Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c2b/435176.118da7.pdf
PDF · 127.47 KB
No categories available
4Oboer/39/2013
Najvyšší súd 4 Oboer 39/2013
Slovenskej republiky 4 OboE 50/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., s. r. o., so sídlom
P., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom G., IČO: X., proti
povinnému: V. P., bytom .Ž., o vymoženie 512,38 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 2 Er 2530/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 CoE 279/2011-44 zo 14. decembra 2012,
takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
IV. Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len Exekučný poriadok) na základe
rozhodcovského rozsudku z 19. júna 2008, sp. zn. SR 05334/08 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S., a. s. (ďalej len rozhodcovský rozsudok). Okresný
súd Partizánske uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Následne Okresný súd Partizánske uznesením č. k. 2 Er 2530/2008-24
z 19. augusta 2011 exekúciu zastavil. Zastavenie exekúcie odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenie § 45 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
Uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade úverovej zmluvy, ktorá má
povahu spotrebiteľskej zmluvy. rozhodcovská doložka ako súčasť formulárovej zmluvy
nebola individuálne dohodnutá, bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak nemal možnosť
ovplyvniť jej obsah. Podľa názoru exekučného súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného v čase podpisu zmluvy neplatná. Zmluvná podmienka,
ktorá je súčasťou zmluvy nebola individuálne dohodnutá, v podstate prenecháva právo výberu
riešenia sporov na dodávateľovi, a tým spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Aj keď rozhodcovská doložka umožňuje riešiť spory vzniknuté zo zmluvy
buď pred štátnym alebo rozhodcovským súdom, v podstate ponecháva výber na žalobcovi,
ktorým býva vo väčšine prípadov dodávateľ. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej
doložky dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi účastníkmi zmluvného
vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne
dohodnutá, fakticky tak ponecháva možnosť výberu riešenia sporov dodávateľovi, považuje
súd takéto dojednanie za nekalú podmienku, ktorá je v rozpore s právnou úpravou
spotrebiteľa, a spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasledujúce Občianskeho
zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného exekučný súd dospel k záveru,
že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením
č. k. 16 CoE 279/2011-44 zo 14. decembra 2012 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa
a návrh na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd sa stotožnil a osvojil závery
prvostupňového súdu, na ktoré zároveň aj poukázal. Uviedol, že v prejednávanej veci súd
stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako
absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ
v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto
nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je
možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) s poukazom na ustanovenie § 251
ods. 1 O. s. p. nevyhovel.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 18. januára 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne v časti výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s § 36 ods. 5 EP a súčasne, že napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedeného oprávnená navrhla,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil Krajskému
súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne podala oprávnená (ďalej aj dovolateľka)
tiež dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“
(§ 237 písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení
súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej
odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky,
konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec
bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad
práva Európskej únie, v konaní sa dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože nesprávne zistili skutkový stav
a nevykonali náležité dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby bolo dovolacie
konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie boli
predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinný, ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR) skúmal najskôr,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci,
bola už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR konanie o jej odvolaniach v týchto
veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2013
sp. zn. 4 OboE 13/2013 a sp. zn. 4 OboE 32/2013, zo 6. augusta 2013 sp. zn. 3 CoE 43/2013,
z 13. augusta 2013 sp. zn. 3 OboE 39/2013, z 31. októbra 2013 sp. zn. 4 OboE 7/2013,
sp. zn. 4 OboE 26/2013, z 31. decembra 2013 sp. zn. 4 OboE 33/2013), pretože odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie
o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný
(§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom k tomu, že funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR na prejednanie
odvolania oprávnenej nie je daná, Najvyšší súd SR konanie o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O. s. p.).
II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne podala včas oprávnená, zastúpená v dovolacom
konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal ďalej, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad je
možné uviesť rozhodnutia z 21. marca 2013 sp. zn. 1 Cdo 301/2012, z 31. mája 2013
sp. zn. 4 Cdo 304/2012, sp. zn. 7 Cdo 174/2012, z 24. júna 2013 sp. zn. 4Cdo 319/2012,
z 31. júla 2013 sp. zn. 4 Cdo 399/2012 a sp. zn. 4 Cdo 369/2012, na ktoré Najvyšší súd SR
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje
aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie.
Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny
dôvod pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých
rozhodnutiach spomína aj smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov
nižších stupňov išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
S poukazom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Dovolateľkou napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie
oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd SR
vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
Najvyšší súd SR rozhodnutia z 31. mája 2013 sp. zn. 4 Cdo 304/2012, z 24. júna 2013
sp. zn. 4 Cdo 319/2012, z 31. júla 2013 sp. zn. 5 Cdo 449/2012, sp. zn. 6 Cdo 359/2012,
sp. zn. 7 Cdo 244/2012, z 22. augusta 2013 sp. zn. 5 Cdo 449/2012, z 21. januára 2014
sp. zn. 7 ECdo 250/2013 a sp. zn. 7 ECdo 255/2013 s konštatovaním, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval:
1. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov
v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,
preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
3. Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. V danom
prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
4. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo
je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávnenej a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
6. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu,
ktorý nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenej sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
7. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade v zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní.
Tieto právne závery (viď body 1. až 7.) zastáva Najvyšší súd SR aj v preskúmavanej
veci a stotožňuje sa s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul. Stotožnil sa
s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,
ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, Najvyšší súd SR konštatuje,
že tak, ako správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným
od 9. augusta 2012 (do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Vzhľadom na uvedené dovolací
súd konštatuje, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia,
nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona
o rozhodcovskom konaní, na ktorý dôvod zastavenia exekúcie sa povinnosť nariadiť
pojednávanie nevzťahovala. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania. Dovolací súd ďalej dodáva, že súdy oprávnenej tiež neodňali možnosť konať
pred súdom tým, že jej neumožnili viesť kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom
na predložené listinné dôkazy postačuje ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.,
pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 239 O. s. p., Najvyšší súd SR
odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
IV. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom
konaní nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Najvyšší súd SR nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo povinný nepodal
návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová