Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
526/435131.12adb0.pdf
PDF · 128.84 KB
No categories available
4Oboer/121/2012
Najvyšší súd 4 Oboer 121/2013
Slovenskej republiky 4 OboE 73/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom: P., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,
konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., proti povinnej:
O. K., nar. X., bytom: R., o vymoženie pohľadávky 204,47 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3Er/416/2008, na dovolanie oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 6CoE/190/2012-44 zo dňa 26. februára 2013,
právoplatné dňa 5. apríla 2013, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e ,
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
II. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
III. Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor Mgr. Ing. I. Š., PhD., so sídlom Exekútorského úradu v N., žiadosťou
zo dňa 04. 05. 2005, Okresnému súdu Senica ako súdu prvého stupňa, doručenou dňa
09. 05. 2005 (č. 1. 1), na základe návrhu oprávneného (č. 1. 2) požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP"). Exekučným titulom
na vykonanie exekúcie je notárska zápisnica sp. zn. N 852/2005, NZ 7462/2005, napísaná dňa
19. 02. 2005 notárom JUDr. O. Ď. (č. 1. 5 - 6). Okresný súd dňa 27. 05. 2005 v zmysle § 45
ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5205 015511 * na vykonanie exekúcie proti povinnej (č. 1.
11). Následne Okresný súd Skalica uznesením č. k. 3Er/416/2008-23 zo dňa 31. 07. 2012,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a s poukazom na § 57 ods. 2 EP ju zastavil. Súčasne zamietol
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že notárska zápisnica bola
vydaná na osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s exekúciou
podľa § 41 ods. 2 EP. V notárskej zápisnici bolo uvedené, že oprávnená osoba uzavrela
s povinnou osobou dňa 07. 09. 2004 zmluvu o úvere č. 3440138 a zároveň povinná osoba
splnomocnila Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Mgr. T. K.
vyhlásil, že v mene povinnej osoby uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške
22 363,-- Sk. Povinná osoba vyhlásila, že uvedený dlh spolu s príslušenstvom zaplatí k rukám
oprávnenej osoby a súhlasí s exekúciou spôsobom uvedeným v § 63 EP a súhlasí s tým, aby
notárska zápisnica bola považovaná za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ EP. Súd
po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že je založený inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky, a to splnomocnenie, ktoré sa nachádza v rámci podmienok štandardnej
zmluvy. Prvostupňový súd považoval splnomocnenie, ktorým povinná splnomocnila advokáta
Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice a uznanie jej záväzku, za neprijateľnú podmienku
v neprospech spotrebiteľa, preto exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP zastavil.
Na odvolanie oprávneného, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, prejednajúc vec
“
podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.), bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., svojím uznesením č. k. 6CoE/190/2012-44 zo dňa
26. 02. 2013, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, vec správne právne
posúdil a svoje rozhodnutie náležité odôvodnil. Na zdôraznenie jeho správnosti poukázal
na charakter zmluvy medzi oprávneným a povinnou a priamo v nej obsiahnutým
plnomocenstvom, z ktorého je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou
v prospech oprávneného. Aj odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považoval notársku
zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinnej pri spisovaní
notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou. Poukázaním na § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ") mal odvolací súd za zjavné prepojenie medzi Mgr.
T. K., ktorý mal na základe plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinnú) pri spísaní notárskej
zápisnice a oprávneného (veriteľa v danom zmluvnom vzťahu). Nielenže Mgr. T. K. bol
vopred zvolený oprávneným ako zástupca pre povinnú, nakoľko jeho meno bolo súčasťou
predtlačeného formulára úverovej zmluvy, pričom sa tak stávalo opakovane, ale Mgr. T. K.
zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v exekučných konaniach, týkajúcich sa
vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov. Oprávnený Mgr. T. K. ako zástupcu povinnej
uviedol do zmluvy za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe
notárskej zápisnice. Odvolací súd mal za vysoko pravdepodobné, že vzhľadom
na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami, povinná
pri uzatváraní zmluvy ani netušila, že niekoho splnomocnila na spísanie notárskej zápisnice,
ktorá je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie zo strany oprávneného odvolací súd
vyhodnotil v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. T. K. v rozpore
so zákonom o advokácii. Odvolací súd poukázal na Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56,
z ktorého vyplýva, že Mgr. T. K. bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory
disciplinárne potrestaný. Poukázaním na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky -
nález sp. zn. I. Ú S 5/2000 zo dňa 13. 07. 2000, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21Cdo 267/2000 zo dňa 10. 10. 2000, odvolací súd konštatoval, že
neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so
záujmami povinnej. Poukázaním na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.
ÚS 183/2011-16, ktorým ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti
oprávneného v obdobných prípadoch, odvolací súd uzavrel, že všeobecný súd rozhodne
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody
na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Vyplývajúc z uvedeného, všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Odvolací súd súčasne rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania, a to tak,
že ho zamietol, keďže odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor
EÚ.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 04. 2013.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného
na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. 1. 61 - 62), argumentujúc, že súd mu
svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/" O. s. p), ďalej že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Trnave
ho nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne,
porušujúce jeho ústavné právo, vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu v označenom rozsahu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej
tiež ako „dovolateľ") aj dovolanie, argumentujúc tým, že:
a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. a/ O. s. p.),
b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
c/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie,
e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 EP, § 53 ods. 1 OZ, § 23a ods.
2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Smernice Rady
93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. 1. 69 - 74).
Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho
konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe 51. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby
dovolací súd postupoval podľa § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti uznesenia
odvolacieho súdu.
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
“
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SRalebo „najvyšší
súd") skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave v časti jeho výroku
o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podal odvolanie proti
rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.
Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 CoE 30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn. 3 CoE 43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn.
4 CoE 40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6 Co 48/2013 z 11. 09. 2013, sp. zn. 3 OboE 39/2013
z 13. 08. 2013, sp. zn. 4 OboE 7/2013 z 31. 10. 2013, sp. zn. 4 OboE 27/2013 z 30. 12. 2013,
sp. zn. 4 OboE 112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie), zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie
o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods.
1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich
vyjadrenými stotožňuje v celom rozsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR
na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho v časti výroku,
ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, zastavil (§ 103 a 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave podal oprávnený včas,
zastúpený v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal, či je
dôvodný jeho návrh na prerušenie do volacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval
v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.
5 ECdo 40/2013 zo dňa 21. 08. 2013, sp. zn. 4 Cdo 24/2013 a 6 Cdo 459/2012, obdive zo dňa
22. 08. 2013, 6 Cdo 419/2012 a 4 Oboer 85/2013, obidve zo dňa 30. 09. 2013, na ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi
v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny
dvor Európskej únie síce má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré
sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho
práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. S poukazom na uvedené dovolací súd
návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania
nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť svojho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd už
skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. 5 ECdo 40/2013 zo dňa 21. 08. 2013, sp. zn.
4 Cdo 24/2013 a 6 Cdo 459/2012, obdive zo dňa 22. 08. 2013, 6 Cdo 419/2012
a 4 Oboer 85/2013, obidve zo dňa 30. 09. 2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval,
že:
1. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v
exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (napr. ust. § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1
EP).
2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 205/2011 zo dňa
01. 02. 2012 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 zo dňa
13. 06. 2012).
3. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný
titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie
exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
4. Exekúciu možno vykonať len na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ EP; ak tieto náležitosti nemá, nejde o vykonateľný
exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je exekučný súd
povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R
58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu
je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca
vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať,
nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ); o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
44
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcudruhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 OZ), preto je
absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice,
v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2
písm. c/ EP).
5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín (ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný) nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže exekučný súd dospieť
k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)
v neskorších štádiách exekučného konania.
6. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ EP), ide o dôvod, so zreteľom
na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho exekútora,
exekučné konanie zastaviť).
Tieto právne závery (viď body 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade označená notárska zápisnica,
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov, nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak
prvostupňový, ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj
samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012, bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle
ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ
namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne
ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie
je dôvodné. V danom prípade súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 EP, nie podľa § 57 ods.
1 písm. g/ EP, naviac tak urobil uznesením zo dňa 31. 07. 2012, a teda ešte pred účinnosťou
novely EP. Vzhľadom na uvedené, nariadenie pojednávania podľa § 57 ods. 5 EP, potrebné
nebolo. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2
O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.),
pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného
dôvodu bolo nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť
zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnej (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesné úspešnej
povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom
konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnej náhradu trov týchto konaní nepriznal pretože jej v
odvolacom, ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 :0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová