Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bf9/397353.e630e9.pdf
PDF · 131.71 KB
No categories available
4Oboer/379/2013
Najvyšší súd 4Oboer/379/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zast.
advokátskou kanceláriou F., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta D., proti
povinnému: S., bytom: M., o vymoženie pohľadávky 1 234,78 eur (pôvodne 37 198,98 Sk)
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60Er/1597/2009,
na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4CoE/544/2011-
39 zo dňa 29. 06. 2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor J. žiadosťou zo dňa 17. 08. 2009 Okresnému súdu Trenčín ako súdu
prvého stupňa doručenou dňa 26. 08. 2009 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2)
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného
podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom: Karloveské rameno 8,
Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 02287/09 zo dňa
26. 05. 2009 právoplatný dňa 15. 06. 2009 a vykonateľný dňa 18. 06. 2009 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 02. 09. 2009 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal
poverenie číslo: 5309 065211 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 9). Následne
uznesením č. k. 60Er/1597/2009-27 zo dňa 18. 08. 2011 exekúciu zastavil. Rozhodol tak po
tom ako Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací svojím uznesením č. k. 4CoE/234/2011-19
zo dňa 29. 04. 2011 zrušil jeho predchádzajúce uznesenie č. k. 60Er/1597/2009-10 zo dňa
10. 02. 2011 o zastavení exekúcie s odôvodnením, že v predmetnej veci je potrebné do spisu
zaobstarať zmluvu, na základe ktorej bol vyhlásený rozhodcovský rozsudok, inak je
zastavenie exekúcie predčasné.
Po tom, ako oprávnený predložil súdu zmluvu o pôžičke zo dňa 09. 09. 2008
a všeobecné podmienky poskytnutia úveru súd prvého stupňa v odôvodnení svojho nového
rozhodnutia skonštatoval, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého
nemožno exekúciu vykonať. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky je nulitným právnym aktom, preto exekúciu nemožno vykonať.
Rozhodcovskú doložku uvedenú v posudzovanom exekučnom titule vyhodnotil súd prvého
stupňa ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom
a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Na neprijateľnom
charaktere rozhodcovskej doložky nič nemení ani skutočnosť, že umožňuje alternatívnu
voľbu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom v Slovenskej republike, nakoľko táto
voľba je vždy na strane žalujúceho a nie je možné ju následne zmeniť, teda voľba súdu je iba
formálne iluzórna. Súd považoval takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú aj
s poukazom na § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktoré ustanovenie súd vykladá eurokonformným
výkladom v súlade s cieľmi smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rešpektujúc medzinárodné zmluvy (čl. 7 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky) a rozhodujúc v súlade s cieľmi Európskej únie dospel súd
prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného.
Rovnako úrok vo výške 108 % ročne v zmluve nazvaný oprávneným ako „príslušný
poplatok“ a úrok vo výške 0,25 % denne pri splatnosti celého dlhu vyhodnotil súd tak, že sú
v rozpore s dobrými mravmi, pretože táto sankcia predstavuje úrok vo výške 91,25 % ročne,
čo je skoro desaťnásobok úroku dovoleného ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Keďže
boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK, súd
exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP zastavil.
Na odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa Krajský súd v Trenčíne
ako súd odvolací prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. svojím uznesením č. k.
4CoE/544/2011-39 zo dňa 29. 06. 2012 odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa stotožnil v plnom rozsahu
a vo vzťahu k námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993
v danej veci zdôraznil, že súd prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu plnenia
priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice toto plnenie
posudzoval aj podľa § 52 a nasl. OZ a teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého
bola táto smernica implementovaná. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého
stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu
exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd uviedol, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom. Takýto
postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Keďže súd je oprávnený v každom štádiu
exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov,
pre ktorý by musel exekúciu zastaviť samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú pre takýto postup splnené
podmienky. Za nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj ostatné odvolacie námietky
oprávneného, s ktorými sa vysporiadal už súd prvého stupňa v odôvodnení svojho uznesenia,
na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukázal.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 07. 2012.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený
(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.),
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu v písomnom podaní zo dňa 30. 08. 2012 (č. l. 46)
doplnil svojimi ďalšími dvomi podaniami zo dňa 09. 10. 2012 (č. l. 67 - 69) a dňa 16. 07.
2013 (č. l. 74 - 77). Na základe tvrdení uvedených v dovolaní, dovolateľ dovolaciemu súdu
navrhol, aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov dovolacieho konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol
tiež, aby dovolací súd postupoval podľa § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
uznesenia odvolacieho súdu.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K obdobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/349/2012 a 3Cdo/409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012,
sp. zn. 4Oboer/169/2013 a 6Cdo/299/2012, obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj
v preskúmavanej veci. V prejednávanej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach
spomína aj Smernica Rady 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších
stupňov išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnený podaním dovolania domáha celkom jednoznačne vyplýva, že
o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko
rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky – rozhodcovskej doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad
najmä v ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 EP a § 45 ods. 2 ZoRK. V danom prípade rozhodnutia
súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie,
z dôvodu ktorého najvyšší súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávneného proti
uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
ako súdu odvolacieho, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Trenčín ako súdu prvého
stupňa o zastavení exekúcie.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu
vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak
v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej, ak ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak
ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu
Trenčín ako súdu prvého stupňa, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti prípustnosť
dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti
uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že
dovolanie oprávneného v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 O. s. p., ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. pritom nie je významný predmet konania ani
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení
došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a keďže
vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd na vady
konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. namietané dovolateľom.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť svojho dovolania podaného v preskúmavanej veci sa najvyšší súd vyjadril
vo viacerých skôr označených súdnych rozhodnutiach, právne závery ktorých sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V predmetných ako aj ďalších rozhodnutiach zverejnených na webovom sídle
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v sekcii „Rozhodnutia“ najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná len vtedy, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť, pričom
rozhodovanie súdov v exekučných veciach vyplýva priamo zo zákona (napr. § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012
zo dňa 13. 06. 2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade ale návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP) vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je
postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal na pojednávaní za prítomnosti
oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania
dokazovania a osobnej účasti oprávneného môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,
avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.
Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až
vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však
v prejednávanej veci nejde.
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav
a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo
nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd
skôr spomenul dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale
iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť len, ak by prípustnosť dovolania
vyplývala z § 239 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov
v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal
právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová