Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
512/435536.19babb.pdf
PDF · 178.63 KB
No categories available
5Oboer/265/2013
Najvyšší súd 5 Oboer/265/2013
Slovenskej republiky 5 OboE/105/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpený: F.,
proti povinnému: M., o vymoženie 705,03 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Námestovo pod sp. zn.: 3Er/1373/2008, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline z 23. apríla 2013 č. k.: 1CoE/17/2013-79, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 23. apríla
2013 č. k.: 1CoE/17/2013-79 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie
konania sa z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
IV. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
21 240 Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu z 13. marca 2006 sp. zn.: SR 0463/06 zriadeného zriaďovateľom S.
(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Dolný Kubín uvedenej žiadosti vyhovel
a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Námestovo uznesením z 29. júna 2011 č. k.: 3Er/1373/2008-46 exekúciu
zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený uzavrel s povinným Zmluvu
o úvere (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver.
Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky (ďalej len „všeobecné podmienky“)
poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred
pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. Súd prvého stupňa po preskúmaní zmluvy
dospel k záveru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva,
že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského
súdu mal súd za preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného
uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec neskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná
o spotrebiteľský právny vzťah a priznal zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi
účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne
neplatné (spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných ustanovení, absencia údaju
o RPMN, ktorý spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, a tým uvedenie
do omylu v podstatnej okolnosti, absenciou RPMN sa takto dojednaný spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov). Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel
k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval
úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (a priznal 0,25 % denného úroku z omeškania),
ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia. Na základe uvedeného sa tak spotrebiteľ vzdal
výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku (ďalej len „OZ“). Rozhodcovský súd priznal
oprávnenému dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím
zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora
môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej interpretácie interpretovať
a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva, ktorú mu v danom prípade
priznáva smernica Rady č. 93/13/EHS. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa
pred nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť
vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov ex offo. Súd na základe uvedených skutočností
dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva
zákonom nedovolené plnenie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s názorom
exekučného súdu, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter
zmluvy spotrebiteľskej a na vzniknutý právny vzťah sa aplikujú spotrebiteľské právne normy.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, hoci čiastočne z iných
dôvodov. Za principiálne pre rozhodnutie o zastavení exekúcie považoval krajský súd to, čím
sa okresný súd vôbec nezaoberal, a to existenciu takej rozhodcovskej doložky, ktorá
z hľadiska svojej formulácie napĺňa všetky kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Okresný súd nepostupoval správne, keď pred skúmaním samotného obsahu rozhodcovského
rozsudku nevykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v danom prípade
založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v bode 17. všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Odvolací súd poukázal, že v posudzovanej
veci šlo o prípad nanútenia vôle oprávneného povinnému, nakoľko okrem použitia tzv.
formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (problematickým by bolo
aj odchýlenie sa od nich) pri záujme povinného na nej niečo meniť, síce nemožno vylúčiť
možnosť vyvolania sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor
prejednať, však pre zachovanie úrovne ochrany spotrebiteľa, akú požaduje spotrebiteľské
právo v širšom slova zmysle na domácej i európskej úrovni, nestačí. Odvolací súd preto
nemohol dospieť k inému záveru ako k nutnosti vyhodnotenia rozhodcovskej doložky
za neprijateľnú (a aj neplatnú) zmluvnú podmienku a neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by náležite mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného
vymáhania ním priznanej pohľadávky. Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú
doložku či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy vyplýva
aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/2008. Odvolací súd ďalej poukázal, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanej veci je zaradené do všeobecných
obchodných podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv
o spotrebiteľskom úvere, z čoho je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná
individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah, preto predmetná
rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky
podľa § 53 ods. 1 OZ. Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky sa odvolací
súd vecným prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal. K dôsledku o zastavení
exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného odvolací súd poznamenal, že
uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu
právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci.
Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res
iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde. K návrhu oprávneného na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. o predložení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ
uviedol, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade
ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa
s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a) a § 221 ods. 1 písm. d) O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR
ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. a § 237 písm. a) O. s. p., že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne
interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.;
ustanovením § 237 písm. d) O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e) O. s. p., že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237
písm. f) O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust.
§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., ust. § 53 ods. 4 OZ a tiež
ust. Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol
o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie
prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky, ktoré bližšie špecifikoval v dovolaní.
Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd najskôr skúmal, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých
môže konať o odvolaní oprávneného proti napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Žiline
v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3Cdo/28/2013 a sp.
zn. 3Cdo/24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3Co/7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p. skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn.: 5Cdo/370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6Cdo/350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len,
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b), c) a g) O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo/58/2013, zo 14. mája 2013 sp. zn. 3ECdo/46/2013,
3Co/44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3ECdo/76/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo/34/2013,
zo 6. augusta 2013 sp. zn. 3Cdo/2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3Cdo/45/2013 a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a) O. s. p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach, ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d) O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e) O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade, ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal oprávnený
zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k). Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 21. júna 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214
ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b) a c)
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení oprávneného
uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia
predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to, nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady
č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej
únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku
zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z.
o úradnom vestníku Európskej únie).
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený
zavinil, že sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy
tohto konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania
úspešnému povinnému v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej
republiky však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 14. apríla 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová