Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
91a/391799.87b924.pdf
PDF · 155.65 KB
No categories available
6ECdo/64/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 64/2013 Slovenskej republiky 6 CoE 15/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému P. V., B.
vo Z., M. B. 1893/1, zastúpenému opatrovníkom K. I., zamestnankyňou Okresného súdu
Zvolen, o vymoženie 140,08 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod
sp. zn. 11 Er 2960/2004, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE 551/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania
z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 29. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE 551/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 29. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE 551/2012 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, z a s t a v u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Zvolen 7. decembra 2004
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného
titulu - notárskej zápisnice z 12. septembra 2004 č. N 2536/2004, NZ 69497/2004 vydanej
notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou. Okresný súd poveril súdneho exekútora
Mgr. Jozefa Ďuricu vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Zvolen uznesením zo 6. februára 2012, č. k. 11 Er 2960/2004-46 potom
ako vyhlásil osobitným uznesením exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Vychádzal zo zistenia, že oprávnená a povinný
uzavreli zmluvu o úvere, ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie, ktorým dal povinný ako
dlžník advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, okrem iného, oprávnenie na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre
exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Uvedené
plnomocenstvo pre advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu považoval
za priečiace sa zákonu. Splnomocnenie, na podklade ktorého advokát ako splnomocnenec
uznal za povinného vo forme vykonateľnej notárskej zápisnice dlh, obsahovalo vopred meno
splnomocnenca, ktoré bolo súčasťou zmluvného formulára predtlačené a nebolo možné ho
meniť. Tým v podstate preniesol významnú časť svojich práv na osobu vopred určenú
veriteľom, čo spochybňuje základný predpoklad tohto právneho úkonu a to, že
splnomocnenec bude hájiť záujem povinného. Splnomocnenec konal nepochybne v rozpore
s jeho záujmom už len tým, že sám určil lehotu dokedy má byť dlh dlžníkom zaplatený, na čo
nebol oprávnený. Plnomocenstvo je preto neplatné v zmysle § 22 ods. 2 OZ. Okrem toho,
v čase uzavretia zmluvy o úvere a o zastúpení neexistoval dlh a nebola ani známa jeho výška.
V tomto čase nemohol preto povinný realizovať svoje právo dlh uznať a taktiež nemohol ani
splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na takéto právo. Aj z tohto dôvodu je uvedený právny
úkon pre rozpor so zákonom neplatný. Notárska zápisnica teda nezodpovedá požiadavkám,
ktoré na ňu kladie ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, a to súhlas (prejav vôle)
povinného s jej vykonateľnosťou. Exekúcia vykonávaná na jej podklade je neprípustná a preto
bola aj bez návrhu zastavená.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29. novembra 2012, sp. zn.
1 CoE 551/2012 na odvolanie oprávnenej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s postupom exekučného súdu, ktorý
v danej veci správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a správne exekúciu podľa § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku zastavil. Súhlasil s dôvodmi uvedenými v napadnutom
uznesení, na ktoré odkázal a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil, že súd prvého stupňa
postupoval správne, keď skúmal aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie ex offo,
či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekučného konania v danej veci. Ak totiž
exekúcia je podľa titulu, ktorý nespĺňa zákonom stanovené požiadavky (vykonateľnosť
po stránke formálnej a materiálnej), aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997). Stotožnil sa so záverom exekučného súdu,
že plnomocenstvo udelené povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi je neplatné
z dôvodu rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 OZ. Chýbal teda
súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, čo je jej podstatnou náležitosťou.
Exekučný súd dospel preto k správnemu záveru, že uvedená notárska zápisnica nebola
právnym titulom spôsobilým na exekúciu. V súvislosti so zamietnutím návrhu oprávnenej na
prerušenie konania uviedol, že oprávnenou navrhované predbežné otázky považoval za zjavne
neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a že ich
prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Nebol preto dôvod
na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne v dovolaní navrhla, aby dovolací
súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie v dovolaní špecifikovala. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O. s. p., keď súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), keď o tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O. s. p.) a keď jej súdy svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď
súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. V súvislosti s argumentáciou
týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu
hmotného práva poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.
I. ÚS 120/2012-12, z ktorého okrem iného vyplýva, že exekučný súd nepreskúmava právny
vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala na zákon
č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa však
tento zákon, resp. jeho novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, že ustanovenie
Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby
v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenia
§ 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne
nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej
kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov
EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný
súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých
podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne
nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor
Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Uviedla, že Súdnemu dvoru
Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce
sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
V odvolaní proti uzneseniu, ktorým odvolací súd jej návrh na prerušenie konania
zamietol uviedla, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď
súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok
267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,
a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,
arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloženie vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 243
O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.
Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré
je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
(viď R 61/2013).
V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec
právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom
Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky
neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. Obidve oprávnenou navrhnuté
otázky sa totiž týkajú posúdenia súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym
právom a nie výkladu komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý
by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel
k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu.
Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p., ktorú však dovolateľka
v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Jeho právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore
so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade
exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu
jej podania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného
poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť,
že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1
Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná, lebo súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho
právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má
v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,
ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných
tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je
daná táto prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý
bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska
totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené, dovolateľka
neopodstatnene namieta, že konanie pred exekučným súdom bolo postihnuté vadou podľa
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho jej
nebolo umožnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ materiálnu
nevykonateľnosť zistili až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom
na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda
preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú)
nemožno vykonať. Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 3 Cdo 210/2011,
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul (vyššie uvedenú notársku
zápisnicu) za nespôsobilý sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach
poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že
obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,
že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
K tvrdeniu dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky
boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého
uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne
trovy nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej
republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O. s. p.) a dospel
k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Oprávnená napadla odvolaním uznesenie krajského súdu vydané týmto súdom
v pozícii odvolacieho súdu, z ktorého dôvodu funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná. Najvyšší
súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., so zreteľom na skutočnosť, že
odvolacie konanie bolo zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. apríla 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmrčíková