Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2bc/396524.7d0c12.pdf
PDF · 150.08 KB
No categories available
2Obdo/75/2013
Najvyšší súd 2 Obdo/75/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: I., právne zastúpeného J.,
proti ţalovanému: K., právne zastúpenému J., v konaní o náhradu škody, vedenej
na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 35Cb/7/2005, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. augusta 2013 č. k. 4Cob/68/2012-310, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
27. augusta 2013 č. k. 4Cob/68/2012-310 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II. medzitýmnym rozsudkom zo dňa 05. 03. 2012 č. k.
35Cb/7/2005-284 vyslovil, ţe nárok ţalobcu na náhradu škody z titulu odstúpenia od zmluvy
o dielo č. 7015/95 ţalovaným listom zo dňa 12. 08. 1996 je daný. Súčasne uviedol, ţe
o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Súd prvého stupňa vychádzal
zo zistenia, ţe v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 35Cb/26/1998
uplatnil B. proti I. nárok na vrátenie poskytnutej zálohy podľa zmluvy o dielo, ktorú účastníci
konania uzavreli 25. 05. 1995. V tomto konaní ţalovaný I. podal vzájomný návrh a ţiadal,
aby mu B. zaplatil 996 815 Sk s príslušenstvom. B. vzal svoju ţalobu o zaplatenie 500 000 Sk
s príslušenstvom späť pre zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok I.
pre nedostatok majetku. Súd prvého stupňa konanie o zaplatenie 500 000 Sk s príslušenstvom
zastavil a vzájomný návrh I. vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 35Cb/7/2005.
Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa zistil, ţe účastníci konania uzavreli dňa
25. 05. 1995 zmluvu o dielo č. 7015/95, ktorej predmetom bolo zhotovenie podkrovných
bytov v domoch na U. podľa projektovej dokumentácie zhotovenej na základe zadania B. ako
objednávateľa diela. Ţalobca ako zhotoviteľ uzavrel dňa 17. 05. 1995 s I. zmluvu o dielo
č. 6/95 o dodávke projektových prác. Podľa článku IV zmluvy o dielo účastníkov konania mal
zhotoviteľ zabezpečiť obstaranie rozhodnutí potrebných pre stavebné konanie a vydanie
stavebného povolenia. O. dňa 30. 04. 1996 v konaní č. ÚRaSSS-212-2/96-Za prerušil konanie
vo veci navrhovateľa B. o vydanie územného rozhodnutia pre stavbu podkrovných bytov
na U. a uloţil B., aby v lehote 60 dní doplnil potrebné listiny. Na jednaní B. so zástupcami
dodávateľských firiem podkrovných bytov, ktoré sa uskutočnilo 14. 05. 1996 zástupca
ţalobcu informoval o prerušení konania K. Ţalovaný mal záujem ukončiť zmluvu
so ţalobcom dohodou, jeho návrh však ţalobca neakceptoval. Následne listom z 27. 06. 1996
ţalovaný vyzval ţalobcu na predloţenie platného stavebného povolenia a kompletnej
projektovej dokumentácie do 05. 07. 1996 a vyzval ho na vyjadrenie, či súhlasí s dokončením
podkrovných bytov z vlastných prostriedkov. Podaním zo dňa 12. 08. 1996 ţalovaný
od zmluvy o dielo odstúpil pre podstatné porušenie zmluvných povinností a pre nezapočatie
prác, na ktoré ţalobca prevzal zálohu. K. v konaní sp. zn. ŢP-212/96/10/96-Za rozhodnutím
z 11. 09. 1996 konanie vo veci navrhovateľa B. o vydanie územného rozhodnutia pre stavbu
podkrovných bytov na U. v K. zastavil.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 344, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, § 373
a § 376 Obchodného zákonníka a pri posudzovaní základu ţalobcom uplatneného nároku
vychádzal najmä z odstúpenia od zmluvy o dielo právnym predchodcom ţalovaného listom
z 12. 08. 1996. S poukazom na výpovede svedkov a uznesenie mestského zastupiteľstva
o zastavení realizácie projektu výstavby bytov mal za to, ţe odstúpenie od zmluvy bolo
zo strany právneho predchodcu ţalovaného účelové, v snahe zbaviť sa plnenia zmluvných
povinností z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov Mesta K. Zdôraznil, ţe
o zámere právneho predchodcu ţalovaného svedčí aj obsah zápisnice z jednania
s dodávateľskými firmami dňa 14. 05. 1996, jednania o moţnostiach financovia výstavby
dodávateľmi a tieţ návrh dohody o zániku zmluvy o dielo. Súd prvého stupňa poukázal na to,
ţe za tohto stavu vyzval právny predchodca ţalovaného ţalobcu listom zo dňa 27. 06. 1996
na predloţenie stavebného povolenia, hoci vedel, ţe príslušný stavebný úrad prerušil stavebné
konanie a pred rozhodnutím stavebného úradu listom zo dňa 12. 08. 1996 od zmluvy odstúpil.
Nemohol pritom vedieť, či ţalobca svoju povinnosť zabezpečiť stavebné povolenie splní
alebo nesplní, pričom lehota na zabezpečenie stavebného povolenia nebola zmluvne
dohodnutá. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa uzavrel, ţe neboli splnené
zákonné ani zmluvné podmienky na odstúpenie od zmluvy a ak právny predchodca
ţalovaného od zmluvy odstúpil, konal protiprávne. Konaním právneho predchodcu
ţalovaného vznikla ţalobcovi škoda, ktorá súvisí s vynaloţením nákladov potrebných
na realizáciu plánovanej stavby a ušlý zisk. Základ nároku ţalobcu na náhradu škody
povaţoval súd prvého stupňa za dôvodný a ţalobe čo do základu vyhovel medzitýmnym
rozsudkom, vzhľadom na rozsiahle dokazovanie výšky škody. Námietku premlčania vznesenú
ţalovaným súd prvého stupňa nepovaţoval za dôvodnú, pretoţe k odstúpeniu od zmluvy
došlo 12. 08. 1996 a ţalobca uplatnil nárok na náhradu škody na súde vzájomným návrhom
v konaní sp. zn. 35Cb/26/1998 dňa 10. 08. 2000, teda v štvorročnej premlčacej lehote podľa
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým
rozhodnutím zo dňa 27. 08. 2013 č. k. 4Cob/68/2012-310 potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa. Odvolací súd poukázal na § 373 Obchodného zákonníka a uviedol, ţe v danej veci
ţalovaný ako objednávateľ odstúpil podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy o dielo
uzavretej so ţalobcom pre podstatné porušenie zmluvných povinností, pretoţe aj napriek
opakovanej výzve nezapočal práce, na ktoré prevzal zálohu. Ţalobca v konaní nepoprel, ţe
odstúpenie od zmluvy prevzal, vzal ho na vedomie a platnosť odstúpenia od zmluvy
nenapadol na súde samostatnou ţalobou. V konaní však spochybňoval dôvodnosť odstúpenia
od zmluvy ţalovaným tvrdiac, ţe z jeho strany nedošlo k porušeniu zmluvných povinností,
preto mal súd prvého stupňa ako prejudiciálnu otázku posúdiť, či ţalovaný platne odstúpil
od zmluvy.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe v zmluve o dielo si
účastníci konania nedohodli dokedy má ţalobca ako zhotoviteľ dielo ukončiť, dohodli si len
lehotu na ukončenie etáp (podkrovných bytov na jednotlivých obytných domoch) od vydania
stavebného povolenia. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca informoval ţalovaného aj písomne
o postupe pri vybavovaní stavebného povolenia (list zo 04. 10. 1995). V rozhodnutí zo dňa
30. 04. 1996 O. uviedol, ţe dňa 01. 04. 1996 ţalovaný ako stavebník (§ 58 zákona č. 50/1976
Zb. o stavebnom poriadku) podal ţiadosť o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby
pre podkrovné byty na U. Týmto rozhodnutím stavebný úrad prerušil konanie na 60 dní,
pretoţe stavebník nepredloţil všetky potrebné doklady a súčasne označil dokumenty, ktoré
má v tejto lehote doloţiť s upozornením, ţe inak stavebné konanie zastaví. Odvolací súd
povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe povinnosť doloţiť potrebné dokumenty pre vydanie
stavebného povolenia vyplývala z rozhodnutia stavebného úradu pre ţalovaného ako
stavebníka. Ţalovaný totiţ nesplnomocnil ţalobcu, aby ho zastupoval v konaní
pred stavebným úradom tak ako splnomocnil spoločnosť P. v konaní o vydanie stavebného
povolenia na stavby - Nadstavba bytového domu a parkoviska na ul. P. Vo vzťahu
k stavebnému úradu teda povinnosť zabezpečiť potrebné dokumenty prináleţala ţalovanému,
preto poskytnutie súčinnosti z jeho strany bolo rozhodujúce aj pre splnenie dohodnutej
zmluvnej povinnosti ţalobcom. Odvolací súd zdôraznil, ţe predmetné rozhodnutie stavebného
úradu bolo doručené právnemu predchodcovi ţalovaného, ktorý vzápätí na deň 14. 05. 1996
zvolal jednanie so zástupcami dodávateľských firiem na podkrovné byty. Niektorí
z dodávateľov mali uţ v tom čase vydané stavebné povolenia a čakali len na odovzdanie
staveniska ţalovaným. Na tomto jednaní štatutárny zástupca objednávateľa konštatoval, ţe
na základe zmlúv o dielo nebolo plnené, a preto od nich moţno odstúpiť. Vyzval
dodávateľov, aby mu do 15. 05. 1996 oznámili, či sú ochotní dofinancovať výstavbu
podkrovných bytov z vlastných prostriedkov. Následne dňa 07. 06. 1996 ţalovaný jednal
so ţalobcom o ukončení zmluvy o dielo a listom zo dňa 14. 06. 1996 mu zaslal návrh dohody
o odstúpení od zmluvy o dielo a majetkovom vyrovnaní. Nesúhlas s takýmto postupom
vyjadril ţalobca v liste zo dňa 19. 06. 1996 z dôvodu, ţe pri majetkovom vyrovnaní
ukončenej zmluvy sa neprihliada na jeho ušlý zisk. Ţalovaný reagoval listom zo dňa 27. 06.
1996, v ktorom vyzval ţalobcu na predloţenie platného stavebného povolenia a kompletnej
projektovej dokumentácie do 05. 07. 1996, súčasne ho oboznámil s uznesením Mestského
zastupiteľstva zo dňa 16. 05. 1996, ktoré súhlasilo s výstavbou podkrovných bytov pomocou
financovania dodávateľmi výstavby a vyzval ţalobcu, aby sa vyjadril k realizácii diela za tejto
podmienky.
Podľa odvolacieho súdu samotné odstúpenie od zmluvy nie je porušením zmluvnej
povinnosti a z tohto dôvodu nemôţe ani jedna zmluvná strana uplatňovať nárok na náhradu
škody, pretoţe odstúpenie od zmluvy je právom účastníka záväzkového vzťahu z dôvodov
stanovených v Obchodnom zákonníku, v zmluve, prípadne v inom zákone ukončiť zmluvný
vzťah. Ak však došlo k porušeniu zmluvy pred odstúpením od zmluvy, zánik zmluvy
52 Obdo/75/2013
v dôsledku odstúpenia od zmluvy jednou zo zmluvných strán nemá vplyv na právo dotknutej
zmluvnej strany domáhať sa náhrady škody vzniknutej jej porušením zmluvnej povinnosti
druhou zmluvnou stranou.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalovaný vyzval ţalobcu na predloţenie stavebného
povolenia v čase, kedy mu ako stavebníkovi bolo známe, ţe plynie lehota určená stavebným
úradom na doplnenie dokladov pre vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby, pričom časť
dokladov mal doloţiť aj ţalovaný a v čase, kedy vedel o tom, ţe ako objednávateľ nemá
moţnosť plniť povinnosti zo zmluvy o dielo, pretoţe sa u neho zmenili podmienky
financovania so zásadným dopadom na zmluvu o dielo uzavretú so ţalobcom. Preto sa
odvolací súd stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe úkony, ktorými ţalovaný vyzýval
ţalobcu na plnenie povinností zo zmluvy o dielo boli len formálne a smerovali k ukončeniu
zmluvného vzťahu z príčin, ktoré by mohol pričítať druhej zmluvnej strane. Takýto výkon
práva aj keď by bol formálne v súlade so zákonom je podľa odvolacieho súdu v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a preto podľa § 265 Obchodného zákonníka
nepoţíva právnu ochranu. Odstúpenie od zmluvy ţalovaným je v rozpore s ustanoveniami
Obchodného zákonníka a je prejavom protiprávneho konania ţalovaného, pretoţe neplatným
odstúpením zo dňa 12. 08. 1996 ukončil zmluvu o dielo.
Vzhľadom na to, ţe ţalobca v konaní preukázal splnenie zákonných predpokladov
zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávny úkon zo strany ţalovaného, vyčíslil škodu, ktorá mu
vznikla práve neplatným odstúpením ţalovaného od zmluvy, teda preukázal aj príčinnú
súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, súd prvého stupňa podľa
odvolacieho súdu rozhodol správne, keď vyslovil medzitýmnym rozsudkom, ţe je daný nárok
ţalobcu na náhradu škody, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa.
V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe na podanie
ţalovaného z 25. 06. 2012, ktorým boli rozšírené odvolacie dôvody neprihliadol, nakoľko
bolo podané po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odvolania (§ 205 ods. 3 O. s. p.).
Zároveň odvolací súd zdôraznil, ţe o ţalovaným vznesenej námietke premlčania rozhodne
súd prvého stupňa v ďalšom konaní, keďţe predmetom odvolacieho konania bolo len
rozhodnutie o základe uplatneného nároku.
62 Obdo/75/2013
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie odôvodnené v zmysle ust.
§ 237 písm. f/ O. s. p., § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p. Ţalovaný sa nestotoţnil s názorom
odvolacieho súdu, ţe svojím podaním z 25. 06. 2012 rozširoval odvolacie dôvody. Z toho
dôvodu nebol dôvod na to, aby odvolací súd neprihliadal na vyjadrenie ţalovaného zo dňa
25. 06. 2012, čím sa ţalovanému postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Ţalovaný dodal, ţe nerozširoval odvolacie dôvody, keďţe neuviedol ţiadny iný odvolací
dôvod z taxatívne uvedených dôvodov v ust. § 205 ods. 2 O. s. p.
Ţalovaný v dovolaní poukázal na to, ţe ţalobca predmetné odstúpenie od zmluvy ani
po jeho doručení ani v priebehu celého súdneho konania nijakým spôsobom fakticky ani
právne nespochybňoval, čím podľa ţalovaného konkludentne ţalobca potvrdil jeho
dôvodnosť a oprávnenosť a najmä potvrdil existenciu podstatného porušenia zmluvných
povinností z jeho strany. Preto pokiaľ ţalobca akceptoval odstúpenie od zmluvy zo strany
ţalovaného pre podstatné porušenie jeho zmluvných povinností, nemôţe sa domáhať náhrady
škody od ţalovaného, ktorý odstúpil od zmluvy práve pre porušenie jeho zmluvných
povinností. V tejto súvislosti ţalovaný zdôraznil, ţe podaním zo dňa 12. 08. 1996 ţalovaný
odstúpil od zmluvy o dielo uzavretej účastníkmi konania dňa 25. 05. 1995 z dôvodu
podstatného porušenia povinnosti ţalobcu. Následne sa na súde domáhal zaplatenia sumy
500 000 Sk s príslušenstvom z titulu nevrátenia peňaţných prostriedkov ţalovaným
poskytnutých ako záloha na základe predmetnej zmluvy o dielo. Aţ po podaní ţaloby
o vrátenie poskytnutej zálohy si ţalobca vzájomným návrhom uplatnil nárok na náhradu
škody, ktorá mu mala byť spôsobená porušením povinnosti ţalovaného. Podľa ţalovaného
súd bez podania ţaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a bez toho, aby ţalobca
namietal neplatnosť odstúpenia odvíjal svoj nárok na náhradu škody z neplatného odstúpenia
od zmluvy, vyhlásil neplatnosť odstúpenia od zmluvy. Ţalovaný poukázal na § 40a
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vyslovenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu
nastáva na návrh účastníka a vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Podľa ţalovaného, ţalobca ţiadnym spôsobom nepreukázal, ţe by sa
domáhal od ţalovaného splnenia tých jeho zmluvných povinností, ktoré mal tento zo zmluvy
porušiť a nebolo preukázané porušenie ţiadnej právnej povinnosti, ktoré by zakladalo nárok
na náhradu škody. Rovnako sa ţalobca nikdy a nijakým spôsobom nedomáhal, aby mu
ţalobca umoţnil realizovať plnenie jeho povinností zo zmluvy o dielo, najmä povinnosť
zhotoviť dohodnuté dielo, čo podľa ţalovaného preukazuje nedôvodnosť ţaloby a zakladá
dôvod na jej zamietnutie. Ţalovaný dodal, ţe sa nestotoţňuje ani s názorom súdu prvého
72 Obdo/75/2013
stupňa, podľa ktorého bolo odstúpenie od zmluvy dané predčasne. Odstúpenie od zmluvy
bolo zo strany ţalovaného dané aţ vyše mesiaca po uplynutí lehoty, na ktorú bolo stavebné
konanie prerušené a po tom, čo ţalobcu na splnenie jeho povinností vyzval a tento svoje
povinnosti nesplnil.
Odňatie moţnosti konať pred súdom ţalovaný vidí aj v nedostatočnom (resp.
ţiadnom) odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k odôvodnenej námietke premlčania.
V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 393/08 a na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, ţe podľa nálezu Ústavného súdu SR z 11. decembra
2007 sp. zn. II. ÚS 102/07-37 je posúdenie námietky premlčania vznesenej účastníkom
občianskeho súdneho konania v súdnom konaní obranou, ktorá má pre vec podstatný význam
a s ktorou je všeobecný súd povinný sa vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Ţalovaný má za to, ţe krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s jeho
námietkou premlčania ţiadnym spôsobom nevysporiadal s dôrazom na skutočnosť, ţe
nenamietal premlčanie len časti ţalobcom uplatneného nároku, ale celého nároku, nakoľko
nárok na náhradu škody ţalobca neodvíja z neplatného odstúpenia od zmluvy, ale z dôvodu
údajného porušenia povinnosti ţalovaným, ktoré malo nastať ešte pred odstúpením
od zmluvy, t. j. aj premlčacia lehota začala plynúť skôr ako 12. 08. 1996. Ţalovaný uviedol,
ţe vzniesť námietku premlčania je moţné kedykoľvek v priebehu konania aţ do jeho
právoplatného skončenia, teda aj v odvolacom konaní, pričom námietku premlčania uplatnenú
aţ v odvolacom konaní nemoţno povaţovať za novú skutočnosť v zmysle ust. § 205a O. s. p.
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. 11. 2005 sp. zn. 33Odo/631/2004). Rovnaký názor je
zaujatý aj v uznesení Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2009 sp. zn. 5Cdo/120/2009 s tým, ţe
otázkou premlčania uplatneného nároku sa súd musí zaoberať na základe námietky vţdy ako
primárnou otázkou a aţ následne meritórne posudzovať nárok uplatnený ţalobcom (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 27. 08. 2008 sp. zn. 1MObdo/1/2007). Uvedené podľa ţalovaného
platí aj pri nárokoch na náhradu škody, čo potvrdzuje rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 29. 10. 2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007.
V dovolaní ţalovaný ďalej poukázal na to, ţe odvolací súd sa v konaní nezaoberal ani
s námietkou nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu, ktorú vzniesol ţalovaný na pojednávaní
dňa 19. 05. 2012 a taktieţ vo vyjadrení ţalovaného zo dňa 25. 06. 2012. Nakoľko ţalobca
uzatváral zmluvu o dielo ako fyzická osoba - podnikateľ a aj vzájomný návrh na náhradu
škody podával ako fyzická osoba - podnikateľ, podľa názoru ţalovaného mal súd v zmysle
82 Obdo/75/2013
ust. § 103 a 107 ods. 1 O. s. p. prihliadať na skutočnosť, ţe ţivnostenské oprávnenie
ţalobcovi zaniklo dňa 25. 02. 2012. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal na uznesenie
Krajského súdu v K. z 21. 12. 2001 sp. zn. 6K 206/01, ktorým návrh navrhovateľa - dlţníka:
I. o vyhlásenie konkurzu na majetok dlţníka pre nedostatok majetku zamietol. Ţalovaný má
za to, ţe súd prvého stupňa ani odvolací súd sa vo svojich rozsudkoch s uplatnenou námietkou
nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu vôbec nezaoberali, z ktorého dôvodu povaţuje
ţalovaný medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa za nedostatočné odôvodnený a tým aj
za nepreskúmateľný. Ţalovaný je toho názoru, ţe aktívnu legitimáciu ţalobcu by vedel
preukázať návrhom na vyhlásenie konkurzu, ale keďţe ţalovaný nie je oprávneným
nahliadnuť do konkurzného spisu ţiadal odvolací súd, aby si za účelom preukázania aktívnej
legitimácie ţalobcu vyţiadal predmetný konkurzný spis v právnej veci vedenej pod sp. zn.
6K 206/01, čo však krajsky súd neurobil.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa sa mení tak,
ţe ţaloba sa zamieta a ţalobca je povinný nahradiť ţalovanému trovy konania. Alternatívne
ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom súdu
prvého stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu ţalovaného uviedol, ţe sa
v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku Krajského súdu Košice.
Podľa ţalobcu, ţalovaný nebol v súlade so zákonom oprávnený rozširovať odvolacie dôvody,
keďţe podanie bolo podané po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odvolania. Preto sa
odvolací súd celkom oprávnene v rozhodnutí nevysporiadával so skutočnosťami nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie a námietky premlčania, ktoré v pôvodnom odvolaní ţalovaný
vôbec nespomenul. Bez ohľadu na túto skutočnosť ţalobca konštatoval, ţe ako námietka
premlčania tak i námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na jeho strane sú
nepodloţené, neodráţajú skutkový ani právny stav prejednávaného sporu a sú ţalovaným
prezentované účelovo pre ďalšie preťahovanie súdneho konania.
Podľa ţalobcu námietka premlčania by v kaţdom prípade musela byť súdom
zamietnutá, keďţe ţalobný nárok bol uplatnený dňa 10. 08. 2000 vzájomným návrhom
ţalobcu v rámci pôvodného konania vedeného pred Okresným súdom Košice II. sp. zn.
35Cb/26/98, pričom vznik škody je datovaný ku dňu 12. 08. 1996, teda v rámci zákonnej
92 Obdo/75/2013
štvorročnej premlčacej doby s tým, ţe ţalovaný nesprávne uzatvára, ţe okamih vzniku škody
je potrebné datovať k momentu porušenia zmluvnej povinnosti z jeho strany. Táto celkom
nesprávna interpretácia zákona podľa ţalobcu opomína základnú skutočnosť, ţe odstúpenie
ţalovaného od zmluvy nebolo uskutočnené ako skonštatovali v prebiehajúcom konaní súdy
na základe zákonných ani zmluvných dôvodov a ako také bolo realizované neoprávnene.
Preto nemoţno odstúpenie od zmluvy definovať ako zákonné vyuţitie práva účastníka
zmluvného vzťahu, ale práve ako protiprávny úkon, ktorý zakladá druhej strane nárok
na náhradu škody.
Vo vyjadrení k podanému dovolaniu ţalobca ďalej uviedol, ţe na aktívnu vecnú
legitimáciu pokiaľ ide o náhradu škody nemá vplyv ukončenie podnikateľskej činnosti.
Vzhľadom na uvedené je ţalobca presvedčený, ţe nie je daný ţiaden dôvod
pre označenie napadnutého rozsudku ako nedostatočne odôvodneného a nepreskúmateľného,
nakoľko odvolací súd v potrebnom rozsahu vysvetlil prečo sa s námietkou premlčania
a aktívnej vecnej legitimácie v konaní nezaoberal. Preto ţalobca ţiada, aby dovolací súd
potvrdil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu ako vecne a skutkovo
správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
102 Obdo/75/2013
V zmysle ust. § 238 O. s. p. dovolanie je tieţ proti rozhodnutiu vydanému v procesnej
forme rozsudku prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.)
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil
ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného z § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. nemoţno vyvodiť.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako
112 Obdo/75/2013
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., ţe účastníkovi konania – ţalovanému sa postupom súdu
odňala moţnosť pred ním konať.
Naplnenie tejto vady ţalovaný vyvodzuje z nedostatočného (resp. ţiadneho)
odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania. Ţalovaný namieta, ţe krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
s jeho námietkou premlčania ţiadnym spôsobom nevysporiadal s dôrazom na skutočnosť, ţe
nenamietal premlčanie len časti ţalobcom uplatneného nároku, ale celého nároku.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva
do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo podať, predniesť (doplniť) svoje
návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
122 Obdo/75/2013
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva.
Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať
pred súdom ide tieţ v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak, ale ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS
241/07).
132 Obdo/75/2013
Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je rámcovo upravená § 157 ods. 2 O. s. p. , podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne
vyloţí, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie
dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doloţiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci
vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania
jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti
rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúţiť na objasnenie dôvodov konkrétneho
rozhodnutia súdu.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, ţe ţalovaný v konaní okrem iného vzniesol
námietku premlčania nielen časti, ale celého ţalobcom uplatneného nároku na náhradu škody.
Dovolací súd zdôrazňuje, ţe s otázkou premlčania uplatneného nároku sa súd musí
zaoberať na základe námietky vţdy ako primárnou otázkou a aţ následne meritórne
posudzovať nárok uplatnený ţalobcom (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. 08. 2008 sp. zn.
1MObdo/1/2007). Totiţ pokiaľ by právo na náhradu škody mohlo byť premlčané, súd ţalobu
zamietne aj v prípadoch, v ktorých ešte nie je preukázaná zodpovednosť za škodu alebo výška
142 Obdo/75/2013
škody. Preukazovanie jednotlivých predpokladov zodpovednosti a najmä výšky škody by
za týchto okolností bolo totiţ z hľadiska procesnej ekonómie nehospodárne (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 29. 10. 2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007).
Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí po konštatovaní, ţe základ nároku na náhradu
škody je daný, uviedol, ţe pokiaľ ţalovaný namietal premlčanie časti ţalobcom uplatneného
nároku, s výškou škody vrátane vznesenej námietky premlčania sa vyporiada súd prvého
stupňa v ďalšom konaní, keďţe predmetom tohto konania bolo len rozhodnutie o základe
uplatneného nároku.
Vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov je takýto záver odvolacieho súdu
k ţalovaným vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku ţalobcu arbitrárny, zjavne
ústavne prijateľným spôsobom neodôvodnený ako i bez posúdenia námietky premlčania, čo
do základu nároku, predčasný.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument
účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne
a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť prečo ho
povaţuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť.
Z uvedených dôvodov nemoţno rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovať za také,
ktoré zodpovedá poţiadavke plnej realizácie základného práva účastníka na spravodlivý
proces.
Týmto postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu základného práva dovolateľa
na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p. a tým aj k naplneniu
dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale zároveň je tieţ okolnosťou,
pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom takouto procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
152 Obdo/75/2013
Dovolací súd preto rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu podľa
§ 243b ods. 2 veta prvá O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom
je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá
O. s. p.) sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu,
opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite odôvodní. V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia
O. s. p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová