Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/100/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet

ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému A.. K.,

bývajúcemu v S L. Ď. č. 213, o vymoženie 661,22 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE

508/2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania

z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. septembra 2012, sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. septembra 2012, sp. zn. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

2

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš 3. októbra 2008

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu-

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761)

z 28. apríla 2008, sp.zn. SR 02963/08. Okresný súd Veľký Krtíš poverením

zo 7. októbra 2008 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na

základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 22. mája 2012, č. k. -20

exekúciu zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe oprávnená a povinný uzavreli

zmluvu o úvere, ktorú treba povaţovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, ţe

v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 52 a nasl.

o spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ), a

o rozhodcovskom konaní a výkladové pravidlá smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovskú doloţku, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa

a spotrebiteľa, povaţoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za neplatnú, lebo nebola

so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech spotrebiteľa značnú

nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy a bola v hrubom nepomere

v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Rozhodcovskú doloţku nepovaţoval

za individuálne dojednanú z dôvodu, ţe bola súčasťou formulárovej zmluvy, splývala

s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu

ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným

dodávateľom bez toho, aby mal moţnosť náleţitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej

doloţky a jej právne dôsledky. Uviedol, ţe spotrebiteľovi sa ešte pred vznikom akéhokoľvek

sporu odopiera moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch,

ak oprávnená podá voči nemu ţalobu u vopred ňou vybraného rozhodcovského súdu a ţe núti

spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. S poukazom na rozpor

rozhodcovskej doloţky s dobrými mravmi predmetnú exekúciu v zmysle ustanovenia § 45

zákona o rozhodcovskom konaní predmetnú exekúciu zastavil.

3

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením

z 28. septembra 2012, sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil a návrhy na prerušenie konania (ktoré oprávnená podala v priebehu

odvolacieho konania) zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe exekučný súd správne

povaţoval právny vzťah medzi oprávnenou a povinným zaloţený zmluvou o úvere,

za spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva,

predovšetkým ustanovenia a nasledujúce a ustanovenia zákona

č. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, ţe na spotrebiteľské právne

vzťahy sa vţdy aplikujú spotrebiteľské právne normy a to bez ohľadu na označenie právneho

predpisu, podľa ktorého sa spotrebiteľská zmluva uzatvára. K námietke oprávnenej, podľa

ktorej exekučný súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci uviedol, ţe samotné

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekáţkou pre zastavenie exekúcie,

ak sú preto splnené zákonné podmienky. Ani ďalšie námietky oprávnenej spochybňujúce

postup okresného súdu nepovaţoval za dôvodné. Návrhom oprávnenej na prerušenie konania

podľa a nevyhovel z dôvodu, ţe nepovaţoval za potrebné

sa obrátiť s predbeţnými otázkami, týkajúcimi sa výkladu európskeho práva na Súdny dvor

EÚ, keďţe problematika, ktorú oprávnená uviedla vo svojom návrhu, je uţ riešená

v konštantnej judikatúre súdnych inštitúcií EÚ a exekučné konanie, nie je podľa § 35

Exekučného poriadku moţné prerušiť.

Proti uzneseniu krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla,

ţe v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ ( ), lebo

nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), lebo rozhodovali

o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase,

keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

3. konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

4

( ), . odňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom (

), a to tým, ţe s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, konali

bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím jej znemoţnili

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a ţe súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné

urobiť ( § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ). Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe súdy

sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) a ţe napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii Exekučného poriadku, ,

ods. 1 a ods. 2 , a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. K nesprávnemu posúdeniu

rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej

medzi oprávnenou a povinným uviedla, ţe odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ

si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto

/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo

poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Dovolateľka vyslovila názor, ţe v danom

prípade je nutné poţiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť

daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov

v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

5

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, vo výroku, ktorým odvolací súd zamietol

návrh oprávnenej na prerušenie konania, podala oprávnená odvolanie. Navrhla, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým

tým, ţe súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, ţe rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia ( ), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenia a Zmluvy

o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ,

ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola

nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne,

porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR, ako aj z článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ v spojení s ustanovením

Konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených

aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme

integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré

je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

6

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie

o aplikovateľnosti úniového práva (tieţ jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí

bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor

determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne

nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej moţné zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru

o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle

nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho

súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/

a ani v zmysle písm. g/ (viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyţadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bliţšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiţ o prípad

individuálne dojednanej rozhodcovskej doloţky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky

sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doloţky, resp. rozhodnutia

vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu

komunitárneho práva. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené

podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

7

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

1. Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( )

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďţe

v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je

preto dôvodná.

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

, lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu

uţ bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

9

Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, poţiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. , a tieţ

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci.

Oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v

3. Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia ,

lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

4. Dovolateľka ďalej namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom

( ).

O odňatie moţnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

10

(postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná

právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku.

Exekučný súd má totiţ povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie

exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

11

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp. zn.

).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti ich rozhodnutí, dovolací súd najmä v otázke nevyváţenosti

rozhodcovskej doloţky povaţuje za potrebné dodať, ţe z jej obsahu je očividné, ţe zatiaľ,

čo oprávnená má zjavne rad výhod v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná

riadnymi súdmi, je ťaţké nájsť nejaké výhody pre povinného. V rámci právneho vzťahu

vzniknutého zo spotrebiteľského úveru, je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh

na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý úver získal. Veriteľ môţe na základe predmetnej

rozhodcovskej doloţky vec predloţiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám

zvolil, (rozhodcovské konania a výber rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel

rozhodcovského súdu, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli

sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci pred súdom, ktorý by bol inak príslušný.

Na základe tejto rozhodcovskej doloţky spotrebiteľ (povinný) ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste

svojho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom v zmysle a

miestne príslušný). Keďţe oprávnenou zvolený rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave

(rovnako ako oprávnená), povinný by musel, na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú

vzdialenosť z miesta jeho bydliska do Bratislavy, čím sa značne sťaţuje povinnému prístup

k spravodlivosti. Povinný nebol oprávnenou riadne a konkrétne vopred informovaný

o dôsledkoch takejto rozhodcovskej doloţky. Výsledkom uplatňovania predmetnej

rozhodcovskej doloţky zo strany oprávnenej je, ţe jej nároky ňou zvolený rozhodcovský

orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných právnych predpisov, najmä

predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú ţiadne mechanizmy, ktoré

by zabezpečovali skutočné dodrţiavanie práva, najmä pravidiel na ochranu spotrebiteľa

zo strany rozhodcovského orgánu.

12

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe záver odvolacieho súdu, podľa ktorého

rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach.

Oprávnená odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tieţ tým, ţe súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým

jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

prípadne ďalších oprávneným predloţených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach aţ ) – postačujúce je totiţ,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho zaloţených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma

otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.

V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku

a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doloţku) zamerané na posúdenie,

či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať

na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok

ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín

jej bol bezpochyby známy.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiţ

rozhodol 22. mája 2012 a novela ukladajúca povinnosť nariadiť

pojednávanie nadobudla účinnosť aţ 8. augusta 2012.

13

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

14

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady

konania v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( ) a dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno

odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

15

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je

daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého

stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí

takouto vadou, zastavil ( v spojení s c ) bez toho, aby mohla

byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, ţe

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. mája 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková