Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoE/31/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnej M. K., bývajúcej

v S., pre vymoženie 233,68 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod

sp. zn. , o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania

a jej odvolaní a dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn. 1

CoE 69/2013, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn.

z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn.

o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej

len „exekučný súd“) 28. apríla 2010 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

[ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to

na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské

rameno 8, IČO: 35 922 761) z 27. januára 2010, sp. zn. SR 18478/09.

2

Okresný súd Humenné uznesením z 26. mája 2010, č. k. -10 ţiadosť

v časti nad sumu 233,68 €, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 8. decembra 2010, č. k.

-23 toto uznesenie potvrdil. Následne Okresný súd v Humennom exekúciu

uznesením z 25. januára 2011, č. k. -30 v tejto časti zastavil a poverením

z 29. marca 2011, č. 5702 049250* poveril súdneho exekútora na vymoţenie uloţenej

povinnosti zaplatiť 233,68 €, trov predchádzajúceho konania vo výške 117,20 € a trov

exekúcie.

Okresný súd Humenné uznesením z 30. decembra 2011, č. k. -39 návrh

oprávnenej na prerušenie konania zamietol, exekúciu zastavil [§ 57 ods. 2 a § 58 ods. l zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v súvislosti s , o rozhodcovskom

konaní]. Dospel k záveru, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou

spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. , ktorá je

absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu medzi

právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doloţku

obsiahnutú vo VOP bod 17, znemoţňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu ak

dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal ţalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú

doloţku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemala a výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal

moţnosť náleţitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doloţky a jej právne dôsledky.

Táto doloţka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov

spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doloţka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti

spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Miesto rozhodcovského

súdu bolo presne určené a to zďaleka nespĺňa poţiadavky predvídateľnosti a dostupnosti

rozhodcovského súdu a o poučení medzi štátnym a rozhodcovským súdom niet zmienky.

Neplatná rozhodcovská zmluva nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu

a rozhodcovský rozsudok nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom. Súd exekúciu zastavil

pre rozpor exekučného titulu so zákonom a príslušnými ustanoveniami Smernice

Rady č. 93/13/EHS.

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie, ďalším podaním navrhla

prerušenie konania podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Prešove uznesením z 30. mája 2013, sp. zn. uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( ods. l ) a návrh na prerušenie

konania zamietol. Konštatoval, ţe rozhodujúcou bola otázka platnosti rozhodcovskej doloţky.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, v ktorom najvyšší súd konštatoval, ţe exekučný súd je oprávnený preskúmať

existenciu rozhodcovskej zmluvy (obdobne sp. zn. , sp. zn. )

ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS. 5512011 a sp. zn.

IV. ÚS. 60/2011 a ďalej uviedol, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky v zmysle ktorej je

na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je

v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným v ústave SR. Vo vzťahu k odvolacej

námietke oprávnenej uviedol, ţe nepreukázala, ţe povinný pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti. Návrh na prerušenie konania podľa ods. l písm. c/

zamietol s poukazom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor

oprávnenej (C-243/08, C-237/02).

Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn. ,

v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia

a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podala oprávnená

odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať

( ). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), spočíva

na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu Krajského súdu Prešove z 30. mája 2013, sp. zn. ,

v jeho potvrdzujúcej časti, podala oprávnená aj dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla

tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom

dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci sa uţ

právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať

pred súdom ( ), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné

urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ

aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel

jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala

na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,

anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie

slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu

je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy

skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva

Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú

podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať,

spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal (ako

účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní

neprerušil konanie v zmysle a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podala oprávnená proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn. , proti tej časti

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol,

skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom odvolaní

konať.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemoţno mať

pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej (č. l. 112 spisu), ktorým napadla uvedené

uznesenie Krajského súdu v Prešove, je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým boli zamietnuté návrhy oprávnenej na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn. zastavil bez toho,

aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn. ,

v jeho potvrdzujúcej časti, podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta

druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), po tom

čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého

rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie

dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa pre konanie

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie

na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie preruší,

ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,

ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia

Spoločenstva alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,

ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť

na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka

nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa z 30. decembra 2011,

č. k. -39 podľa § 57 ods. 2 EP zastavená. Zo strany súdov niţších stupňov išlo

teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych

predpisov. Otázky poloţené oprávnenou sú v tomto prípade irelevantné.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 30. mája 2013, sp. zn. , v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa a

prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

10

ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala

nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,

resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel

k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle

nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých

bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej M. K., bývajúcej v S., pre vymoţenie

233,68 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. ,

na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské

rameno 8, zo 27. januára 2010, sp. zn. SR 18478/09 nepredchádzalo ţiadne iné konanie na

11

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná

vada podľa konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

12

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom

prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti

treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.

).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľka vyvodzovala aj z toho, ţe súdy

neupovedomili účastníkov konania a nedali im moţnosť vyjadriť sa k tomu, ţe danú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve povaţujú za nekalú, čím došlo k porušeniu zásady

kontradiktórnosti konania, pričom poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

z 21. februára 2013, sp. zn. C-472/11 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe ani táto námietka dovolateľky nie je oprávnená.

Nemoţno vyvodzovať porušenie práva dovolateľky na kontradiktórne konanie z toho, ţe súd

v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu správnosť exekučného titulu

neoboznámil dovolateľku, ţe daná podmienka v ňou koncipovanej formulárovej zmluve

je nekalá, keďţe dovolateľke je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych sporov,

v ktorých dovolateľka ako oprávnená vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje

v uplatňovaní týchto podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval

Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn. C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej

dovolateľka taktieţ vystupovala) moţnosť preskúmať a vysloviť nekalosť zmluvnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany spotrebiteľa ako

slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu pouţívania nekalých podmienok

v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci

Csipai (sp. zn. C-472/11), na ktorý dovolateľka poukazovala bola vec v štádiu konania pred

súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý

ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať účastníkov konania a poskytnúť

im moţnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti dotknutého právneho vzťahu,

bez čoho nemôţe o neplatnosti rozhodnúť. Vo veci napadnutej dovolaním bolo konanie

14

v štádiu, kde exekučný súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44

ods. 2 Exekučného poriadku), v tomto štádiu konania sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, súd nevykonáva dokazovanie (§ 122

aţ ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného a súd ani nemusí účastníkov vyzývať, aby sa k ďalšiemu postupu

konania vyjadrovali (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, ).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

15

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

16

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57

ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného

ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nepostupoval

a ani nemal zákonný dôvod postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom

prípade exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolací súd v danom

prípade postupoval v súlade s ust. ak o odvolaní oprávnenej rozhodol

bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho

súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie pojednávania

bolo na úvahe odvolacieho súdu.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (, , a ), nevyšli najavo

ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

17

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (

v spojení s ). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej

právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala

( v spojení s a ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky jej náhradu trov týchto konaní nepriznal, lebo nepodala návrh

na jej priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2014

JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková