Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
eac/396541.e28c45.pdf
PDF · 197.6 KB
No categories available
2Oboer/80/2013
Najvyšší súd 2 Oboer/80/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., zastúpeného
advokátskou kanceláriou: V., proti povinnému: M., o vymoženie 1 227,93 eur
s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom M. pod sp. zn.: EX 454/12, vedenej
na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.: 11Er/787/2012, o dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2013 č. k.: 15CoE/563/2012-25,
takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor poţiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 15. júna 2012 sp. zn.:
WH-B/0411/0126, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7,
Bratislava, IČO: 35 862 882 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením zo 16. októbra 2012 č. k.: 11Er/787/2012-
14 ţiadosť o udelenie poverenia zamietol. Zmluvu o úvere č. 1552775107 uzavretú medzi
právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 1. februára 2007 (ďalej len „zmluva
o úvere“ alebo „zmluva“) súd posúdil ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Rozhodcovský rozsudok bol ako exekučný titul vydaný na základe uvedenej zmluvy
o úvere. Súčasťou tejto zmluvy sú aj úverové podmienky, kde je obsiahnutá rozhodcovská
doloţka. Túto rozhodcovskú doloţku povaţoval súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je
zrejmé, ţe úverové podmienky spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal,
a teda nemal moţnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doloţky vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Uviedol, ţe rozhodcovská doloţka núti
spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá
moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Tým táto rozhodcovská doloţka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom takejto doloţky vopred vzdáva svojich práv.
Neprijateľná rozhodcovská doloţka je neplatná. Dospel k záveru, ţe vzhľadom na neplatnosť
rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie,
rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa
správne na posúdenie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Ďalej uviedol, ţe exekučný súd
síce nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, je však
zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č. 244/2002
Z. z.“) . Toto zákonné ustanovenie umoţňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnene niektorého z dôvodov
uvedených v § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. je povinný ex offo exekučné konanie zastaviť
bez ohľadu na to v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Odvolací súd poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Cdo/146/2011. Stotoţnil sa s názorom súdu
prvého stupňa, podľa ktorého rozhodcovská doloţka predstavuje neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, ţe rozhodovanie sporov
v rozhodcovskom konaní je alternatívnou moţnosťou k súdnemu konaniu, avšak, ak je
spotrebiteľ nútený podrobiť sa podľa rozhodcovskej doloţky rozhodnutiu vopred veriteľom
určeného rozhodcovského súdu nemoţno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke
spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvého stupňa preto správne uviedol, ţe rozhodcovská doloţka
v zmluve o úvere je neprijateľnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu
z 24. februára 2011, sp. zn.: IV. ÚS 55/2011. Uviedol, ţe námietka oprávneného, ktorou
poukazoval na ustanovenie § 93b ods. 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách s poukazom
na povinnosť predloţiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, neobstojí.
Podľa novelizácie tohto zákonného znenia je banka povinná preukázateľne poučiť klienta
o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, aby klient mal moţnosť voľby.
Mal za to, ţe oprávnený nedal povinnému na výber a neumoţnil mu voľbu medzi
rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinný mal len moţnosť
odmietnuť sluţbu alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami. Za takýchto
okolností nešlo o návrh pre povinného tak ako to predpokladal zákon. Odvolací súd dospel
k záveru, ţe súd prvého stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doloţku ako
absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224
ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý
navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s 237 písm. a/ O. s. p., ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ustanovením
§ 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ začalo konanie, ustanovením § 237 psím. e/ O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., ţe účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred ním. Prípustnosť dovolania
odvodzoval aj z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. Ďalej svoje dovolanie odôvodňoval
ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ má za to, ţe v tej istej
veci sa uţ právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, a teda bolo
v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Podľa dovolateľa je
neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný.
Má za to, ţe pri splnení zákonných podmienok sú rozhodcovské rozsudky vykonateľné
rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu,
na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci.
Dovolateľ je toho názoru, ţe exekučný súd posudzuje predloţené dokumenty, ale
nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďţe na takýto postup nemá
právomoc. Za odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ označil skutočnosť, ţe mu nebolo umoţnené
riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom
konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom konaní vyslovil bez zákonného dôvodu
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.
moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemoţno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Dovolateľ odvodzoval prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.
V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Z uvedeného vyplýva, ţe ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. upravuje
prípustnosť dovolania proti rozsudku. V danej veci však odvolací súd rozhodol uznesením,
pričom odvolací súd nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Oprávnený predovšetkým namieta, ţe súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.). Táto námietka, ktorá v dovolaní nie je výslovne ani
špecifikovaná, nie je však opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie tejto vady (§ 237 písm. a/ O. s. p.) dovolací súd vychádzal
z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy
prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p.
/druhá veta pred bodkočiarkou/, podľa ktorého, ak vec nespadá do právomoci súdov alebo
ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania príslušnému orgánu.
O ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľ namietal, ţe v danej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednať
znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v kaţdom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie
k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol
uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného: B., proti
povinnému: M., o vymoţenie 1 227,93 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Spišská Nová Ves pod sp. zn.: 11Er/787/2012 na základe rozhodcovského rozsudku z 15. júna
2012 sp. zn.: WH-B/0411/0126, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je
zaťaţené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, ţe súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok neţiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe
konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o tejto ţiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tieţ namietal, ţe súdy mu v konaní svojím postupom odňali
moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umoţnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tieţ v prípade
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený právnym úkonom – spotrebiteľskou
zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti
rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala
nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli
o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým
neodňali oprávnenému moţnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je uţ v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môţe zaloţiť právomoc rozhodcovského
súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd v danej veci dospel tieţ k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predloţené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 a § 238 ods. 3
O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom
konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová