Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tost/12/2014

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. René Štepánika na neverejnom

zasadnutí dňa 23. apríla 2014 v Bratislave v trestnej veci proti obžalovanému

Š. S. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák.

a iné, o sťažnosti obžalovaného Š. S. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn. PK – , takto

rozhodol:

Podľa napadnuté uznesenie sa z r u š u j e.

Podľa obžalovaný Š. S., nar. X., sa p r e p ú š ť a z väzby

na slobodu.

O d ô v o d n e n i e

Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn.

PK-1T 15/2013, podľa , zamietol žiadosť

obžalovaného Š. S. zo dňa 3. februára 2014 o prepustenie z väzby na slobodu.

Proti uvedenému uzneseniu podal obžalovaný Š. S. na neverejnom zasadnutí dňa

16. apríla 2014 do zápisnice sťažnosť, ktorú do rozhodnutia sťažnostného súdu písomne

neodôvodnil.

2

Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší

súd) podľa preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia

a konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k týmto záverom:

Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej len ŠTS) rozsudkom zo dňa

16. októbra 2013, sp. zn. PK – , uznal obžalovaného Š. S., ktorý bol vzatý

do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica z 1. júla 2012, sp. zn. 69/2012, v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júla 2012, sp. zn. , z dôvodu

(kolúzna väzba) so začiatkom plynutia väzby od 29. júna 2012,

s rozšírením dôvodov väzby podľa (preventívna väzba)

uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 3. januára 2013,

sp. zn. 67/2012, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 16. januára 2013, sp. zn. , za vinného dvojnásobným obzvlášť závažným

zločinom úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák., dvojnásobným

prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1

Tr. zák., dvojnásobným zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. a prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového

vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. Za to mu uložil úhrnný trest

odňatia slobody na doživotie so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a trest prepadnutia veci.

Špecializovaný trestný súd predložil dňa 25. novembra 2013 spis najvyššiemu súdu

na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného Š. S. proti citovanému rozsudku súdu prvého stupňa.

Verejné zasadnutie na konanie o podanom odvolaní vytýčil najvyšší súd

na 26. februára 2014.

V rámci odvolacieho konania doručil obžalovaný Š. S. najvyššiemu súdu

dňa 13. decembra 2013 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej najvyšší súd uznesením zo dňa

18. decembra 2013, sp. zn. , rozhodol jej zamietnutím. Keďže išlo o rozhodnutie

(uznesenie) najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť nie je prípustná, stalo sa toto

rozhodnutie právoplatným 18. decembra 2013.

3

V priebehu uvedeného odvolacieho konania podal obžalovaný Š. S.

dňa 7. februára 2014 (dátum doručenia žiadosti najvyššiemu súdu) ďalšiu žiadosť

o prepustenie z väzby, o ktorej už najvyšší súd nerozhodol a rozhodoval o nej, po vrátení

spisu ŠTS až dňa 4. apríla 2014 (lehota vo väzobnej veci na vyhotovenie rozsudku je desať

pracovných dní - ) s rozhodnutím - uznesením najvyššieho súdu zo dňa

26. februára 2014, sp. zn. , ktorým odvolací súd zrušil rozsudok ŠTS

zo 16. októbra 2013, sp. zn. , v časti výroku o vine, vo výroku o treste

a vo výroku o náhrade škody, a v zrušenej časti vrátil vec ŠTS na nové prejednanie

a rozhodnutie, až ŠTS na neverejnom zasadnutí dňa 16. apríla 2014 uznesením, ktoré

je predmetom rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o sťažnosti

obžalovaného Š. S. podanej proti tomuto uzneseniu.

I. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Vzhľadom na závažnosť tohto zásahu vyžaduje po celý čas trvania súdnu kontrolu. Tá začína

rozhodovaním súdu po obmedzení osobnej slobody obvineného a je ochranným štítom

garancie dôvodnosti väzby po celý čas jej trvania. Je výsostným právom ale i povinnosťou

všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu.

Za tým účelom mu patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť tieto okolnosti v rozhodnutiach

o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Okolnosti odôvodňujúce väzbu sa počas

jej trvania môžu meniť a preto sa vyžaduje periodická súdna kontrola dlhšie trvajúcej väzby.

V konaní pred súdom (po podaní obžaloby) je táto garancia premietnutá do ustanovenia

, podľa ktorého súd je v každom období trestného stíhania povinný

skúmať, či dôvody väzby trvajú, či sa zmenili a teda i to, že v prípade nepretrvávania dôvodov

väzby obvineného musí dôjsť k ukončeniu väzby prepustením obvineného z väzby

na slobodu. Skúmanie dôvodov väzby je periodický akt, znamenajúci v konečnom dôsledku

prejavenie navonok iba v prípade prepustenia z väzby (či zmene dôvodov väzby), nie však

pri aktuálnom zistení nemennosti dôvodnosti väzby (negatívne rozhodnutie súd

v pravidelných intervaloch pri prieskume väzby ex offo nevydáva). Iná situácia nastáva, keď

súd v rámci svojich garančných práv a povinností vo vzťahu k väzbe obvineného je povinný

rozhodnúť o žiadosti obvineného na prepustenie z väzby na slobodu ( ).

Rozhodnutie súdu, vrátane jeho odôvodnenia, už je vonkajším prejavom argumentačne

4

podporeného vysporiadania sa s dôvodnosťou/nedôvodnosťou pretrvávania/nepretrvávania

väzby obvineného a teda časovým (pred daný moment a stav konania) a vecným

(argumentačným) míľnikom pre(možnú) reakciu obhajoby vo vzťahu k prípadnému

sťažnostnému konaniu súdu vyššieho stupňa, mimo jednostupňového konania najvyšším

súdom, ale je žiadosť o prepustenie z väzby podaná na tento súd v čase, keď súd rozhoduje

o opravnom prostriedku vo veci samej, čo je (bol) i konkrétny prípad rozhodovania –

v jednom prípade nerozhodnutia – najvyššieho súdu o žiadosti obžalovaného Š. S. o jeho

prepustenie z väzby v čase rozhodovania tohto súdu o odvolaní voči rozsudku súdu prvého

stupňa, resp. míľnikom pre ďalšiu podanú žiadosť (i s významom jej obsahovej modifikácie)

v závislosti s časovým odstupom tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o predchádzajúcej

žiadosti nadobudlo právoplatnosť, upraveným v ustanovení veta tretia

Článok 17 ods. 2 obsahuje pri väzbe právo byť vo väzbe

len zo zákonných dôvodov a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú dobu

alebo byť prepustený počas konania. Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného

dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania

(). Pri posudzovaní neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti

väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhu osoby pozbavenej

osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov,

berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného

rozhodnutia o ňom. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,

že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti a urýchlenosti posudzujú

podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé

a nevyhovujú požiadavkám urýchlenosti (, ) Ústavný súd

Slovenskej republiky konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby v zmysle a ods. 5 nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania na jednom stupni súdu presahujúca dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne (). V konkrétnej posudzovanej veci došlo k situácii, že najvyšší súd

v čase rozhodovania o podanom odvolaní nerozhodol o žiadosti obžalovaného Š. S. temer dva

5

mesiace (žiadosť podaná na najvyšší súd 7. februára 2014, spis vypravený z najvyššieho súdu

a doručený ŠTS 4. apríla 2014) a aj po rozhodnutí ŠTS o predmetnej žiadosti 16. apríla 2014

a rozhodovaní najvyššieho súdu o podanej sťažnosti, teda až do právoplatného rozhodnutia

o žiadosti dňa 23. apríla 2014, uplynula lehota dva a pol mesiaca, čo je doba nezodpovedajúca

už uvedeným časovým atribútom rozhodnutia súdov.

Podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri

podmienky. Musí existovať po formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia.

Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania

skutku, za ktoré je vznesené obvinenie, podporované vykonaným dokazovaním v miere

preukaznosti skutku zodpovedajúcej príslušnému štádiu konania, musí existovať niektorý

z väzobných dôvodov a musí byť splnená podmienka, aby (orgány činné

v trestnom konaní a) súd postupoval(i) vo veci samej s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením. Vo väzobných trestných veciach sú v konaní pred súdom spojitými nádobami

a z časového hľadiska v jednej línii existujúcimi priebeh dokazovania a rozhodovania

s priebehom väzby obžalovaného, pričom väzba je viazaná na plynulé konanie a rozhodovanie

vo veci samej, neplatí to však naopak, keďže trestné stíhanie nie je podmienené väzbou.

Ak nesplnenie podmienky plynulosti konania a rozhodovania (vo veci samej) prináša

so sebou nedôvodnosť ďalšieho trvania väzby obžalovaného, o to viac treba analogicky

prihliadať na nerozhodnutie o obmedzení osobnej slobody obžalovaného nie včasným

a urýchleným rozhodnutím súdov ako na nedôvodnosť vedenia trestného stíhania

voči obžalovanému väzobne, keďže primárne sa posudzuje z hľadiska dodržiavania osobnej

slobody obžalovaného línia jeho neväzobného trestného stíhania. V prípade, že súdy

pri rozhodovaní o väzbe nekonajú s dostatočným urýchlením, dochádza k porušeniu

a ods. 5 (nález ) Ak k takému záveru

dospeje v rámci rozhodovacej činnosti Ústavný súd Slovenskej republiky, podľa

prvá veta pre porušenie práva alebo slobody rozhodnutím

alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší a podľa § 56 ods. 3

písm. b/ ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie

konanie. To vo vzťahu k väzbe prichádza do úvahy len vtedy, ak väzba ešte reálne existuje.

Podľa , ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

6

alebo slobody uvedené v odseku 1 (tohto článku), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva

alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade porušenia práv garantovaných

a ods. 5 o väzbe (obžalovaného) na základe podmienok tam uvedených,

dôsledkom porušenia takých práv a slobôd v konaní o väzbe nemôže byť iné rozhodnutie, než

je prepustenie (obžalovaného) z väzby na slobodu – zákaz pokračovať v porušovaní práv

a slobôd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

vo viacerých ustanoveniach v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

stanovuje lehoty, prekročenie ktorých nie včasným rozhodnutím (v uvedených lehotách)

prináša dôsledok prepustenia obvineného na slobodu (rozhodnutie sudcu pre prípravné

konanie o zadržanej osobe , rozhodnutie predsedu senátu a v prípravnom

konaní sudcu pre prípravné konanie o zatknutom obvinenom , návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby a iné), pričom vo viacerých prípadoch

sa jedná o lehoty hodinové (48 hodín, resp. 72 hodín). Ak už prekročenie takto krátkych lehôt

obmedzenia osobnej slobody obvineného má priamo zo zákona za následok okamžité

prepustenie obvineného z väzby na slobodu, o to viac musí mať za rovnaký následok

prepustenia na slobodu prekročenie lehôt počítaných na dni, týždne, mesiace, roky.

Z ustanovenia vyplýva povinnosť pre sudcu pre prípravné konanie

(v prípravnom konaní) a súd (v konaní pred súdom) bez meškania rozhodnúť. Ustanovenie

nestanovuje lehoty, v ktorých sa musí o takej žiadosti obvineného

(obžalovaného) rozhodnúť. Tieto nie striktne zákonom stanovené lehoty pre takéto

7

rozhodnutie sú však stanoveného ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky

a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ako to bolo už uvedené v predchádzajúcej

časti odôvodnenia tohto uznesenia.

Ustanovenia a upravujú skúmanie väzby v jednotlivých

štádiách trestného stíhania (v podstate permanentne) a rozhodovanie o návrhoch

na prepustenie z väzby. Každé takéto rozhodnutie súdu o väzbe odráža časový (pre daný

moment) a vecný (argumenty dôvodnosti väzby, resp. jej zmeny) rozmer pretrvávania

aktuálnosti väzby, a to do ďalšieho rozhodovania o väzbe, ktorým sa uvedené atribúty väzby

môžu kvalitatívne zmeniť, alebo potvrdiť. Medzníky týchto rozhodnutí znamenajú

pretrvávanie nemennosti dôvodnosti väzby obvineného. Ak jedno z týchto rozhodnutí o väzbe

chýba, pre určitý moment po podaní žiadosti obvineného o prepustenie z väzby aj po uplynutí

už uvedených lehôt ustálených judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky

a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu na celé konanie o žiadosti

až do právoplatného rozhodnutia rámcovo na mesiac (pre jednostupňové rozhodnutie),

resp. dobu krátko cez mesiac (pri dvojstupňovom rozhodovaní) aj po tejto dobe, teda cca

5 – 6 týždňov od podania žiadosti o prepustenie z väzby, nad túto dobu nemožno väzbu

obvineného považovať za súladnú s a to jej článkom 17

ods. (2 a) 5 za prekročenie takejto lehoty v konkrétnom prípade posudzovanej väzby

obžalovaného Š. S. trvajúcej od podania žiadosti o jeho prepustenie z väzby dňa

7. februára 2014 do konečného (právoplatného) rozhodnutia o väzbe najvyšším súdom dňa

23. apríla 2014 (v konaní ) dva a pol mesiaca, teda možno považovať dobu

od primeranosti cca šesť týždňovej doby od podania žiadosti, teda asi od 23. marca 2014.

Analogicky teda, ak väzba obžalovaného Š. S. je nepokrytá právoplatným rozhodnutím súdov

mesiac nad rámec judikatúrou ustálenej doby na rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby,

jedná sa o nezákonnú väzbu, ktorej dôsledkom nezákonnosti tak, ako pri zákonom striktne

stanovených lehotách o väzbe, hoci aj na hodiny o pár minút, musí byť prepustenie z väzby

na slobodu.

Ak pri trvalej platnosti na celý priebeh väzby platí nevyhnutnosť súbežného naplnenia

už uvedených štyroch atribútov väzby [vznesené obvinenie, dôkazmi, podporovaná

dôvodnosť trestného stíhania pre konkrétny trestný čin, dôvod väzby ( )

a plynulé bezprieťahové konanie vo veci], zo znenia zákonných ustanovení (príkladmo

8

už citovaných), v ktorých je s prekročením striktne stanovenej lehoty spojené okamžité

prepustenie z väzby logicky vyplýva, že plynulé bezprieťahové konanie vo veci samej

je rozšírené aj na plynulé bezprieťahové konanie o väzbe. Pri jeho porušení musí analogicky

nastať následok prepustenia obvineného z väzby na slobodu.

Všeobecné súdy by mali byť v porovnaní s ústavným súdom, primárnymi ochrancami

ústavnosti. Vyplýva to napr. z , a .

Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní

sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a ods. 5

a zákonom. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s touto . Pre konkrétny prípad posudzovania sťažnosti obžalovaného Š. S.

podanej proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti obžalovaného

o prepustenie z väzby, najvyšším súdom tak vyplýva povinnosť postupovať

na úrovni rozhodovania všeobecných súdov prijatím záveru, že konaním o žiadosti

obžalovaného o prepustenie z väzby po dobu dva a pol mesiaca došlo k porušeniu čl. 17

ods. 2 (veta prvá) v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

v trestnej veci ŠTS, sp. zn. PK – . Odpadol tak dôvod na ďalšie trvanie väzby,

s čím spája ustanovenie konzekvenciu okamžitého prepustenia

na slobodu. To zodpovedá ustanoveniu v konaní pred ústavným súdom

za konštatovania rovnakého porušenia základných práv a slobôd, zakázať v porušovaní

základných práv a slobôd, čo vo vzťahu k nezákonnej väzbe ako dôsledku nedôvodnosti

jej ďalšieho trvania znamená dôsledok (pri rozhodovaní ústavným súdom prostredníctvom

všeobecného súdu) prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu. V tejto súvislosti treba

poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , ktorý pre absenciu

doručenia sťažnosti prokurátora obvinenému a jeho obhajcovi pred rozhodnutím najvyššieho

súdu, čím porušením „princípu rovnosti zbraní“ došlo k porušeniu práv a slobôd

garantovaných a ods. 5 , vyslovil toto porušenie a nad rámec podanej

sťažnosti (ex offo) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, aby bolo ústavne komformným spôsobom rozhodnuté všeobecným súdom,

hoci z časových súvislostí ústavný súd vedel, že všeobecný súd nemôže vrátiť prešlú lehotu

9

na rozhodnutie o predĺžení z väzby a musí obvineného z väzby prepustiť (ustanovenie čl. 127

ústavnému súdu neumožňuje prepustiť obvineného z väzby priamo). Ak porušenie

a ods. 5 z uvedeného dôvodu (relatívne formálne porušenie princípu

rovnosti zbraní) znamenalo v konečnom dôsledku nápravu dosiahnutú okamžitým

prepustením obvineného z väzby na slobodu, o to viac musí priniesť rovnaký dôsledok

porušenie práv a slobôd garantovaných a ods. 5 dlhodobým

nerozhodnutím o väzbe. Ak by takýto dôsledok s preukázaným porušením v čl. 17 ods. 2

uvedených práv obžalovaného spojený nebol, znamenalo by to popretie povinnosti

všeobecných súdov byť primárnymi ochrancami ústavnosti, znefunkčnenie rozhodovacej

činnosti súdov o väzbe, pretože by sa tým stratila opodstatnenosť ustanovenia čl. 17 ods. 5

ingerencia rozhodovania o väzbe aj počas jej trvania súdmi a vytvorila by sa značná

neproporcionálnosť konzekvencií prepustenia z väzby na základe už v tomto uznesení

citovaných krátkych lehôt rozhodovania o väzbe s dôsledkom ich nedodržania prepustenia

obvineného na slobodu a konzekvencii prípadného neprepustenia na slobodu pri dlhotrvajúcej

nečinnosti súdu pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, ak by malo byť dôsledkom

iba akademické vyslovenie porušenia ústavných práv a slobôd, či morálne alebo finančné

zadosťučinenie, na ktoré naviac všeobecné súdy nemajú zákonný podklad. Je teda zrejmé,

že dôsledok dlhotrvajúcej nečinnosti pri rozhodovaní o väzbe v jej priebehu musí znásobene

odrážať krátkodobú nečinnosť súdov (prípadne v prípravnom konaní prokurátora), s ktorou

je zo zákona spojené prepustenie na slobodu, s rovnakým dôsledkom.

S poukazom na uvedené porušenie práv obžalovaného Š. S. a s tým spojené závery

argumentačne uvedené v odôvodnení tohto uznesenia, sa pri nesplnení jednej z podmienok

dôvodnosti pretrvávania väzby obžalovaného najvyšší súd nezaoberal ďalšími podmienkami

dôvodnosti trvania väzby (dôvodnosť trestného stíhania, väzobné dôvody, prípadne ich

zmena), pretože čo i len nesplnenie jednej z podmienok dôvodnosti

trvania väzby obžalovaného – pretože všetky podmienky vždy musia byť splnené

kumulatívne - už za dôsledok postupom podľa prepustenie z väzby

na slobodu, pričom takýto postup nemožno zvrátiť ani závažnosťou právnej kvalifikácie

trestných činov, pre ktoré je obžalovaný trestne stíhaný (rozhodnutie o väzbe nemá žiaden

dosah a pokračovanie v trestnom stíhaní obžalovaného) ani s poukazom na štádium trestného

stíhania v konkrétnej posudzovanej trestnej veci. Neprepustením obžalovaného Š. S. z väzby

10

v súlade s ustanovením by za uvedených okolností najvyšší súd

prehlboval a podporoval nezákonnosť trvania väzby obžalovaného.

II. Nezávisle na maximálnej zákonom stanovenej lehote uvedenej v § 76

ods. 6 (pre konkrétny prípad štyridsaťosem mesiacov), vo väzobnej trestnej veci

aj v konaní pred súdom je nutné postupovať v súlade so zákonom a maximálnym urýchlením.

Nepostupoval tak v konkrétnej veci najvyšší súd, keď konal v odvolacom konaní – uznesenie

z 26. februára 2014, sp. zn. – v rozpore s ustanovením ,

čím vznikla ďalšia okolnosť, ktorá ovplyvnila rozhodnutie o väzbe.

Pri aktuálnom rozhodovaní o väzbe nie je meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu

predmetom vecného prieskumu nadriadeného súdu. Je však potrebné zistiť, či použitý postup

zodpovedá nepredlžovaniu väzby nad rámec nevyhnutného času ( ).

Najvyšší súd konštatuje, že pretrvávanie väzobného stíhania obžalovaného po rozhodnutí

o odvolaní je nadbytočné.

Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby

v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Podľa ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho

časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol len vtedy, ak by doplnenie konania

odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným

skutkovým záverom.

Uznesením zo dňa 26. februára 2014, sp. zn. , najvyšší súd zrušil

rozsudok ŠTS zo 16. októbra 2013, sp. zn. PK – , v časti výroku o vine v bode 1/

(obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák.),

vo výroku o treste (uložený úhrnný trest odňatia slobody na doživotie so zaradením

obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia

a trest prepadnutia vec) a vo výroku o náhrade škody (vo vzťahu ku skutku v bode 1/)

, a v zrušenej časti - skutok v bode 2/ - prečin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Tr. zák. a zločin

11

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. –

a skutok v bode 3/ - obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2

písm. f/ Tr. zák., prečin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa

§ 294 ods. 1 Tr. zák., zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa

§ 294 ods. 2 Tr. zák. a prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa

§ 216 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. (s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák.) vec

vrátil ŠTS na nové prejednanie a rozhodnutie podľa

Výsluchom znalcov (resp. spracovateľa znaleckého posudku znaleckého ústavu),

keďže tomu nebránili podmienky ustanovenia a , mal odvolací súd

zo zákona doplniť dokazovanie a sám v merite veci právoplatne rozhodnúť,

čo by aj z časového hľadiska skrátilo trestné konanie (oproti dokazovaniu súdom prvého

stupňa po vrátení veci s prípadným odvolaním) o niekoľko mesiacov. Vo väzobnej trestnej

veci z časového hľadiska spojenia väzby s rozhodovaním vo veci samej, by sa tak predišlo

predĺženiu väzby obžalovaného (pre prípad jej dôvodnosti) o niekoľko mesiacov a v čase

rozhodovania ŠTS (za nečinný najvyšší súd) o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby

(zo 7. februára 2014) na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 by bola vec vo svojom merite

právoplatne skončená s uloženým a ihneď vykonateľným trestom odňatia slobody. Ak by

v takomto časovom horizonte z akýchkoľvek dôvodov nebolo uzavreté dokazovanie

vo výroku o vine ku skutku v bode 1/, treba brať do úvahy, že obžalovaný bol už citovaným

uznesením najvyššieho súdu z 26. februára 2014 právoplatne uznaný za vinného trestnými

činmi uvedenými vo vzťahu ku skutkom 2/ a 3/, pričom výrok o vine v tejto časti nadobudol

právoplatnosť práve rozhodnutím odvolacieho súdu.

Za popísaných okolností mal byť (odvolacím súdom po výsluchu

znalcov – psychológov zrušený) výrok o treste nahradený vlastným rozhodnutím odvolacieho

súdu o treste (prípadne náhrady škody či ochrannom opatrení) rozsudkom (s použitím

), v tomto prípade vo vzťahu ku skutkom (trestným činom), ktoré zostali

zrušením časti výroku o vine (skutok 1/) nedotknuté (skutok 2/ a 3/). Právoplatným

rozhodnutím odvolacieho súdu o treste by bola ďalšia väzba bezpredmetná, keďže výkon

trestu má vždy prednosť pred väzbou – výkon trestu odňatia slobody je viazaný

na právoplatné uznanie viny a uloženie trestu, zatiaľ čo väzba je viazaná „len“ na vznesené

12

obvinenie či podanú obžalobu v spojení s dôvodmi väzby, pričom trestne stíhaná osoba

je chránená prezumpciou neviny ().

Vo vzťahu ku skutku v bode 1/ by bol potom v novom konaní uložený súhrnný trest

(§ 42 Tr. zák.).

Ak bolo potrebné dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste vykonať aj pred ukladaním

súhrnného trestu (v konaní o skutkoch 2/ a 3/), teda ak bolo toto dokazovanie potrebné

vykonať už ako podklad pre rozhodovanie o treste odvolacím súdom, mal ho vykonať

odvolací súd (a to na verejnom zasadnutí, na ktorom o odvolaní rozhodoval).

Podľa je neprípustné po zrušení rozsudku vec vrátiť súdu prvého

stupňa na iné doplnenie konania (teda aj dôkazné), než ktoré sa týka skutkových záverov

(otázka viny, nie trestu), alebo ktoré je na odvolacom súde neprimerane obtiažne.

Dokazovanie, požadované odvolacím súdom vo vzťahu k výroku o treste (doplnenie

výsluchu znalca z odboru zdravotníctvo – psychológia k osobnosti obžalovaného na účel

overenia splnenia podmienok pre uloženie doživotného trestu odňatia slobody) nepatrí

do žiadnej z uvedených kategórií.

Zákonným postupom sa má konanie urýchliť, a to aj v neväzobných veciach.

Uvedené platí i v prípade, že bol výrok o vine odvolacím súdom zrušený len z časti,

s pokynmi na vykonanie ďalšieho dokazovania súdom prvého stupňa ( ) –

z časti však výrok o vine ostal nedotknutý.

To sa osobitne týka väzobnej veci.

Rozhodnutím o uložení trestu (ak ide o trest odňatia slobody bez podmienečného

odkladu jeho výkonu) vo vzťahu k nezrušenej časti výroku o vine, sa totiž napĺňa kategorický

zákonný príkaz, že väzba má trvať len nevyhnutný čas ( ).

13

Zhrnúc uvedené: Ak bol obžalovaný Š. S. právoplatne (rozhodnutím odvolacieho

súdu) uznaný za vinného (okrem iného) zločinom úkladnej vraždy (§ 144 ods. 1, ods. 2

písm. f/ Tr. zák.) (s trestnou sadzbou odňatia slobody až na dvadsaťpäť rokov

alebo na doživotie), nemôže byť v tejto trestnej veci naďalej vo väzbe, ak má vykonávať trest

odňatia slobody, na ktorého neuloženie nie je žiaden zákonný dôvod. V popísanom prípade

je ďalšie pretrvávanie väzobného stíhania obžalovaného po rozhodnutí odvolacieho súdu

neprípustné (malo byť ukončené právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu o vine

a treste).

Ochrana spoločnosti sa zabezpečuje len spôsobom ustanoveným zákonom.

Nedodržanie zákonného postupu štátnymi orgánmi vyvoláva v spoločenskej ochrane

medzeru, ktorá vyznieva v prospech obžalovaného v podobe sankcie ustanovenej

v , ktorá je dôsledkom nesprávnym postupom vyvolaného pominutia

„ďalších dôvodov“ trvania väzby.

Je potrebné zdôrazniť, že obmedzenie vrátenia veci odvolacím súdom súdu prvého

stupňa (bez vlastného meritórneho rozhodnutia), len na prípady uvedené v

(odstránením formulačnej nepresnosti), bolo zvýraznené novelizáciou

s účinnosťou od 1. septembra 2011 ().V dotknutom prípade je vyššie

popísaná súvislosť s minimalizáciou trvania väzby zrejmá.

Celkovo možno skonštatovať :

Postup odvolacieho súdu vo väzobnej veci sa musí prispôsobiť obmedzeniu trvania

väzby len na nevyhnutný čas ( ).

Ak je v takom prípade odsudzujúci výrok o vine napadnutého rozsudku odvolacím

súdom zrušený len z časti v zmysle alebo ods. 3 (a teda je zrušený aj celý

výrok o treste), potreba doplniť dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste a ďalším výrokom

nadväzujúcim na výrok o vine (teda nevedúce v tomto rozsahu k iným skutkovým záverom),

nie je dôvodom na nerozhodnutie odvolacím súdom o treste (náhrade škody, ochrannom

opatrení) za zrušením nedotknuté skutky ( ), odvolací súd také doplnenie

sám nevykoná a vec vráti súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie o treste (popri rozhodnutí

14

o zrušenej časti výroku o vine) podľa len vtedy, ak by doplnenie konania

odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami. Inak súd prvého stupňa

v novom konaní uloží súhrnný trest (§ 42 Tr. zák.) prípadne spoločný trest

(§ 41 ods. 3 Tr. zák).

Je potrebné doplniť, že novému konaniu pred súdom prvého stupňa nebráni prekážka

právoplatne rozhodnutej veci ( ), nakoľko tá sa vzťahuje len

na skutok, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté (o vine i treste) rozsudkom odvolacieho

súdu.

Ak by odvolací súd už uvedeným spôsobom rozhodol (rozsudkom) aj o treste,

väzobné trestné stíhanie obžalovaného by sa skončilo nariadením výkonu trestu odňatia

slobody.

Interpretačná nesprávnosť teda vyvolala umelé predĺženie väzobného trestného

stíhania.

Tým je porušené ustanovenie , teda zákaz pretrvávania väzby nad

rámec jej nevyhnutného času.

Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto uznesenia,

ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu „v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia

byť splnené štyri podmienky. Musí existovať po formálnej stránke uznesenie o vznesení

obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia

zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných

dôvodov podľa (v súčasnosti - pozn.).

Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní (a súd, ktorý

sa už v súčasnej legálnej terminológii označuje samostatne - pozn.) vo veci samej postupovali

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

V dotknutom prípade nie je splnená naposledy uvedená (štvrtá) podmienka ďalšieho

trvania väzby.

15

Podľa systematiky Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

ide o porušenie článku 5 ods. 3, a to z hľadiska súdenia osoby pozbavenej slobody

v primeranej lehote (v predtým popísaných súvislostiach).

Premietnuté do systematiky a sankčného mechanizmu zákona, pominul dôvod

na ďalšie trvanie väzby v zmysle - v tomto prípade sa dôvody nedostatku

osobitne starostlivého a urýchleného postupu príslušného orgánu (súdu) týkajú priamo

konania vo veci samej, nie rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby.

„Dôvody na ďalšie trvanie väzby“ sú inou okolnosťou než „dôvody väzby“ tiež

uvedenou v (dôvodom väzby zodpovedá dôvodnosť podozrenia

zo spáchania činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a danosť väzobného dôvodu, teda prvé

tri zo štyroch v náleze Ústavného súdu uvedených podmienok).

Nastanie ktorejkoľvek z troch situácií, uvedených v (pominutie

dôvodu väzby, dôvodu na jej ďalšie trvanie alebo uplynutie lehoty uvedenej v § 76 ods. 6

alebo ods. 7 alebo § 78) však vyvoláva následok, že obvinený musí byť ihneď prepustený

na slobodu (v tomto prípade rozhodnutím najvyššieho súdu).

Súvislosti s porušením práv obžalovaného Š. S. siahajú do rozhodovania najvyššieho

súdu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby zo dňa 13. decembra 2013, o ktorej

jednoinštančne rozhodoval najvyšší súd dňa 18. decembra 2013 vo veci,

sp. zn. (v čase, keď mu bol predložený spis na rozhodovanie o podanom

odvolaní proti rozsudku ŠTS). I keď rozhodovanie o žiadosti obžalovaného o prepustenie

z väzby na slobodu je rozhodovaním o základných slobodách občana, zákon (Trestný

poriadok) na rozdiel od vzatia obžalovaného do väzby najvyšším súdom v odvolacom konaní

so sťažnostným konaním iného senátu tohto súdu ( ), takúto

dvojinštančnosť rozhodovania neumožňuje. O to viac treba v takomto (jednoinštančnom)

konaní dodržiaval práva obžalovaného, kryté mimo iné garanciou, aby pred rozhodnutím

o väzbe vo všetkých jeho formách ( ) bol obvinený vypočutý súdom

(minimálne v prvom stupni), aby predniesol svoje návrhy a stanovisko v osobnom kontakte

so súdom, ktorý rozhoduje o jeho väzbe. V konkrétnom prípade rozhodovania najvyššieho

súdu obžalovanému nebolo umožnené uvedeným spôsobom svoje práva uplatniť, pričom súd

16

rozhodoval bez toho, aby sa mal prokurátor možnosť pred rozhodnutím súdu so žiadosťou

obžalovaného o prepustenie z väzby vecne a obsahovo oboznámiť (nebola mu doručovaná)

a tak zaujať pred rozhodovaním súdu svoje stanovisko.

III. V prejednávanej veci ide o kumuláciu dvoch základných okolností, ktoré

z hľadiska ďalšieho postupu v konaní – neprípustné predlžovanie väzobného stíhania

postupom odvolacieho súdu a súčasne (včasné) nerozhodnutie o žiadosti obžalovaného

o prepustenie z väzby – neumožnili ponechať obžalovaného vo väzbe, aj keď inak ide

o vecne, resp. z hľadiska okolností prípadu o nanajvýš nežiaduce riešenie. V konkrétnom

prípade však musel dostať prednosť zákaz stíhania pozbavenia osobnej slobody kohokoľvek

inak ako zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (

Slovenskej republiky), ktorý je jedným zo základných pilierov právneho štátu (čl. 1 ods. 1

). Zároveň je potrebné pôsobiť, z hľadiska aplikačných

nesprávností, preventívne.

Treba dodať, že porušenie práv obžalovaného nemožno reparovať bez zrušenia

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, len (prípadným neskorším) finančným zadosťučinením,

priznaným ústavným súdom.

Samotný ústavný súd k tomu uvádza: Priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie

základného práva alebo slobody už nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza

do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenia do pôvodného stavu

().

V konkrétnom prípade však prichádzala do úvahy náprava zrušením predmetného

rozhodnutia, čo mohol urobiť a urobil už všeobecný súd (nadriadený súd rozhodujúci

o riadnom opravnom prostriedku) a neprehlboval tak porušenie práva. Po takom zrušení

zároveň nemohlo nasledovať iné rozhodnutie, než prepustenie obžalovaného z väzby (vecná

náprava sa nemohla zabezpečiť opätovným rozhodovaním o jeho žiadosti).

Možno doplniť, že ako právny podklad pre rozhodnutie postačoval zákon (Trestný

poriadok) a , a len argumentačne bol použitý aj Dohovor

17

o ochrane ľudských páv a základných slobôd (článok 5 ods. 3 a ods. 4), z ktorého aj zákonná

úprava vychádza.

Dohovor sa totiž použije pred zákonom len vtedy, keď zabezpečuje väčší rozsah

ústavných práv a slobôd (c ods. 1 ). Inak súd aplikuje

zákon, a to v prípade širšieho ním priznaného rozsahu dotknutých práv, aj prednostne pred

medzinárodnou zmluvou (c ods. 1 a contrario).

Napokon treba konštatovať, že obžalovaný môže byť v ďalšom priebehu konania

vzatý do väzby, ak naplní niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods. 2 písm. a/,

písm. b/, písm. c/ alebo písm. e/

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 23. apríla 2014

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. René Štepánik

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová