Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/106/2013

Najvyšší sud

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. P., bývajúcemu v K.,

proti žalovanej Z. K., bývajúcej v H., zastúpenej opatrovníčkou J. K., bývajúcou v H.,

zastúpenej JUDr. Ľubomírom Hudákom, advokátom so sídlom v Humennom, Mierová č. 87,

o neurčitosť právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.

zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19.

novembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 19. novembra 2012, sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Humenné z 11. mája 2012, č. k. -337

a vec vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 11. mája 2012, č. k. -337 určil, že

dohoda o prevode členských práv a povinností uzavretá 9. októbra 2006 medzi M. K. a J. K.

ako prevodcami a Z. K. ako nadobúdateľkou je voči žalobcovi právne neúčinná; žalovanej

uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu 126,20 € a súčasne vyslovil, že o náhrade trov konania

bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím do 30 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. Vychádzal z toho, že žalobca má voči dlžníkovi M. K. vymáhateľnú pohľadávku na

základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu – platobného rozkazu Okresného

súdu Humenné l0 Ro 169/2005 z 28. novembra 2005 (21 576,04 € s úrokmi

z omeškania a trovy konania 750,18 €). Dohoda o prevode členských práv

a povinností k družstevnému bytu medzi dlžníkom M. K. a jeho manželkou J. K. ako

prevodcami a žalovanou ako nadobúdateľkou bola uzavretá 9. októbra 2006. Žaloba bola

podaná 29. mája 2007, teda v stanovenej 3-ročnej lehote. Dlžník uzavrel dohodu o prevode

členských práv a povinností približne necelý rok po tom, čo exekučný titul

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a necelých deväť mesiacov po tom, čo bolo začaté

exekučné konanie (16. januára 2006) voči nemu. Súd neveril tvrdeniam žalovanej a svedkyne

– jej matky – J. K., že o dlhoch dlžníka žalovaná nevedela. Tejto skutočnosti má nasvedčovať

ich totožné tvrdenie, že žalovaná v rámci iného exekučného konania vedeného proti jej otcovi

odkúpila zariadenie spoločnej domácnosti jej rodičov, ako aj fakt, že žalovaná vedela o

výkone trestu odňatia slobody, ktorému sa jej otec podrobil. Tiež vyjadrenie, že s otcom má

zlé vzťahy, nekomunikuje s ním, a že odišla do zahraničia. Súd mal preto za

preukázané, že žalovaná musela mať vedomosť o tom, že jej otec má existenčné problémy a

musela predvídať, že sa voči nemu vedú alebo budú viesť exekučné konania a teda pri

náležitej starostlivosti musela rozpoznať jeho úmysel ako dlžníka napádaným právnym

úkonom ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Z týchto dôvodov súd rozhodol, že predmetná dohoda

o prevode členských práv a povinností k družstevnému bytu je voči žalobcovi v zmysle § 42a

ods. 1, 2 a právne neúčinná. Naliehavosť právneho

záujmu žalobcu na podanej žalobe mal súd za preukázané tým, že dlžník predmetným

právnym úkonom zmenšil svoj majetok do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné

uspokojenie veriteľovho nároku. Za neopodstatnenú považoval argumentáciu žalovanej

o vylúčení možnosti viesť exekúciu na členský podiel v bytovom družstve s odkazom, že

ustanovenia až sa použijú len na výkon rozhodnutí, ktorými vznikla

poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné,

znalecké a iné náklady súdneho konania, čo nie je daný prípad. O trovách štátu rozhodol

v súlade s ods. l a o trovách konania podľa ods. l v spojení s

ods. 2

Okresný súd Humenné uznesením z 1. decembra 2011, č. k. -300

v zmysle a ustanovil žalovanej Z. K. v konaní opatrovníčku v osobe jej

matky J. K.. V odôvodnení uviedol, že žalovaná sa v mieste trvalého bydliska v H.

nezdržiava, nezdržiava sa už ani na posledne známej adrese v cudzine: A.. Podľa

vyjadrenia jej matky, ktorá je so žalovanou v občasnom telefonickom kontakte, jej žalovaná

mala uviesť, že často strieda miesta svojho pobytu v zahraničí, pracuje v cestovnom ruchu.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom z 19. novembra 2012,

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa , ;

vyslovil, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( ).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa.

Uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil,

preto sa odvolací v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov

odvolaním napadnutého rozhodnutia. K odvolacím námietkam pre úplnosť poznamenal, že sa

stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti námietky žalovanej ohľadom

neprípustnosti exekúcie vedenej voči členovi družstva na jeho podiel v bytovom družstve

( ). K druhej námietke poznamenal, že podľa

úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany sa predpokladajú. Druhá strana (osoba dlžníkovi

blízka) má možnosť preukázať – na nej je dôkazné bremeno – že úmysel ukrátiť veriteľa

nielenže nepoznala, ale i to, že jej nemožno vyčítať zavinenie tejto neznalosti (úmysel dlžníka

nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti). Z obsahu spisu je zrejmé, že opatrovníčka

žalovanej, ani jej právny zástupca vo vzťahu k hore uvedenému, neprodukovali žiadne

dôkazy. Za tohto stavu, ak v konaní nevyužili možnosť preukázať opak toho, čo zákon

prezumuje, nemožno sa stotožniť s ich námietkami voči záverom súdu o úmysle dlžníka

a vedomosti druhej strany o tomto úmysle. K tretej námietke ohľadom nevypočutia žalovanej

v konaní, odvolací súd poukázal na to, že dôkazné bremeno na preukázanie opaku

skutočností, ktoré sa prezumujú, bolo na žalovanej (viď vysvetlenie k druhej odvolacej

námietke). Opatrovníčka žalovanej, ani jej právny zástupca výsluch žalovanej nenavrhli, súdu

preto nemožno vyčítať, že takýto dôkaz nevykonali, ak bydlisko žalovanej nie je známe

a aktuálnu adresu nepoznajú ani jej rodičia, z ktorých jeden bol ustanovený za jej opatrovníka.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodnila poukazom na , t. j. že postupom súdu jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu

i súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jej názoru,

i keď bola v konaní zastúpená opatrovníčkou, súd prvého stupňa mal povinnosť ju v konaní

vypočuť, pretože to navrhla aj ustanovená opatrovníčka (žalovaná nesúhlasila s odvolacím

súdom, že takýto návrh nebol v konaní podaný) a tiež preto, že išlo aj o zachovanie jej práv

vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a dôkazom. Jej osobná účasť v konaní, aj

na pojednávaní, mohla byť zabezpečená súdom prostredníctvom jej matky, pretože žalovaná

je s ňou v telefonickom kontakte. Ustanovená opatrovníčka nemohla vedieť o skutočnostiach,

o ktorých mala vedomosť len žalovaná. Súdu vyčítala, že si nevyžiadal jej adresu, ani ju

nezisťoval, aby ju mohol predvolať. Súd mal (aj pod hrozbou poriadkovej pokuty) uložiť

ustanovenej opatrovníčke, aby súdu predložila adresu žalovanej, čo však neučinil. Uvedené

procesné pochybenia súdu zakladajú vadu konania v zmysle

Vyhlásenému rozsudku z uvedeného dôvodu predchádza vada spočívajúca v neúplnom

zistení skutkového stavu. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/

), pokiaľ vychádzal z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem na podanej žalobe

(požadovanom určení), pretože nezohľadnil, že podľa výkon rozhodnutia

proti členom družstva postihnutím ich členského podielu v bytovom družstve za trvania

členstva nie je možný. Poznamenal, že výrok rozsudku pre jeho neurčitosť nie je

vykonateľný.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že podanie dovolania považuje

za „špekulatívny postup“. Rozhodnutia súdov považuje za vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal,

či dovolanie žalovanej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (viď ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký - jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie

je podľa až 3 (procesne) prípustné.

Dovolanie žalovanej by mohlo byť prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tiež otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle (i keby k nim v konaní

došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale ani samotné

nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/ nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jej dovolania, preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

súdov nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizáciu tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41

), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ),

byť predvolaní na súdne pojednávanie ( ), právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia

rozsudku ( ), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (

ods. 2 )].

Dovolateľka súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali navrhnutý dôkaz – jej

výsluch ako žalovanej, a tak i ostatné vykonané dôkazy nemohli správne vyhodnotiť. Pokiaľ

ide o námietku nevykonania navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak

súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam

a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti

konať pred súdom v zmysle ustanovenia (viď R 37/1993, R 125/1999 a

R 6/2000). Treba však v okolnostiach prejednávanej veci zdôrazniť, že z obsahu spisu

nevyplýva podanie procesného návrhu súdu na vypočutie žalovanej v konaní. Tvrdenie, že

takýto návrh mala podať v konaní opatrovníčka žalovanej nebolo v dovolaní konkretizované –

kedy, a ktorým úkonom sa tak malo stať. K procesným právam účastníka nepatrí, ako sa

dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz.

Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu,

a nie účastníkovi konania ( ods. l , ). Ak súd rozhodne, že

navrhnuté dôkazy nevykoná a toto rozhodnutie primerane zdôvodní (napr. preto, že sú pre vec

nevýznamné alebo nadbytočné - čo je aj prejednávaný prípad), nemôže to byť považované

za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke

žalovanej treba zdôrazniť, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že

(prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť

síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti

rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Pokiaľ

dovolateľka namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide

po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v

vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto

dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím

dôvodom ( ), avšak len v procesne prípustnom dovolaní (čo však

nie je prejednávaný prípad), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle

( ).

K námietke dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle , je potrebné

uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv

v zmysle (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď

), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania

v zmysle , lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci

súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď

napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. , a iné). I keby

teda tvrdenia dovolateľa o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky

o naliehavom právnom záujme na požadovanom určení, či otázky (ne)možnosti viesť výkon

rozhodnutia na členský podiel v bytovom družstve boli prípadne aj opodstatnené,

dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia

Dovolací súd napokon pristúpil k posúdeniu a zodpovedaniu otázky, či

v prejednávanej veci došlo k dovolateľkou namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom

– znemožneniu jej účasti na konaní, prítomnosti na pojednávaniach súdu, vrátane jej práv byť

vypočutou pred súdom, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, podávať návrhy na vykonanie

dôkazov, mať možnosť byť na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu i súdu prvého

stupňa a ďalších jej práv v tejto právnej veci – zdôvodňovanej dovolateľkou tým, že jej účasť

mohol a mal súd zabezpečiť aj prostredníctvom jej opatrovníčky ustanovenej súdom v zmysle

Pre zodpovedanie otázky o (ne)porušení uvedených práv je dôležité to, či právny

poriadok dovoľuje, aby sa konalo v neprítomnosti účastníka a v tejto súvislosti, či boli

splnené všetky zákonné podmienky, a teda najmä, či účastník bol riadne zastúpený a toto

zastúpenie bolo opodstatnené v priebehu celého konania. Ustanovenie opatrovníka pre

konanie neznamená, že je účastník obmedzený vo svojej procesnej spôsobilosti, účastník sa

môže sám kedykoľvek svojich procesných práv ujať za predpokladu, že bude toho schopný,

a súd vtedy opatrovníctvo zruší. Súd musí vždy ex officio dbať o to, či nenastali také

okolnosti, ktoré dovoľujú, aby súd v konaní pokračoval s účastníkom. Ochrana poskytovaná

súdom stojí v takom prípade nad doplňujúcou - sekundárnou individuálnou aktivitou

jednotlivca, ktorý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iuria).

Podľa pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka

aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu

v cudzine alebo ak je doručenie písomností v cudzine spojené s ťažko prekonateľnými

prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne

sa vyjadrovať.

Využitie inštitútu v zmysle súdom je krajným riešením, jeho aplikácia

prichádza do úvahy až potom, keď preukázateľne zlyhali všetky procesné možnosti, ako

zabezpečiť práva osoby, ktorá (z rôznych dôvodov) nemôže pred súdom osobne konať

a aktívne vystupovať. Súd musí ustanoviť účastníkovi konania opatrovníka vždy, pokiaľ sú

naplnené všetky zákonné podmienky; takáto povinnosť mu totiž vyplýva z ustanovení

, predmetu i účelu občianskosúdneho konania a práva

na súdnu ochranu. Na rozdiel od prípadov obligatórnych, kedy súd musí ustanoviť

opatrovníka ( ), v prípadoch fakultatívnych ( ), súd ustanoví

opatrovníka, len ak je nepochybné, že neprichádzajú v úvahu žiadne iné opatrenia, ktoré by

mohol súd urobiť. Pritom povinnosť zistiť, či pobyt účastníka konania je skutočne neznámy,

zaťažuje súd. Účastníkovi, ktorý sa zdržuje v cudzine, je možné ustanoviť opatrovníka len

vtedy, ak boli vyčerpané všetky dostupné možnosti na zistenie miesta pobytu účastníka (viď

aj R 66/96). Účastníka, ktorého pobyt nie je známy, opatrovník v konaní zastupuje, teda

vykonáva procesné práva a povinnosti, ktoré by inak, keby sa konania zúčastnil mohol

vykonať sám účastník. Opatrovník za účastníka koná v jeho mene s tým, že procesné

následky konania postihujú priamo účastníka. V tomto smere je postavenie opatrovníka

(zástupcu na základe rozhodnutia) rovnaké ako postavenie zástupcu na základe

plnomocenstva ( až 28 ). Z uvedeného výkladu možno vyvodiť, že opatrovníctvo

nad osobou neznámeho pobytu je inštitúciou sui generis, ktorá je obsahovo odlišná

od ostatných prípadov opatrovníctva. Pojmovým znakom tohto zastúpenia založeného

rozhodnutím súdu je, že vzťah medzi zástupcom a zastúpeným trvá len do tej doby, než sa

zistí pobyt zastúpeného a než sa tento dozvie o vedenom konaní.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto

ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ) (obdobne napr.

, , ).

V tejto veci postup súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal vydaniu jeho uznesenia

z 1. decembra 2011, č. k. -300 o ustanovení opatrovníčky žalovanej, nebol

v súlade s Zároveň ale nezodpovedal ani ďalšiemu postupu súdu, ktorý ak

má možnosť zistiť požadované údaje o pobyte účastníka konania, musí túto možnosť preveriť

a pokúsiť sa o jej využitie, v závislosti od nej môže v konaní postupovať buď priamo

s účastníkom alebo s ustanoveným opatrovníkom. Ustanoveniu opatrovníka totiž podľa § 29

ods. 2 musí vždy predchádzať dôsledné prešetrenie toho, či sú dané všetky podmienky

pre daný procesný postup, či nie je namieste iné opatrenie (viď R 66/96, R 21/1971, Zborník

IV, str. 694).

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná „pracujúca v cestovnom ruchu“ sa zdržiava

v zahraničí, v dôsledku čoho často mení adresy svojho pobytu. Udržiava však telefonický

kontakt so svojou matkou J. K.. Vzhľadom na to, matka žalovanej pred súdom uviedla, že

„keď sa jej podarí s dcérou nadviazať kontakt, tak sa pokúsi zistiť jej adresu, ktorú následne

oznámi súdu a tiež dcére oznámi, že si môže ustanoviť advokáta, ktorý ju bude v konaní

zastupovať“. Mimo toho žalovaná mala byť s matkou aj v mailovom kontakte, čo vyplýva

z odvolania (viď č. l. 252 a 253 spisu) proti skôr vydanému rozsudku v tomto konaní (zo 17.

septembra 2009, č. k. -240), ktoré mala žalovaná vypracovať a zaslať mailovou

poštou matke, táto ho mala v jej mene podpísať a podať na súd (viď zápisnica súdu z 3.

novembra 2011, č. l. 291 a 292 spisu). Odvolací súd uznesením z 28. januára 2010, sp. zn. 8

Co 6/2010 tento skorší rozsudok súdu prvého stupňa spolu s opravným uznesením voči

žalovanej zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil tomto súdu na ďalšie konanie, konštatujúc

odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom, pretože konanie prebehlo bez jej účasti a tento

postup nezodpovedal zákonu ( ).

Súd prvého stupňa za danej situácie, v ktorej disponoval uvedenými informáciami

o žalovanej, najmä sa mal pokúsiť o využitie telefonického alebo tiež elektronického kontaktu

prostredníctvom mailovej pošty. Tieto spôsoby komunikácie so žalovanou nevyužil,

nezisťoval požadované údaje o žalovanej sám, ale ani prostredníctvom jej matky. To

za účelom prijatia nadväzujúcich opatrení súdom, ktoré mu poskytovala konkrétna procesná

situácia, aby sa pokúsil o zabezpečenie ochrany práv žalovanej v konaní pred súdom, a tak

jednak predčasne rozhodol o ustanovení opatrovníčky, ale s touto pokračoval v konaní, i keď

tu bola príležitosť konať priamo so žalovanou; súd v konaní postupoval bez požadovaného

stupňa istoty, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie s takými závažnými dôsledkami

pre účastníka konania, aké má uznesenie o ustanovení opatrovníka v zmysle

Z týchto dôvodov postup súdu prvého stupňa i nadväzujúci postup odvolacieho súdu, ktorý

na túto nesprávnosť neprihliadal, nemožno považovať za správny.

Ak prvostupňový súd vo veci takto postupoval, a ak odvolací súd nevidel v takomto

postupe prvostupňového súdu pochybenie a považoval ho za správny, odňali súdy nižších

stupňov týmto postupom žalovanej možnosť konať pred súdom a zaťažili konanie vadou

podľa (tzv. vadou zmätočnosti), ktorá zakladá jednak prípustnosť

dovolania a je tiež dôvodom, pre ktorý musel dovolací súd rozhodnutie odvolacieho a

prvostupňového súdu zrušiť, pretože rozhodnutia vydané v konaní postihnutom tak

závažnými procesnými vadami nemôžu byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej

republiky, preto z uvedených dôvodov rozsudok odvolacieho i prvostupňového súdu podľa

a zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a

dovolacieho konania ( ). V dôsledku toho sa dovolací súd nezaoberal

vecnou správnosťou dotknutých rozhodnutí.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2014

JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková