Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/64/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grӧ sslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému M. F., bytom D., o

vymoženie 229,04 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn 6

Er 354/2009 o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trnava zo dňa

15. mája 2013, sp. zn takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Piešťany uznesením zo dňa 8. júla 2011, č. k. -13 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe po vydaní poverenia zo dňa 28.8.2003

č. 5204005077 na vykonanie exekúcie v predmetnej veci zistil, ţe exekučný titul, ktorým

je notárska zápisnica N 625/2003, NZ 44128/2003 spísaná dňa 4. júna 2003 v Bratislave

notárom JUDr. Ondrejom Duriacom, obsahuje vyhlásenie účastníka o uznaní právneho

záväzku s vykonateľnosťou podľa a súhlase s exekúciou podľa

ods. 2 na základe plnej moci advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. V zmysle

bodu 2 notárskej zápisnice, Mgr. Tomáš Kušnír mal byť povinným splnomocnený

plnomocenstvom, obsiahnutým v zmluve o úvere ako prílohe notárskej zápisnice, na spísanie

2

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. uznať jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu.

Takéto splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, obsiahnuté v Úverovej zmluve

zo dňa 29.11.2002, povaţoval za neplatné, a to predovšetkým z dôvodu, ţe najdôleţitejšou

náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného

s jej vykonateľnosťou, pretoţe aţ tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice

verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Za povinného mal pri tak váţnom právnom úkone, akým je spísanie notárskej zápisnice

ako exekučného titulu, konať advokát, ktorý o povinnom mohol mať v čase prijatia

splnomocnenia len takú vedomosť, ţe je v omeškaní s peňaţným záväzkom a ţe si tohto

advokáta nevybral, ale „bol mu vybratý" oprávneným ako veriteľom. Splnomocnenie, ktoré

povinný „udelila" pri podpise zmluvy, ktoré prijal advokát za účelom uznania jeho dlhu voči

oprávnenému, je obchádzaním zákona neplatným právnym úkonom a aj uznanie dlhu

na základe takéhoto udeleného splnomocnenia je taktieţ absolútne neplatným právnym

úkonom a tieţ je takéto splnomocnenie v rozpore s o ochrane

spotrebiteľa, keď predmetná úverová zmluva má charakter typovej zmluvy, pretoţe

oprávnený mal pri uzatváraní zmluvy postavenie podnikateľa konajúceho v rámci jeho

predmetu podnikania a povinný ako fyzická osoba nepodnikateľ postavenie spotrebiteľa,

pričom z formy zmluvy je zrejmé, ţe povinný obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvnil. Notárska zápisnica preto nemá vlastnosti materiálnej vykonateľnosti, pretoţe

takýmto uznaním záväzku povinného a súhlas s vykonateľnosťou nemoţno povaţovať

za platný právny úkon pre rozpor so zákonom a tým je zastupovanie, napriek existencie

zjavného rozporu so záujmami zastúpeného, teda povinného. Súd preto exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Krajský súd Trnava ako súd odvolací ( ), na základe podaného

odvolania oprávneným rozhodol uznesením zo dňa 15. mája 2013, sp. zn.

tak, ţe uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a trovách exekúcie

ako vecne správne potvrdil podľa , pretoţe je vo výroku vecne správne

a notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom a zamietol návrh oprávneného

na prerušenie konania.

3

V odôvodnení na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol,

ţe je nepochybné, ţe v predtlačí Zmluvy o úvere zo dňa 29.11.2002 je uvedené meno

splnomocneného zástupcu povinného, ktorého si nepochybne nevybral slobodne, a preto

takýto úkon je podľa neplatný. K tomu, ţe si zástupcu

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a na uznanie záväzku z úveru povinný

nevybral slobodne, nasvedčuje aj text plnomocenstva, umiestnený v zmluve o úvere,

keď pozornosť dlţníka je zameraná na obsah hlavnej zmluvy. Aj text splnomocnenia

nasvedčuje tomu, ţe nejde tak o obhajobu záujmov zastúpeného, ako o to, aby bol

zabezpečený skorší exekučný titul bez toho, aby predtým prebehlo súdne konanie. Z týchto

hľadísk teda súd prvého stupňa správne postupoval, ak právny vzťah zastúpenia povinného

povaţoval za neplatný, a teda splnomocnenec nemal ani oprávnenie do uvedenej notárskej

zápisnice zahrnúť právny záväzok povinného, ktorý obsahoval dôvod, predmet, čas plnenia

a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica

č. N 625/2003, NZ 44128/2003 nemôţe byť exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku. To, ţe túto okolnosť konštatuje exekučný súd aţ po vydaní poverenia,

znamená len to, ţe bol oprávnený exekúciu zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení

s o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok). V tejto súvislosti odvolací dôvod,

ţe predmetná notárska zápisnica je platným exekučným titulom, nemoţno uznať. Odvolací

súd zároveň poukázal na závery Ústavného súdu SR vo veci ,

kde v napadnutých rozhodnutiach sťaţnosťami súdy posúdili vec obdobne a Ústavný súd SR

vyslovil názor, ţe predmetnými rozhodnutiami súdov nemoţno dospieť záveru o porušení

práva sťaţovateľa (ako v danom prípade oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jeho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku

o zastavení exekúcie ako vecne správne ( ).

Odvolací súd nepovaţoval za potrebné exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1

písm. c/ z dôvodu, ţe by vyhovel návrhu oprávneného a poţiadal Súdny dvor ES

o rozhodnutie o predbeţnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak,

ako to poţadoval odvolateľ. Na odôvodnenie zamietnutia ţiadosti o prerušenie konania

v zmysle uvedeného ustanovenia odvolací súdu uviedol,

ţe podľa tohto ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol

o tom, ţe poţiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie

o vydanie rozhodnutia o predbeţnej (prejudiciálnej ) otázke. Povinnosť vnútroštátneho

súdneho orgánu poţiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke je zakotvená

v druhej vete článku 267 ZFEÚ, ktorú povinnosť nemoţno vykladať absolútne,

t. j. ţe vnútroštátny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie

rozhodnutia o predbeţnej otázke. Zo ţiadneho ustanovenia

nevyplýva, ţe všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predloţiť Súdnemu

dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie

a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť,

ţe sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli

transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho

predpisu. Dotknutý súd má iba moţnosť poloţiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu

normy práva Únie, ak to povaţuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez

ohľadu na to, či to účastníci konania vo veci samej navrhli alebo nie. V zmysle záverov

Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá právomoc

na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci

predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a k uzavretiu

záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok došlo dňa 11.4.2003, teda

pred vstupom Slovenska do Európskej únie a preto nie je daná právomoc ESD

na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci. Odvolací súd z dôvodu nedostatku

právomoci Súdneho dvora EÚ návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a ţiadal, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a ţiadal odloţiť vykonateľnosť

napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť

prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodil tým,

ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci ( ), v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( písm.

d/ ), súd mu svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ),

5

keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 /, § 221 ods. 1

písm. f/ ). Ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Vo vzťahu

k jednotlivým dôvodom dovolania poukázal na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania.

Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:

-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcou sa porušenia

povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom

ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.

Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti

exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy

notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna

stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie

oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica

obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného

súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej

ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť.

Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie

len vtedy, ak by to bolo v ,

ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41

ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon,

resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie Zmluvy o úvere,

ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene

uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou

podmienkou v zmysle ani ustanovenie

o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal ţiadne nové

povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením

6

plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol

plnomocenstvo v zmysle kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa aţ r/ . Dovolateľ

vytýkal odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ

a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné

poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka". Poukázal

aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: -80. Uviedol,

ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

V návrhu na prerušenie dovolacieho konania poukázal oprávnený na obsah nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. , v ktorom boli

7

zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predloţením prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tieţ zodpovednosti členského štátu za porušenie

práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad

rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kӧ bler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťaţnosť alebo dovolanie umoţňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľ vyslovil názor, ţe v danom

prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predloţiť Súdnemu

dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie oprávneným navrhnuté otázky.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávneného na prerušenie konania o jeho

dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,

ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke

nemoţno vykladať absolútne, t. j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva

Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo ţe správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko v predmetnej zmluve o úvere chýba

nepochybný relevantný prejav vôle povinnej splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra

na vykonanie vyhlásenia v mene povinnej a predmetná notárska zápisnica (ktorá

je exekučným titulom v tomto konaní ) neobsahuje prejav vôle povinnej o uznaní dlhu

a súhlase s vykonateľnosťou a preto nemôţe byť exekučným titulom voči nej, ktorá

skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie. Procesný

postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/, § 57

ods. 1 a Exekučného poriadku, resp. a

Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

9

Najvyšší súd Slovenskej republiky následne skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, ţe dovolanie v predmetnej

veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovení , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , . písm. a/, , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

10

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , , a netvrdil

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie

je prípustné.

Nedostatok právomoci súdu ( a ) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa , ktorú však dovolateľ

v predmetnej veci nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.

Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade v rozpore

so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade

exekučným titulom. Vyslovil názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu

jeho podania ( ) namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného

poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť,

ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľa o existencii vady podľa § 237

písm. a/ nie je dôvodná, kedy súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľom namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ), tieţ patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom

štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať

tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,

o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

11

ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený

(t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnému: M. F., bytom D., o vymoţenie

229,04- eur na základe notárskej zápisnice uloţenej v Zbierke listín pod číslom N 625/2003,

NZ 44128/2003 (spísanej notárom JUDr. Ondrejom Duriacom dňa 4. júna 2003)

nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom

na uvedené, dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada podľa konanie

nezaťaţila.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzoval z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietal, ţe nebol oboznámený

s obsahom argumentov a nemal moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

12

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo

umoţnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44

ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva

zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo

to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená

za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľom

ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

13

V súvislosti s porušením práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,

ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

() a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje,

aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

SR (napr. nález -30, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov

niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

14

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ,

a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

K návrhu oprávneného (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikoval) treba uviesť, ţe ustanovenie ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy,

keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal 1. „či je moţné

za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý

má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe

15

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne

procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni

reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi". Posúdenie

predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho

súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Preto

ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávneného.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Keďţe prípustnosť dovolania

oprávneného nemoţno vyvodiť z ustanovení a neboli zistené ani vady konania

v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa

ods. 1 písm. c/ v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému však

ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne

16

trovy nevznikli a tieţ povinný nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. apríla 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová