Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/253/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča

a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobkyne E.

H., bývajúcej v P., zastúpenej Mgr. Petrom Bošiakom, advokátom so sídlom v Novákoch, Ul.

Gašpara Košťála č. 181, proti ţalovaným 1/ Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, Ul.

29. augusta č. 8, pobočka Ţilina, so sídlom v Ţiline, Nám. Ľ. Štúra č. 5 a 2/ Slovenskému

plynárenskému priemyslu, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 44/a, o

mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na

Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej 1/ proti rozsudku

Krajského súdu v Ţiline z 8. septembra 2010 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie ţalovanej 1/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu

v Ţiline z 8. septembra 2010 sp. zn. v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok

Okresného súdu Ţilina z 23. septembra 2009 č. k. -236 vo výroku o povinnosti

ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia úrazovú dávku vo výške 10 675,16 EUR do troch dní

od právoplatnosti rozsudku, z a m i e t a .

Vo zvyšku dovolanie ţalovanej 1/ o d m i e t a .

Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Ţilina 25. januára 2006 sa ţalobkyňa domáhala

voči ţalovaným zaplatenia náhrady škody za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného

jej chorobou z povolania. V ţalobe uviedla, ţe bola zamestnaná u ţalovaného 2/ ako

pracovníčka inkasného oddelenia. Dňa 9.3.2004 bola u nej Klinikou pracovného lekárstva

a toxikológie v Martine zistená choroba z povolania – ochorenie kostí, kĺbov, šliach, nervov

končatín z dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaţenia – syndróm karpálneho tunela.

Sťaţenie spoločenského uplatnenia jej bolo podľa vyhlášky č. o odškodňovaní

bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia (ďalej len „“) ohodnotené

najprv na 250 bodov a potom zvýšené na 400 bodov, čo je maximálne bodové hodnotenie.

Výška odškodnenia tak bola určená sumou 24 000,-- Sk ( 400 bodov x 60,-- Sk).

Poukazujúc na to, ţe choroba z povolania má pre ňu za následok značné obmedzenia

v rodinnom ţivote, v športovom a kultúrnom vyţití a v pracovnom uplatnení, uplatnila si

podľa § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky nárok na zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského

uplatnenia na sumu 360 000,-- Sk (zodpovedajúcu 15- násobku sumy pripadajúcej

na základný počet bodov určený lekárskym posudkom). Po odpočítaní uţ vyplatenej náhrady

v sume 24 000,-- Sk ţiadala, aby súd uloţil obom ţalovaným povinnosť zaplatiť jej spoločne

a nerozdielne sumu 336 000,-- Sk (11 153,16 EUR) do pätnástich dní od právoplatnosti

rozsudku s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť

druhého ţalovaného.

Okresný súd Ţilina rozsudkom z 23. septembra 2009 č. k. -236 uloţil

ţalovanej 1/ povinnosť zaplatiť ţalobkyni z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za

sťaţenie spoločenského uplatnenia úrazovú dávku vo výške 10 675,16 EUR do troch dní

od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol. Zároveň rozhodol

aj o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ a vyslovil, ţe o trovách konania bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe podľa o sociálnom

poistení v znení platnom v čase zistenia choroby z povolania ţalobkyne (ďalej len „zák.

č. alebo „zákon o sociálnom poistení“), je nárok na náhradu za sťaţenie

spoločenského uplatnenia spôsobeného touto chorobou, úrazovou dávkou, o ktorej v zmysle

tohto zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa. Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná

vo veciach nárokov na mimoriadne zvýšenie tejto dávky, pretoţe rozhodovanie o týchto

nárokoch je podľa (chápajúc slovo „zákon“ pouţité v tomto ustanovení

vo význame „všeobecný právny predpis“) zverené vyhláškou č. súdu. Ďalej

uviedol, ţe pasívna legitimácia ţalovanej 1/ a teda jej povinnosť poskytnúť označenú dávku

nespočíva v inštitútoch súkromného práva, ale v samotnom postavení ţalovanej 1/ ako

platiteľa tejto dávky v zmysle

Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 2/ odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej

legitimácie poukazujúc na to, ţe ako zamestnávateľ je úrazovo poistený a podľa zákona

o sociálnom poistení účinného od 1.1.2004 nemá povinnosť plniť ţalobkyni ţiadnu z dávok,

ktoré má vyplácať Sociálna poisťovňa.

Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej 1/ rozsudkom

z 8. septembra 2010 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním

napadnutých výrokoch o povinnosti ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni sumu 10 675,16 EUR

do troch dní od právoplatnosti rozsudku a o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ potvrdil.

Zároveň osobitným výrokom pripustil proti rozsudku dovolanie. Prvostupňový rozsudok

povaţoval za vecne správny stotoţňujúc sa aj s jeho odôvodnením. Pripustenie dovolania

odôvodnil otázkou zásadného právneho významu, ktorú obsahovo vymedzil tak, „ či ţalovaná

1/, ako subjekt verejného práva je pasívne legitimovaná v konaní o zaplatenie náhrady podľa

a vyhlášky č. , a či moţno z uvedených

ustanovení vyvodzovať právomoc súdu pre rozhodovanie v zmysle “.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná 1/. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Namietala, ţe právomoc súdu rozhodnúť

o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nebola daná § 7 ods. 3

vyhlášky č. , pretoţe tento právny predpis bol len podzákonnou normou

predstavujúcou súhrn pravidiel a postupov ako finančne vyčísliť výšku nárokov, ktorých

zákonný podklad je v prípade náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako úrazovej

dávky upravený od 1.1.2004 v Uviedla, ţe pokiaľ

vyţaduje aby zákon stanovil, ktoré iné právne veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, nie je moţné odvodzovať právomoc súdov od normatívnych

aktov niţšej právnej sily.

Ďalej poukazovala na to, ţe je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá má výlučnú

právomoc konať a rozhodovať o úrazových dávkach. Nemôţe byť preto ako subjekt verejného

práva postavená do dlţníckeho postavenia. Zúţenie jej postavenia len na pozíciu platiteľa

dávky, resp. právny záver o priamom nároku ţalobkyne proti nej, je v rozpore s pôsobnosťou

zákona o sociálnom poistení, ktorý ju vymedzuje ako orgán rozhodujúci o úrazových

dávkach.

Ţalobkyňa a ţalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný

prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou

osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe dovolanie v časti

smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení prvostupňového rozsudku

vo vyhovujúcom výroku nie je dôvodné.

Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, ţe z obsahu spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú.

Následne preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho

dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke zásadného právneho

významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, t. j. v otázke právomoci súdu a v otázke

pasívnej legitimácie ţalovanej 1/ v konaní o zaplatenie mimoriadneho zvýšenia náhrady za

sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa a vyhlášky

č.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe zásadne do právomoci súdov

patrí rozhodovanie tých vecí, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov taxatívne

vymenovaných v odseku 1 . Spory vyplývajúce z týchto

vzťahov (nie iných) výnimočne neprejednávajú a o nich nerozhodujú súdy len vtedy, ak

osobitný zákon stanoví, ţe tieto veci sú oprávnené riešiť iné orgány neţ súdy. Okrem toho

súdy môţu priamo prejednávať a rozhodovať veci iné, neţ vyplývajúce z vyššie uvedených

súkromnoprávnych vzťahov (napr. veci sociálneho poistenia a pod.), avšak len za

predpokladu, ţe tak ustanovuje zákon. Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou,

ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v kaţdom štádiu konania ( ).

Treba zdôrazniť, ţe súd túto základnú procesnú podmienku skúma a rozhoduje o nej podľa

stavu, aký tu je v čase začatia konania (prípadne jeho rozhodovania).

V posudzovanej veci predmetom ţaloby je nárok ţalobkyne na mimoriadne zvýšenie

náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorý ţalobkyňa uplatnila na súde 25. januára

2006 z dôvodu choroby z povolania zistenej u nej 9. marca 2004.

Poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia

upravuje od 1. januára 2004 zákon č . vo forme dávok úrazového poistenia.

Keďţe choroba z povolania bola u ţalobkyne zistená po 1. januári 2004, ňou poţadovaný

nárok treba nepochybne povaţovať za nárok, ktorý vyplýva z úrazového poistenia ako

poistenia pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu,

sluţobného úrazu alebo choroby z povolania. Nejde teda o spor vyplývajúci

zo súkromnoprávnych vzťahov taxatívne vymenovaných v odseku 1 § 7 Občianskeho

súdneho poriadku, ale o vec sociálneho poistenia v zmysle

(správnosť tohto záveru, ţalovaná 1/ nenamieta). V takomto prípade veci prejednávajú

a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní len vtedy, ak tak zákonné ustanovenie

stanovuje ( ).

Ako uţ bolo uvedené vyššie, právomoc ako jednu z procesných podmienok konania, je

súd povinný skúmať z úradnej moci v kaţdom štádiu konania, pričom ju skúma a rozhoduje

o nej podľa stavu, aký tu je v čase začatia konania. Súd zásadne nemôţe túto procesnú otázku

posudzovať podľa právneho predpisu, ktorý v čase začatia konania bol uţ zrušený.

V posudzovanej veci ţaloba bola podaná 25. januára 2006, pričom okresný súd o nej

rozhodol 23. septembra 2009. V čase začatia konania a teda aj v čase rozhodovania súdu

prvého stupňa (odvolacieho súdu) bola uţ zrušená, lebo k jej zrušeniu

došlo o náhrade za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia

(ďalej len „“) 1. augusta 2004. Otázku právomoci súdu nebolo preto

moţné posudzovať podľa citovanej vyhlášky, ako to nesprávne urobili súdy niţšieho stupňa,

ale ju bolo potrebné riešiť uţ podľa , ktorý zhodne

so zrušenou vyhláškou upravuje moţnosť náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia

zvýšiť a ktorý zveruje v § 5 ods. 5 rozhodovanie o tomto nároku súdu. V čase začatia konania

(a teda aj v čase rozhodovania súdov) tu existovalo zákonné ustanovenie, ktoré výslovne

stanovuje, ţe predmet sporu uplatnený ţalobkyňou patrí do právomoci súdu. Súdy niţšieho

stupňa dospeli preto k správnemu záveru (hoci čiastočne z iných dôvodov), ţe rozhodovanie

o úrazovej dávke uplatnenej vo forme zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia

patrí podľa do právomoci súdov. Na tomto závere nič nemení ani

skutočnosť, ţe v ustanovení stanovuje, ţe na bolesť a

sťaţenie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo

spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej

choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Ide

o prechodné ustanovenie, ktoré treba vykladať tak, ţe podľa doterajších predpisov (vyhlášky

č. ) sa pouţijú ustanovenia, ktoré sa týkajú odškodnenia bolesti a sťaţenia

spoločenského uplatnenia a rozsahu odškodnenia. Ţalovaná 1/ v dovolaní preto

neopodstatnene namieta, ţe v danej veci právomoc súdu na jej prejednanie a rozhodovanie nie

je daná ani podľa

Pokiaľ ţalovaná 1/ v dovolaní napáda správnosť právneho názoru odvolacieho súdu aj

v otázke jej vecnej pasívnej legitimácie treba uviesť, ţe jedným zo základných predpokladov

úspešnosti ţaloby na plnenie je aj skutočnosť, ţe účastníci majú vecnú legitimáciu.

Vo všeobecnosti platí, ţe vecnú legitimáciu v občianskom súdnom konaní má predovšetkým

ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv a povinností, o ktoré v konaní ide. Vecnou

legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto

je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť,

ţe na povahu právneho vzťahu nemá ţiaden vplyv to, ak zákon stanoví, ţe rozhodovanie

o niektorom konkrétnom nároku zverí do právomoci iného orgánu (súdu), ktorý inak nie je

kompetentný rozhodovať o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu.

V posudzovanej veci predmetom sporu je nepochybne nárok ţalobkyne vyplývajúci

z právneho vzťahu sociálneho poistenia, právna úprava ktorého je obsahom

Z. z. Tento zákon okrem iného vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho

poistenia a právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia. Náhradu za sťaţenie

spoločenského uplatnenia povaţuje za úrazovú dávku, ktorá sa za podmienok ustanovených

týmto zákonom poskytuje z úrazového poistenia. Právneho vzťahu z úrazového poistenia sa

zúčastňuje poškodený, ktorým na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec

zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz

alebo sa u nich zistila choroba z povolania (§ 83 zákona). Poškodený je teda osobou, ktorá

túto dávku uplatňuje a má na ňu nárok podľa osobitného predpisu (§ 99 zákona). Tohto

právneho vzťahu sa zúčastňuje aj Sociálna poisťovňa, ktorá je verejnoprávna inštitúcia

zriadená na výkon sociálneho poistenia (§ 120 ods. 2 zákona). Sociálna poisťovňa vykonáva

sociálne poistenie nielen tým, ţe o dávkach rozhoduje, ale je tieţ orgánom, ktorý tieto

(priznané) dávky aj poskytuje. To znamená, ţe Sociálna poisťovňa, a nie zamestnávateľ

poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky, poškodenej osobe túto

uhrádza. Ak preto osobitný zákon zveruje rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia súdu, je povinným z takéhoto vzťahu ten subjekt, ktorý podľa

zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie

na úrazové poistenie).

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe v posudzovanej veci subjektom

povinným z právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, je výlučne Sociálna poisťovňa.

Len tento subjekt je v danej veci nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní išlo,

t. j. vecne legitimovaným subjektom na ţalovanej strane. Tomuto záveru svedčí aj

ustanovenie v spojení s citovaného

zákona, podľa ktorého dohodu o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia, a to aj

nad výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, môţu uzatvoriť poskytovateľ náhrady

a poškodený, pričom za poskytovateľa náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia treba povaţovať osobu, ktorá je povinná poskytnúť náhradu, okrem

iných predpisov, aj podľa o sociálnom poistení (návrh takejto

dohody schvaľuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne).

Súdy niţších stupňov posúdili aj otázku vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej 1/

správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej 1/ v časti smerujúcej

proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa

vo vyhovujúcom výroku zamietol ( ).

V časti, v ktorej dovolanie ţalovanej 1/ smerovalo aj proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby

proti ţalovanému 2/, dovolanie odmietol pre jeho subjektívnu neprípustnosť. Dovolanie bola

totiţ ţalovaná 1/ oprávnená podať len proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o uplatnenom nároku voči nej a nie aj o nároku uplatnenému voči ţalovanému 2/.

Výrok o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ sa netýkal jej subjektívnych práv a povinností

a pokiaľ proti tomuto výroku nepodala opravný prostriedok ţalobkyňa (ako účastníčka

konania, ktorej v tejto časti nebolo vyhovené), subjektívna neprípustnosť dovolania vyplývala

aj z nemoţnosti zhoršenia právneho postavenia ţalovaného 2/ v odvolacom a aj v dovolacom

konaní.

Úspešnej ţalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe si ich

náhradu neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

2 : 1.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. mája 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča

Podľa Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „“) pripájam toto

odlišné stanovisko k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2012 sp. zn.

.

Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo

zamietnuté dovolanie ţalovanej 1/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu

v Ţiline z 8. septembra 2010 sp. zn. v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok

Okresného súdu Ţilina z 23. septembra 2009 č. k. -236 vo výroku o povinnosti

ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia úrazovú dávku vo výške 10 675,16 EUR do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.

Zastávam názor, ţe konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté vadou vyplývajúcou

z ustanovenia , t. j. nedostatkom právomoci súdov. Existencia tejto vady

zakladala prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Svoj právny názor

odôvodňujem takto:

Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma

z úradnej povinnosti v kaţdom štádiu konania a na kaţdom stupni ( ). Jej

nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania ( ).

Právomoc súdov v občianskom súdnom konaní, t. j. právomoc občianskoprávnych

súdov, určuje ustanovenie aţ 3 V ods. 1 tohto ustanovenia sa právomoc

občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú

a rozhodujú súdy. Sú to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné

a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t.j.

práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva.

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok ţalobkyne na náhradu škody

spôsobenej chorobou z povolania, uplatnenej vo forme náhrady za sťaţenie spoločenského

uplatnenia vo výške zodpovedajúcej 15-násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov

určený lekárskym posudkom. Choroba z povolania bola u ţalobkyne zistená dňa 9. marca

2004, pričom konanie bolo začaté podaním ţaloby 25. januára 2006.

Podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2003 nárok na náhradu škody z choroby

z povolania bol nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu upraveného právnym

odvetvím pracovného práva – (). Obsahom právneho

vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú chorobou

z povolania bolo právo zamestnanca na poskytnutie plnení spočívajúcich okrem iného aj

v náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia a povinnosť zamestnávateľa túto náhradu

poskytnúť. Na prejednanie a rozhodnutie sporu o tomto nároku bola v zmysle § 7 ods. 1

daná právomoc súdu.

Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť , ktorý zrušil, okrem

iných, aj dovtedy platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ aţ c/ a § 199 aţ 213 Zákonníka

práce. V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal zamestnancovi zachovaný len nárok

na náhradu vecnej škody.

Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze

a pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Úrazové

poistenie, ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného

úrazu, sluţobného úrazu a choroby z povolania, bolo upravené ako súčasť systému sociálneho

poistenia. V zmysle § 16 zákona o sociálnom poistení povinne úrazovo poistený je

zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu podľa osobitného predpisu a zamestnávateľa

prokurátora podľa osobitného predpisu. Podľa § 17 ods. 1 tohto zákona nárok na úrazové

dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po splnení podmienok

ustanovených týmto zákonom.

Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných

úrazov a chorôb z povolania (pri ktorom mal poškodený zamestnanec alebo iná oprávnená

osoba priamy nárok na náhradu škody proti zamestnávateľovi, pri ktorom v prípade spornosti

o tomto nároku rozhodovali súdy, a pri ktorom, ak nárok vznikol v čase zákonného poistenia

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, mal

zamestnávateľ právo, aby Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky alebo aby

mu zaplatila ním uhradenú škodu) systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch

zodpovednosti zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku pracovného

úrazu a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok

na úrazové dávky pri splnení podmienok podľa tohto zákona). Plnenia vyplývajúce pôvodne

z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,

s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti zákona o sociálnom

poistení, teda od 1.1.2004, sa stali plneniami vyplývajúcimi z nárokov na dávky úrazového

poistenia (úrazové dávky), o ktorých na základe ţiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom

poistení neustanovuje inak) rozhoduje Sociálna poisťovňa. Stali sa teda nárokmi

z verejnoprávneho vzťahu zaloţeného úrazovým poistením. Rozhodovanie o týchto nárokoch

preto nepatrí do právomoci súdu.

Zákon o sociálnom poistení je nielen hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah

sociálneho poistenia a v rámci neho aj úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho

vykonávaní, ale zároveň aj procesnoprávnym predpisom upravujúcim konanie vo veciach

úrazového poistenia. Ustanovenie § 172 ods. 2 tohto zákona určuje, ţe v konaní vo veciach

úrazového poistenia rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov

úrazového poistenia Sociálna poisťovňa.

Nárok na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou

z povolania, zistenou po nadobudnutí účinnosti zákona o sociálnom poistení, je nárokom

na úrazovú dávku, o ktorej rozhoduje na základe ţiadosti poškodeného Sociálna poisťovňa.

Tento charakter nestráca uvedená náhrada ani v prípade, ak sa poţaduje jej mimoriadne

zvýšenie podľa vyhlášky č. (z takéhoto záveru v predmetnej veci

napokon vychádzali aj súdy v základnom konaní).

Právomoc súdu na rozhodovanie o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania by mohlo zaloţiť iba špeciálne

zákonné ustanovenie (v zmysle ), ktoré však

neobsahuje. Za takéto ustanovenie nemoţno povaţovať § 99 tohto zákona, podľa ktorého

poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia

podľa osobitného predpisu. Odkaz v tomto ustanovení na osobitný predpis (vyhlášku

č. ) bol len odkazom na určenie výšky týchto nárokov.

Zastávam názor, ţe vyhlášky č. , podľa ktorého v prípadoch

hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského

uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie sumy (§ 7 ods. 1 a 2 tejto

vyhlášky), nezakladá právomoc súdu rozhodovať o mimoriadnom zvýšení náhrady za

sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania ako o úrazovej dávke.

Toto ustanovenie nemoţno vykladať tak, ţe by jeden čiastkový nárok (na mimoriadne

zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia) bol vylúčený z právomoci Sociálnej

poisťovne ustanovenej (bez akejkoľvek výnimky) v a bola

tak prelomená zásada, ţe rozhodovanie o úrazových dávkach nespadá do právomoci súdu.

V zmysle právomoc súdov prejednávať iné veci moţno ustanoviť

len nie je zákon (je podzákonným predpisom),

nemoţno z nej vyvodzovať právomoc súdu na rozhodovanie o nároku na úrazovú dávku

spočívajúcu v mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia.

Extenzívny výklad v tomto smere nepripúšťa nielen jasné znenie ale

v súvislosti s ním aj , podľa ktorého štátne

orgány môţu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Súd ako štátny orgán si teda nemôţe privlastňovať právomoc, ktorú

neustanovuje zákon.

Okrem toho ustanovenie § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky ani nesleduje riešenie otázky

právomoci súdu a takýmto spôsobom ho neinterpretovala ani právna teória a súdna prax

v čase prijatia tohto právneho predpisu. bola prijatá na základe

zmocnenia vyplývajúceho z o odškodňovaní pracovných

úrazov a chorôb z povolania len za účelom ustanovenia výšky, do ktorej moţno poskytnúť

náhradu za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Rovnako aj v zmysle § 203 zák.

č. ( účinného do 31. marca 2002) boli príslušné orgány

splnomocnené vyhláškou určiť len výšku, do ktorej moţno poskytnúť náhradu za bolesť a za

sťaţenie spoločenského uplatnenia a upraviť určovanie výšky náhrady v jednotlivých

prípadoch. Pokiaľ ustanovenie § 7 ods. 3 tejto vyhlášky umoţňovalo zvýšiť odškodnenia za

bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia i nad maximálne sumy stanovené týmto

predpisom len na základe rozhodnutia súdu, sledoval sa tým zámer vylúčiť moţnosť

účastníkov zodpovednostného právneho vzťahu uzavrieť dohodu o zvýšení odškodnenia

nad stanovené maximálne sumy (so zreteľom na dobové pomery išlo o jeden z preventívnych

prostriedkov ochrany majetku „v socialistickom vlastníctve“). Rozhodovanie súdu mohlo

prichádzať do úvahy len pokiaľ bola inak daná jeho právomoc na rozhodovanie o právach

a povinnostiach vyplývajúcich z právneho vzťahu, obsahom ktorého bolo právo na náhradu za

bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia.

Ak rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich z verejnoprávneho vzťahu

úrazového poistenia bolo od 1. januára 2004 zverené Sociálnej poisťovni, potom táto

verejnoprávna inštitúcia je oprávnená rozhodovať nielen o priznaní a výplate úrazovej dávky,

ktorou je aj náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ale i o zvýšení tejto náhrady

v zmysle vyhlášky č. Správnosť aplikácie uvedeného ustanovenia

Sociálnou poisťovňou môţe byť preskúmavaná súdom len v konaní podľa piatej časti

, teda v správnom súdnictve. je

hmotnoprávnym predpisom, podľa ktorého Sociálna poisťovňa v konaní vo veciach

úrazového poistenia posudzuje nárok na úrazovú dávku spočívajúcu v náhrade za sťaţenie

spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania, ak táto choroba bola zistená za

jej účinnosti. Na pouţitie tohto predpisu odkazuje Sociálnu poisťovňu § 99 zákona

o sociálnom poistení.

Na právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať vo veciach úrazového poistenia

o úrazovej dávke spočívajúcej vo zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nič

nezmenila ani následná právna úprava, t. j. , ktorým s účinnosťou

od 1. augusta 2004 bola zrušená

Ustanovenie , podľa ktorého v prípadoch hodných

osobitného zreteľa môţe súd náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac

o 50 %., nemoţno vykladať ako výnimku z inak nepochybnej právomoci Sociálnej poisťovne

rozhodovať o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako o úrazovej dávke v zmysle

§ 172 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Podmienkou moţnosti súdu rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského

uplatnenia je totiţ v zmysle neuzavretie dohody v lehote

troch mesiacov od podania návrhu poškodeným na jej uzavretie. Skúmanie tejto podmienky

prichádza do úvahy v situáciách, v ktorých poskytovateľ náhrady môţe s poškodeným takúto

dohodu uzavrieť. Ide v podstate o zodpovedný subjekt zo súkromnoprávneho vzťahu

zodpovednosti za škodu spôsobenú poškodením zdravia a pri zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla z povinného zmluvného poistenia je to aj

poisťovateľ alebo Slovenská kancelária poisťovateľov.

Sociálna poisťovňa však takýmto subjektom, ktorý by mohol uzavrieť dohodu

o odškodnení vo forme náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, nie je. Aj keď je

poskytovateľom náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako úrazovej dávky, zákon

o sociálnom poistení moţnosť uzavretia dohody medzi ňou a poškodeným o tejto náhrade,

a teda aj o jej výške, neupravuje a vôbec ho nepredpokladá. Výslovne vyţaduje rozhodovanie

Sociálnej poisťovne o úrazových dávkach, teda vydanie rozhodnutia s predpísanými

náleţitosťami vrátane poučenia o moţnosti odvolania alebo opravného prostriedku. Ani

poškodený zamestnanec nepodáva návrh na uzatvorenie dohody o zvýšení náhrady za

sťaţenie spoločenského uplatnenia ( ţiadnu takúto moţnosť

neupravuje).

Pokiaľ pouţíva termín „poskytovateľ náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia“, treba rozlišovať medzi takým poskytovateľom, ktorého povinnosť

poskytnúť túto náhradu vyplýva zo zodpovednostného vzťahu (t. j. ktorý je škodcom) alebo

zo zákona (napr. komerčná poisťovňa v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla), a medzi poskytovateľom, ktorý rozhoduje o takejto náhrade ako správny orgán

(napr. Sociálna poisťovňa).

Účelom ustanovenia v spojitosti s a aj s

tohto predpisu nebolo určiť právomoc súdu na rozhodovanie o zvýšení náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia, ale viazať jeho právomoc na splnenie podmienky spočívajúcej

v pokuse o dohodu o tejto náhrade medzi poškodeným a jej poskytovateľom, samozrejme

tam, kde je to moţné. Po splnení tejto podmienky moţnosť súdu rozhodnúť o zvýšení náhrady

za sťaţenie spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len v prípadoch, v ktorých je inak

daná jeho právomoc rozhodovať o takomto nároku, t. j. ak ide o nárok z poškodenia zdravia

vyplývajúci zo súkromnoprávneho zodpovednostného vzťahu spadajúceho pod ustanovenie

Pokiaľ osobitné predpisy zverujú právomoc rozhodovať o nároku na náhradu za

sťaţenie spoločenského uplatnenia správnym orgánom (orgánom verejnej moci), potom podľa

môjho názoru nejestvuje rozumný dôvod, prečo by z tejto právomoci mala byť vyňatá

moţnosť rozhodovať aj o zvýšení tejto náhrady, keď prípadné negatívne rozhodnutie podlieha

súdnej kontrole v správnom súdnictve.

Keďţe § 99 zákona o sociálnom poistení odkazuje Sociálnu poisťovňu

pri rozhodovaní o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako o úrazovej dávke

na osobitný predpis, ktorým je od 1.8.2004 , je táto sama oprávnená

rozhodnúť o zvýšení, či nezvýšení tejto náhrady, s moţnosťou preskúmania jej negatívneho

rozhodnutia súdmi v správnom súdnictve. V konaní vo veciach úrazového poistenia, ktorého

predmetom je rozhodovanie o úrazovej dávke spočívajúcej vo zvýšení náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia, spôsobeného chorobou z povolania, treba preto pod pojmom súd

v zmysle rozumieť aj Sociálnu poisťovňu. Skúmanie

podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 6 ods. 3 tohto zákona je v takomto prípade z povahy

veci (pre nemoţnosť dohody) bezpredmetné.

Aj keby však ustanovenie malo byť interpretované

tak, ţe sa ním určuje právomoc súdu rozhodovať o zvýšení sťaţenia spoločenského uplatnenia

ako o úrazovej dávke, nesúhlasím s väčšinovým názorom, podľa ktorého moţno z neho

vyvodzovať právomoc súdov v predmetnej veci. Vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 zák. č.

by sa takto určená právomoc súdu mohla vzťahovať len na sťaţenie

spoločenského uplatnenia spôsobené chorobou z povolania zistenou od nadobudnutia jeho

účinnosti, t. j. od 1. augusta 2004. Pokiaľ totiţ v zmysle tohto ustanovenia sa na sťaţenie

spoločenského uplatnenia spôsobené chorobou z povolania zistenou pred nadobudnutím

účinnosti vzťahujú doterajšie predpisy, znamená to, ţe výška tejto

náhrady, jej zvýšenie, i subjekt oprávnený ju zvýšiť, sa posudzujú podľa právnych predpisov

platných v čase zistenia choroby z povolania.

Nedostatok právomoci súdov moţno odôvodniť aj argumentom o nedostatku pasívnej

legitimácie ţalovanej 1/, na ktorú otázku bolo tieţ pripustené dovolanie. Som toho názoru, ţe

ţalovaná 1/ nemá v konaní pasívnu legitimáciu, teda nie je bez ďalšieho nositeľkou

povinnosti poskytnúť zvýšenú náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Odôvodňovanie

jej pasívnej legitimácie len všeobecne tým, ţe je platiteľom úrazových dávok je

nepresvedčivé a nerešpektujúce skutočnosť, ţe nárok na náhradu za sťaţenie spoločenského

uplatnenia zakladá poškodenému zákon o sociálnom poistení ako nárok z verejnoprávneho

vzťahu úrazového poistenia, o ktorom zákonom upraveným postupom rozhoduje práve

ţalovaná 1/ ako verejnoprávny orgán, ktorého rozhodnutia podliehajú kontrole súdov

v správnom súdnictve. Zákon o sociálnom poistení ani ţiaden iný právny predpis neukladá

ţalovanej 1/ povinnosť poskytnúť bez ďalšieho náhradu za sťaţenie spoločenského

uplatnenia, resp. jej zvýšenie, ale povinnosť rozhodnúť o ţiadosti o priznanie a o výplatu tejto

úrazovej dávky.

Práve nemoţnosť uloţiť Sociálnej poisťovni povinnosť zaplatiť úrazovú dávku

a nemoţnosť uloţiť túto povinnosť ani zamestnávateľovi, teda neexistencia subjektu, ktorého

by bolo moţné úspešne ţalovať v občianskom súdnom konaní, je jedným z argumentov

pre odôvodnenie záveru o nedostatku právomoci súdov na rozhodovanie o uplatnenom

nároku.

Som presvedčený, ţe vyššie uvedený výklad je ústavne konformný, pretoţe rešpektuje

poţiadavku na bezrozpornosti právneho poriadku ako celku, ktorého súčasťou je ako zák.

č. , tak aj Zohľadňuje totiţ účel týchto právnych

predpisov a ich súladnú aplikáciu.

Vzhľadom na nedostatok právomoci súdov mal dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu i súdu prvého stupňa v dovolaním napadnutom výroku vo vzťahu k ţalovanej 1/ zrušiť,

konanie zastaviť, rozhodnúť o trovách konania a po právoplatnosti uznesenia vec postúpiť

Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, t. j. orgánu do právomoci

ktorého patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku.

V Bratislave dňa 30. mája 2012

JUDr. Rudolf Č i r č , v.r

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová