Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
218/396520.1ca616.pdf
PDF · 208.12 KB
No categories available
2Oboer/125/2013
Najvyšší súd 2Oboer/125/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného
advokátskou kanceláriou F., proti povinnému: A., o vymoženie 265,55 eur s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 1273/2005, vedenej na Okresnom súde Vranov
nad Topľou pod sp. zn. 8Er/185/2005, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 31. januára 2013 č. k. 18CoE/154/2012-50, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 31. januára
2013 č. k. 18CoE/154/2012-50 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
notárskej zápisnice spísanej 6. marca 2005 notárom J. pod č. N 1167/2005, NZ 9754/2005,
NCRLs 9652/2005 (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Vranov nad Topľou
uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 28. júna 2012 č. k. 8Er/185/2005-30
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Konštatoval, že o trovách exekučného
konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o úvere z 19. októbra 2004
č. 8340220, ktorú uzavrel povinný s oprávneným (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo
„zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa zistil, že notárska
zápisnica ako exekučný titul v danej veci bola spísaná osobou oprávnenou, avšak nebola
podpísaná povinným, keďže v notárskej zápisnici je uvedený splnomocnenec M., advokát,
ktorého povinná osoba splnomocnila na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Pri notárskych zápisniciach súd skúma formálnu aj materiálnu stránku vykonateľnosti
notárskej zápisnice. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2001, č. k. IV.
ÚS 183/2011-16 súd prvého stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica v danom prípade
nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako spôsobilý exekučný titul kladie ustanovenie § 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Uviedol, že najdôležitejšou náležitosťou notárskej
zápisnice je práve súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože tento prejav vôle
povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na
nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ďalej uviedol, že daný prejav vôle nie je
možné urobiť v zastúpení, a to ani na základe udeleného plnomocenstva splnomocnenému
zástupcovi. Plnomocenstvo udelené M., advokátovi na spísanie notárskej zápisnice je
obsiahnuté vo vopred pripravenej formulárovej zmluve, čím bola povinnému odňatá možnosť
ovplyvniť jej obsah, resp. nesúhlasiť s týmto ustanovením zmluvy a podpisom zmluvy sa
vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy
a svojho záväzku. Uviedol, že s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka zmluva obsahuje
neprijateľnú podmienku, pričom úkon vychádzajúci z neprijateľnej podmienky je neplatný.
V dôsledku takéhoto konania oprávneného povinnému bola odňatá možnosť ovplyvniť obsah
notárskej zápisnice. Súd vychádzal z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica spôsobilá byť
exekučným titulom z materiálneho alebo formálneho hľadiska, exekúcia je neprípustná.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2010 sp. zn.
3Cdo/63/2009. Uviedol, že notárska zápisnica, ktorú mal súd prvého stupňa k dispozícii
s označením, že ide o exekučný titul nie je listinou o takom právnom úkone týkajúcom sa
uznania dlhu povinným, a to pre neplatné splnomocnenie účastníka na strane povinnej osoby.
Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore
so záujmami zastupovaného – povinného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej
skutočnosti, že oprávnený predformuloval M. vo formulárovej zmluve, teda nešlo o výber
zástupcu zo strany povinného. Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal
zápisnicu za povinného. Keďže ide o neplatné splnomocnenie, námietky odvolateľa, že
povinný mohol plnomocenstvo kedykoľvek odvolať nie sú opodstatnené. Neplatný právny
úkon nie je možné odvolať. Uviedol, že súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu, pretože
na splnenie podmienok exekúcie treba prihliadať v každom okamihu exekúcie. V tejto
súvislosti poukázal na závery Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. II. ÚS 499/2010 a II. ÚS
498/2010 ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/245/2010, 3Cdo/146/2011.
K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá nepodporuje právny názor
oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade
ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Poukázal na rozsudky Súdneho dvora
EÚ vo veci C-243/08 a C-237/02. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods.
1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, nakoľko
oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a povinný si právo na náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.
Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením
§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože súdy rozhodovali
o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už
bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ustanovením
§ 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že
súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali
na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania
a dokazovania a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je
po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali
a interpretovali ustanovenia § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. ochrane
spotrebiteľa a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol,
aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky:
1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby
v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi?
Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva
a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú
uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej
otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa
dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 38)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. mája 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová