovať o zvýšení sťaţenia spoločenského uplatnenia
ako o úrazovej dávke, nesúhlasím s väčšinovým názorom, podľa ktorého moţno z neho
vyvodzovať právomoc súdov v predmetnej veci. Vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 zák. č.
437/2004 Z. z. by sa takto určená právomoc súdu mohla vzťahovať len na sťaţenie
spoločenského uplatnenia spôsobené chorobou z povolania zistenou od nadobudnutia jeho
účinnosti, t. j. od 1. augusta 2004. Pokiaľ totiţ v zmysle tohto ustanovenia sa na sťaţenie
spoločenského uplatnenia spôsobené chorobou z povolania zistenou pred nadobudnutím
účinnosti zák. č. 437/2004 Z. z. vzťahujú doterajšie predpisy, znamená to, ţe výška tejto
náhrady, jej zvýšenie, i subjekt oprávnený ju zvýšiť, sa posudzujú podľa právnych predpisov
platných v čase zistenia choroby z povolania.
Nedostatok právomoci súdov moţno odôvodniť aj argumentom o nedostatku pasívnej
legitimácie ţalovanej 1/, na ktorú otázku bolo tieţ pripustené dovolanie. Som toho názoru, ţe
ţalovaná 1/ nemá v konaní pasívnu legitimáciu, teda nie je bez ďalšieho nositeľkou
povinnosti poskytnúť zvýšenú náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Odôvodňovanie
jej pasívnej legitimácie len všeobecne tým, ţe je platiteľom úrazových dávok je
nepresvedčivé a nerešpektujúce skutočnosť, ţe nárok na náhradu za sťaţenie spoločenského
uplatnenia zakladá poškodenému zákon o sociálnom poistení ako nárok z verejnoprávneho
vzťahu úrazového poistenia, o ktorom zákonom upraveným postupom rozhoduje práve
ţalovaná 1/ ako verejnoprávny orgán, ktorého rozhodnutia podliehajú kontrole súdov
v správnom súdnictve. Zákon o sociálnom poistení ani ţiaden iný právny predpis neukladá
ţalovanej 1/ povinnosť poskytnúť bez ďalšieho náhradu za sťaţenie spoločenského
uplatnenia, resp. jej zvýšenie, ale povinnosť rozhodnúť o ţiadosti o priznanie a o výplatu tejto
úrazovej dávky.
Práve nemoţnosť uloţiť Sociálnej poisťovni povinnosť zaplatiť úrazovú dávku
a nemoţnosť uloţiť túto povinnosť ani zamestnávateľovi, teda neexistencia subjektu, ktorého
by bolo moţné úspešne ţalovať v občianskom súdnom konaní, je jedným z argumentov
pre odôvodnenie záveru o nedostatku právomoci súdov na rozhodovanie o uplatnenom
nároku.
Som presvedčený, ţe vyššie uvedený výklad je ústavne konformný, pretoţe rešpektuje
poţiadavku na bezrozpornosti právneho poriadku ako celku, ktorého súčasťou je ako zák.
č. 461/2003 Z. z., tak aj zák. č. 437/2004 Z. z. Zohľadňuje totiţ účel týchto právnych
predpisov a ich súladnú aplikáciu.
Vzhľadom na nedostatok právomoci súdov mal dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu i súdu prvého stupňa v dovolaním napadnutom výroku vo vzťahu k ţalovanej 1/ zrušiť,
konanie zastaviť, rozhodnúť o trovách konania a po právoplatnosti uznesenia vec postúpiť
Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, t. j. orgánu do právomoci
ktorého patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku.
V Bratislave dňa 30. mája 2012
JUDr. Rudolf Č i r č , v.r
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová