Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
08b/390624.25f82f.pdf
PDF · 166.06 KB
No categories available
2Tost/12/2014
N a j v y š š í s ú d 2 Tost 12/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. René Štepánika na neverejnom
zasadnutí dňa 23. apríla 2014 v Bratislave v trestnej veci proti obžalovanému
Š. S. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák.
a iné, o sťažnosti obžalovaného Š. S. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn. PK – 1 T 15/2013, takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. napadnuté uznesenie sa z r u š u j e.
Podľa § 79 ods. 1 Tr. por. obžalovaný Š. S., nar. X., sa p r e p ú š ť a z väzby
na slobodu.
O d ô v o d n e n i e
Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn.
PK-1T 15/2013, podľa § 72 ods. 1 písm. b/, § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť
obžalovaného Š. S. zo dňa 3. februára 2014 o prepustenie z väzby na slobodu.
Proti uvedenému uzneseniu podal obžalovaný Š. S. na neverejnom zasadnutí dňa
16. apríla 2014 do zápisnice sťažnosť, ktorú do rozhodnutia sťažnostného súdu písomne
neodôvodnil.
Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší
súd) podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia
a konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k týmto záverom:
Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej len ŠTS) rozsudkom zo dňa
16. októbra 2013, sp. zn. PK – 1 T 15/2013, uznal obžalovaného Š. S., ktorý bol vzatý
do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica z 1. júla 2012, sp. zn. Tp 69/2012, v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júla 2012, sp. zn. 3 Tost 25/2012, z dôvodu
§ 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. (kolúzna väzba) so začiatkom plynutia väzby od 29. júna 2012,
s rozšírením dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (preventívna väzba)
uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 3. januára 2013,
sp. zn. Tp 67/2012, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 Tost 1/2013, za vinného dvojnásobným obzvlášť závažným
zločinom úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák., dvojnásobným
prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1
Tr. zák., dvojnásobným zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. a prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového
vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. Za to mu uložil úhrnný trest
odňatia slobody na doživotie so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a trest prepadnutia veci.
Špecializovaný trestný súd predložil dňa 25. novembra 2013 spis najvyššiemu súdu
na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného Š. S. proti citovanému rozsudku súdu prvého stupňa.
Verejné zasadnutie na konanie o podanom odvolaní vytýčil najvyšší súd
na 26. februára 2014.
V rámci odvolacieho konania doručil obžalovaný Š. S. najvyššiemu súdu
dňa 13. decembra 2013 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej najvyšší súd uznesením zo dňa
18. decembra 2013, sp. zn. 1 To 10/2013, rozhodol jej zamietnutím. Keďže išlo o rozhodnutie
(uznesenie) najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť nie je prípustná, stalo sa toto
rozhodnutie právoplatným 18. decembra 2013.
V priebehu uvedeného odvolacieho konania podal obžalovaný Š. S.
dňa 7. februára 2014 (dátum doručenia žiadosti najvyššiemu súdu) ďalšiu žiadosť
o prepustenie z väzby, o ktorej už najvyšší súd nerozhodol a rozhodoval o nej, po vrátení
spisu ŠTS až dňa 4. apríla 2014 (lehota vo väzobnej veci na vyhotovenie rozsudku je desať
pracovných dní - § 172 ods. 3 Tr. por.) s rozhodnutím - uznesením najvyššieho súdu zo dňa
26. februára 2014, sp. zn. 1 To 10/2013, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok ŠTS
zo 16. októbra 2013, sp. zn. PK-1T 15/2013, v časti výroku o vine, vo výroku o treste
a vo výroku o náhrade škody, a v zrušenej časti vrátil vec ŠTS na nové prejednanie
a rozhodnutie, až ŠTS na neverejnom zasadnutí dňa 16. apríla 2014 uznesením, ktoré
je predmetom rozhodovania najvyššieho súdu v konaní 2 Tost 12/2014 o sťažnosti
obžalovaného Š. S. podanej proti tomuto uzneseniu.
I. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Vzhľadom na závažnosť tohto zásahu vyžaduje po celý čas trvania súdnu kontrolu. Tá začína
rozhodovaním súdu po obmedzení osobnej slobody obvineného a je ochranným štítom
garancie dôvodnosti väzby po celý čas jej trvania. Je výsostným právom ale i povinnosťou
všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu.
Za tým účelom mu patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu
skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku
z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť tieto okolnosti v rozhodnutiach
o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Okolnosti odôvodňujúce väzbu sa počas
jej trvania môžu meniť a preto sa vyžaduje periodická súdna kontrola dlhšie trvajúcej väzby.
V konaní pred súdom (po podaní obžaloby) je táto garancia premietnutá do ustanovenia
§ 79 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého súd je v každom období trestného stíhania povinný
skúmať, či dôvody väzby trvajú, či sa zmenili a teda i to, že v prípade nepretrvávania dôvodov
väzby obvineného musí dôjsť k ukončeniu väzby prepustením obvineného z väzby
na slobodu. Skúmanie dôvodov väzby je periodický akt, znamenajúci v konečnom dôsledku
prejavenie navonok iba v prípade prepustenia z väzby (či zmene dôvodov väzby), nie však
pri aktuálnom zistení nemennosti dôvodnosti väzby (negatívne rozhodnutie súd
v pravidelných intervaloch pri prieskume väzby ex offo nevydáva). Iná situácia nastáva, keď
súd v rámci svojich garančných práv a povinností vo vzťahu k väzbe obvineného je povinný
rozhodnúť o žiadosti obvineného na prepustenie z väzby na slobodu (§ 79 ods. 3 Tr. por.).
Rozhodnutie súdu, vrátane jeho odôvodnenia, už je vonkajším prejavom argumentačne
podporeného vysporiadania sa s dôvodnosťou/nedôvodnosťou pretrvávania/nepretrvávania
väzby obvineného a teda časovým (pred daný moment a stav konania) a vecným
(argumentačným) míľnikom pre(možnú) reakciu obhajoby vo vzťahu k prípadnému
sťažnostnému konaniu súdu vyššieho stupňa, mimo jednostupňového konania najvyšším
súdom, ale je žiadosť o prepustenie z väzby podaná na tento súd v čase, keď súd rozhoduje
o opravnom prostriedku vo veci samej, čo je (bol) i konkrétny prípad rozhodovania –
v jednom prípade nerozhodnutia – najvyššieho súdu o žiadosti obžalovaného Š. S. o jeho
prepustenie z väzby v čase rozhodovania tohto súdu o odvolaní voči rozsudku súdu prvého
stupňa, resp. míľnikom pre ďalšiu podanú žiadosť (i s významom jej obsahovej modifikácie)
v závislosti s časovým odstupom tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o predchádzajúcej
žiadosti nadobudlo právoplatnosť, upraveným v ustanovení § 79 ods. 3 veta tretia Tr. por.
Článok 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky obsahuje pri väzbe právo byť vo väzbe
len zo zákonných dôvodov a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú dobu
alebo byť prepustený počas konania. Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu
a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného
dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania
(III. ÚS 7/2000). Pri posudzovaní neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti
väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhu osoby pozbavenej
osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov,
berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného
rozhodnutia o ňom. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti a urýchlenosti posudzujú
podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé
a nevyhovujú požiadavkám urýchlenosti (III. ÚS 7/2000, I. ÚS 18/2003) Ústavný súd
Slovenskej republiky konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania na jednom stupni súdu presahujúca dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne (III. ÚS 126/2005). V konkrétnej posudzovanej veci došlo k situácii, že najvyšší súd
v čase rozhodovania o podanom odvolaní nerozhodol o žiadosti obžalovaného Š. S. temer dva
mesiace (žiadosť podaná na najvyšší súd 7. februára 2014, spis vypravený z najvyššieho súdu
a doručený ŠTS 4. apríla 2014) a aj po rozhodnutí ŠTS o predmetnej žiadosti 16. apríla 2014
a rozhodovaní najvyššieho súdu o podanej sťažnosti, teda až do právoplatného rozhodnutia
o žiadosti dňa 23. apríla 2014, uplynula lehota dva a pol mesiaca, čo je doba nezodpovedajúca
už uvedeným časovým atribútom rozhodnutia súdov.
Podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri
podmienky. Musí existovať po formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia.
Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania
skutku, za ktoré je vznesené obvinenie, podporované vykonaným dokazovaním v miere
preukaznosti skutku zodpovedajúcej príslušnému štádiu konania, musí existovať niektorý
z väzobných dôvodov § 71 ods. 1 Tr. por. a musí byť splnená podmienka, aby (orgány činné
v trestnom konaní a) súd postupoval(i) vo veci samej s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením. Vo väzobných trestných veciach sú v konaní pred súdom spojitými nádobami
a z časového hľadiska v jednej línii existujúcimi priebeh dokazovania a rozhodovania
s priebehom väzby obžalovaného, pričom väzba je viazaná na plynulé konanie a rozhodovanie
vo veci samej, neplatí to však naopak, keďže trestné stíhanie nie je podmienené väzbou.
Ak nesplnenie podmienky plynulosti konania a rozhodovania (vo veci samej) prináša
so sebou nedôvodnosť ďalšieho trvania väzby obžalovaného, o to viac treba analogicky
prihliadať na nerozhodnutie o obmedzení osobnej slobody obžalovaného nie včasným
a urýchleným rozhodnutím súdov ako na nedôvodnosť vedenia trestného stíhania
voči obžalovanému väzobne, keďže primárne sa posudzuje z hľadiska dodržiavania osobnej
slobody obžalovaného línia jeho neväzobného trestného stíhania. V prípade, že súdy
pri rozhodovaní o väzbe nekonajú s dostatočným urýchlením, dochádza k porušeniu
čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (nález ÚS 452/2010) Ak k takému záveru
dospeje v rámci rozhodovacej činnosti Ústavný súd Slovenskej republiky, podľa
§ 56 ods. 2 prvá veta zákona o ústavnom súde pre porušenie práva alebo slobody rozhodnutím
alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší a podľa § 56 ods. 3
písm. b/ zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie
konanie. To vo vzťahu k väzbe prichádza do úvahy len vtedy, ak väzba ešte reálne existuje.
Podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody uvedené v odseku 1 (tohto článku), a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva
alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Z uvedeného čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že v prípade porušenia práv garantovaných
čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy o väzbe (obžalovaného) na základe podmienok tam uvedených,
dôsledkom porušenia takých práv a slobôd v konaní o väzbe nemôže byť iné rozhodnutie, než
je prepustenie (obžalovaného) z väzby na slobodu – zákaz pokračovať v porušovaní práv
a slobôd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Trestný poriadok vo viacerých ustanoveniach v súvislosti s rozhodovaním o väzbe
stanovuje lehoty, prekročenie ktorých nie včasným rozhodnutím (v uvedených lehotách)
prináša dôsledok prepustenia obvineného na slobodu (rozhodnutie sudcu pre prípravné
konanie o zadržanej osobe § 87 ods. 2 Tr. por., rozhodnutie predsedu senátu a v prípravnom
konaní sudcu pre prípravné konanie o zatknutom obvinenom § 73 ods. 5 Tr. por., návrh
na predĺženie lehoty trvania väzby § 76 ods. 2 Tr. por. a iné), pričom vo viacerých prípadoch
sa jedná o lehoty hodinové (48 hodín, resp. 72 hodín). Ak už prekročenie takto krátkych lehôt
obmedzenia osobnej slobody obvineného má priamo zo zákona za následok okamžité
prepustenie obvineného z väzby na slobodu, o to viac musí mať za rovnaký následok
prepustenia na slobodu prekročenie lehôt počítaných na dni, týždne, mesiace, roky.
Z ustanovenia § 79 ods. 3 Tr. por. vyplýva povinnosť pre sudcu pre prípravné konanie
(v prípravnom konaní) a súd (v konaní pred súdom) bez meškania rozhodnúť. Ustanovenie
§ 79 Tr. por. nestanovuje lehoty, v ktorých sa musí o takej žiadosti obvineného
(obžalovaného) rozhodnúť. Tieto nie striktne zákonom stanovené lehoty pre takéto
rozhodnutie sú však stanoveného ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ako to bolo už uvedené v predchádzajúcej
časti odôvodnenia tohto uznesenia.
Ustanovenia § 79 ods. 2 a § 79 ods. 3 Tr. por. upravujú skúmanie väzby v jednotlivých
štádiách trestného stíhania (v podstate permanentne) a rozhodovanie o návrhoch
na prepustenie z väzby. Každé takéto rozhodnutie súdu o väzbe odráža časový (pre daný
moment) a vecný (argumenty dôvodnosti väzby, resp. jej zmeny) rozmer pretrvávania
aktuálnosti väzby, a to do ďalšieho rozhodovania o väzbe, ktorým sa uvedené atribúty väzby
môžu kvalitatívne zmeniť, alebo potvrdiť. Medzníky týchto rozhodnutí znamenajú
pretrvávanie nemennosti dôvodnosti väzby obvineného. Ak jedno z týchto rozhodnutí o väzbe
chýba, pre určitý moment po podaní žiadosti obvineného o prepustenie z väzby aj po uplynutí
už uvedených lehôt ustálených judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu na celé konanie o žiadosti
až do právoplatného rozhodnutia rámcovo na mesiac (pre jednostupňové rozhodnutie),
resp. dobu krátko cez mesiac (pri dvojstupňovom rozhodovaní) aj po tejto dobe, teda cca
5 – 6 týždňov od podania žiadosti o prepustenie z väzby, nad túto dobu nemožno väzbu
obvineného považovať za súladnú s Ústavou Slovenskej republiky a to jej článkom 17
ods. (2 a) 5 za prekročenie takejto lehoty v konkrétnom prípade posudzovanej väzby
obžalovaného Š. S. trvajúcej od podania žiadosti o jeho prepustenie z väzby dňa
7. februára 2014 do konečného (právoplatného) rozhodnutia o väzbe najvyšším súdom dňa
23. apríla 2014 (v konaní 2 Tost 12/2014) dva a pol mesiaca, teda možno považovať dobu
od primeranosti cca šesť týždňovej doby od podania žiadosti, teda asi od 23. marca 2014.
Analogicky teda, ak väzba obžalovaného Š. S. je nepokrytá právoplatným rozhodnutím súdov
mesiac nad rámec judikatúrou ustálenej doby na rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby,
jedná sa o nezákonnú väzbu, ktorej dôsledkom nezákonnosti tak, ako pri zákonom striktne
stanovených lehotách o väzbe, hoci aj na hodiny o pár minút, musí byť prepustenie z väzby
na slobodu.
Ak pri trvalej platnosti na celý priebeh väzby platí nevyhnutnosť súbežného naplnenia
už uvedených štyroch atribútov väzby [vznesené obvinenie, dôkazmi, podporovaná
dôvodnosť trestného stíhania pre konkrétny trestný čin, dôvod väzby (§ 71 ods. 1 Tr. por.)
a plynulé bezprieťahové konanie vo veci], zo znenia zákonných ustanovení (príkladmo
už citovaných), v ktorých je s prekročením striktne stanovenej lehoty spojené okamžité
prepustenie z väzby logicky vyplýva, že plynulé bezprieťahové konanie vo veci samej
je rozšírené aj na plynulé bezprieťahové konanie o väzbe. Pri jeho porušení musí analogicky
nastať následok prepustenia obvineného z väzby na slobodu.
Všeobecné súdy by mali byť v porovnaní s ústavným súdom, primárnymi ochrancami
ústavnosti. Vyplýva to napr. z čl. 144 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a ods. 5
a zákonom. Podľa čl. 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť
v súlade s touto ústavou. Pre konkrétny prípad posudzovania sťažnosti obžalovaného Š. S.
podanej proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti obžalovaného
o prepustenie z väzby, najvyšším súdom tak vyplýva povinnosť postupovať
na úrovni rozhodovania všeobecných súdov prijatím záveru, že konaním o žiadosti
obžalovaného o prepustenie z väzby po dobu dva a pol mesiaca došlo k porušeniu čl. 17
ods. 2 (veta prvá) ústavy v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby
v trestnej veci ŠTS, sp. zn. PK – 1 T 15/2013. Odpadol tak dôvod na ďalšie trvanie väzby,
s čím spája ustanovenie § 79 ods. 1 Tr. por. konzekvenciu okamžitého prepustenia
na slobodu. To zodpovedá ustanoveniu čl. 127 ods. 2 ústavy v konaní pred ústavným súdom
za konštatovania rovnakého porušenia základných práv a slobôd, zakázať v porušovaní
základných práv a slobôd, čo vo vzťahu k nezákonnej väzbe ako dôsledku nedôvodnosti
jej ďalšieho trvania znamená dôsledok (pri rozhodovaní ústavným súdom prostredníctvom
všeobecného súdu) prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu. V tejto súvislosti treba
poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 18/2013, ktorý pre absenciu
doručenia sťažnosti prokurátora obvinenému a jeho obhajcovi pred rozhodnutím najvyššieho
súdu, čím porušením „princípu rovnosti zbraní“ došlo k porušeniu práv a slobôd
garantovaných čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy, vyslovil toto porušenie a nad rámec podanej
sťažnosti (ex offo) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, aby bolo ústavne komformným spôsobom rozhodnuté všeobecným súdom,
hoci z časových súvislostí ústavný súd vedel, že všeobecný súd nemôže vrátiť prešlú lehotu
na rozhodnutie o predĺžení z väzby a musí obvineného z väzby prepustiť (ustanovenie čl. 127
ústavy ústavnému súdu neumožňuje prepustiť obvineného z väzby priamo). Ak porušenie
čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy z uvedeného dôvodu (relatívne formálne porušenie princípu
rovnosti zbraní) znamenalo v konečnom dôsledku nápravu dosiahnutú okamžitým
prepustením obvineného z väzby na slobodu, o to viac musí priniesť rovnaký dôsledok
porušenie práv a slobôd garantovaných čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy dlhodobým
nerozhodnutím o väzbe. Ak by takýto dôsledok s preukázaným porušením v čl. 17 ods. 2
ústavy uvedených práv obžalovaného spojený nebol, znamenalo by to popretie povinnosti
všeobecných súdov byť primárnymi ochrancami ústavnosti, znefunkčnenie rozhodovacej
činnosti súdov o väzbe, pretože by sa tým stratila opodstatnenosť ustanovenia čl. 17 ods. 5
ústavy ingerencia rozhodovania o väzbe aj počas jej trvania súdmi a vytvorila by sa značná
neproporcionálnosť konzekvencií prepustenia z väzby na základe už v tomto uznesení
citovaných krátkych lehôt rozhodovania o väzbe s dôsledkom ich nedodržania prepustenia
obvineného na slobodu a konzekvencii prípadného neprepustenia na slobodu pri dlhotrvajúcej
nečinnosti súdu pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, ak by malo byť dôsledkom
iba akademické vyslovenie porušenia ústavných práv a slobôd, či morálne alebo finančné
zadosťučinenie, na ktoré naviac všeobecné súdy nemajú zákonný podklad. Je teda zrejmé,
že dôsledok dlhotrvajúcej nečinnosti pri rozhodovaní o väzbe v jej priebehu musí znásobene
odrážať krátkodobú nečinnosť súdov (prípadne v prípravnom konaní prokurátora), s ktorou
je zo zákona spojené prepustenie na slobodu, s rovnakým dôsledkom.
S poukazom na uvedené porušenie práv obžalovaného Š. S. a s tým spojené závery
argumentačne uvedené v odôvodnení tohto uznesenia, sa pri nesplnení jednej z podmienok
dôvodnosti pretrvávania väzby obžalovaného najvyšší súd nezaoberal ďalšími podmienkami
dôvodnosti trvania väzby (dôvodnosť trestného stíhania, väzobné dôvody, prípadne ich
zmena), pretože čo i len nesplnenie jednej z podmienok dôvodnosti
trvania väzby obžalovaného – pretože všetky podmienky vždy musia byť splnené
kumulatívne - už za dôsledok postupom podľa § 79 ods. 1 Tr. por. prepustenie z väzby
na slobodu, pričom takýto postup nemožno zvrátiť ani závažnosťou právnej kvalifikácie
trestných činov, pre ktoré je obžalovaný trestne stíhaný (rozhodnutie o väzbe nemá žiaden
dosah a pokračovanie v trestnom stíhaní obžalovaného) ani s poukazom na štádium trestného
stíhania v konkrétnej posudzovanej trestnej veci. Neprepustením obžalovaného Š. S. z väzby
v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Tr. por. by za uvedených okolností najvyšší súd
prehlboval a podporoval nezákonnosť trvania väzby obžalovaného.
II. Nezávisle na maximálnej zákonom stanovenej lehote uvedenej v § 76
ods. 6 Tr. por. (pre konkrétny prípad štyridsaťosem mesiacov), vo väzobnej trestnej veci
aj v konaní pred súdom je nutné postupovať v súlade so zákonom a maximálnym urýchlením.
Nepostupoval tak v konkrétnej veci najvyšší súd, keď konal v odvolacom konaní – uznesenie
z 26. februára 2014, sp. zn. 1 To 10/2013 – v rozpore s ustanovením § 322 ods. 1 Tr. por.,
čím vznikla ďalšia okolnosť, ktorá ovplyvnila rozhodnutie o väzbe.
Pri aktuálnom rozhodovaní o väzbe nie je meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu
predmetom vecného prieskumu nadriadeného súdu. Je však potrebné zistiť, či použitý postup
zodpovedá nepredlžovaniu väzby nad rámec nevyhnutného času (§ 76 ods. 1 Tr. por.).
Najvyšší súd konštatuje, že pretrvávanie väzobného stíhania obžalovaného po rozhodnutí
o odvolaní je nadbytočné.
Podľa § 76 ods. 1 Tr. por. väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby
v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho
časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol len vtedy, ak by doplnenie konania
odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným
skutkovým záverom.
Uznesením zo dňa 26. februára 2014, sp. zn. 1 To 10/2013, najvyšší súd zrušil
rozsudok ŠTS zo 16. októbra 2013, sp. zn. PK – 1 T 15/2013, v časti výroku o vine v bode 1/
(obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák.),
vo výroku o treste (uložený úhrnný trest odňatia slobody na doživotie so zaradením
obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia
a trest prepadnutia vec) a vo výroku o náhrade škody (vo vzťahu ku skutku v bode 1/)
§ 321 ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. por. a v zrušenej časti - skutok v bode 2/ - prečin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Tr. zák. a zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. –
a skutok v bode 3/ - obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2
písm. f/ Tr. zák., prečin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa
§ 294 ods. 1 Tr. zák., zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa
§ 294 ods. 2 Tr. zák. a prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa
§ 216 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. (s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák.) vec
vrátil ŠTS na nové prejednanie a rozhodnutie podľa § 321 ods. 1 Tr. por.
Výsluchom znalcov (resp. spracovateľa znaleckého posudku znaleckého ústavu),
keďže tomu nebránili podmienky ustanovenia § 322 ods. 3 a ods. 4 Tr. por., mal odvolací súd
zo zákona doplniť dokazovanie a sám v merite veci právoplatne rozhodnúť,
čo by aj z časového hľadiska skrátilo trestné konanie (oproti dokazovaniu súdom prvého
stupňa po vrátení veci s prípadným odvolaním) o niekoľko mesiacov. Vo väzobnej trestnej
veci z časového hľadiska spojenia väzby s rozhodovaním vo veci samej, by sa tak predišlo
predĺženiu väzby obžalovaného (pre prípad jej dôvodnosti) o niekoľko mesiacov a v čase
rozhodovania ŠTS (za nečinný najvyšší súd) o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby
(zo 7. februára 2014) na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 by bola vec vo svojom merite
právoplatne skončená s uloženým a ihneď vykonateľným trestom odňatia slobody. Ak by
v takomto časovom horizonte z akýchkoľvek dôvodov nebolo uzavreté dokazovanie
vo výroku o vine ku skutku v bode 1/, treba brať do úvahy, že obžalovaný bol už citovaným
uznesením najvyššieho súdu z 26. februára 2014 právoplatne uznaný za vinného trestnými
činmi uvedenými vo vzťahu ku skutkom 2/ a 3/, pričom výrok o vine v tejto časti nadobudol
právoplatnosť práve rozhodnutím odvolacieho súdu.
Za popísaných okolností mal byť (odvolacím súdom po výsluchu
znalcov – psychológov zrušený) výrok o treste nahradený vlastným rozhodnutím odvolacieho
súdu o treste (prípadne náhrady škody či ochrannom opatrení) rozsudkom (s použitím
§ 322 ods. 3 Tr. por.), v tomto prípade vo vzťahu ku skutkom (trestným činom), ktoré zostali
zrušením časti výroku o vine (skutok 1/) nedotknuté (skutok 2/ a 3/). Právoplatným
rozhodnutím odvolacieho súdu o treste by bola ďalšia väzba bezpredmetná, keďže výkon
trestu má vždy prednosť pred väzbou – výkon trestu odňatia slobody je viazaný
na právoplatné uznanie viny a uloženie trestu, zatiaľ čo väzba je viazaná „len“ na vznesené
obvinenie či podanú obžalobu v spojení s dôvodmi väzby, pričom trestne stíhaná osoba
je chránená prezumpciou neviny (III. ÚS 79/00).
Vo vzťahu ku skutku v bode 1/ by bol potom v novom konaní uložený súhrnný trest
(§ 42 Tr. zák.).
Ak bolo potrebné dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste vykonať aj pred ukladaním
súhrnného trestu (v konaní o skutkoch 2/ a 3/), teda ak bolo toto dokazovanie potrebné
vykonať už ako podklad pre rozhodovanie o treste odvolacím súdom, mal ho vykonať
odvolací súd (a to na verejnom zasadnutí, na ktorom o odvolaní rozhodoval).
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. je neprípustné po zrušení rozsudku vec vrátiť súdu prvého
stupňa na iné doplnenie konania (teda aj dôkazné), než ktoré sa týka skutkových záverov
(otázka viny, nie trestu), alebo ktoré je na odvolacom súde neprimerane obtiažne.
Dokazovanie, požadované odvolacím súdom vo vzťahu k výroku o treste (doplnenie
výsluchu znalca z odboru zdravotníctvo – psychológia k osobnosti obžalovaného na účel
overenia splnenia podmienok pre uloženie doživotného trestu odňatia slobody) nepatrí
do žiadnej z uvedených kategórií.
Zákonným postupom sa má konanie urýchliť, a to aj v neväzobných veciach.
Uvedené platí i v prípade, že bol výrok o vine odvolacím súdom zrušený len z časti,
s pokynmi na vykonanie ďalšieho dokazovania súdom prvého stupňa (§ 322 ods. 1 Tr. por.) –
z časti však výrok o vine ostal nedotknutý.
To sa osobitne týka väzobnej veci.
Rozhodnutím o uložení trestu (ak ide o trest odňatia slobody bez podmienečného
odkladu jeho výkonu) vo vzťahu k nezrušenej časti výroku o vine, sa totiž napĺňa kategorický
zákonný príkaz, že väzba má trvať len nevyhnutný čas (§ 76 ods. 1 Tr. por.).
Zhrnúc uvedené: Ak bol obžalovaný Š. S. právoplatne (rozhodnutím odvolacieho
súdu) uznaný za vinného (okrem iného) zločinom úkladnej vraždy (§ 144 ods. 1, ods. 2
písm. f/ Tr. zák.) (s trestnou sadzbou odňatia slobody až na dvadsaťpäť rokov
alebo na doživotie), nemôže byť v tejto trestnej veci naďalej vo väzbe, ak má vykonávať trest
odňatia slobody, na ktorého neuloženie nie je žiaden zákonný dôvod. V popísanom prípade
je ďalšie pretrvávanie väzobného stíhania obžalovaného po rozhodnutí odvolacieho súdu
neprípustné (malo byť ukončené právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu o vine
a treste).
Ochrana spoločnosti sa zabezpečuje len spôsobom ustanoveným zákonom.
Nedodržanie zákonného postupu štátnymi orgánmi vyvoláva v spoločenskej ochrane
medzeru, ktorá vyznieva v prospech obžalovaného v podobe sankcie ustanovenej
v § 79 ods. 1 Tr. por., ktorá je dôsledkom nesprávnym postupom vyvolaného pominutia
„ďalších dôvodov“ trvania väzby.
Je potrebné zdôrazniť, že obmedzenie vrátenia veci odvolacím súdom súdu prvého
stupňa (bez vlastného meritórneho rozhodnutia), len na prípady uvedené v § 322 Tr. por.
(odstránením formulačnej nepresnosti), bolo zvýraznené novelizáciou Trestného poriadku
s účinnosťou od 1. septembra 2011 (zákon č. 262/2011 Z.z.).V dotknutom prípade je vyššie
popísaná súvislosť s minimalizáciou trvania väzby zrejmá.
Celkovo možno skonštatovať :
Postup odvolacieho súdu vo väzobnej veci sa musí prispôsobiť obmedzeniu trvania
väzby len na nevyhnutný čas (§ 76 ods. 1 Tr. por.).
Ak je v takom prípade odsudzujúci výrok o vine napadnutého rozsudku odvolacím
súdom zrušený len z časti v zmysle § 321 ods. 2 alebo ods. 3 Tr. por. (a teda je zrušený aj celý
výrok o treste), potreba doplniť dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste a ďalším výrokom
nadväzujúcim na výrok o vine (teda nevedúce v tomto rozsahu k iným skutkovým záverom),
nie je dôvodom na nerozhodnutie odvolacím súdom o treste (náhrade škody, ochrannom
opatrení) za zrušením nedotknuté skutky (§ 322 ods. 3 Tr. por.), odvolací súd také doplnenie
sám nevykoná a vec vráti súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie o treste (popri rozhodnutí
o zrušenej časti výroku o vine) podľa § 322 ods. 1 Tr. por. len vtedy, ak by doplnenie konania
odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami. Inak súd prvého stupňa
v novom konaní uloží súhrnný trest (§ 42 Tr. zák.) prípadne spoločný trest
(§ 41 ods. 3 Tr. zák).
Je potrebné doplniť, že novému konaniu pred súdom prvého stupňa nebráni prekážka
právoplatne rozhodnutej veci (§ 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por.), nakoľko tá sa vzťahuje len
na skutok, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté (o vine i treste) rozsudkom odvolacieho
súdu.
Ak by odvolací súd už uvedeným spôsobom rozhodol (rozsudkom) aj o treste,
väzobné trestné stíhanie obžalovaného by sa skončilo nariadením výkonu trestu odňatia
slobody.
Interpretačná nesprávnosť teda vyvolala umelé predĺženie väzobného trestného
stíhania.
Tým je porušené ustanovenie § 76 ods. 1 Tr. por., teda zákaz pretrvávania väzby nad
rámec jej nevyhnutného času.
Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto uznesenia,
ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu I. ÚS 100/2004 „v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia
byť splnené štyri podmienky. Musí existovať po formálnej stránke uznesenie o vznesení
obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia
zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných
dôvodov podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku (v súčasnosti § 71 ods. 1 Tr. por. - pozn.).
Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní (a súd, ktorý
sa už v súčasnej legálnej terminológii označuje samostatne - pozn.) vo veci samej postupovali
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
V dotknutom prípade nie je splnená naposledy uvedená (štvrtá) podmienka ďalšieho
trvania väzby.
Podľa systematiky Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
ide o porušenie článku 5 ods. 3, a to z hľadiska súdenia osoby pozbavenej slobody
v primeranej lehote (v predtým popísaných súvislostiach).
Premietnuté do systematiky a sankčného mechanizmu zákona, pominul dôvod
na ďalšie trvanie väzby v zmysle § 79 ods. 1 Tr. por. - v tomto prípade sa dôvody nedostatku
osobitne starostlivého a urýchleného postupu príslušného orgánu (súdu) týkajú priamo
konania vo veci samej, nie rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby.
„Dôvody na ďalšie trvanie väzby“ sú inou okolnosťou než „dôvody väzby“ tiež
uvedenou v § 79 ods. 1 Tr. por. (dôvodom väzby zodpovedá dôvodnosť podozrenia
zo spáchania činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a danosť väzobného dôvodu, teda prvé
tri zo štyroch v náleze Ústavného súdu I. ÚS 100/2004 uvedených podmienok).
Nastanie ktorejkoľvek z troch situácií, uvedených v § 79 ods. 1 Tr. por. (pominutie
dôvodu väzby, dôvodu na jej ďalšie trvanie alebo uplynutie lehoty uvedenej v § 76 ods. 6
alebo ods. 7 alebo § 78) však vyvoláva následok, že obvinený musí byť ihneď prepustený
na slobodu (v tomto prípade rozhodnutím najvyššieho súdu).
Súvislosti s porušením práv obžalovaného Š. S. siahajú do rozhodovania najvyššieho
súdu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby zo dňa 13. decembra 2013, o ktorej
jednoinštančne rozhodoval najvyšší súd dňa 18. decembra 2013 vo veci,
sp. zn. 1 To 10/2013 (v čase, keď mu bol predložený spis na rozhodovanie o podanom
odvolaní proti rozsudku ŠTS). I keď rozhodovanie o žiadosti obžalovaného o prepustenie
z väzby na slobodu je rozhodovaním o základných slobodách občana, zákon (Trestný
poriadok) na rozdiel od vzatia obžalovaného do väzby najvyšším súdom v odvolacom konaní
so sťažnostným konaním iného senátu tohto súdu (§ 185 ods. 9 Tr. por.), takúto
dvojinštančnosť rozhodovania neumožňuje. O to viac treba v takomto (jednoinštančnom)
konaní dodržiaval práva obžalovaného, kryté mimo iné garanciou, aby pred rozhodnutím
o väzbe vo všetkých jeho formách (§ 72 ods. 1 Tr. por.) bol obvinený vypočutý súdom
(minimálne v prvom stupni), aby predniesol svoje návrhy a stanovisko v osobnom kontakte
so súdom, ktorý rozhoduje o jeho väzbe. V konkrétnom prípade rozhodovania najvyššieho
súdu obžalovanému nebolo umožnené uvedeným spôsobom svoje práva uplatniť, pričom súd
rozhodoval bez toho, aby sa mal prokurátor možnosť pred rozhodnutím súdu so žiadosťou
obžalovaného o prepustenie z väzby vecne a obsahovo oboznámiť (nebola mu doručovaná)
a tak zaujať pred rozhodovaním súdu svoje stanovisko.
III. V prejednávanej veci ide o kumuláciu dvoch základných okolností, ktoré
z hľadiska ďalšieho postupu v konaní – neprípustné predlžovanie väzobného stíhania
postupom odvolacieho súdu a súčasne (včasné) nerozhodnutie o žiadosti obžalovaného
o prepustenie z väzby – neumožnili ponechať obžalovaného vo väzbe, aj keď inak ide
o vecne, resp. z hľadiska okolností prípadu o nanajvýš nežiaduce riešenie. V konkrétnom
prípade však musel dostať prednosť zákaz stíhania pozbavenia osobnej slobody kohokoľvek
inak ako zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky), ktorý je jedným zo základných pilierov právneho štátu (čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). Zároveň je potrebné pôsobiť, z hľadiska aplikačných
nesprávností, preventívne.
Treba dodať, že porušenie práv obžalovaného nemožno reparovať bez zrušenia
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, len (prípadným neskorším) finančným zadosťučinením,
priznaným ústavným súdom.
Samotný ústavný súd k tomu uvádza: Priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie
základného práva alebo slobody už nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza
do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenia do pôvodného stavu
(I. ÚS 15/02).
V konkrétnom prípade však prichádzala do úvahy náprava zrušením predmetného
rozhodnutia, čo mohol urobiť a urobil už všeobecný súd (nadriadený súd rozhodujúci
o riadnom opravnom prostriedku) a neprehlboval tak porušenie práva. Po takom zrušení
zároveň nemohlo nasledovať iné rozhodnutie, než prepustenie obžalovaného z väzby (vecná
náprava sa nemohla zabezpečiť opätovným rozhodovaním o jeho žiadosti).
Možno doplniť, že ako právny podklad pre rozhodnutie postačoval zákon (Trestný
poriadok) a Ústava Slovenskej republiky, a len argumentačne bol použitý aj Dohovor
o ochrane ľudských páv a základných slobôd (článok 5 ods. 3 a ods. 4), z ktorého aj zákonná
úprava vychádza.
Dohovor sa totiž použije pred zákonom len vtedy, keď zabezpečuje väčší rozsah
ústavných práv a slobôd (čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Inak súd aplikuje
zákon, a to v prípade širšieho ním priznaného rozsahu dotknutých práv, aj prednostne pred
medzinárodnou zmluvou (čl. 154c ods. 1 ústavy a contrario).
Napokon treba konštatovať, že obžalovaný môže byť v ďalšom priebehu konania
vzatý do väzby, ak naplní niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods. 2 písm. a/,
písm. b/, písm. c/ alebo písm. e/ Tr. por.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 23. apríla 2014
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. René Štepánik
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová