Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2dd/391702.d16167.pdf
PDF · 180.79 KB
No categories available
2ECdo/254/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 254/2013
Slovenskej republiky 2 ECdo 255/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v exekučnej veci oprávneného : Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, proti
povinným : 1/ R. H., bývajúci v B., 2/ M.. K., bývajúca v B., obaja zastúpení JUDr. I. H.,
advokátom v B., pre vymoženie peňažného plnenia vo výške 1 384,72 € istiny s prísl.,
vedenej pred súdnou exekútorkou Mgr. A. M., so sídlom Exekútorského úradu Z., vec vedená
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 37 Er 7015/2007, o dovolaniach povinných proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2011 sp. zn. 18 CoE 329/2011
a proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2013 sp. zn. 18 CoE 38/2012
t a k t o :
Dovolanie voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2011
sp. zn. 18 CoE 329/2011 o d m i e t a .
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2013 sp. zn. 18 CoE 38/2012
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 25. júna 2009 č. k. 37 Er 7015/2007-67
uznesenie okresného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom pod č. k. 37 Er 7015/2007-39
z 10. novembra 2008 zrušil. Návrh povinných 1/ a 2/ na zastavenie exekúcie zamietol. Návrh
povinných 1/ a 2/ na odklad exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe zo spisu Okresného
súdu Bratislava IV sp. zn. 4 C 275/2004 zistil, ţe v konaní vo veci samej boli povinní 1/, 2/
v zmysle § 24 O.s.p. na základe plných mocí z 18. januára 2005 zastúpení JUDr. P. M.,
zamestnancom D. právnej ochrany. JUDr. P. M. bol 10. mája 2007 účinne doručený exekučný
titul – rozsudok č. k. 4 C 275/2004-59. Návrh povinných na zastavenie exekúcie preto
zamietol. Nakoľko povinní 1/, 2/ vo svojom návrhu na odklad exekúcie neuviedli ţiadne
dôvody, z ktorých by sa dalo predpokladať, ţe dôjde k zastaveniu exekúcie, taktieţ návrh
na odklad exekúcie zamietol.
Na odvolanie povinných Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. apríla 2010
č. k. 18 CoE 515/2009-94 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 25. júna 2009
č. k. 37 Er 7015/2007-67. V odôvodnení uviedol, ţe z obsahu pripojeného spisu Okresného
súdu Bratislava IV sp. zn. 4 C 275/2004 vyplýva, ţe v tomto konaní o veci samej boli povinní
v tom čase v pozícii ţalovaných na základe plných mocí z 18. januára 2005 zastúpení
JUDr. P. M.. Išlo o zastúpenie neobmedzene udelené na dobu neurčitú. Zistenie, ţe
zástupcovi JUDr. P. M. bol 10. mája 2007 účinne doručený exekučný titul, rozsudok č. k. 4 C
275/2004-59 z 12. apríla 2007 korešponduje s obsahom predmetného spisu. Vychádzajúc
z uvedeného, s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia sa v celom rozsahu stotoţnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatoval správnosť jeho dôvodov a toto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 19. júla 2010 č. k. 37 Er 7015/2007-103 návrh
povinných na zastavenie exekúcie (druhý v poradí) zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe
v súdnom spise vedenom pod sp. zn. 4 C 275/2004 sa nenachádza odvolanie ani výpoveď
vecne a časovo neobmedzených plných mocí, ktoré povinní udelili JUDr. P. M. na
zastupovanie v predmetnom konaní. Súd prvého stupňa mal preto za to, ţe splnomocnenie
trvalo aj dňa 10. júla 2007, kedy bol exekučný titul riadne doručený JUDr. P. M..
Na dovolanie povinných Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. apríla
2011 sp. zn. 2 Cdo 24/2011 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2010
sp. zn. 18 CoE 515/2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal
na skutočnosť, ţe súdy niţšieho stupňa svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, čo zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného
dovolania. Nedostatočné odôvodnenie videl v tom, ţe sa súdy niţšieho stupňa nezaoberali
námietkou povinných ohľadom neúčinného a neplatného doručenia rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV z 12. apríla 2007 sp. zn. 4 C 275/2004 (exekučného titulu) do vlastných
rúk na meno JUDr. P. M..
Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. septembra 2011 sp. zn. 18 CoE 329/2011
odmietol odvolania povinných proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV z 25. júna 2009
č. k. 37 Er 7015/2007-67 ako aj proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV. z 19. júla
2010 č. k. 37 Er 7015/2007-103. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe účastník konania je
vo všeobecnosti oprávnený na podanie odvolania, nakoľko ide o jedno z jeho základných práv
v občianskom súdnom konaní a je to jeden z prostriedkov právnej istoty. Nie proti kaţdému
rozhodnutiu však môţe byť odvolanie podané. Prípustnosť odvolania má nielen subjektívnu
stránku, ale aj stránku objektívnu. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania zohľadňuje jeho
osobný aspekt, t. j. či je u konkrétneho odvolateľa – zákonom predpokladanej osoby – daný
dôvod na podanie tohto opravného prostriedku. Stránka objektívna je vymedzená
ustanovením § 202 O.s.p., určujúcim podmienky prípustnosti odvolania. Zohľadňuje vecný
aspekt tohto opravného prostriedku, t. j. či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné
znaky rozhodnutia, pri ktorom je odvolanie prípustné. V exekučnom konaní sa predpokladá
všeobecná neprípustnosť odvolania s výnimkou tých rozhodnutí, kde Exekučný poriadok
odvolanie ako opravný prostriedok výslovne pripúšťa. Ďalej uviedol, ţe v konkrétnom
prípade pri rozhodovaní o zastavení exekúcie sa súd riadi ustanovením § 57 Exekučného
poriadku, pri ktorom pozitívnom rozhodnutí (vyhovenie návrhu a vlastné zastavenie
exekúcie) § 58 vymedzuje dôvody zastavenia, pri ktorých sa odvolanie pripúšťa (teda zuţuje
moţnosť podania odvolania i pre niektoré dôvody pozitívneho rozhodnutia). V konkrétnom
prípade exekučný súd návrh povinných na zastavenie exekúcie zamietol, teda nebola naplnená
dispozícia predpokladaná § 57 Exekučného poriadku: „Exekúciu súd zastaví, ak ...“, nakoľko
exekúciu súd nezastavil. Je preto dôvodné zastávať stanovisko, ţe pri takomto type
rozhodnutí odvolanie nie je prípustné z dôvodu všeobecného vymedzenia neprípustnosti
odvolania v exekučných veciach vychádzajúc z ustanovenia § 202 ods. 2 O.s.p. Napokon
odvolací súd konštatoval, ţe z citovaných zákonných ustanovení nepochybne vyplýva, ţe
proti uzneseniu, ktorým sa nevyhovelo návrhu povinných na zastavenie exekúcie, nie je
prípustné odvolanie, a preto odvolací súd odvolanie povinných podané 16. júla 2009
a 17. augusta 2010 podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. O trovách odvolacieho
konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 1
Voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2011 sp. zn.
18 CoE 329/2011 podali povinní dovolanie. Uviedli, ţe odvolací súd sa neriadil právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení sp. zn.
2 Cdo 24/2011 v tom, ţe vôbec neriešil problém právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného
titulu, t. j. či jeho doručenie bolo právne účinné. Ţiadali dovolaniu vyhovieť a navrhli, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe exekúciu zastaví,
alternatívne napadnuté rozhodnutie zruší. V doplnení dovolania povinní podrobnejšie
odôvodnili svoju námietku neúčinnosti doručenia exekučného titulu.
Oprávnený vo svojich vyjadreniach k dovolaniu povinných uviedol, ţe ak odvolací
súd postupuje podľa § 218 Občianskeho súdneho poriadku, nepreskúmava obsah napadnutého
prvostupňového rozhodnutia, pretoţe zistil existenciu dôvodu, ktorý vedie k nemeritórnemu
rozhodnutiu. Ţiadal, aby dovolací súd dovolanie povinných zamietol.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. januára 2013 sp. zn. 18 CoE 38/2012
potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 19. júla 2010 č. k. 37 Er 7015/2007-103.
Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd v odôvodnení
uviedol, ţe uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-103 napadli povinní
odvolaním. Následne stručne zhrnul doterajší priebeh exekučného konania. Odvolací súd sa
ďalej venoval odvolaniu povinných voči uzneseniu súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-
67. Uviedol, ţe v zmysle zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. apríla 2011 sp. zn. 2 Cdo 24/2011 (ktorým bolo zrušené uznesenie odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-67)
opätovne vec preskúmal a o odvolaní povinných opätovne rozhodol. Odvolací súd preskúmal
uvádzané dôvody v odvolaní povinných a dospel k záveru, ţe odvolaniu nie je moţné
vyhovieť. Poznamenal, ţe mal za nesporne zistené, ţe povinní 18. januára 2005 postupom
podľa § 28 ods. 1, 2 O.s.p. udelili plnú moc na celé konanie vo veci sp. zn. 4 C 275/2004
vedenej na Okresnom súde Bratislava IV JUDr. P. M., zamestnancovi D.. Predmetná plná
moc bola udelená na dobu neurčitú bez obmedzenia.
Povinní dovolaním napadli aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 30. januára 2013 sp. zn. 18 CoE 38/2012. Uviedli, ţe prípustnosť dovolania odvodzujú
z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Pretoţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom. Uviedli, ţe krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Rovnako
namietli, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa spočívali na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. Navrhli aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe
exekúciu zastaví, alternatívne rozhodnutie odvolacieho súdu zruší.
Oprávnený dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie povinných zamietol podľa
I. K dovolaniu povinných proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra
2011 sp. zn. 18 CoE 329/2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas povinní zastúpení v súlade s § 241 ods. 1
veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Povinní v dovolaní tvrdili, ţe sa odvolací súd neriadil právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vysloveným v uznesení sp. zn. 2 Cdo 24/2011 v tom, ţe vôbec
neriešil problém právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, t. j. či jeho doručenie
bolo právne účinné (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dôvod prípustnosti dovolania uvedený v ustanovení
§ 238 ods. 2 O.s.p. sa vzťahuje na prípady, keď odvolací súd rozhodne rozsudkom (porovnaj
Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 898-899). V danej veci odvolací súd odvolania povinných
odmietol uznesením. Dovolanie povinných v zmysle ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. preto nie
je prípustné. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 239 a § 237 O.s.p.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu uvedené
v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Povinní podali dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
o odmietnutí odvolania; takéto uznesenie nevykazuje znaky uznesení, proti ktorým
je dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné.
Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania povinných prichádza v danom prípade
do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.
Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe povinní namietali vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., t. j., ţe v konaní im bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Hore
uvedené vyplýva zo skutočnosti, ţe sa povinní nestotoţnili s procesným postupom
odvolacieho súdu, ktorý ich odvolania odmietol, ale naopak ţiadali, aby o ich odvolaniach
bolo vecne rozhodnuté. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je nesprávny (vadný) postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné
práva priznané mu za účelom zabezpečenia ochrany jeho práv. K procesnej vade tejto povahy
dochádza tieţ vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 O.s.p., hoci
procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané.
Podľa ustanovenia § 201, veta prvá O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu
prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa ustanovenia § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu
v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak,
a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak
sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa ustanovenia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 8. augusta
2012) proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ aţ h/ je prípustné odvolanie.
V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 201, veta prvá O.s.p. zásadne platí, ţe
kaţdé rozhodnutie súdu prvého stupňa moţno napadnúť odvolaním za predpokladu, ţe
v konkrétnej veci zákon podanie odvolania nevylučuje. V prípade rozhodnutia vydaného
v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku teda zásadne proti uzneseniu vydanému
v tomto konaní odvolanie nie je prípustné. Takéto uznesenie súdu prvého stupňa moţno
odvolaním napadnúť len vtedy, ak je v Exekučnom poriadku výslovne ustanovené, ţe sa
odvolanie proti nemu pripúšťa (§ 202 ods. 2 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolania povinných smerovali proti uzneseniam exekučného
súdu, ktorými zamietol návrh na zastavenie exekúcie. Exekučný poriadok ale nemá
ustanovenie, v ktorom by sa výslovne uvádzala prípustnosť odvolania proti takémuto
rozhodnutiu exekučného súdu. Ustanovenie § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení
účinnom do 8. augusta 2012) stanovuje prípustnosť dovolania len proti rozhodnutiu, ktorým
súd exekúciu zastaví, o ktorý prípad v danej veci nejde. Záver odvolacieho súdu o existencii
zákonného dôvodu, pre ktorý nebolo moţné pristúpiť k vecnému preskúmaniu odvolania
podaného povinnými, ale ho treba podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuť, je preto
správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotoţnil s právnym názorom
odvolacieho súdu, ţe z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe proti uzneseniu, ktorým
sa nevyhovelo návrhu povinných na zastavenie exekúcie, odvolanie nie je prípustné
(porovnaj: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 1 vydanie. Praha :
C. H. Beck, 2011, s. 156). Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd odmietnutím odvolaní
povinným neodňal moţnosť konať pred súdom. Prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. preto nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľmi, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie povinných podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti povinným, ktorý úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal oprávnenému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
II. K dovolaniu povinných proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 30. januára 2013 sp. zn. 18 CoE 38/2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas povinní v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V citovaných ustanoveniach sú – ako prípustný predmet dovolania – uvedené
aj niektoré potvrdzujúce uznesenia odvolacieho súdu; uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zamietajúce návrh povinných na zastavenie
exekúcie, ale medzi nimi uvedené nie je. Prípustnosť dovolania povinných preto z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolanie, ktoré podali povinní, by v danom prípade bolo procesne prípustné, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Vzhľadom
na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo
k takej vade. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na dovolateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, ţe
v prejednávanej veci im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné
páva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania
jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06,
III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (pozri
I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý)
domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe
byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (pozri III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne
rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti
s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov
vo vzťahu k jeho výroku.
Odvolací súd vo výroku dovolaním napadnutého uznesenia z 30. januára 2013 sp. zn.
18 CoE 38/2012 uviedol, ţe uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 19. júla 2010
č. k. 37 Er 7015/2007-103 potvrdzuje. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe uznesenie súdu
prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-103 napadli povinní odvolaním. Po tom ako stručne
zhrnul doterajší priebeh exekučného konania, sa odvolací súd sa uţ venoval odvolaniu
povinných voči uzneseniu súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-67. Uviedol, ţe v zmysle
zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 sp. zn.
2 Cdo 24/2011 (ktorým bolo zrušené uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-67) opätovne vec preskúmal
a o odvolaní povinných opätovne rozhodol. Odvolací súd teda vo výroku svojho rozhodnutia
potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 19. júla 2010 č. k. 37 Er 7015/2007-103,
ale v odôvodnení svojho rozhodnutia uţ v zmysle zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu
opätovne preskúmal uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 25. júna 2009 č. k.
37 Er 7015/2007-67 a dospel k záveru, ţe odvolaniu povinných nie je moţné vyhovieť.
Z uvedeného vyplýva, ţe výrok uznesenia odvolacieho súdu nekorešponduje s jeho
odôvodnením, resp., ţe z odôvodnenia uznesenia jednoznačne nevyplýva či odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-103 alebo č. k.
37 Er 7015/2007-67, nakoľko obe uvedené rozhodnutia súdu prvého stupňa boli napadnuté
odvolaniami povinných. Uvedený rozpor výroku a odôvodnenia (resp. jeho
nezrozumiteľnosť) zakladá nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu.
Ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, musí dovolací súd takéto rozhodnutie
zrušiť, lebo konanie je zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti ako ani ďalšími námietkami
uvedenými v dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na skutočnosť, ţe
o odvolaniach voči uzneseniam Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37 Er 7015/2007-67
a č. k. 37 Er 7015/2007-103 uţ Krajský súd právoplatne rozhodol uznesením z 28. septembra
2011 sp. zn. 18 CoE 329/2011. Ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. určuje, ţe keď uţ bolo o veci
právoplatne rozhodnuté, nemôţe byť tá istá vec v rozsahu záväznosti výroku rozhodnutia
prejednávaná znova. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) teda bráni tomu,
aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté bola prejednávaná znova. Bude preto potrebné,
aby odvolací súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní povinných zváţil postup v zmysle
ustanovení § 103 a § 104 ods. 1, veta prvá O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová