Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
510/437015.fc6c30.pdf
PDF · 220.95 KB
No categories available
8Sžf/47/2013
Najvyšší súd 8Sžf/45/2013 Slovenskej republiky 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Erste Donau-
Dampfschiffahrts – Gesellschaft m.b.H., so sídlom Regensburger Strasse 9, 4020 Linz,
Rakúsko, zastúpeného JUDr. Andreou Čikovou, advokátkou so sídlom Mostová 2, Bratislava,
proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného zo dňa
13. Novembra 2007, č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-
83157/2007/990036-r a č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, na odvolanie ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103,
4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra 2010, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra 2010 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ako nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí ţalovaného zo dňa 13. novembra
2007 č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r
a č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, ktorými tento ako odvolací orgán na základe odvolaní
ţalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I
č. 600/270/140917/07/Čech zo dňa 23. augusta 2007, č. 600/270/140754/07/Čech zo dňa
22. augusta 2007 a 600/270/140930/07/Čech zo dňa 23. augusta 2007, ktorými prvostupňový
správny orgán nevyhovel ţiadosti ţalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej
aj „DPH“) podľa § 56 aţ 58 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„zákon č. 222/2004 Z. z.“) vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40 Sk) za obdobie január
aţ marec 2006, vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk) za obdobie apríl aţ jún 2006
a vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk) za obdobie júl aţ september 2006.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, ţe postup
ţalovaného ako aj napadnuté rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Konštatoval, ţe správca
dane, a rovnako tak ţalovaný správny orgán náleţite zistili skutkový stav a po jeho
vyhodnotení zákonne rozhodli o vrátení dane. Stotoţnil sa s názorom ţalovaného, ţe ţalobca
ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zloţku
zapísanú v príslušnom obchodnom registri, a preto naplnil vyššie uvádzané ustanovenia, ţe na
území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti a mal na území Slovenskej
republiky zapísané sídlo zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zloţky
podniku zahraničnej osoby. V kontexte ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004
Z. z. mal za irelevantnú argumentáciu ţalobcu, ţe jeho organizačná zloţka na území
Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a ţe jej činnosť nepredstavovala
podnikanie. V nadväznosti na uvedené pokladal za zavádzajúce aj odkazy na čl. 1 a 170
smernice č. 79/1072/EHS, ako aj rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“)
č. C-168/84 a C-190/95, nakoľko na vrátenie ţiadanej dane v relevantnom období bolo
potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, ţe zahraničná osoba nemala v tuzemsku sídlo,
miesto podnikania, prevádzkareň, ani bydlisko. Keďţe ţalobca túto skutočnosť preukázať
nevedel, dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe tento podmienky na vyhovenie ţiadosti
o vrátenie dane nesplnil.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej
lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., navrhujúc, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra
2010, a súčasne aby zrušil preskúmavané rozhodnutia ţalovaného zo dňa 13. novembra 2007,
č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, a č. I/222/12795-
83159/2007/990036-r a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal, aby mu odvolací súd
priznal náhradu trov konania.
Krajskému súdu vyčítal nesprávnosť jeho záverov, nakoľko mal za to, ţe ani podľa
ţalobných dôvodov, a ani podľa usmernenia bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky k uplatneniu § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej len „usmernenie“), nestačí
vykladať pojem prevádzkareň tak, aby sa bralo do úvahy jediné kritérium, a to samotný zápis
organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného registra Slovenskej republiky, ale je
potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu prevádzkarne, t.j. nezávislé
vykonávanie ekonomickej činnosti, ako aj personálne a materiálne vybavenie, čo má podľa
ţalobcu oporu i v rozhodnutiach ESD. Zdôraznil, ţe samotné usmernenie uvádza ako
referenčné viaceré rozhodnutia ESD, napr. vo veci C-168/84 Gunter Berkholz a C-190/95
ARO Lease, na ktoré ţalobca v ţalobe poukázal, avšak súd prvého stupňa ich pokladal
za zavádzajúce. Taktieţ dal do pozornosti, ţe usmernenie poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia
ESD, napr. C-390/96 Lease Plan Luxembourg a C- 73/06 Planzer Luxembourg, z ktorých
je zrejmé, ţe ESD dospel k záveru, ţe „aby sa prevádzkareň mohla účelne povaţovať, v rámci
výnimky z prioritného kritéria sídla, za miesto poskytovania sluţby zdaniteľnej osoby, musí
na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského
a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné sluţby samostatne (t.j. môţe
uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe)“. Dodal, ţe v rozsudku ESD sa
súčasne uvádza, ţe zriadenie odlišného sídla (prevádzkarne) od hlavného sídla podnikania je
moţné len v prípade, ak sa takéto sídlo vyznačuje dostatočným stupňom trvalosti
a adekvátnou štruktúrou, z hľadiska ľudských a technických zdrojov na dodávanie dotknutých
sluţieb na nezávislom základe, t.j. pokiaľ organizačná zloţka nemá k dispozícii buď vlastný
personál, alebo štruktúru vyznačujúcu sa dostatočným stupňom trvalosti na poskytovanie
rámca, v ktorom môţu byť zhotovené zmluvy alebo uskutočňované manaţérske rozhodnutia
tak, aby sa zaručilo poskytovanie predmetných sluţieb na nezávislom základe, nemoţno
uvedené povaţovať za stálu prevádzku.
Následne poukázal na skutočnosť, ţe predmetné usmernenie ďalej uvádza, ţe „...podľa
záverov Výboru pre DPH pri Európskej komisii, organizačná zloţka zahraničnej osoby
nepredstavuje automaticky prevádzkareň pre účely dane z pridanej hodnoty. Ak má
organizačná zloţka spĺňať kritériá prevádzkarne pre účely dane z pridanej hodnoty, musí mať
aj personálne aj materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, z ktorej
dosahuje príjem. Zároveň je potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu
prevádzkarne, t.j. musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon
ekonomickej činnosti v tuzemsku. To znamená, ţe pod pojmom prevádzkareň v zmysle § 4
ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej
a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na
pokračujúcej báze resp. opakovane), a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym
vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta, a na strane
druhej personálnym vybavením potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti
z tohto miesta. Uvedené skutočnosti, ako uţ bolo uvedené potvrdzujú aj rozsudky ESD,
v zmysle ktorých, na to aby sa prevádzkareň mohla povaţovať za miesto poskytnutia sluţby,
musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu (dostatočný stupeň trvalosti),
ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné sluţby
samostatne (tzn. schopnosť resp. moţnosť z uvedeného miesta uzatvárať a vyhotovovať
zmluvy, uskutočňovať manaţérske rozhodnutia, dojednávať obchody, prijímať platby,
vykonávať konkrétnu ekonomickú činnosť, atď.). Pritom musí ísť o ekonomickú činnosť,
z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. len pre svojho zriaďovateľa so
sídlom v zahraničí.“ S ohľadom na uvedené namietal, ţe ak organizačná zloţka zahraničnej
osoby nemá personálne a materiálne vybavenie na to, aby mohla v tuzemsku vykonávať
samostatnú ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, nespĺňa kritériá prevádzkarne na
účely dane z pridanej hodnoty.
Ďalej uviedol, ţe bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky uvádza vo svojom
metodickom usmernení povinnosť posudzovať pojem prevádzkareň jednotne, čím bolo
zosúladené posudzovanie prevádzkarne pre účely DPH podľa slovenskej právnej úpravy
s posudzovaním na úrovni Európskej únie. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, ţe DDSG-
Cargo GmbH, organizačná zloţka nie je prevádzkarňou podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004
Z. z., nakoľko organizačná zloţka vykazovala výhradne iba náklady a ţiadne výnosy ani
príjmy, čo znamená, ţe jej činnosť nebola zameraná na dosiahnutie zisku, preto túto činnosť
nie je moţné povaţovať ani za podnikanie. Dodal, ţe táto organizačná zloţka vykonávala len
podporné a prípravné činnosti pre svojho zriaďovateľa (spoločnosť DDSG-Cargo GmbH) ako
napríklad pomoc pri riešení plavebných situácií, získavanie informácií Štátnej plavebnej
správy o zastavení plavby na Dunaji na slovenskom úseku, ako aj o rôznych opatreniach
vydávaných Štátnou plavebnou správou. Súčasne dopĺňajúc, ţe DDSG-Cargo GmbH,
organizačná zloţka mala len jedného zamestnanca, ktorý nepredstavuje splnenie poţiadavky
personálnej a materiálnej samostatnosti postačujúcej na nezávislé vykonávanie ekonomickej
činnosti nielen pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí, tak ako ich poţaduje
usmernenie. Vyslovil názor, ţe organizačná zloţka ţalobcu DDSG-Cargo GmbH, organizačná
zloţka na území Slovenskej republiky nepodnikala, teda ţalobca nemohol mať na území
Slovenskej republiky ani stále miesto podnikania, a preto nemohol mať na území Slovenskej
republiky ani prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z.
Následne namietal, ţe ţalobca je spoločnosťou podnikajúcou v oblasti nákladnej
lodnej dopravy, pričom nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty vznikol ţalobcovi na území
Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, ţe na jej území čerpal pohonné látky potrebné na
pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj. Dopĺňajúc, ţe všetky pohonné látky boli
kupované zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH a nie organizačnou zloţkou
DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka. Taktieţ uviedol, ţe DDSG-Cargo GmbH,
organizačná zloţka nikdy nebola oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho
podnikania, nakoľko nedisponuje potrebnou licenciou, ktorá je podmienkou oprávnenia na
nákup pohonných látok. Z uvedeného vyvodil, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka
nemala ani materiálne vybavenie ani vlastný personál, ktorý na dostatočnej úrovni
zabezpečuje stálosť, a teda nemala ani moţnosť uzatvárať zmluvy, alebo prijímať
rozhodnutia, ako ani samostatne poskytovať predmetné sluţby. Dal do pozornosti čl. 1
smernice č. 79/1072/EHS, v zmysle ktorého platiteľom dane, ktorý nemá sídlo na území štátu
je osoba, ktorá nemá v tomto štáte stálu pobočku, cez ktorú by vykonávala podnikateľské
transakcie. Ďalej poukázal na čl. 170 smernice č. 79/1072/EHS, podľa ktorého kaţdá
zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená v členskom štáte, v ktorom nakupuje tovar a sluţby,
má právo na vrátenie DPH, pokiaľ sú tovar a sluţby pouţité na zdaniteľné transakcie, resp.
ekonomickú činnosť. Súčasne poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84, v ktorom tento
dospel k záveru, ţe miesto, kde poskytovateľ sluţieb má sídlo podniku, je prvotným
referenčným bodom, pričom treba mať na zreteli aj inú prevádzku, z ktorej sa poskytujú
sluţby, len ak odkazovanie na miesto sídla podniku nevedie k racionálnemu výsledku pre
daňové účely, alebo zakladá konflikt s iným členským štátom. Na základe uvedeného
vyslovil, ţe je potrebné ako miesto sídla podniku povaţovať len sídlo ţalobcu v Rakúsku.
Ţalobca ďalej uviedol, ţe podľa rozhodnutia ESD č. C-190/95 spoločnosť majúca sídlo
v jednom členskom štáte, nedodáva sluţby prostredníctvom prevádzkarne v druhom členskom
štáte, ak pre poskytovanie týchto sluţieb v druhom členskom štáte nemá spoločnosť zriadené
priestory ani sklady. Zdôraznil, ţe slovenská organizačná zloţka DDSG-Cargo GmbH,
organizačná zloţka nemala licenciu na podnikanie v oblasti riečnej dopravy, preto nemohla
mať na túto činnosť v Slovenskej republike zriadené ani priestory a ani sklady. Dodal, ţe
definícia prevádzkarne v § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je stručná, preto na jej správne
pochopenie je moţné pouţiť judikatúru ESD, v zmysle ktorej prevádzkarňou je existencia
dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských sluţieb na
nezávislej báze. V tomto kontexte opätovne zdôraznil, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná
zloţka mala len jedného zamestnanca a jej činnosť bola výlučne podporná, teda táto nemôţe
za daných okolností spĺňať charakteristiku prevádzkarne. Vzhľadom na namietané mal za
nesporné, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nemohla byť počas svojej existencie
povaţovaná za prevádzkareň v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Preto bol ţalobca názoru, ţe
splnil všetky podmienky § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., keď ţiadal o vrátenie
dane z pridanej hodnoty za obdobie január aţ marec 2006 vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40
Sk), apríl aţ jún 2006 vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk), júl aţ september 2006
vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk).
Za nesprávny pokladal aj záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, ţe „vzhľadom
na to, ţe mal ţalobca od roku 2000 na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú
zloţku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka, je nespochybniteľné, ţe na území SR
aj podnikal“. Toto tvrdenie pokladal za priamo rozporné s usmernením bývalého Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré uvádza, ţe ak má zahraničná osoba v tuzemsku
zriadenú organizačnú zloţku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto organizačná zloţka
automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne pre účely zákona č. 222/2004 Z. z. Za rovnako
nesprávny povaţoval ţalobca záver krajského súdu, ţe „ţalobca mal v období od roku 2000
na území SR zriadenú organizačnú zloţku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka, teda je
nespochybniteľné, ţe na území SR mal ţalobca miesto podnikania (sídlo organizačnej
zloţky)“. V nadväznosti na uvedené ţalobca tvrdil, ţe nemohol mať na území Slovenskej
republiky miesto podnikania, nakoľko toto podľa § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka náleţí len
fyzickým osobám. Ţalovanému taktieţ vyčítal nesprávne pouţitie pojmu sídlo organizačnej
zloţky vo svojom rozhodnutí, keďţe v zmysle platnej legislatívy, ustanovenia § 2 ods. 3
písm. b/ zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri má organizačná zloţka adresu miesta
činnosti a nie sídlo.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam
ţalobcu ţalovaný uviedol, ţe okrem poukazu na usmernenie, sú jeho námietky uvedené
v odvolaní identické s argumentmi, ktoré ţalobca uviedol uţ v podanej ţalobe a ţalovaný sa
k nim v stanovisku k ţalobe uţ vyjadril. Ohľadom usmernenia bývalého Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/242/65558/2009 zo dňa 30. júna 2009 k uplatňovaniu
§ 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. uviedol, ţe toto bolo vydané vzhľadom na rôzne postupy
pri uplatňovaní § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. s cieľom zabezpečiť jednotný postup pri
posudzovaní prevádzkarne na účely cit. zákona. Dal do pozornosti, ţe v zmysle § 4 ods. 7
zákona č. 222/2004 Z. z. sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má
personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Zdôraznil, ţe v usmernení
sa okrem iného uvádza, ţe pri posudzovaní, či organizačná zloţka zahraničnej osoby spĺňa
kritériá prevádzkarne, sa do jeho vydania vychádzalo z názoru, ţe organizačná zloţka
zahraničnej osoby, ktorá je zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky, je na účely
zákona č. 222/2004 Z. z. prevádzkarňou v Slovenskej republike. Dodal, ţe zápis organizačnej
zloţky do obchodného registra sa povaţoval za to, ţe zahraničná osoba má záujem podnikať
na území Slovenskej republiky, a to prostredníctvom svojej organizačnej zloţky podniku.
Uvedený názor bol vyjadrený Ministerstvom financií Slovenskej republiky vo viacerých
písomných stanoviskách a metodických pokynoch.
Ďalej uviedol, ţe vzhľadom na nejasnosť postupu pri posudzovaní problematiky
prevádzkarne v kontexte rozsudkov ESD a na viaceré podnety poukazujúce na osobitný
prístup Slovenskej republiky pri posudzovaní prevádzkarne, bývalé Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky poţiadalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky o prehodnotenie
výkladu pojmu prevádzkareň v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v tom smere, aby sa pri
posudzovaní prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z. ako jediné dôleţité kritérium
nebral do úvahy len samotný zápis organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného
registra v Slovenskej republike, ale aby sa skúmali aj ďalšie faktory nevyhnutné pre
existenciu prevádzkarne, čo má oporu aj v rozhodnutiach ESD. Doplnil, ţe na základe
rozsudkov ESD, ako aj Výboru pre DPH pri Európskej komisii došlo napokon v roku 2009
k zmene pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň v tom zmysle, ţe ak má zahraničná osoba
v tuzemsku zriadenú organizačnú zloţku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto
automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z. Dodávajúc, ţe
ak má organizačná zloţka spĺňať kritériá prevádzkarne na účely dane z pridanej hodnoty,
musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti
v tuzemsku, z ktorej dosahuje príjem. Konštatoval, ţe vzhľadom na pôvodné stanovisko
Ministerstva financií Slovenskej republiky ohľadom prevádzkarne zahraničnej osoby, za ktorú
bola povaţovaná samotná organizačná zloţka zahraničnej osoby zapísaná v obchodnom
registri, sa ţiadosti o vrátenie DPH zahraničnej osoby zamietali. Keďţe sa pohľad na vznik
prevádzkarne zmenil (jún 2009), predtým ako sa o ţiadosti zahraničnej osoby rozhodne,
vyjadruje sa k postaveniu prevádzkarne daňový úrad, ktorý posúdi, či organizačná zloţka
zahraničnej osoby zapísaná do obchodného registra spĺňa kritériá prevádzkarne na účely
zákona č. 222/2004 Z. z., pričom súčasne skúma, či vykonáva nezávisle ekonomickú činnosť,
resp. či ju vykonávala v období, za ktoré zahraničná osoba ţiada vrátiť DPH. V súvislosti
s prehodnotením pojmu prevádzkareň na účely dane z pridanej hodnoty uviedol, ţe v čase
vydania prvostupňových rozhodnutí správcu dane, ako aj v čase vydania ţalobou napadnutých
rozhodnutí ţalovaného, i v čase podania ţaloby (2007, 2008) správca dane i ţalovaný
vychádzali z pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň (v súvislosti so zápisom organizačnej
zloţky v obchodnom registri) prezentovaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s
§ 250ja O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích
námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti
konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
pre závaţné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.
Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe krajský súd sa
vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami, poukazujúc na § 56 ods. 2
písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., keď súd prvého stupňa len stroho konštatoval, stotoţňujúc
sa s názorom ţalovaného, ţe ţalobca ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej
republiky zriadenú organizačnú zloţku zapísanú v príslušnom obchodnom registri, teda na
území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti, mal na území sídlo
zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zloţky podniku zahraničnej
osoby. Súčasne bez ďalšieho odôvodnenia označil v kontexte cit. ustanovenia zákona
č. 222/2004 Z. z. za irelevantnú argumentáciu ţalobcu, ţe jeho organizačná zloţka na území
Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a ţe jej činnosť nepredstavovala
podnikanie. Rovnako tak ničím neodôvodnil ani svoje závery, ţe v danom kontexte sú
zavádzajúce aj citované články smernice resp. rozhodnutia ESD, pretoţe na vrátenie ţiadanej
dane v relevantnom období bolo potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, ţe zahraničná
osoba nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko. Uvedené
závery len stručne doplnil konštatovaním, ţe túto skutočnosť ţalobca preukázať nevedel,
preto nesplnil ani podmienky na vyhovenie jeho ţiadosti o vrátenie dane.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne
vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať
tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.
IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje
vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:
„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý
súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený
v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,
séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010
a sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk).
Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo ţalobcu, ako účastníka preskúmavacieho
konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude odpovedať na jeho primárne
námietky obsiahnuté v ţalobe ţalobcu voči napadnutému rozhodnutiu.
Zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, ţe
krajský súd opomenul dostatočne a presvedčivo sa vysporiadať s námietkami ţalobcu,
týkajúcimi sa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., s ohľadom na ktoré
ţalobca zdôraznil, ţe v období mesiacov júl aţ september 2006, nemal na území Slovenskej
republiky sídlo, nakoľko je rakúskou obchodnou spoločnosťou so sídlom v Rakúsku. Taktieţ
nedostatočne krajský súd reagoval na námietku ţalobcu vzťahujúcu sa k výkladu pojmu
prevádzkareň podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z., súčasne opomenúc zaoberať
sa okrem kritéria zápisu organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného registra
Slovenskej republiky, i poukazom ţalobcu na kritérium nezávislého vykonávania
ekonomickej činnosti, ako aj náleţitosťou personálneho a materiálneho vybavenia. Rovnako
tak súd prvého stupňa nevenoval pozornosť námietke ţalobcu, ţe nárok na vrátenie dane
z pridanej hodnoty mu vznikol na území Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, ţe na tomto
území čerpal pohonné látky potrebné na pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj, pričom
všetky pohonné látky boli zakúpené zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH
a nie organizačnou zloţkou DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka. Súčasne sa mal
vysporiadať so skutočnosťou, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nikdy nebola
oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho podnikania, keďţe nedisponuje
potrebnou licenciou. Zároveň sa mal zaoberať aj námietkou ţalobcu, ţe v súlade s judikatúrou
ESD je potrebné ako miesto sídla podniku povaţovať len sídlo ţalobcu v Rakúsku,
v súvislosti s ktorou námietkou ţalobca poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84. Súčasne
neopomenúc ani rozhodnutie ESD č. C-190/95, v zmysle ktorého prevádzkarňou je existencia
dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských sluţieb
na nezávislej báze, v súvislosti s ktorým ţalobca zdôraznil, ţe organizačná zloţka DDSG-
Cargo GmbH, organizačná zloţka mala len jedného zamestnanca, pričom jej činnosť bola
výlučne podporná.
Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom
súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe,
ako aj námietkami ţalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe
odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s § 157 ods. 2 O.s.p.
Ak teda v posudzovanej veci podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie
je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd
riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu
argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje námietky ţalobcu za neopodstatnené,
postupoval krajský súd nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po opätovnom
vysporiadaní sa s námietkami ţalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite
(teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie
bolo urobené zadosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje
za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom
súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú
správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého
stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).
Vzhľadom k tomu, ţe zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012
zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého
pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní
a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd
podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na strane ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom
pôvodne uvádzaného ţalovaného.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. apríla 2014
JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Dagmar Bartalská