Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
818/392021.3d0dc9.pdf
PDF · 117.36 KB
No categories available
3ECdo/54/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 54/2013
Slovenskej republiky 3 Co 54/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému P. L., bývajúcemu v S., o vymoženie 901,76 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 2 Er 155/2009, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra
2012 sp. zn. 14 CoE 337/2012, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27. novembra 2012 sp. zn. 14 CoE 337/2012 z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2012
sp. zn. 14 CoE 337/2012 o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 20. októbra 2008 sp. zn. SR 10591/08, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Rimavská Sobota uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril
vykonaním exekúcie.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 12. apríla 2012 č.k. 2 Er 155/2009-16
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]. Vychádzal z toho, že
oprávnená a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú
zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú
vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou zmluvného
dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, je neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne
dojednaná a vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov
spotrebiteľskej zmluvy. I keď dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka
formálne vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje
spotrebiteľovi možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne mu tento
výber neumožňuje, lebo z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného
vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude
dodávateľ; reálne teda nebude mať voľbu medzi všeobecným a rozhodcovským súdom.
Poznamenal, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) považuje doložku s takýmito dôsledkami
za nekalú. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu
vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný
titul.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením z 27. novembra 2012 sp. zn. 14 CoE 337/2012 návrh oprávnenej
na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení uviedol, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu
súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Aj podľa názoru odvolacieho
súdu bola rozhodcovská doložka v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka bola od počiatku neplatná.
Pri posudzovaní exekučného titulu súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zisťoval, či úverová zmluva
neobsahuje neprijateľnú podmienku. Správny je jeho záver, že spotrebiteľ si rozhodcovskú
doložku osobitne nevyjednal a táto doložka má charakter neprijateľnej podmienky, ktorá
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech
povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Predmetnú rozhodcovskú doložku preto súd
prvého stupňa správne považoval za neprijateľnú a neplatnú. Konštatoval, že súd je povinný
v každom štádiu exekučného konania skúmať, či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by
musel exekúcie zastaviť a samo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou
pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku. Správny je preto aj záver súdu prvého stupňa, že označený
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Návrh na prerušenie konania
zamietol s odôvodnením, že v danom prípade pre to neboli dané procesné predpoklady
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2012
sp. zn. 14 CoE 337/2012 podala oprávnená odvolanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2012
sp. zn. 14 CoE 337/2012 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy:
1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu
už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu,
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
tým, že nezohľadnili jej námietky, konal bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu,
súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä
nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali náležite dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby
dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra sp. zn. 14 CoE 337/2012.
Oprávnená v procesnom postavená, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013
a 3 Cdo 24/2013, ak aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.
a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje
s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Z dôvodov uvedených v označených rozhodnutiach zastavil najvyšší súd konanie
o odvolaní oprávnenej aj v tejto veci (§ 104 ods. 1 O.s.p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. decembra 2012 sp. zn. 14 CoE 337/2012
podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr,
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013 a 3 Co 44/2013,
z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3 Cdo 34/2013, zo 6. augusta 2013
sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej
sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3 ECdo 76/2013,
3 Cdo 34/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, zo 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013
a 3 Cdo 45/2013, a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,
sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že
Exekučný poriadok v znení účinnom od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012 obsahoval
§ 57 ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1
písm. g/ a k/ Exekučného poriadku. Dovolateľka nesprávne namietala, že súdy mali v danom
prípade postupovať podľa tohto ustanovenia – súd prvého stupňa totiž o zastavení exekúcie
rozhodol 12. apríla 2012. Odvolací súd postupoval v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p., lebo v danej
veci nešlo o prípad, na ktorý by sa vzťahoval § 214 ods. 1 O.s.p. a nariadenie pojednávania
bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší
súd nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na ich priznanie
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. apríla 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková