Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/46/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Erste Donau-

Dampfschiffahrts – Gesellschaft m.b.H., so sídlom Regensburger Strasse 9, 4020 Linz,

Rakúsko, zastúpeného JUDr. Andreou Čikovou, advokátkou so sídlom Mostová 2, Bratislava,

proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného zo dňa

13. Novembra 2007, č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-

83157/2007/990036-r a č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, na odvolanie ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -103, -103,

-103 zo dňa 24. septembra 2010, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-103, -103, -103 zo dňa 24. septembra 2010 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) zamietol ako nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobca

domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí ţalovaného zo dňa 13. novembra

2007 č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r

a č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, ktorými tento ako odvolací orgán na základe odvolaní

ţalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I

č. /Čech zo dňa 23. augusta 2007, č. /Čech zo dňa

22. augusta 2007 a /Čech zo dňa 23. augusta 2007, ktorými prvostupňový

správny orgán nevyhovel ţiadosti ţalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej

aj „DPH“) podľa aţ 58 o dani z pridanej hodnoty (ďalej len

„“) vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40 Sk) za obdobie január

aţ marec 2006, vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk) za obdobie apríl aţ jún 2006

a vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk) za obdobie júl aţ september 2006.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, ţe postup

ţalovaného ako aj napadnuté rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Konštatoval, ţe správca

dane, a rovnako tak ţalovaný správny orgán náleţite zistili skutkový stav a po jeho

vyhodnotení zákonne rozhodli o vrátení dane. Stotoţnil sa s názorom ţalovaného, ţe ţalobca

ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zloţku

zapísanú v príslušnom obchodnom registri, a preto naplnil vyššie uvádzané ustanovenia, ţe na

území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti a mal na území Slovenskej

republiky zapísané sídlo zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zloţky

podniku zahraničnej osoby. V kontexte ustanovenia

Z. z. mal za irelevantnú argumentáciu ţalobcu, ţe jeho organizačná zloţka na území

Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a ţe jej činnosť nepredstavovala

podnikanie. V nadväznosti na uvedené pokladal za zavádzajúce aj odkazy na čl. 1 a 170

smernice č. 79/1072/EHS, ako aj rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“)

č. C-168/84 a C-190/95, nakoľko na vrátenie ţiadanej dane v relevantnom období bolo

potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, ţe zahraničná osoba nemala v tuzemsku sídlo,

miesto podnikania, prevádzkareň, ani bydlisko. Keďţe ţalobca túto skutočnosť preukázať

nevedel, dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe tento podmienky na vyhovenie ţiadosti

o vrátenie dane nesplnil.

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej

lehote odvolanie z dôvodov uvedených v , navrhujúc, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave č. k. -103, -103, -103 zo dňa 24. septembra

2010, a súčasne aby zrušil preskúmavané rozhodnutia ţalovaného zo dňa 13. novembra 2007,

č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, a č. I/222/12795-

83159/2007/990036-r a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal, aby mu odvolací súd

priznal náhradu trov konania.

Krajskému súdu vyčítal nesprávnosť jeho záverov, nakoľko mal za to, ţe ani podľa

ţalobných dôvodov, a ani podľa usmernenia bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky k uplatneniu (ďalej len „“), nestačí

vykladať pojem prevádzkareň tak, aby sa bralo do úvahy jediné kritérium, a to samotný zápis

organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného registra Slovenskej republiky, ale je

potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu prevádzkarne, t.j. nezávislé

vykonávanie ekonomickej činnosti, ako aj personálne a materiálne vybavenie, čo má podľa

ţalobcu oporu i v rozhodnutiach ESD. Zdôraznil, ţe samotné uvádza ako

referenčné viaceré rozhodnutia ESD, napr. vo veci C-168/84 Gunter Berkholz a C-190/95

ARO Lease, na ktoré ţalobca v ţalobe poukázal, avšak súd prvého stupňa ich pokladal

za zavádzajúce. Taktieţ dal do pozornosti, ţe poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia

ESD, napr. C-390/96 Lease Plan Luxembourg a C- 73/06 Planzer Luxembourg, z ktorých

je zrejmé, ţe ESD dospel k záveru, ţe „aby sa prevádzkareň mohla účelne povaţovať, v rámci

výnimky z prioritného kritéria sídla, za miesto poskytovania sluţby zdaniteľnej osoby, musí

na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského

a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné sluţby samostatne (t.j. môţe

uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe)“. Dodal, ţe v rozsudku ESD sa

súčasne uvádza, ţe zriadenie odlišného sídla (prevádzkarne) od hlavného sídla podnikania je

moţné len v prípade, ak sa takéto sídlo vyznačuje dostatočným stupňom trvalosti

a adekvátnou štruktúrou, z hľadiska ľudských a technických zdrojov na dodávanie dotknutých

sluţieb na nezávislom základe, t.j. pokiaľ organizačná zloţka nemá k dispozícii buď vlastný

personál, alebo štruktúru vyznačujúcu sa dostatočným stupňom trvalosti na poskytovanie

rámca, v ktorom môţu byť zhotovené zmluvy alebo uskutočňované manaţérske rozhodnutia

tak, aby sa zaručilo poskytovanie predmetných sluţieb na nezávislom základe, nemoţno

uvedené povaţovať za stálu prevádzku.

Následne poukázal na skutočnosť, ţe predmetné ďalej uvádza, ţe „...podľa

záverov Výboru pre DPH pri Európskej komisii, organizačná zloţka zahraničnej osoby

nepredstavuje automaticky prevádzkareň pre účely dane z pridanej hodnoty. Ak má

organizačná zloţka spĺňať kritériá prevádzkarne pre účely dane z pridanej hodnoty, musí mať

aj personálne aj materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, z ktorej

dosahuje príjem. Zároveň je potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu

prevádzkarne, t.j. musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon

ekonomickej činnosti v tuzemsku. To znamená, ţe pod pojmom prevádzkareň v zmysle § 4

ods. 7 je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej

a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na

pokračujúcej báze resp. opakovane), a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym

vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta, a na strane

druhej personálnym vybavením potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti

z tohto miesta. Uvedené skutočnosti, ako uţ bolo uvedené potvrdzujú aj rozsudky ESD,

v zmysle ktorých, na to aby sa prevádzkareň mohla povaţovať za miesto poskytnutia sluţby,

musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu (dostatočný stupeň trvalosti),

ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné sluţby

samostatne (tzn. schopnosť resp. moţnosť z uvedeného miesta uzatvárať a vyhotovovať

zmluvy, uskutočňovať manaţérske rozhodnutia, dojednávať obchody, prijímať platby,

vykonávať konkrétnu ekonomickú činnosť, atď.). Pritom musí ísť o ekonomickú činnosť,

z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. len pre svojho zriaďovateľa so

sídlom v zahraničí.“ S ohľadom na uvedené namietal, ţe ak organizačná zloţka zahraničnej

osoby nemá personálne a materiálne vybavenie na to, aby mohla v tuzemsku vykonávať

samostatnú ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, nespĺňa kritériá prevádzkarne na

účely dane z pridanej hodnoty.

Ďalej uviedol, ţe bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky uvádza vo svojom

metodickom usmernení povinnosť posudzovať pojem prevádzkareň jednotne, čím bolo

zosúladené posudzovanie prevádzkarne pre účely DPH podľa slovenskej právnej úpravy

s posudzovaním na úrovni Európskej únie. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, ţe DDSG-

Cargo GmbH, organizačná zloţka nie je prevádzkarňou podľa

Z. z., nakoľko organizačná zloţka vykazovala výhradne iba náklady a ţiadne výnosy ani

príjmy, čo znamená, ţe jej činnosť nebola zameraná na dosiahnutie zisku, preto túto činnosť

nie je moţné povaţovať ani za podnikanie. Dodal, ţe táto organizačná zloţka vykonávala len

podporné a prípravné činnosti pre svojho zriaďovateľa (spoločnosť DDSG-Cargo GmbH) ako

napríklad pomoc pri riešení plavebných situácií, získavanie informácií Štátnej plavebnej

správy o zastavení plavby na Dunaji na slovenskom úseku, ako aj o rôznych opatreniach

vydávaných Štátnou plavebnou správou. Súčasne dopĺňajúc, ţe DDSG-Cargo GmbH,

organizačná zloţka mala len jedného zamestnanca, ktorý nepredstavuje splnenie poţiadavky

personálnej a materiálnej samostatnosti postačujúcej na nezávislé vykonávanie ekonomickej

činnosti nielen pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí, tak ako ich poţaduje

. Vyslovil názor, ţe organizačná zloţka ţalobcu DDSG-Cargo GmbH, organizačná

zloţka na území Slovenskej republiky nepodnikala, teda ţalobca nemohol mať na území

Slovenskej republiky ani stále miesto podnikania, a preto nemohol mať na území Slovenskej

republiky ani prevádzkareň v zmysle

Následne namietal, ţe ţalobca je spoločnosťou podnikajúcou v oblasti nákladnej

lodnej dopravy, pričom nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty vznikol ţalobcovi na území

Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, ţe na jej území čerpal pohonné látky potrebné na

pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj. Dopĺňajúc, ţe všetky pohonné látky boli

kupované zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH a nie organizačnou zloţkou

DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka. Taktieţ uviedol, ţe DDSG-Cargo GmbH,

organizačná zloţka nikdy nebola oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho

podnikania, nakoľko nedisponuje potrebnou licenciou, ktorá je podmienkou oprávnenia na

nákup pohonných látok. Z uvedeného vyvodil, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka

nemala ani materiálne vybavenie ani vlastný personál, ktorý na dostatočnej úrovni

zabezpečuje stálosť, a teda nemala ani moţnosť uzatvárať zmluvy, alebo prijímať

rozhodnutia, ako ani samostatne poskytovať predmetné sluţby. Dal do pozornosti čl. 1

smernice č. 79/1072/EHS, v zmysle ktorého platiteľom dane, ktorý nemá sídlo na území štátu

je osoba, ktorá nemá v tomto štáte stálu pobočku, cez ktorú by vykonávala podnikateľské

transakcie. Ďalej poukázal na čl. 170 smernice č. 79/1072/EHS, podľa ktorého kaţdá

zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená v členskom štáte, v ktorom nakupuje tovar a sluţby,

má právo na vrátenie DPH, pokiaľ sú tovar a sluţby pouţité na zdaniteľné transakcie, resp.

ekonomickú činnosť. Súčasne poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84, v ktorom tento

dospel k záveru, ţe miesto, kde poskytovateľ sluţieb má sídlo podniku, je prvotným

referenčným bodom, pričom treba mať na zreteli aj inú prevádzku, z ktorej sa poskytujú

sluţby, len ak odkazovanie na miesto sídla podniku nevedie k racionálnemu výsledku pre

daňové účely, alebo zakladá konflikt s iným členským štátom. Na základe uvedeného

vyslovil, ţe je potrebné ako miesto sídla podniku povaţovať len sídlo ţalobcu v Rakúsku.

Ţalobca ďalej uviedol, ţe podľa rozhodnutia ESD č. C-190/95 spoločnosť majúca sídlo

v jednom členskom štáte, nedodáva sluţby prostredníctvom prevádzkarne v druhom členskom

štáte, ak pre poskytovanie týchto sluţieb v druhom členskom štáte nemá spoločnosť zriadené

priestory ani sklady. Zdôraznil, ţe slovenská organizačná zloţka DDSG-Cargo GmbH,

organizačná zloţka nemala licenciu na podnikanie v oblasti riečnej dopravy, preto nemohla

mať na túto činnosť v Slovenskej republike zriadené ani priestory a ani sklady. Dodal, ţe

definícia prevádzkarne v je stručná, preto na jej správne

pochopenie je moţné pouţiť judikatúru ESD, v zmysle ktorej prevádzkarňou je existencia

dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských sluţieb na

nezávislej báze. V tomto kontexte opätovne zdôraznil, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná

zloţka mala len jedného zamestnanca a jej činnosť bola výlučne podporná, teda táto nemôţe

za daných okolností spĺňať charakteristiku prevádzkarne. Vzhľadom na namietané mal za

nesporné, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nemohla byť počas svojej existencie

povaţovaná za prevádzkareň v zmysle Preto bol ţalobca názoru, ţe

splnil všetky podmienky , keď ţiadal o vrátenie

dane z pridanej hodnoty za obdobie január aţ marec 2006 vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40

Sk), apríl aţ jún 2006 vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk), júl aţ september 2006

vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk).

Za nesprávny pokladal aj záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, ţe „vzhľadom

na to, ţe mal ţalobca od roku 2000 na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú

zloţku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka, je nespochybniteľné, ţe na území SR

aj podnikal“. Toto tvrdenie pokladal za priamo rozporné s usmernením bývalého Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré uvádza, ţe ak má zahraničná osoba v tuzemsku

zriadenú organizačnú zloţku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto organizačná zloţka

automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne pre účely Za rovnako

nesprávny povaţoval ţalobca záver krajského súdu, ţe „ţalobca mal v období od roku 2000

na území SR zriadenú organizačnú zloţku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka, teda je

nespochybniteľné, ţe na území SR mal ţalobca miesto podnikania (sídlo organizačnej

zloţky)“. V nadväznosti na uvedené ţalobca tvrdil, ţe nemohol mať na území Slovenskej

republiky miesto podnikania, nakoľko toto podľa náleţí len

fyzickým osobám. Ţalovanému taktieţ vyčítal nesprávne pouţitie pojmu sídlo organizačnej

zloţky vo svojom rozhodnutí, keďţe v zmysle platnej legislatívy, ustanovenia § 2 ods. 3

písm. b/ o obchodnom registri má organizačná zloţka adresu miesta

činnosti a nie sídlo.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam

ţalobcu ţalovaný uviedol, ţe okrem poukazu na , sú jeho námietky uvedené

v odvolaní identické s argumentmi, ktoré ţalobca uviedol uţ v podanej ţalobe a ţalovaný sa

k nim v stanovisku k ţalobe uţ vyjadril. Ohľadom bývalého Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/242/65558/2009 zo dňa 30. júna 2009 k uplatňovaniu

uviedol, ţe toto bolo vydané vzhľadom na rôzne postupy

pri uplatňovaní s cieľom zabezpečiť jednotný postup pri

posudzovaní prevádzkarne na účely cit. zákona. Dal do pozornosti, ţe v zmysle § 4 ods. 7

sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má

personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Zdôraznil, ţe v usmernení

sa okrem iného uvádza, ţe pri posudzovaní, či organizačná zloţka zahraničnej osoby spĺňa

kritériá prevádzkarne, sa do jeho vydania vychádzalo z názoru, ţe organizačná zloţka

zahraničnej osoby, ktorá je zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky, je na účely

prevádzkarňou v Slovenskej republike. Dodal, ţe zápis organizačnej

zloţky do obchodného registra sa povaţoval za to, ţe zahraničná osoba má záujem podnikať

na území Slovenskej republiky, a to prostredníctvom svojej organizačnej zloţky podniku.

Uvedený názor bol vyjadrený Ministerstvom financií Slovenskej republiky vo viacerých

písomných stanoviskách a metodických pokynoch.

Ďalej uviedol, ţe vzhľadom na nejasnosť postupu pri posudzovaní problematiky

prevádzkarne v kontexte rozsudkov ESD a na viaceré podnety poukazujúce na osobitný

prístup Slovenskej republiky pri posudzovaní prevádzkarne, bývalé Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky poţiadalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky o prehodnotenie

výkladu pojmu prevádzkareň v zmysle v tom smere, aby sa pri

posudzovaní prevádzkarne na účely ako jediné dôleţité kritérium

nebral do úvahy len samotný zápis organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného

registra v Slovenskej republike, ale aby sa skúmali aj ďalšie faktory nevyhnutné pre

existenciu prevádzkarne, čo má oporu aj v rozhodnutiach ESD. Doplnil, ţe na základe

rozsudkov ESD, ako aj Výboru pre DPH pri Európskej komisii došlo napokon v roku 2009

k zmene pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň v tom zmysle, ţe ak má zahraničná osoba

v tuzemsku zriadenú organizačnú zloţku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto

automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne na účely Dodávajúc, ţe

ak má organizačná zloţka spĺňať kritériá prevádzkarne na účely dane z pridanej hodnoty,

musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti

v tuzemsku, z ktorej dosahuje príjem. Konštatoval, ţe vzhľadom na pôvodné stanovisko

Ministerstva financií Slovenskej republiky ohľadom prevádzkarne zahraničnej osoby, za ktorú

bola povaţovaná samotná organizačná zloţka zahraničnej osoby zapísaná v obchodnom

registri, sa ţiadosti o vrátenie DPH zahraničnej osoby zamietali. Keďţe sa pohľad na vznik

prevádzkarne zmenil (jún 2009), predtým ako sa o ţiadosti zahraničnej osoby rozhodne,

vyjadruje sa k postaveniu prevádzkarne daňový úrad, ktorý posúdi, či organizačná zloţka

zahraničnej osoby zapísaná do obchodného registra spĺňa kritériá prevádzkarne na účely

, pričom súčasne skúma, či vykonáva nezávisle ekonomickú činnosť,

resp. či ju vykonávala v období, za ktoré zahraničná osoba ţiada vrátiť DPH. V súvislosti

s prehodnotením pojmu prevádzkareň na účely dane z pridanej hodnoty uviedol, ţe v čase

vydania prvostupňových rozhodnutí správcu dane, ako aj v čase vydania ţalobou napadnutých

rozhodnutí ţalovaného, i v čase podania ţaloby (2007, 2008) správca dane i ţalovaný

vychádzali z pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň (v súvislosti so zápisom organizačnej

zloţky v obchodnom registri) prezentovaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu

dôvodov odvolania podľa v spojení s veta prvá a dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

(, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích

námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti

konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie

pre závaţné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe krajský súd sa

vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami, poukazujúc na § 56 ods. 2

písm. b/ , keď súd prvého stupňa len stroho konštatoval, stotoţňujúc

sa s názorom ţalovaného, ţe ţalobca ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej

republiky zriadenú organizačnú zloţku zapísanú v príslušnom obchodnom registri, teda na

území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti, mal na území sídlo

zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zloţky podniku zahraničnej

osoby. Súčasne bez ďalšieho odôvodnenia označil v kontexte cit. ustanovenia zákona

č. za irelevantnú argumentáciu ţalobcu, ţe jeho organizačná zloţka na území

Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a ţe jej činnosť nepredstavovala

podnikanie. Rovnako tak ničím neodôvodnil ani svoje závery, ţe v danom kontexte sú

zavádzajúce aj citované články smernice resp. rozhodnutia ESD, pretoţe na vrátenie ţiadanej

dane v relevantnom období bolo potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, ţe zahraničná

osoba nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko. Uvedené

závery len stručne doplnil konštatovaním, ţe túto skutočnosť ţalobca preukázať nevedel,

preto nesplnil ani podmienky na vyhovenie jeho ţiadosti o vrátenie dane.

Podľa (v spojení s veta prvá ) v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo

veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne

vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle (ďalej aj „“) vykladať a uplatňovať

tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.

a sp. zn. – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje

vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:

„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý

súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený

v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci

Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,

séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. – www.concourt.sk).

Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo ţalobcu, ako účastníka preskúmavacieho

konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude odpovedať na jeho primárne

námietky obsiahnuté v ţalobe ţalobcu voči napadnutému rozhodnutiu.

Zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, ţe

krajský súd opomenul dostatočne a presvedčivo sa vysporiadať s námietkami ţalobcu,

týkajúcimi sa ustanovenia , s ohľadom na ktoré

ţalobca zdôraznil, ţe v období mesiacov júl aţ september 2006, nemal na území Slovenskej

republiky sídlo, nakoľko je rakúskou obchodnou spoločnosťou so sídlom v Rakúsku. Taktieţ

nedostatočne krajský súd reagoval na námietku ţalobcu vzťahujúcu sa k výkladu pojmu

prevádzkareň podľa , súčasne opomenúc zaoberať

sa okrem kritéria zápisu organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného registra

Slovenskej republiky, i poukazom ţalobcu na kritérium nezávislého vykonávania

ekonomickej činnosti, ako aj náleţitosťou personálneho a materiálneho vybavenia. Rovnako

tak súd prvého stupňa nevenoval pozornosť námietke ţalobcu, ţe nárok na vrátenie dane

z pridanej hodnoty mu vznikol na území Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, ţe na tomto

území čerpal pohonné látky potrebné na pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj, pričom

všetky pohonné látky boli zakúpené zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH

a nie organizačnou zloţkou DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka. Súčasne sa mal

vysporiadať so skutočnosťou, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nikdy nebola

oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho podnikania, keďţe nedisponuje

potrebnou licenciou. Zároveň sa mal zaoberať aj námietkou ţalobcu, ţe v súlade s judikatúrou

ESD je potrebné ako miesto sídla podniku povaţovať len sídlo ţalobcu v Rakúsku,

v súvislosti s ktorou námietkou ţalobca poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84. Súčasne

neopomenúc ani rozhodnutie ESD č. C-190/95, v zmysle ktorého prevádzkarňou je existencia

dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských sluţieb

na nezávislej báze, v súvislosti s ktorým ţalobca zdôraznil, ţe organizačná zloţka DDSG-

Cargo GmbH, organizačná zloţka mala len jedného zamestnanca, pričom jej činnosť bola

výlučne podporná.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom

súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe,

ako aj námietkami ţalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe

odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s

Ak teda v posudzovanej veci podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie

je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd

riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu

argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje námietky ţalobcu za neopodstatnené,

postupoval krajský súd nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa veta druhá a zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ), v ktorom krajský súd po opätovnom

vysporiadaní sa s námietkami ţalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite

(teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie

bolo urobené zadosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje

za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom

súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú

správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého

stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

( v spojení s vetou prvou ).

Vzhľadom k tomu, ţe bolo s účinnosťou od 1. januára 2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd

podľa na strane ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom

pôvodne uvádzaného ţalovaného.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. apríla 2014

JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská