Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/61/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet

ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému O. R.,

bývajúcemu v T., o vymoženie 681,13 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Revúca pod sp. zn. , o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania

z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. septembra 2012, sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. septembra 2012, sp. zn. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Revúca 1. decembra 2008

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/), a to na základe exekučného

titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8 (pôvodne

2

Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761) z 5. augusta 2008, sp. zn. SR 07504/08. Okresný súd

Revúca poverením z 12. februára 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Revúca uznesením z 3. mája 2012, č. k. -10 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať

za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu

úpravu obsiahnutú v ustanoveniach a nasl. o spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len ) a výkladové pravidlá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Bol toho názoru, že exekučný súd

je oprávnený a zároveň aj povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania (nielen

v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie) aj bez návrhu skúmať prípustnosť

exekúcie. Rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa

a spotrebiteľa, považoval za neplatnú, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná

a vytvorila v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov

spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovskú doložku nepovažoval za individuálne dojednanú

z dôvodu, že bola súčasťou formulárovej zmluvy, splývala s ostatnými štandardnými

zmluvnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo

podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal

možnosť náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky.

K nevyváženosti rozhodcovskej doložky uviedol, že spotrebiteľovi sa ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom

vo všetkých prípadoch, ak oprávnená podá voči nemu žalobu u vopred ňou vybraného

rozhodcovského súdu a že núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.

Považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá

nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok.

Oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok nie je preto vykonateľný exekučný titul,

z ktorého dôvodu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/

a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 26. septembra

2012, sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil

3

a návrh na prerušenie konania (ktorý oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania)

zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučný súd správne považoval právny

vzťah medzi oprávnenou a povinným založený zmluvou o úvere, za spotrebiteľský právny

vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia

a nasledujúce

o spotrebiteľských úveroch. Za správny, zákonu zodpovedajúci považoval aj záver

exekučného súdu, podľa ktorého súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného

konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu,

a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti

exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd postupoval správne,

ak riešil aj bez návrhu otázku, či rozhodcovská doložka (ne)napĺňa povahu neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Aj odvolací súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za správny považoval záver exekučného súdu, že

rozhodcovská doložka nebola individuálna dojednaná, lebo bola súčasťou štandardnej

formulárovej zmluvy. Povinná ju mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok

a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Stotožnil

sa aj so záverom exekučného súdu, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok

štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa a preto je neplatná. Oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok ako celok

bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, z ktorého

dôvodu exekučný súd správne exekúciu zastavil. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania

podľa uviedol, že prerušenie podľa uvedeného ustanovenia

je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, ako náhle nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu

osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc

vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií,

orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy

a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým

skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového

práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie

je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. K prvej otázke, ktorá mala byť podľa

odvolateľky predložená Súdnemu dvoru EÚ uviedol, že nemá základ v prejednávanom spore,

a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Druhú otázku formulovanú oprávnenou

považoval pre rozhodnutie prejednávaného sporu za právne irelevantnú, keď prejednávaný

spor po stránke právnej nedeterminuje. Vo vzťahu k tretej otázke, ktorá mala byť podľa

oprávnenej Súdnemu dvoru EÚ predložená, poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora

EÚ, z ktorej je zrejmé, že pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť

podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje

k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky

relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Vychádzajúc z doktríny

acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) dospel k záveru, že súd bol spôsobilý

uskutočniť sám výklad a aplikáciu úniového práva na základe už existujúcej konštantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ. Návrhu oprávnenej na prerušenie konania preto nevyhovel.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla, že v konaní

súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ ( ), lebo nesprávne

interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), 2. konali

vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo ( ), lebo rozhodovali

o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď

už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, 3. konali

vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237

písm. e/ ), 4. odňali oprávnenej možnosť konať pred súdom ( ),

a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, konali bez

nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím jej znemožnili

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že súdy nevytýčili ústne pojednávanie, hoci tak boli

povinné urobiť ( § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy

sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) a že napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii Exekučného poriadku, ,

ods. 1 a 2 , a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej

únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce

sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie

v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,

že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243

Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel

k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ v spojení s ustanovením

6

Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke, ako to správne uvádza aj krajský

súd, má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie

o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí

bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t.j. musí spor

determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne

nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru

o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle

nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho

súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani

v zmysle písm. g/ (viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiž o prípad

individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky

sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. konkrétneho rozhodnutia

vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu

komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené

podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie

je prípustné.

1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( ).

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže

v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

9

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je preto

dôvodná.

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

, lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu

už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. , a tiež

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v

10

3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

4. Dovolateľka ďalej namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

( ).

O odňatie možnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

(postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná

právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

11

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej

veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku.

Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie

exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Dovolací súd najmä v otázke nevyváženosti rozhodcovskej doložky považuje

za potrebné doplniť, že z jej obsahu je očividné, že zatiaľ, čo oprávnená má zjavne rad výhod

v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, je ťažké nájsť nejaké

výhody pre povinného. V rámci právneho vzťahu vzniknutého zo spotrebiteľského úveru,

je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi,

ktorý úver získal. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť

na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil, (rozhodcovské konania a výber

12

rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel rozhodcovského súdu, ktoré v čase

uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci

pred súdom, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ

(povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto

nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom

v zmysle a 85 ods. 1 miestne príslušný). Keďže oprávnenou zvolený

rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave (rovnako ako oprávnená), povinný by musel, na

rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú vzdialenosť z miesta jeho bydliska do Bratislavy

(vyše 300 km), čím sa značne sťažuje povinnému prístup k spravodlivosti. Povinný nebol

oprávnenou riadne a konkrétne vopred informovaný o dôsledkoch takejto rozhodcovskej

doložky. Výsledkom uplatňovania predmetnej rozhodcovskej doložky zo strany oprávnenej

je, že jej nároky ňou zvolený rozhodcovský orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa

uplatniteľných právnych predpisov, najmä predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom

neexistujú žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečovali skutočné dodržiavanie práva, najmä

pravidiel na ochranu spotrebiteľa zo strany rozhodcovského orgánu.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach.

Oprávnená odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tiež tým, že súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej

znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

prípadne ďalších oprávneným predložených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

13

vrátane do neho založených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma

otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.

V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku

a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku) zamerané na posúdenie,

či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať

na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok

ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín jej

bol bezpochyby známy.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiž

rozhodol 3. mája 2012 a novela ukladajúca povinnosť nariadiť

pojednávanie nadobudla účinnosť až 8. augusta 2012.

5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady

konania v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

14

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať ( ) a dospel

k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil ( v spojení s c ) bez

toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, že

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková